D007: 15SEPT2023 Beijing: Temple of Heaven
Dnes sme sa vybrali do Nebeský Chrámu. Nič sme si nezbalili, lebo to mala byť rýchlovka za hodinu. To že len cesta tam bude trvat ¾ hodky, lebo naše prestupové štastie vypršalo a všade čakáme aspon 7 minút na prípoj sme do schémy veci nezakalkulovali. Ani taký drobný detail, že chrámy sú zasadené do 276-hektárového parku zjavne nikoho netrkol. Pri vstupe ma premkne zlá predtucha, keď vidím tradičných čínskych turistov s priesvitnou igelitkou plnou jedla a pitia.
Na vstup stačia pasy a platíme AliPay. Potom dlho dlho ideme ku prvému chrámu. Potom ideme zasa raz dlho dlho ku hlavnej atrakcii – ikonickej modrej trojposchodovej veži , kde sa panovníci chodili modliť za dobrú úrodu (Hall of Prayer for Good Harvests). Veža je postavená na 3 vrstvovej mramorovej platforme a strechy sú kryté nádhernými modro purpurový kachličkami.
Keď sme párkrát predtým videli ľudí s veľkými kuframi ako sa teperia cez atrakcie, nechápali sme, prečo si to nenechali niekde v úschovni alebo na hoteli. Tu konečne pochopíme, na čo tie kufre slúžia.
V kufroch je prosím pekne kompletná výbava na fotenie sa v krojoch-kostýmoch. A tu je to na úplne inej úrovni ako v zakázanom meste. Tiež sú síce primárne páriky báb (ale sem tam aj mladík a dievča), no majú aj fotografa s dvoma asistentmi, ktorí robia kudrlinky na vlasoch a nosia dreváky, aby sa dievčence prezuli na záber.
Presúvame sa ďalej a obzeráme ešte The Imperial Vault of Heaven, Echo Wall, Round Altar, no nikde poriadne nie je tieň, vzdialenosti sú veľké a okrem toho modrého ikonického, ma to až tak neberie. Možno je to aj tým hladom a smädom.
Plánujeme ísť neskôr na vlakovú stanicu, tak nám navigácia vyráta, že máme vyjsť západným východom. Kúsok predtým je pekný, obytný komplex so zvonicou obohnaný vodnou priekopou. Panovník sem chodieval na 3 dni abstinencie (od všetkého) pred tým, ako sa šiel modliť. Keď hovorím od všetkého, tak myslím od všetkého. Žiadne kuchárky, iba kuchári mu varili.
Park na tejto strane je pekný, veľa stromov. K hovorí, že domáci si sem kupujú celoročné permanentky a chodia cvičiť tajči. Všetko je tu nekonečne veľké, dlhé, ešte aj cesta ku východu.
Vonku naskočíme na metro a poďho na stanicu Beijing Railway St. Naša smola s pomalými prestupmi pokračuje. Z metra vyjdeme na enormné námestie, ktoré je lemované majestátnou budovou. Ideme s hordami, no pri vstupe od nás chcú lístok. Ten sme si sem prišli kúpiť, tak sa snažíme zistiť, že kde. Normálne logicky šak v stanici, nie? Veru tu nie. Tu je to v ticket office. Ideme asi 5 minút popri hlavnej budove až sa dostaneme k „malej búdke“ s označením Ticket Office na pravom konci stanice. Predajňa lístkov je väčšia ako Bratislavská Hl. Stanica. Je tu po stranách kopec automatov, ale tam to nevieme kúpiť a tak sa staviame do najkratšieho radu. Ten buď nebol na lístky, alebo teta sa nechcela ondiať s bielymi, tak nás poslala do okienka č. 5, kde vraj vedia po EN.
Lístok do Datongu nám naveľa naveľa predajú, ale vlak ide z inej stanice a platiť sa nedalo ani AP ani CC. AP chcel, aby som si pridal čínsku kartu. Takže len kešovka. Neskôr sa od brazílskej fotografky dozvedáme, že v appke železníc, ktorá má aj EN verziu sa dá platiť aj zahraničnou kartou, a netreba chodiť cez pol mesta na stanicu. S lístkami v ruke zbehneme do staničného obchodu a kupujeme kekse na zahnanie hladu. U nás v šopingmóle zaskórujeme rezance, chobotnicu na horčici a ešte nejaký seafood.
Stíhame ešte posledný západ slnka z apartmánu.