D021: 29SEPT2023
Luoyang → Xi’an
Pri odchode z hotela v Luoyangu dostávame darček, blíži sa totiž zlatý týždeň – najväčšie sviatky, ktoré boli posledné tri roky zakázané. Preto sú všetky vlaky povypredávané a my sme museli včera zľahka pozmeniť naše plány.
Amap normálne ukazuje, kde sa nachádza autobus a kedy má prísť, ale očividne to nie je reálny ale len predpokladaný stav, lebo MHD dlho nejde. Začíname už obzerať ako vyzerajú taxíky. Bus sa niečo vyše kilometra od stanice zasekne v zápche a po desiatich minútach nehýbania sa ho poprosíme, nech nás vypustí. Posledných 11 minút cválame po upchatej ulici až po gigantická stanicu.
Tam je to na security nadlho tak sa zľahka predbiehame a poprvýkrát nám chce chlapík zhabať pollitrovku vody. Začneme si z nej demonštratívne upíjať, tak nás nakoniec odmáva. Ja chodím pospiatky, aby nevidel, že mám v sieťke na chrbte ďalšie dve poliltrovky.
Nakoniec sa s vyplazeným jazykom a fajne vystresovaní postavíme na koniec 10 radu a čakáme a čakáme. Nie sme si istí, čo sa deje, no všetci pred nami sa tvária, že idú tam isto ako my. Stanica je seriózne plná a náš vlak očividne mešká.
Keďže sme dosť neskoro kupovali lístky, dostali sme len hard-sleeper – 6 postelí v kóji bez dverí a to ešte aj každý v inom vozni.
Hard sleeper nie je ani tak hard, ako že prádlo neprezliekajú po každom človeku a dostať sa hore na tretiu posteľ je pre mňa celkom náročné.
Môj sprievodca vo vlaku chce silou mocou skenovať akýkoľvek QR kód. Keď mu neviem žiaden vyprodukovať ani v čínskej verzii vlakovej appky vypýta si pas a skenuje japonské víza, lebo tie majú malinký QR kódik. Keď mu ani to nejde zoberie si môj pas a zmizne na asi polhodinu. Od K nikto nič nechcel.
Pri vychádzaní zo stanice musíme opäť k živému pajkovi, nech nás s našimi pasmi vypustí. Hotel má byť niekde oproti stanici, no zase ho nevieme nájsť. Nakoniec sa pýtam v obchodíku a ukážu nám nápis, na boku budovy. Je to hotel, ktorý má spredu úplne iný názov. Máme naozajstné veľké lobby a po checkine nás odvedú až ku výťahu, z ktorého vylezie robot a niečo pri tom vykladá po čínsky.
Izba je celkom luxus (šak za tie prachy). Pri hlavách máme kopec tlačítok na kadejaké svetlá (čítacie, hlavné, náladové) a na ovládanie žalúzii. Najlepšie tlačítko je spanie. Všetko za vypne a zatiahnú sa žalúzie. Má to len jednu chybu, že je potom taká tma, že nevieme nájsť tlačítko vstávanie. A ani telefón, že by sme si zasvietili, tak chvíľku tápame okolo seba. K hľadá telefón, ja zúfalo cápem po stene, že kde sú té prekliate tlačítka.
Keď sa vloží karta do čítačky, zapne sa veliká telka, kde ženská v kroji ukazuje ako sa v tomto meste separuje odpad. Kým sa to neskončí nedá sa telka vypnúť. Experimentujeme s kartou, lebo chceme vedieť, či sa nedá karta vymeniť za vizitku, aby som mohol chodiť výťahom.
Na WC máme aj 1 extra toaleťák zabalený v plaste, tak po tom, čo nám dávali v Pinyao už otvorené si to K rovno fotí a posiela to Andrei do Brazílie.
Nechám K fotiť interiér a idem omrknúť druhé poschodie, kde máme práčku, sušičku, naparovačku a aj prací prášok. Od radosti sa vrátim a zvestujem to K, že nech si nachystá veci na pranie. Potom vybehnem von, preskúmať krámky a reštiky, ktoré lemujú budovy oproti stanici. Od predstaničného námestia nás delia hradby, ktoré sú ale priechodné – vyzerajú ako most, priestory medzi stĺpmi sú prázdne, aby sa zo stanice dalo ísť von, do mesta. Obehnem zopár obchodov. Omrkávam pivo, ktoré je tu drahšie a termosky na čaj. Až teraz konečne pochopím, že to sú termosky – dvojité sklenené nádoby, predtým som si myslel, že to je také hrubé sklo. Na rohu čekujem reštiku, kde zase nemajú menu, ale aspoň ma naučia, že to menu sa nemá skenovať normálnou QR kód appkou, ale cez WeChat. Čínsky Fast food ma ale moc nezaujme, lebo je tu kopec domácky vyzerajúcich reštaurácií. Lahváče nakoniec nájdem za rohom, a majú nejaké 8stupňové pivo Hans s vlkom za 4Y. Nechce sa mi veriť, tak sa pýtam predavačky, že či si je istá (málokto tu vie EN) a ona sa len zarehoce, že je. Na pokladni sa jej ceny potvrdia. Na izbe si spravíme čajík a opáčime Hansa a nastavíme si budík, aby sme nezabudli ísť prehodiť prádlo do sušičky. Keď je to prehodené idem rovno na véču.
Večera je delikátna, kúsok vedľa hotela, dávame si lokálne biang biang nudle a baraninu. Jediné sklamanie je čínsky hambáčik, ktorý je oproti tomu parádnemu poslednému suchý a nevýrazný.
Xi’an je mesto hodvábne cesty a vidno tu riadny mix kadejakých kultúr, je tu riadne plno a my sme sem prišli pozrieť hlinenú armádu. Časovanie nie je moc ideálne, ale máme tu len 30 dní tak si nenavyberáme. Najlepšie by bolo zašiť sa na tento víkend v nejakej nezaujímavej prdeli a prečkať to.
D022: 30SEPT2023
Xi’an (Emperor Qin)
Z hotela prehopkáme 800m po ulici kolmej na stanicu na zastávku metra. Tam si na informáciach kupujeme lístky. Platíme telefónom cez sklo. Dostaneme dve kartičky. Keby sme neboli ťupíci, tak si rovno kúpime aj spiatočný lístok. Metrom aj s prestupom ideme vyše hodiny a pol. Skoro prepásneme našu zastávku, lebo som si z nejakého dôvodu myslel, že ideme na konečnú. Vystúpi ale celé metro, tak sa zbadáme a pridáme sa k nim. Vonku sa pýtam na bus za 3Y no všetci sa tvária, že máme ísť na špeci shuttle za 10Y i keď sme priamo na zastávke busu 602. Postavíme sa do hadiacej sa šóry, ktorá je lemovaná QR kódmi na platenie, jeden naskenujeme a zaplatíme. Jasné, že ani nie minutu po zaplatení príde lacná 602ka. Ale je to už jedno, tento bus ide priamo do areálu, bez zastávok a šóra celkom dobre odsýpa. Dokonca občas vpúšťajú aj zadnými dverami. A autobusy sa stavajú jeden za druhým, kým sa prvý naplní tak už je tam ďalší. Zorganizované to vyzerá byť slušne.
Po asi 25 minútach vystúpime na konečnej, prejdeme cez cestu a už sa nám ponúkajú sprievodkyne. Jednej sa šikovne zbavíme tvrdou ignoráciou a vytrvalým kukaním do telefónu (dokončujem si Duolingo z busu) a už je na nás druhá. Tá nám aspoň dá dobré info, že nemusíme čakať ešte hodinu na čas, na ktorý sme si onlajn kúpili lístkoch, ale môžeme ísť hneď. A tak veru aj ideme.
Limit na hostí je 80.000 na deň, no tie časy na vstupoch asi sledujú až keď je komplex preplnený.
Vojdeme dovnútra po dlhom výšlape cez parčík sa dostávame pred jamy. Tie sú samozrejme obstavané velikánskymi halami. Postupujeme podľa LP (3-2-1) a začíname v najmenšej jame č. 3.
Všetko nasvedčuje tomu, že vykopali veľkú jamu, tam naskladali do radov armádu vojakov z hliny v životnej veľkosti a potom tie rady oddelené múrmi pozakrývali a zasypali. V oblasti je aj hrobka panovníka Qin Shi Huang (prvý cisár a zjednotiteľ Číny), o ktorej je mnoho dokumentov, ako napríklad, že je naplnená ortuťou, no o armáde nie je nikde žiadna zmienka. Asi to malo byť tajné. Armádu náhodou vykopal roľník v 1974 pri kopaní studne. Hrobka panovníka doteraz nie je otvorená, čakajú, kým sa ortuť nadobro vyparí.
Vo vnútri je celkom masaker – hradba ľudí obkolesuje akékoľvek miesto pri zábradlí s výhľadom. Človek sa musí predierať cez 10 ľudí hrubú vrstvu a potom ešte čakať, kým sa tí na zábradlí dofotia a bleskurýchle sa po nich nacapiť na zábradlie. Problémom je, že na to isté miesto sa vždy snažia dostať minimálne 3 skupinky ľudí. Je to doslovný boj o centimetre výhľadu do priekopy. A to ešte nevieme, čo nás čaká v 1ke. Priekopa č. 3 obsahuje dokopy 72 vojakov a koní. Na konci je miestnosť na fotenie sa pred imitáciou vojakov pre rodinky.
Po jednotke si dávame pauzičku na svačinku. Vyzerá to tak, že to ešte bude makačka.
Priekopa č. 2 obsahuje cca 1.300 vojakov, z toho 5 ks viditeľných zblízka v sklených vitrínach: kľačiaci a stojaci lukostrelec, jazdec s koňom, dôstojník stredná šarža a generál.
Priekopa č. 1 má cca 6.000 vojakov, z toho 2.000 k videniu, všetci nasmerovaní k východnej strane, pripravení k boju. Je tu aj 35 záprahov koní. Tu vzniká termín Čínska sauna. Tiesnia sa tu také masy ľudí, že keď sa k ním priblížime, cítime teplo a postupujúcim dňom aj vlhkosť a pach. Žartujeme, že kiež sme mali včera niečo s fazuľou a mohol som tie davy trochu rozohnať plynom vlastnej produkcie.
Zdrháme na čerstvý vzduch a hľadáme bus na odvoz do hrobky panovníka Qin Shi Huang. Bus nájdeme, no je tam dlhá šóra, tak sa rozhodneme, že si to radšej odšlapeme. Nie je to ani tak ďaleko, ale kým tam dôjdeme máme už celkom dosť. Platí tam tá istá vstupenka, no v komplexe je ešte strašne veľa chodenia.
Na konci chodenia je krásne moderné múzeum, v ktorom sú dva bronzové koče. Všetky súčiastky, ktoré boli normálne z dreva, kovu a kože sú do maximálneho detailu spravené z bronzu.
Je to pekné, no my sme na smrť uchodení a musíme sa vrátiť to istou cestou späť aby sme sa dostali na autobus. Asi sme si mali priplatiť a ísť elektrovozidlom pre turistov.
Ako som už písal, samotná hrobka ku dnešnému dňu neotvorili.
Naspäť ideme konečne shuttle-om, ale ten nás vysadí pred vojakmi a tam ešte musíme ísť na ďalší bus na metro. Tu stojac v rade na lístky pochopíme, že sme si mali rovno kúpiť aj spiatočné.
Späť v meste ideme rovno jesť to nášho obľúbeného podniku pod hotelom.
Podarí sa nám výborná večera, kde nám našťastie nemôžu servírovať jedno objednané jedlo a my sme radi, lebo je toho až až. Máme veľkú misku všeličoho = mäská, slaninky, tofu rezance, biele špagety, hubičky a aj misku ryže a tanier plnených taštičiek.
Na hoteli vystúpime z výťahu a cítime cigaretový dym. Za prvým rohom je nám jasné, odkiaľ fúka. V otvorenej izbe sedia chlapi hore bez, a na stole majú kopec pivových plechoviek. Pozdravíme sa a ideme ďalej. Jeden odvážlivec vybehne a začne nás lákať na pivo. My ale máme dosť (tak celkovo, nie piva) a zdvorilo odmietame. Ako na potvoru skúšam dnes otvoriť dvere po prvýkrát a vôbec mi to nejde. Chlapík s pivom nalieha a podmýva moje pevné rozhodnutie. Už si v duchu predstavujem, ako tam v tej zadymenej miestnosti klipkám očami nad teplým pivom, keď sa vtom K podarí otvoriť a sme zachránení.
D023: 01.OKT2023
Xi’an
Chvíľu sa pohrávame s myšlienkou, že by sme sa po vzore StreedFoodHuntera vybehli pobicyklovať hore na hradby. Predpoveď je ale taká, že každú chvíľu má začať pršať a pršať až do večera, tak nemáme moc chuť platiť cez 13EUR za vozenie sa na malom bajku po drncavej dlažbe a v studenom daždi.
Dáme si pre istotu skorý obed. Objednáme si to, čo včera večer nemali. Je to po prvýkrat poriadne štipľavé. Chválabohu, že nám to včera nedoniesli. Je to podobné, ako sme mali včera, len menšie, bez mäsa a brutálne štipľavé. Aj rezance sú iné, široké, hrubé a priesvitné. Asi to je lokálna špecialita.
Vo výťahu stretneme robota, čosi vypráva, no nerozumieme mu ani zamak. Nevieme, akú to má funkciu. Kúpime si ale konečne sklenenú termosku a na izbe popíjame čajíky. Sú výborné, hlavne ten môj jazmínový. Termoska má dve sekcie, takže sa dá lúhovať desať sekúnd voda vo vrchnáku, potom sa to otočí a čaj sa scedí. Prvých pár pokusov je to asi neporiadne utiahnuté, tak to trošku vyteká, no časom to vyladím v cuckáme z našich nových mištičiek.