D019: 2015/11/30 Ipiales → Otavalo
Dnes sme chceli znovu zbehnúť do Las Lajas, že aby sme mali ranné svetlo na fotkách. Počasie sme ale nepresvedčili. Zmráka sa a začne mrholiť. Motkáme sa “nebezpečným mestom” a nadobúdam pocit, že najvačšie nebezpečie čo tu na človeka číha sú psie exkrementy. Pochopiteľne, tie sú najnebezpečnejšie v noci, keď ich až tak dobre nevidno.
Obzeráme otrasné výklady. Na namestí najviac fičí spodné prádlo. Jeden obchod má 3metrovými modelkami v spodnom prádle oblepený celú 4poschodovú budovu. Ostatní chudáci majú obillboardované iba prízemie. Je to naozaj divné pohraničné mesto. Ale majú pekný kostol. Nikde žiadne spodné prádlo, ani farár sa nehecol a spieva v sutane.
Dáme si parádne raňajky – Buňuelo a raňajková kávička s mliekom. Chutí nám, tak si doobjednávame ostatné pečivká – empanádu s pikantnou zemiakovou plnkou a ešte niečo čo nevieme ako sa volá, ale asi to bolo yukové cesto s tvarohom. Zbehnem do internet café cez uličku a tam mi zadara naťukajú do mobilu heslo na wifinu. Tak si ešte doobjednáme najlepšie péčka a vybavujeme emaily.
Z recepcie-kuchyne berieme vaky a podľa inštrukcií upratovačky naskakujeme na 10:00 bus na hranice.
Tam sa v pohode dostaneme na druhú stranu a dokonca vymeníme peniaze za lepší kurz, ako sme ich dostali z bankomatu. Doteraz nechápem, či a ako je to možné a či to nebol len nejaký krutý ofajč. Celý čas si myslíme, že peniaze sú falošné a platíme len nimi, až kým sa neminú. Berieme minibus za 50centov do Tulcana a tam nastupujeme do predraženého busu do Otavala, kde nefunguje wifi ale len TV (brutálne veľké zabudované v stene za vodičom).
Pakovia nás zabudnú vyložiť a 1km za mestom, keď sme 1.7km od hotela (boli sme aj 600m) sa tvária, že toto je normálne miesto na zastavenie. Nie moc nadšení sa nakladáme a šlapeme do mesta.
Ubytujeme v RunAway Inn, kde sa pýtam, či nemajú niečo ekonomickejšie a spustia mi z 20 na 16USD.
Ideme hľadať niečo pod zub na večeru a prvé nám padne do oka kebabík. Dáme si jednu shawarmu a cestou späť z námestia objavíme typické lokálne jedlo v podniku Mi Otavalito. Volá sa to myamor. Hlavnou zložkou sú svalové vlákna z v rúre pečeného prasiatka. Lahodné mäsko je doplnené mota – veliké varené zrná bielej kukurice, praženou kožou z prasaťa, praženými žltými kukuričnými zrnami, malými pečenými zemiačikmi, avokádom a šalátikom. K tomu máme prvé pivo – veľké 660ml za 2USD.
Na hoteli si ešte zisťujeme ako sa dostať na vrchol sopky Fuya Fuya a balíme sa na zajtrajší výstup.

D020: 2015/12/01 Otavalo: Mojanda-Fuya Fuya
Ráno vyrážame podľa plánu 6.30 (ten istý divný chlapík ako včera na recepcii sa pýta kedy sa vrátime).
Prehopkáme na križovatku Sucre a Panamericana. Tam nám lokálna pani s deckom stopne taxík. Oprti cez cestu nám síce kričia, že to má stáť 10, no šofér chce silou mocou 12 dolárov. Hore sa dohodneme na 1pm na vyzdvihnutie a taxikár ukáže na kopec oproti za plesom – Fuya Fuya. Tvári sa, že tam bol. Moc nám to nedáva zmysel, lebo hneď od parkoviska ide dosť výrazný chodník. Vrchy kopcov sú ale všetky v oblakoch, tak nevieme. Toľko sme sa sústredili na zistenie, ako sa dostaneme ku plesu, že sme zabudli naštudovať cestu na samotný kopec. Po asi 10 minútach stretávame Frantíka, ten ale nevie nič, iba že hodinu šlapania je nejaký base camp (tak to už vôbec nedáva zmysel). My máme ale tak akurát vyrátaný čas na taxík a musíme sa rozhodnúť. Rozhodli sme sa zle a pokračovali okolo plesa na opačnú stranu. Po 2 zbytočných hodinách vo vysokej tráve a v extrémnom sklone pochopíme, a keď sa rozídu oblaky aj uvidíme, že Fuya Fuya je parádny dvojvrchol oproti nám a že sa teda štveráme niekam inam. Ideme vetrom a zimou tak vysoko, ako sa len dá. Posledné úseky sú už skôr liepaním sa po skalách a končíme na neznačkovom vrchole, kde GPS ukazuje, že sme 4117mnm. Ale inak výhľady sú nádherné! A aj vegetácia je zaujímavá. Okrem trávy a kríkov sú tu aj akési divoké horské ananásy.
Schádzame priamo ku plesu viac ako hodinu trsami vysokej trávy – sranda vyzerá inak a je to ešte asi náročnejšie ako výstup hore. Vrstva trávy je niekedy aj viac ako polmetra hrubá, tak sa do nej prepadávame. Pádám tak často, že len dúfam, že niekde sa v mäkkej tráve neobjaví nejaký brutálny kameň. Začne ma bolieť aj ľavé koleno, čo vôbec nie je normálne.
Skratkou sa dostaneme na cestu nad plesom a 7 minút pred odchodom sedíme v taxíku. Keď vytočení hovoríme chlápkovi, že to nebolo tak ako povedal tak len bez veľkého záujmu pokrčí plecami. No nič, za 24 dolárov sme nikam nevyšlapali, ale aspoň sme si trochu natrénovali výšku. I keď nám to bude po ceste na Galapágy prd platné.
Taxík nás vykladá na námestí a nám je jasné, že za tých 12 USD sme mohli vyraziť rovno spred hotela. Dávame výdatný obed v Mi Otavalito, sprchu a ideme omrknúť vychýreny market. Dnes to teda nie je nič moc. Aspoň, že káva v mexickej haciende je celkom slušná. Večeriame malé mangá kúpené na ulici. Je z nimi taká piplačka, že ich od zlosti prelejem rumom. Píšeme a oddychujeme.