D021: 2015/12/02 Otavalo → Quito
Pobalení nechávame vaky na recepcii a hľadáme Yamor2, ktorý sme videli včera z taxíka. Skončíme na praženom prasiatku vo veľkej sále. Mäsko je fajné, ale chýba tu atmosféra.
Na námestí si dávame kafesito (Fresh grind), poskúšame lokálne vyšívané blúzky, z ktorých K žiadna nesedí a obedujeme v obľúbenom Mi Otavalito. K si dáva verziu bez mäska.
Berieme vaky a fičíme na stanicu. Naskočíme na prvý bus do Quita a K cestou číta strašné storky o krádežiach v busoch a v Quite.
Po 2 hodkách sme v Quite, a napriek varovaniam berieme MHD (trolejbus). Po 40 minútach prestupujeme na druhý trolejbus – C1. Je to riadny stres. Zastávka je malá sklenená búdka na ceste a busy chodia brutálne prepchaté, že i bez 20kg vaku je problém sa dostať dnu. Podarí sa nám to na tretí pokus a v plnom buse sa nevieme ani otočiť. Nakoniec ale vystresovaní vystupujeme priamo kúsok od veľkolepého hotela Joana de Arco. Bookli sme to po prvýkrát – cez boooking.com, aby sme zbytočne nechaosili vo veľkom meste. A pravda je aj že mali celkom fajn cenu – 14USD za izbu. Cez tripadvisor hľadáme niečo na večeru a podľa mapy narazíme na mikropivovar. So slovami dobré pivo nemôže byť zlé, vyrazíme teda na večeru na pivo. Poteší aj, že do 19.00 je happy hour a pinta stojí iba 3USD. Uháňame svižným krokom lebo je celkom zima a do kopčekov sme aj zadýchaní, predsa len tých 2800mnm je cítiť.
Podnik najprv nevieme nájsť, lebo ho zvonka maľujú a logo je zakryté rebríkom, ale po prvom dúšku piva vieme, že sme na správnom mieste. Sme nadšení najviac z IPA a Rio Negro (tmavé pivo – stout). Keďže pivá sú dosť silné a komplimentárny popkorn nám nestačí, objednávame kuracie krídelka. Tie bohužiaľ naše predstavy nenaplnili, tak sa radšej uchyľujeme k pivu.
Späť na izbe nám náladičku pokazí prerátanie kasy, keď prídeme na to, že nás v Otavalo okradli, ale že brutálne, priamo na hoteli. Razom vytriezvieme a márne hľadáme, kam sme asi tak založili polovicu peňazí na plavbu loďou na Galapágoch.
D022: 2015/12/03 Quito
Budíme sa – stále ešte okradnutí – na strašný hluk trafiky. Keď ide okolo niečo ťažké, trasie sa nám aj rám postele. Už chápem, prečo je hotel taký lacný. Sranda, že večer taká hrozná premávka nebola. Ale výhľad na kostol oproti je stále pekný. Po megaveľkých raňajkách vyčkávame, či bude nejaká izba voľná a nakoniec sme, na naše veľké prekvapenie nemilo vyhostení milou pani recepčnou. Tá nám ale aspoň zoženie ďalšie ubytko. Presťahujeme sa a ideme na políciu, že to aspoň nahlásime. Tam sa háda nejaký lokálny párik a ujo poliš nás posiela na turistickú políciu na hlavnom námestí. Tam asi hodinu vypĺňame A4 formulár a nakoniec sa policajt vyjadrí, že nemáme žiadnu šancu.
Motkáme sa mestom, vyhladovaní zo zápisnice sa zastavíme na menučko za 2.50USD a ideme ku katedrále. Tá je ešte po sto rokoch stále nedostavaná a chcú aj nejaké vstupné. Nie sme ďaleko od pivovaru Banditos tak sa zastavíme na poprávku. Dnes nám ale najako moc nechutí. Nemajú ani IPA a ešte sme asi prejedení z obeda.
Cestou spať objavíme dobrú káva na pešej ulici Chile, v krásnom kláštornom prostredí. Našlapaní z dvojitého espressa si čítame zaujímavé odborné časáky o káve.
V otrasnom supermarkete – kde nič nemajú – kupujeme tuniaka na večeru, lebo sa nám nepáčil žiaden podnik cestou a na izbe študujeme cestu na letisko. Prebaľujeme veci tak, aby sme mohli jeden veľký vak nechať na hlučnom hoteli. Batožinu síce máme na 20kg, ale stan nám určite nebude treba, tak načo ho trepať.