Sillustani

D090: 2015/03/10 Puno: Sillustani
Puno má celkom pekné hlavné námestie a budovy okolo, ale zvyšok, čo vidíme nič moc. Najviac sa nám asi páči výhľad z našej pracovne. Roh budovy je menej ako pravý a dve chodby sa v ňom stretávajú. V rohu sú dve kreslá okolo stolíka a gauč pri stene. Cez presklený roh vidno na križovatku pred vlakovou stanicou vedľa supermarketu. Veľmi dobre sa tam len tak sedí, vyhrieva na slniečku (keď svieti), kuká na ruch pod nami a posrkáva ovocné nápoje – sem tam říznuté pálenkou. Niekedy rozmýšľam, že si nabudúce zoberieme na cestu mixér. Lebo také vnútri guličkové ovocia ako granátové jabko, granadilla alebo marakuja sa s rumom vôbec nespájajú. To nie ako fajne zrelé mango, čo stačí nakrájať nadrobno a trošku premiešať a už je z toho pomaly že nie rumový džemík.
Dnes si ideme pozrieť cintorín. Prejdeme sa pár blokov, pýtame sa na cestu a nakoniec zbadáme mikrobusík vystrčený z dvora, pod veľkou strechou z vlneného plastu. Na streche šofér priväzuje batožinu a vykrikuje náš smer. Overujeme, či ide aj tam, kde my chceme a nastúpime. Po chvíli naháňania dostatočného počtu pasažierov vyrážame. Cieľ je za 3.5PEN, my vystupujeme zhruba v strede cesty a platíme 3 Soly. Na odbočke už čaká zopár áut. Taxík nás naloží za 4Soly a čakáme. Nechápeme tak celkom na čo, lebo vzadu sedíme traja a vpredu jeden. Prídu ale ešte nejaké autá, šofér otvorí kufor na kombíku a napchá tram tri ženy s jedným kojencom. No pekne. Dobre, že sedíme na zadných sedačkách a nie v kufri. Vyrazíme a asi po 10 minútach v prvej dedine všetci vystúpia, naložíme pár domácich a fičíme ďalej. Cesta končí pred závorou. Domáci ju obídu bočnou blatistou cestou, my zaplatíme po 10Solov vstupné a peknou vydláždenou cestou pomedzi stánky so svetrami a suvenírmi ideme miernym kopčekom ku veľkému kopcu posiatemu mohylami.
Na tenkom polostrove si kultúry pre Inkami stavali hrobky vo forme kamenných veží. Je celkom fajn počasie, na výhľade nad jazerom Umayo si robíme maté. Termoska z Mendozy ešte stále funguje. Hlavne sme radi, že sme vonku v prírode. Poprechádzme sa pár hodín okolo kôp kamenia rôznych tvarov, veľkostí a zachovania, dáme si ovocie a ideme dole, že pozrieme nejaké tie suveníry. Majú tu celkom pekné usadlosti. Zopár domčekov, obohnaných plotom, všetko z kameňa. Pekná veľká vstupná brána má na vrchu dvoch býčkov. Tak reku, že si kúpime nejakých tých býčkov, asi pre šťastie. V jednom stánku majú pekné farby, no nikde nikoho. Tak idem pozrieť na zabíjačku, čo sme videli z cesty, že či nám nepredajú suveníry. A veru aj predali, len som si zase pomýlil sedmičku so šestkou, tak som bol miesnre sklamaný, keď mi vydali.Chvíľu čakáme na závore, kým príde taxík. Naloží nás aj pani z recepcie a chvíľu otáľa, či ešte nebudú nejakí ľudia do kufra. Jediní dvaja turisti nastúpia do vlastného auta, tak konečne vyrazíme. Cestou ešte zoberieme dve ženské. Každá usadlosť má teraz cez obed pred sebou zaparkované lamy.
Na križovatke si chlapík čistí minibus a kričí na nás, že ide do Puna. Tak si tam všetci nasadáme, počkáme ešte pár ľudí a frčíme.
Na obed si zadelíme dve číny, lebo sme zase raz hladní ako vlci a vyberieme sa na stanicu, že si kúpime lístok do Cusca. Majú aj nejaké so zastávkami a obedom za 45 dolárov, no my sa uspokojíme s plnými posteľami za 40Solov (tretina) – vyrážame 08:30. Neviem, načo nám budú postele, keď je to len 7 hodín. Máme ale mať teplé a studené nápoje v cene. Lokálny bus bol aj a 25Sol. Takže sme sa celkom rozšupli.
Keďže zajtra opúšťame náš obľúbený supermarket Vea a rumy majú už len litrové zoberieme ešte na koštovku naše prvé Pisco. Že teda oslávime aj náš 90ty deň. A tak sa aj stalo. Je to fajn s mojím tradičným mangom a ujde to aj s marakujovým džúsom, i keď nie je to až také dobré ako rovno namiešané vo fľaštičke za 6.5PEN.