Hoi An

D42: 2013/12/14 Hoi An
Ráno nás vyložia nevyspaných, ale podľa buzolky sme len 900m od hotelovej štvrte, tak sa nikam nenáhlime a v kľude odmietame všetkých otravníkov s hotelmi a odvozom. Náš autobus nakladá plnú stanicu belochov a bez nejakej vážnejšej prestávky frčí ďalej. Odhadujem, že naspäť. K si myslí, že pokračoval ďalej na sever. Je nám zima, najskôr myslíme, že z tej nočnej jazdy, neskôr pochopíme, že sa ochladilo.
Zastavíme sa v prvom stánku s jedlom. Robia nejakú polievku, je v nej kadečo možné aj umelohmotne vyzerajúca pečeň. Nie sme moc nadšení. Fotí si nás s domácimi nejaká anglicky hovoriaca turistická skupina so sprievodcom, ktorý im vysveľuje, že ide o skutočné vietnamské pouličné raňajkové jedlo, tak v nás spúšťa obavy. Nie najlepšie posilnení hľadáme ubytko. Pýtame najskôr v hoteli vedľa obchodu s rybičkami. Kým K obzerá izbu, ja obdivujem akváriá. Majú aj veľké rybičky – závojnatky v malej fľaši. Fľaša trochu zväčšuje, ale určite sa nemohli zmestiť cez hrdlo. Asi ich tam dávali, keď boli menšie. Je zavčasu ráno a lacnejšia izba, ktorú chceme ešte nie je voľná. Máme sa zastaviť okolo 11.00. Nechávame teda vaky tam a ideme obzerať mestečko.
Zastavíme sa na prvé kávičky čo objavíme, sú nejaké drahé, až 15000D. Trochu mrholí, tak sa končíme v ďalšom podniku, kde majú kávu so salkom za 10000D. Pýtame sa na trh, že by sme už aj niečo zjedli. Keď ho konečne objavíme, sme už z tej kávy riadne hladní a tak po zbežnej obhliadke sadáme k jednému stánku a skúšame lokálne špecialitky. Jedno je grilované bravčové na paličkách s arašidovou omáčkou. Mesko je žiaľ už dávno ugrilované a len ho zohrievajú v mikrovlnke. Druhé sú ryžove placky plnené klíčkami a nejakou zeleninou, kúsky ktrorých si spolu s medovkovými listami balíme do ryžového papiera. Mladá nám to názorne ukazuje, balí to holými rukami, tak ju netrpezlivo sledujeme, aby sme si to mohli baliť vlastnými holými rukami. Po masnom jedle to splachujeme jedným veľkým pivom a ideme sa ďalej motať mestom. Obzeráme rybí trh na brehu rieky a dostávame sa na turistické nábrežie lemované reštauráciami. V jednej majú okrem nádherného výhľadu aj lacné pivká, tak si na chvíľu sadneme a kontrolujeme menu, že by sme tam prišli aj na večeru. Mestečko je čarovné, pod záštitou Unesco tu zastal čas. Za stolom píše malý domáci úlohu, babička na neho dozerá.
Ideme sa konečne ubytovať, veď je už jedna a na hoteli nám mladá hlási, že sme prišli neskoro a naša lacná izba už nie je. Zrejme ju prenajala niekomu inému drahšie. Má ale o dolár ($8) drahšiu, a biely americký dôchodca mi ju ide predviesť. Je to celkom fajn a nechce sa nám nič kôli doláru hľadať, tak do toho ideme. Cestou mi Amík hovorí, ako by si za svoj dôchodok mohol doma v USA dovoliť žiť iba v aute, tu je na tom celkom dobre, býva v hoteli a jedáva v reśtaurácii. Dobrosrdečne mi radí ako mám prechádzať cez cestu. Najlepšie je vraj zavrieť oči a ísť rovnomerným krokom. Domáci vysokých bielych vidia už z diaľky a keby niekoho zrazili museli by vypĺňať rôzne papiere ešte ďaľších 15 rokov, tak si to radšej dobre rozmyslia, než niekoho sundajú. Amík býva nad nami a na streche budovy má záhradku. Hovorí, že hurikán, ktorý bol v novembri na Filipínach mal prísť na pevninu kúsok odtiaľto, kde sme teraz ale naštastie si to na polednú chvíľu rozmyslel a vzdiali sa o 100km ďalej. No i tak víchrica ktorá ho sprevádzala skosila všetku jeho kvetináčovú zeleň na balkóne do výšky zábradlia.
Trochu si zdriemneme na našej novej izbe a ideme znova do mesta. Prejdeme na opačnú stranu ako sme behali cez obed a zastavíme a v jednej drahej reštaurácii na happy hour. Po drinkoch sa vrátime do obedného podniku a dáme si menu lokálnych špecialít. Od vedľa hrá sláčiková hudba, v žilách koluje happy hour z opačnej strany. Všade sú lampióny, na vode plávajú sviečky, ktoré turistom predávajú malé dievčatá i staré babky. Máme príjemný romantický večer a ešte stále zmorení z cesty sa tešíme do postele. Zajtra zavčasu ráno ideme zas busom ďalej.