Hue

D43: 2013/12/15 Hoi An → Hue
Bus má odchod 08.00 a pred cestovkou máme byť 07.30. Stávame teda dosť skoro, aby sme sa pobalili, najedli a stihli odchod na bus (jesť prispatí nestihneme). Cestovka vyzerá byť polootvorená, ale nikde nikto nie je a nervózne tam prešlapujeme až skoro do 07:55. Vtedy a objaví chlápek na mopede s tým, aby sme ho nasledovali. Predstavoval som si trochu pohodlnejšie vyzdvihnutie (napríklad minibusom). Každopádne je to netradičná forma, športová. Naložíme teda vaky na plecia a vyrazíme za miznúcim mopeďákom. Zrýchľujeme. Prídeme na križovatku a tam mopeďák zaháňa dve moletnejšie Kanaďanky (súdiac podľa kanadskej zástavy na ruxaku). Je pomerne sviežo, nahodili sme nohavice a fleesky. Kúsok za križovatkou, neďaleko od našej kaviarne na ulici je “stanica”. Všetci štyria sme v šoku, že prečo nám rovno nedali adresu a mohli sme tam na presný čas prísť. K sa s milými Kanaďankami pustí do reči a vysvitne, že sú vlastne Švajčiarky. Staršia (ale mladšia ako my) robí na vlakovej stanici, predáva lístky a každý rok sa jej podarí dvojmesačná dovolenka. Celkom fajný príjem má taký predavač lístkový vo Švajci, aj dĺžku dovolenky. Švajčiarky s kanadským listom na vaku teda nechávame strážiť na stanici vaky a ideme do kafíku na raňajkové bagetky (15000D každá) a sladké biele kávy. Pre istotu si ešte dáme zabaliť bagetku s omeletou na cestu a ideme rýchlo na stanicu, lebo sa blíži nejaký bus. Milý bus ale prefrčí a nič. Nebol to náš. Stanica je len obyčajný dom na ulici, vnútri má kanceláriu a čakací priestor, na jednom boku tri počítače, v rohu telefónnu kabínku. Na ulici pred ním je lavička a strom. To je celé. Nakoniec čakáme ako ťupíci do 09.00 kým sa dostaví náš veľkomožný bus. Zase lehátkový. Vyvalíme sa na 5lehátko vzadu, spolu so Švajčiarkami. Pozerám nejakú TV, cesta ubieha hladko. Nie je ani moc zima. Cikpauzu máme pri dramatickom jazere lemovanom kopcami, akoby vystrihnutého z Nového Zélandu. Sme ešte celkom najedení, pokúšame osud a po vypití nie moc vydarenej kávy postávame vonku na ceste a sledujeme výhľad na dramatickú krajinu. Do toho dedko presádza z piesku pri reštauráci priesadky šalátu do zeme na druhej strane cesty pri jazere a beloch hrá kadejaké hity na divnej píštale. Celkom mu to ide, i keď pri komplikovanejších pasážach ódy na radosť musí spomaliť, aby pomestil noty a zrejme aj samotný nástroj má dosť limitovaný register.
V Hue nás vyložia do “pekelnej” zimy priamo na hotelovej uličke. Vyrazíme síce opačným smerom, no rýchlo sa zorientujeme a zisťujeme ceny. Vačšinou začnú na $12 a potom spustia na $10. Obzeráme aj lacnejšie alternatívy, ale je to dosť hrozné. K nakoniec nájde parádnu izbu za rohom v koloniálnom hoteli na hlavnej ulici za $10. Stále prší tak prebehneme len do reštiky, kde si pochutnáme na výbornom menu lokálnych špecialitiek a nových pivkách. Je zima, tak pridáme aj čajík. Potom sa schovávame na hoteli, robíme si filtrovanú kávu na zahriatie a keď to už vyzerá, že dopršalo ideme do stmievajúceho sa mesta. Ďaleko ale neprejdeme a začne zase pršať, tak sa od mosta cez rieku vrátime oblúkom naspäť. Sme svedkami havárie mopeďáka v centre križovatky, ten sa en pozbiera, opráši biele gate a fičí ďalej. Po neuspokojivom jedle v bufetíku a šopingu na autobusové lístky končíme v teple postele.

D44: 2013/12/16 Hue → Hanoi
Strašná zima pokračuje, ale aspoň neprší. Strašná zima je hlavne nám, čo sme prišli zvyknutí na teplo na juhu. Domáci sa tvária, že akože pohodka, aspoň nie je horúco. Problém je, že nikde nie je kúrenie, takže sa človek nikdy nezohreje a kým sa vyhreje teplá voda v sprche, tak ide pekne ľadová a trvá to aspoň 10 minút.
Do izby nám bez zaklopania vôjde údržbár, povie “SORRY”, trochu privrie, strčí hlavu znova dnu a niečo obzerá. Hádžeme po ňom vražedné pohľady, ale jeho to nejako nevzrušuje. Naveľa naveľa jeho hlava zmizne, no my zostávame rozrušení. Na recepcii to komentujem, no jaksi sa tvária, že a ich to netýka. Recepčná niečo zaševelí na údržbára a ani mi nič neodpovie.
Ideme teda na raňajky, kde sa nám zase najviac ľúbi obedné menu, ktoré nám bez reptania urobia. Kôli zime si dávame aj dva čaje. Je to veľmi pekný podnik. Z nášho stola vidno do kuchyne, na všetky sporáky. Varia všetky ženy rodiny, 3 generácie. Drobná babička s drdolom sa vnára do pary, na zemi vnučka čistí zeleninu. Práve chystajú veľa rôzneho jedla. Na jeden stôl vykladajú misy rôznych jedál a hrnce ryže. Pýtame sa, prekoho to je. Vysvitne, že je to menu pre domácich, opticky si môžu vybrať a hlavne je to rýchlo naservírované. Domáci chcú jedlo rýchlo, teda hneď. Nechcú sedieť a čakať v reštaurácii ako turisti. No keby sme tu dlhšie, tak aj ja by som asi skúsil jedlo za 30000D. Naše štvorchodové menu ponúkajú rovno aj s pivkom za 12000D. Máme dosť dvaja. Ukončené je výbornou vyprážanou palacinkou plnenou čokoládou a banánmi.
Posilnení vyrážame obzrieť citadelu – pozostatky kráľovského mesta. Cestou okolo rieky sa nám pokúšajú predať prevoz loďkou na druhú stranu do Zakázaného mesta, končia s cenou na jednom dolári, ale nám sa nechce byť na vetchej loďke s oboma foťákmi a dúfať, že nás odvezú kam sľúbili a za cenu, ktorú vykrikovali. Je navyše dosť chadno a chceme sa radšej zahriať rýchou chôdzou cez most.
Citadela je celé mestečko obohnané hrubiznými hradbami a priekopami, ale všetko od budov cez jazierka, záhradky po hradby je v zlom stave. Hlavný palác zíva prázdnotou, je v ňom len poslabšie vyzerajúci trón, telka s renderovkami ako to asi vyzeralo a maketa celého palácového komplexu. V jazerách hneď za hradbami sú vypasené japonské kapre, ktoré pri náznaku kŕmenia vystrkujú obrovské mäsité papule. Prechádzame komplexom a hútame aké to mohlo byť kedysi veľkolepé, pred tým ako to Amíci rozbili na kašu. Výjdeme bránou na opačnom konci komplexu, že si pre zmenu pozrieme živú ulicu. Jedna strana hradieb so štvorcovým pôdorysom má 1.6km. Je nám zima, tak sa zastavíme v pekne vyzerajúcej kaviarni obsadenej domácimi na kávu. Chceme teplú, ale mlaďas za pultom mi po chvíli váhania podá čisto vietnamské menu. Kávu s rumom nemajú, ceny sú fajn, tak objednávam pre istotu to najdrajšie čo majú za 11000D. Nejako ma nenapadne, že by to mohla byť načochraná ľadová káva. Vyzerá dobre, chutí parádne, ale je stále ľadová. Čajík ako domorodci mávajú zase nedostaneme. Pri platení pochopím, o čom bolo mladíkove zaváhanie. Platím staršiemu chalaniskovi a ten chce namiesto 22tisíc štyridsať. Svoju požiadavku odôvodňuje menu v angličtine s inými (vyššími) cenami. Mávam ručičkami, ukazujem, že som videl iné menu, vtisnem mu do ruky 22tisíc, otočím sa na podpätku a ideme ďalej.
Je to pre nás veľké odhalenie, že tí škandalisti majú dvoje menu. Ono ani jeden dolár, čo je niečo cez 70 eurocentov za kávu, za ktorú si Starbucks kľudne vypýta cez tri eurá nie je až tak moc. Keď sa ale dá za domáce ceny a mladý laxne narába s menučkami, tak prečo nie.
Prihopsáme na hotel, spravíme si poslednú fitrovanú kávu a ideme sa najesť do tej istej reštaurácie. Keďže najlepšie vyzerajúce menu máme už vykúšané skúšame niečo iné. Ja si objednám pražené rezance s bravčovým a som prekvapený, keď mi donesú rezance, ktoré sú biele ako lupienky, čo kedysi bývali, také tie extrudované. Je to veľmi chutné a som rád, že som skúsil niečo iné. Je to paráda, keď sladkokyslú omáčku robia z ananásu a rajčín a nie len akúsi slizkú škrobovitú rôsolovitú hmotu s bohviečím v tom. Dojedáme trochu v zhone, lebo sa blíži čas, keď máme prísť čakať na bus pred cestovku a práve ide okolo jeden dobre vyzerajúci bus, ktorý by sme chceli aby to bol ten náš. Nebol. V cestovke čakáme ešte dobrých 45 minút. Čas si krátime fotením štylizovaných fotografií pre majiteľa cestovky. Otváral pred 4 dňami, všade sú koše plné kvetov, ktoré dostal od priateľov – rodiny so želaním úspechu v biznise. Posrkávame zelený čaj, ktorý je po polievočke a pivkách celkom močopudný. Cestou na toaletu nám mladý biznismen ukazuje, kde v zadnej časti prespáva. Zima je riadna, je to akoby len taká otvorená garáž, ktorá má vpredu kanceársky priestor, potom len také kvázi dvere, kde je miestnosť s betonóvou podahou a malá toaleto – kúpeľňa. Klasika, že keď som raz na WC, konečne príde bus. Chlapík z cestovky neklamal, keď povedal, že bude nový bus. Bol. A aj velkom komfortný, ten najväčší model s fungujúcim záchodom. Jediný problém bol, že klíma bola pustená a do rána bola neznesiteľná kosa. Boli sme úplne oblečení, vpredu som šlohol ešte tri deky, no ani kompletne zababušení pod troma dekami sme sa neubránili chladu. Na druhej strane som sa ale najlepšie vyspal, asi preto, že sme boli tou zimou priam hibernovaní.