D005: 13SEPT2023
Beijing: Forbidden City
Podľa LP vystupujeme na zastávke metra námestie Tiananmen. Namiesto Google Maps používame Maps.me a Amap. Obe majú aj vyhľadávanie trasy metrom (aspoň teda v Pekingu), no Amap je len po čínsky. Zatiaľ teda primárne viac fičí Maps.me. Amap zase ukazuje cenu lístka.
Metro už tiež kupujeme AliPayom, tu sa kód skenuje z automatu, treba byť online (verejná wifi neexistuje, a ak aj je, tak je extra komplikované sa nahlásiť) a zadáva sa CVV kód z karty.
Vonku z metra sme pri južnom vchode no koridorom sa dostaneme na východnú stranu, kde je len východ pokračujeme okolo hradieb na juh. Celkom si tak neplánovane nadbehneme. Vyzerá to však, že je to jediná cesta.
Ale aspoň cestou nájdeme super miesto na raňajky. Dávame si každý čínsky hambáč – žemľa z lístkového cesta plnená nasekaným bravčovým a pre istotu ešte vajce natvrdo varené v čaji. Ak pôjdeme naspäť okolo, určite sa tu chceme zastaviť. Jediné, čo nám nevyšlo je čaj. Teda čo som si myslel, že je čaj a bola to sladká džbrnda s jadierkami z marakuje.
Inštrukcie k lístkom nie sú úplne jasné a tak nacupitáme do vchodu. Otrčíme pasy, ktoré teta ručne naťuká do mašiny len aby zistila, že lístky nemáme.
Pošle nás do predajne lístkov, ktorá je celkom dosť ďaleko. Tam sa preukazujeme pasom, no teta chce silou mocou vidieť aj email. Nechápem na čo, veď v emaile nie je nič, čo by nás identifikovalo. Ten istý email by som mohol forwardnúť 10 ľuďom.
Platíme v pohodičke AliPayom – 2x60Y.
Komplex je nekonečne obrovský a všade kam sa pozrieme nejaký Číňan. Denný limit na vstup je po CoVide „len“ 80.000 návštevníkov. S hordami to stredom prejdeme na koniec pomerne rýchlo až sa čudujeme, že načo sme sa tak nabalili vodou a jedlom, no cestou naspäť v bočných palácoch trávime nekonečne veľa času.
Bočné menšie stavby/paláce majú múzeá so šperkami, keramikou, liečivými bylinami a suvenírovými obchodmi. Na hlavnom ťahu sa nedalo ísť do žiadnej budovy a vo vnútri ani nič moc k videniu nebolo. Čaj čo stojí u nás v obchode 5Y tu (ako aj na letisku) stojí v komplexe 6Y. To sa mi nezdá až taká veľká prirážka.
Pozorujeme aj fenomén fotenia sa nastajlovane v tradičnom odeve. Často dve mladuchy v „krojoch“ s komplikovaným účesom chodia hore dole a jedna druhú fotia na rôznych miestach.
Jedna sekcia s dračou stenou má ešte samostatné vstupné – 10Y.
V múzeu so šperkami predávajú aj šperky, jedny náušky sa hodia aj K. Tu máme prvé zahaprovanie AliPaya. Nie som online, tak to nejde. Doteraz to ale fakalo aj offline. Dokonca prvá platba bola robená offline. Tety predavačky sú z toho prekvapené a keď to nakoniec rozbehám som taký nešťastný, že akceptujem aj 3% poplatok za transakciu. Dúfam, že som neprekročil nejaký uvádzací limit a nebude už teraz všetko za 3%, lebo to by ma netešilo. To račej 2% Revolutu za výber z ATM, alebo 1% Visa.
Ku koncu sme už riadne uchodení. Chceme ešte vyliezť na hradby, no tam je to tiež za poplatok a dá sa platiť len WeChatom, čo nemáme. Vychádzame východnou bránou a na metro teda ideme okolo raňajkovníctva. Dávame si parádnu veľkú omeletu, ktorú nám našťastie nenaplnia párkou ale tofu kožou a servíruju každému polovicu. Namiesto sladkej džbrndy si dáme lahváča napoly a po chvíli dorazia aj plnené taštičky. Posilňujeme sa, lebo keď sme tu, tak chceme ísť ešte pozrieť námesie Tiananmen (Božský kľud). Tam sa ide metrovou stanicou popod cestu. Postavíme sa do šóry, no keď na nás príde rada, tak od nás teta chce rezerváciu. Kukáme na ňu ako Špeky na novú chladničku, no náš kukuč ju nedojme. Sme úplne v šoku, že ešte aj na námestie treba rezervačku. Nemáme ani chuť to gúgliť, resp. bingovať a ideme naspäť do metra smer hotel. Iba z diaľky zazrieme mauzóleum.
Na našej stanici K vylezie zlým východom a už sa cez turnikety nedá vrátiť, tak idem za ňou na Déčko a rozhodneme sa omrknúť obchodný dom Raflers. Pohyblivými schodmi sa vyvezieme na prízemie, kde sú samé reštiky, kupujeme drahý citrónový čaj s kačičkou ako bonusom. AliPay zasa hapruje, tak platíme v hotovosti a hľadáme supermarket.
V SM sú čaje drahšie ako u nás v obchodíku, čo je dobre, lebo aspoň ich nebudem musieť vláčiť. Do oka nám padne kura, celé grilované stojí len 40Y, čo je zhruba 5EUR, no je toho dosť veľa a po dvoch dňoch mäsových placiek, by sme dali niečo zeleninovejšie. V jednom stánku pri grilovanej hydine si práve chlapík vyberá z veľkého bufetu zeleniny, húb, tofu a cestovín, tak sledujeme, že ako to funguje. Típek ukazuje rukou čo chce, pani to pinzetou naberá do misky vystlanej sáčkom. Potom sa otočí k nádobkam s dresingami, nakombinuje to na vybraté ingrediencie, zamieša to, odváži a nalepí cenovku. Pokúšam sa od chlapíka zistiť, či sa to je tak surové ako to je, a po pár sekundách gestikulácie to uzatvárame, že asik hej. Tak reku, aj my to skúsime. Každý ukáže rukou, čo by chcel, K naznačí, že štipľavky len trochu a kým to pani mieša vyberiem si pomocou prekladača v AliPay porciu kačacích pŕs na červenom víne – ako prílohu k studenému šalátu.
Nadšení z úlovku sa konečne dostaneme na svetlo božie zo šopingmólu a pozeráme na mega kruháč ako puci, nevieme sa zorientovať, nielen ktorým smerom sa vydať, ale vonkoncom netušíme ako sa dostaneme ponad 3 prúdovku. Zachráni nás mladá, (a to je po prvý krát, kedy niekto hovorí po anglicky) a ukáže nám smer i prechod cez cestu. Semafor samozrejme žiadny, takže treba len smelo vykročiť a plynulo prejsť.
Večeriame zasa doma v okne, s výhľadom. Studené nudle sú síce prekvapivo studené, no dobré. Nechali sme ich trochu zohriať v izbe, kým sme sa ospršili a je to tak lepšie. Drezing sa mi zdá byť založený na arašidovej omáčke a sezamovom oleji. Je to fakt dobré.
Medzitým podľa LP binguje K spoločnosť Mubus a rezervuje miesta na bus na Čínsky múr.
Vypraté prádlo dávame na sušiak, hádam do rána vyschne.