D008: 16SEPT2023
Beijing → Datong
Naša stanica metra Dongzhimen je situovaná na vnútornom centrálnom okruhu linky 2 a od vlakovky Beijing North Station nás na priamo delí len pár zastávok. Platíme najnižšiu sadzbu, 3Y na hlavu.
Po kontrole pasov sa dostávame do mega-veľkej čakacej haly, ktorá je napriek brutálnej kapacite plne obsadená. No je tu ešte nejaké to miesto, ale to je v štvrtine vyhradenej pre vojakov. A aj to miesto sa pomaly zapĺňa – vojakmi s červenými mašľami a s kuframi na kolieskach. Stále prichádzajú noví a noví a keď sa usadia, tak v dvojrade vypochoduje partička von a vráti sa s horúcou vodou zaliatymi cestovinami v polystyrénovej miske. Stoličku použijú ako stôl, kam si položia jedlo, tam si kvoknú a tak jedia.
Bezradne sa obzeráme a postávame. Keď sa začnú ľudia hrčiť pri turniketoch na náš vlak, zaradíme sa do šóry. Je tu 6 turniketov a za každým sa vinie rada na šírku jedného človeka. Hodinu stojíme v krajnom rade, lebo tam väčšinou býva personál. Zodpovedný človek, vpúšťač (pri výstupe vypúšťač) odobruváva náš pas, ktorý sa všeobecne nedarí naskenovať na turniketoch.
A ani teraz skenovanie pasov (pre všeobecnú neradosť) nefunguje, a na našom (pravom) kraji sa práve vyparil vpúšťač. Ostáva nám len predieranie sa k riadiacej tete na opačnej strane. Je to veľká sranda.
Vlak vyzerá dobre, len musíme prešlapať 10 dlhých vagónov do toho nášho. Vnútri je to luxusné, ulička je lemovaná troj a dvoj sedadlami. Pôsobí to biznis lietadlovo. Naše miestenky sú v trojke. Frčíme max. 307km/h, rýchlosť sa zobrazuje na každom konci vagóna. Pri záchodoch sú stroje na horúcu vodu. Sprievodkyňa sa pred štartom prejde a skontroluje batožinu, či niečo nepretŕča. Nám trochu visia popruhy, tak musíme batohy otočiť, aby bolo nad hlavou všetko v poriadku, i keď vlak počas jazdy vôbec nehegá.
Míňame Olympijské mesto a v Datong-nan sme za 2 hodiny. Cestou si stiahnem železničnú appku, lebo si myslím, že sa bude dať objednať nejaké občerstvenie, ale do nákupu lístkov sa moc nepúšťam, keďže sa ani na stanici nedali kúpiť kartou.
Pomaly si zvykáme na amap, ktorý je len v čínštine a občas musím destináciu kontrolovať v maps.me, aby sme neskončili na nesprávnom mieste. Vystupujeme na mega veľkej, no prázdnej stanici a musíme z nej úplne výjsť, aby sme mohli niekde inde vôjsť (cez vstupné kontroly) a kúpiť si lístky do ďalšieho – oficiálneho cieľa našej čínskej cesty, do Pingyao. Určite nechceme riskovať, že by sa lístky na náš želaný dátum vypredajú. A keďźe je stanica expresných vlakov je dosť mimo mesta a určite sem len tak kôli lístkom “nezbehneme”.
Datong (3.5M obyvateľov) je staré mesto, ktorého historickú štvrť nanovo nedávno obohnali hradbami (7.2km), priekopou a betónovými sídliskami.
V MHD68 skúšam platiť AP, no teta šoférka mi tam nakliká inú appku, do ktorej sa ale bez občianskeho neregnem. Tak jej zaplatím 2X2 a míňam naše posledné jedno yenovky. Budeme si musieť rozmeniť niekde, lebo však takmer všetko platíme len telefónom. Bus prechádza nekonečnými sídliskami s 30 a viac podlažnými činžiakmi a niektoré sekcie vyzerajú nedokončene.
Vyskakujeme pred hradbami a poď ho peši cez hradnú priekopu na hotel.
Ubytko je zastrčené v bočnej uličke, inde ako ukazuje navigoška, tak sa musíme párkrát pýtať a ukazovať adresu a meno hotela v čínskych znakoch. Pohotovo nám pomôže sekuriťák v inom hoteli. Ale ani na mieste celkom dosť dlho nie je jasné, či sme správne. Nikto nehovorí po anglicky, nič moc sa nedeje a dvaja pajkovia, čo vyzerajú ako upratovači sa tvária, že ani nikoho nečakajú. Nakoniec sa prišuchce pajko zhora, zapáli si cigu a po chvíli škúlenia do kompíka nás ubytujú.
Máme pomerne novo vyzerajúcu izbu s veľkou posteľou, dva dobré vankúše a, žiaľ smrad z cigariet. Izba je síce nefajčiar, ale dymu je to jedno, ten prichádza to od vedľa, zo spoločenskej fajčiarne.
Zháňame vodu a večeru, prihovorí sa nám teenagerka, čo predáva pivo v malom obchodíku, ale vie len pár fráz a my sme naozaj hladní.
Všetko, čo som mal vyhliadnuté je zavreté, v historickom centre sú len samé somariny a tak sme radi, keď nájdeme nočný trh v nehistorickej časti mesta. Dáme si plnené lístkové žemle s mixom z prasaťa a spláchneme to pivom. Skúsime ešte pár špecialít z okolitých stánkov a na hotel si ešte berieme chobotnicu (5 paličiek) a prepeličie vajíčka (3×5 za 10Y). Všetko sa dá platiť AP. Z thovníckej večierky terigám 4L vody a pivo ku snackom.
Chceme ísť čo najskôr spať, lebo zajtra ideme do jaskýň.
D009: 17SEPT2023
Datong: Yúngāng Caves
Cestou von z hradieb na MHD sa nám magnetofónovou EN prihovára chlapík na skútri. Nerozumie nám ani slovo, no výslovnosť tých pár fráz čo vie, má neskutočne dobrú. Ako z pásky. Prehodíme pár viet a on si potichu odfrčí. Ako inak, aj tu je všetko elektrické. Ešte aj MHD.
Nemáme žiadne proviant, lebo sme včera všetko dojedli na večeru a keď cez cestu registrujeme veľa ľudí, tak sa tam vyberieme, že snáď tam bude supermarket. Ako sa blížime je jasné, že až tak veľa ľudí tam nie je, ale zato oveľa viac visiacich prasiec a častí kráv. Keď prejdeme cez cesty (každým smerom idú 3 pruhy a v strede je trávička), tak je nad slnko jasnejšie ze sme v mäsiarskej mega výrobe. Dom na dome tu predávajú kadejaké kusy zvierat, sem tam aj čisté mäso. Pred domami sú pristavené SUVečka a Číňania do nich nakupujú kusy zvierat. Na rohu jednej bočnej uličky majú aj veľké plastové nádoby so živými rybami, úhormi a krevetami.
Páchne to tu krvou a tak pridáme do kroku, až kým konečne nenájdeme obchodík. Nakúpime čaj, jogurt a ryžové palacinky v sáčku ako proviant. K tomu ešte za pytlík čalamády. Rozmieňame peniaze, aby sme mali jednotky na bus. Po hlavnej ulici pokračujeme paralelne s hradbami na východ a míňame krásny čajový obchod. Aspoň teda zvonku tak výklad vyzerá, s diskami pueru nastavanými do 2metrových šúľkov. Toľko veľa čaju sme veru ešte nevideli. A asi to tam dobre fičí a robia sa aj koštovky, lebo vonku je kopec 20L garafónov s pitnou vodou.
Berieme MHD č. 68 (2x2Y), to isté ako sme prišli zo stanice, len opačný smer. Cestou nám amap ukazuje na akej sme zastávke a my to overujeme tak, že sa snažíme pozrieť pár počiatočných a konečných znakov, či sedia s popisom na zastávke. Po 15minútach prestupujeme na 3jku, ktorá vyráža z opodiaľ. Keď prídeme na zastávku, stojí tam kopec seniorov a práve prichádza bus. Seniori ho zaplavia tak sa strategicky postavíme, no zo zadu nám kývajú, že je ešte miesto. Tak máme nakoniec na 30+ minutovú jazdu aj sedenie. Sme jediní bieli.
Cestou sú nejaké práce na ceste, tak sa to trošku naťahuje, no nakoniec sme tam. Prejdeme 200metrov od zastávky a Ticket office je vo veľke 2 poschodovej budove. Platíme 120×2 vstupné v hotovosti v podzemí, vrátime sa na povrch len aby sme pochopili, že sme mali vyjsť z podzemia.
Navštevujeme Yúngāng Caves, ktoré sú v Číne jednou z najlepších ukážok budhistického jaskynného umenia. Je tu 525 jaskýň od roku 460AD vytváraných viac ako 60 rokov prác. Budhov i Nebudhov je tu údajne cez 51tisích. V prácach sa odrazili indické, perzské a grécke vplyvy z dlhej hodvábnej cesty.
Začíname chrámom na jazere, všade sú umelé kvety, vonné tyčinky a staré drevené sochy Budhov. Donácie v chráme sa dajú robiť aj cez AliPay a WeChat.
Z chrámu ide most na breh jazera a za hájikom borovíc začínajú samotné jaskyne. Tie sú tesané do pieskovcového brala, čo im určite uľahčilo robotu, no ale aj spôsobuje nízku časovú a hlavne poveternostnú odolnosť sôch. Niektoré jaskyne sú skôr len vklenkami a častokrát je vidno len náznak zvyškov po Budhovi.
Asi aj preto sa vyvinula následná jaskynná architektúra, kde pred jaskyňu ešte postavili drevený vstupný chrám. Ten je vidno na jaskyniach č. 3 a 15. Veľké jaskyne mávajú aj niekoľko Budhov, a iných podporných postáv – učeníkov, nasledovateľov, nebeské postavy. Najvyššia socha má asi 30 metrov. Miestami vidno aj pozostatky farby, ktorými boli priestory vymaľované a steny sú častokrát zdobené vzorom 1000 budhov – sediaci Budha v okienku s lomeným gotickým oblúkom hore sa opakuje donekonečna. Je to celkom dosť chodenia a viacero krajších jaskýň má druhé zábradlie, takže sa ani moc dovnútra nedá ísť. Je to obľúbená víkendová aktivita.
Pri dvadsiatej jaskyni to balíme a namierime si to do impozantnej budovy múzea.
Majú tam aj vodu, no oba kohútiky sú 100C horúca.
Žiaľbohu ako zvonku vyzerala budova lákavo, vnútri nič moc nemajú. Sú tu len reprodukcie francúzskych ilustrácii z Číny a kreslených vtipov z obdobia, keď prví Číňania prišli do Európy.
Z múzea ideme parčíkom-lesíkom celú cestu naspať a obchádzame aj jazero s chrámom.
Babky smetiarky vyzbieravajú plastové nádoby pinzetou zo smetiakov. Sem tam triedi smeti aj dedko.
Všetky dekorácie v exteriéri parku sú z masívnych železných súčiastok z bane od vedľa. Pred východom kopec obchodov so suvenírmi, no my frčíme na bus. Za východom nás obskočia taxikári, vraj busy už nechodia, no my stále fičíme na bus. Hlavne keď vidíme jeden odchádzať. Na zastávke si kúpime predražený čaj (8Y), aby sme mali drobné na bus.
MHD späť stojí len 1Y miesto 2Y cestou sem. Berieme číslo 3 a potom 38 do centra starého mesta, že sa trochu prejdeme a skočíme na masáž, čo sme včera večer objavili. Vystupujeme pred pekným renovovaným palácovým komplexom na malom námestí, no nevyzerá to byť otvorené. Za chrbtom máme Dragon wall – vraj najväčší v Číne, no máme toho celkom dosť a niekde ani nevieme nájsť info o vstupnom.
Trochu sa pomotkáme, obzeráme nejaké jedlo a nakoniec nájdeme masážny salón. Masáž má byt od 50. Rozhodneme sa, že K bude pokusný králik. Ujme sa jej šéfko, nie úplne zľahka ju prehmatá a vyhlási, že tu pomôže jedine akupunktúra. Tak reku dobre. K odvedú a dajú ju ležať tvárou dole. Ujme sa jej akupunktúrnik a ten do nej pomerne rýchlo napichá asi tucet ihiel. Ja vystupujem v úlohe prekladača. Držím telefón a chlapík doňho píše otázky, ktoré potom tlmočím K. Pýtajú sa, či to chce aj do pravého ramena. Katkina negatívna odpoveď ich neodradí a ďalší asi tucet ide do pravého ramena, krku a vlasov. Bojím sa, čo príde potom, no z prekladača vyskočí len nevinná informácia, že treba čakať 20minút. Nastavím si stopky a idem googliť reštiku na večeru. K teraz už nič nepomôže.
Po 25 minútach jej vytiahnu ihly tak rýchlo, že nestihnem ani pustiť kameru a uchopí sa jej tretí majster. Posadí ju na stoličku a poďho lakťom do trapézov. Z výrazu jej tváre je zrejmé, že to nie je úplná sranda. Pýtajú sa jej, či sa jej krúti hlava. Reku nie. Keby vedela, že bude pokračovať, asi by aj povedala že áno.
Masaker sa nakoniec skončí a AP sa platiť nedá. Z 50Y sa dostaneme na 150Y a prítomný mladík nám otrčí jeho AP kód, aby sme zaplatili jemu. Reku dobre, aspoň nám hotovosť dlhšie vydrží.
Reštaurácia, ktorú som našiel je celkom dosť ďaleko a keď sa tam konečne dostaneme vidíme kopec ľudí postávať vonku a čakať. Tak to asi nie. Ideme domov a cestou zapadneme do prvého podniku čo uvidíme. Všetko mäso je baranie. Dávame si polievčičku, hambáčik a grilované mäsko. Majú aj pivo. Dosť ťažko sa nám komunikuje, lebo obrázky jedla sú nad pultom a tak vysoko, že im to nemáme ako ukázať a oni sa navyše tvária dosť nechápavo. Nakoniec babka vytiahne ukazovátko a ukazujeme si čo chceme s tým. Nechápem, prečo to nespravila hneď.
Po jedle je už tma a mesto vyzerá lepšie. Na budovách sú zasvietené lampáše, nočné osvetlenie vytvára príjemnú atmošku.
Ideme ešte nedostavanou ulicou, kde sa jedna nanovo postavená stará budova pod vlastnou ťarchou zosypala. Dúfam, že náš hotel stavali ešte pred týmto obdobím.
Inak na niektorých budovách sa tu pracuje aj v nedeľu večer.
U nás na recpecii sa tvária, že predávajú pivo, no nikto tam nikdy nie je. Ešteže za rohom je reštika s morskými príšerami v akvárku, kde mi pohotovo dve predávajú, aj keď nie moc studené.