Yogyakarta

D72: 2014/01/13 Jakarta → Yogyakarta
Nakúpime si posledný tempeh s ryžou u nás na ulici, prikúpime ešte ananás a papáju a v KC vodu do rezervy a poď ho najkratšou možnou cestou na stanicu. Prechod cez cestu je celkom náročný. Nikde nie sú semafory a premávka je nepretržitá. Na stanici si kúpime lístky na letisko za 30000R a futrujeme ovocie čakajúc v klimatizovanom autobuse. Na letisku sa necháme vyložiť na národných letoch, terminál vyzerá dosť biedne. Letenky kontrolujú už pred vstupom na samotný terminál. Taktiež hneď skenujú veľkú batožinu, ktorú hneď a zaraz začekujeme, že nech máme pokoj. Od radosti si zabudneme vybrať aj medicínu, takže počas letu nemáme nič na boj s klimatizáciou. Na bezpečnostnej kontrole im vôbec voda nevadí a samotný terminál ma celkom peknú hviezdicovitú architektúru bez stien zasadenú v zeleni, takže je tam celkom teplo a vlhko. Ramená vedú do klimatizovaných čakárni, ale vyzerá to, že všetci čakajú na ramenách a spokojne fajčia pod ceduľkami so zákazom fajčenia. V mrazivej klíme pozeráme rozprávku Frozen (Zamrznutá) – čo mi príde celkom trefné. Stále ešte máme dosť času, tak sa presunieme naspäť do hviezdice, lebo je nám už vážne zima. Vybehnem ešte kúpiť predraženú práškovú kávu a v poho ma s ňou pustia naspäť cez bezpečnostnú kontrolu.
Po hodinke pristávame v Yogyakarte. Na informáciach hneď za vlnou taxikárov nám tvrdia, že lokálne autobusy už nejazdia. Príde mi to podozrivé a tak postupujeme stále ďalej smerom ako ukazujú šípky autobusmi. Aj sa ešte cestou pýtame a nikto sa netvári, že autobusy skončili o 20.00. Prší, tak rýchlo prebehneme na zastávku pred stanicou, zaplatíme 3000R každý a čakáme asi 10 minút a autobus 1A. Ten nás po zhruba pol hodine vyhodí asi 20 metrov od ulice, kde máme hľadať ubytovanie. Stále ešte prší, tak zahneme do prvej bočnej uličky so šípkou ubytovanie. Nikde nie je nič voľné, keď je, tak je to rodinná izba za 5 násobnú cenu. Chodíme po daždi, morálka klesá so stúpajucou hladinou kaluží. Depresívne kvapky sa vpíjajú do naších ruxakov a postupne nahlodávajú naše odhodlanie. Nedá sa ale svietiť, musíme sa niekde schovať a podarí sa nám nakoniec zohnať izbičku so sprchou za 100000R. Unavení, zničení a zmočení ideme po sprche hneď spať.

D73: 2014/01/14 Yogyakarta
Vyspávame do ružova a a keď po sprške vykukneme von, v predsieni nás už očakávajú raňajky. Káva je horúca. Museli nás nejako odsledovať podľa sprchy, že už sme hore. Dva veľké biele plátky toastového chleba bez kôrky, jeden natretý margarínom a posypaný čokoládovými húsenkami. A k tomu káva. Zlupneme to a ideme si trochu pozrieť mesto. Pýtame sa na lekáreň a ja rozumiem že je pod Marlboro tabuľkou. Nikde ale žiadnu nevidím. K sa ale tvári, že pajko vie o čom hovorí a ideme na hlavnú ulicu. Tam sa pýtame znova a zbadáme ju pár metrov smerom do centra. Nakúpime sirupčeky, ktoré su tu v balíčkoch po 3ks a lacnejšie ako v KC. Keďže máme tých patálií už plné zuby, nakúpime si obaja antibiotika, spolu s niečím na K brutálny kašel. Chvíľu ideme pod promenádou medzi obchodmi a stánkami so suvenírmi, no po čase nás to prestane baviť. Každý nám chce niečo predať, alebo nás zlanáriť na výstavu umelcov. K o tom čítala v knižke a dôrazne ma varuje, aby som sa nenechal namotať. Predajcovia vedia vraj byť pekne agresívni. Sme z chôdze unavení, tak zapadneme do Dunkin Donut, že sa zohrejeme teplým nápojom. Na predavačove odporúčainie si dáme aj trojčokoládovú šišku a je seriózne dobrá. Popozeráme trochu ineternet, oddýchneme a pokračujeme.
Pred pevnosťou nám domorodec po anglicky začne vykladať kadejaké praktické informácie, a nakoniec ale zase skončí umeleckou výstavou študentov, ktorá je samozrejme otvorená len dnes. Kašleme na neho a rozhodneme sa, že ideme radšej na izbu a oddýchneme si.
Treba mi ale robiť a v predsieni-obývačke našich domácich im nechceme zavadzať, tak zapadneme v španielskom podniku – Mi Casa es tu Casa. Dáme si čajíky, domáce jedlo a pizzu. Domáce je celkom fajn, veľa tofu a tempehu, pizza je ale veľmi biedna, horšia ako hocaká mrazená, ktorú sme zvykli upgradovávať v Nemecku. A aj riadne drahá bola. Zato ale mali aspoň celkom slušný net. Bolo tam dosť turistov a šéfko tam celý večer natĺkaj jednu skupinku na nejaký trip, až to bolo nepríjemné.
Z tohto mesta sa robia výlety na dva chrámy (Prambanan a Borobudur), je možné ich spojiť do jedného jednodenného výletu s východom slnka a výhľadom na Borobudur. Rozhodli me sa, že to zoberieme zľahka a radšej to rozdelíme na dva dni, použijúc verejnú dopravu.

D74: 2014/01/15 Yogyakarta
Dnes sa ale ešte na výlet necítime. Po raňajkách so studenou kávou a pečivkom z obchodu zase začne mrholiť, tak zapadneme o reštauráciu ďalej – do BedHot. Raňajky újdu, ale biedny internet je iba na 30min na osobu. To je neuveriteľné. Pracujem preto offline a pripojím sa až na upload verzie. Aj tam som minul 26minút.
Ideme sa pozrieť na kráľovský palác, ale už na informáciach nám hovoria, že je zavretý po 11.00. Dostaneme ale mapu reštaurácií a rozhodneme sa navštíviť #1 podľa TA – Milas. Nahodíme navigáciu a a po dlhej prechádzke obytnými zónami prídeme na inú turistickú ulicu posiatu reštauráciami a hotelmi. Milas tam ale nie je a po kratšom zisťovaní sa dozvieme, že existujú štyri rovnako nazvané ulice, líšiace sa len číslo. Dosť dlho nám trvá, kým to konečne nájdeme a keď si sadneme, začne znova pršať. Ja dostanem slušný tempeh steak s hubovou omáčkou, no K tempeh hambáč nebol ešte moc vyladený. Ani kávy a vyprážané banány nestáli za veľa. Celkovo by som tento podnik nemohol niekomu odporúčať.
Naspäť sa nám nechce moc šlapať a trochu poprchá, tak sa rozhodneme využiť cyklodrožku. Tých postáva popri ulici celkom dosť, tak po chvíli zisťovania ceny zídeme z 50000R na 25000R a už sa vezieme. Vybrali sme si dedka, že nech si zarobí, ale ideme asi rýchlosťou chôdze a dedka nám je úprimne ľúto, že sa chudák s nami bielymi hovadami toľko natrápi.
Zapadneme znovu do Mi Casa, treba mi ešte stále pracovať a potrebujem aj net. Je tam tá istá partička turistov čo posledne, vyzerajú byť pekne zdevastovaní a nie obzvlášť štastní zo skorého vstávania, celodenného vozenia sa a šprintovania po chrámoch. To nás len utvrdí v našom zámere rozdeliť to do dvoch dní a mať času koľko len chceme. Popíjame čajíky a internetujeme až do závarečnej. Majú aj slušnú kávu za 8000R, čo určite prospieva našej výdrži tam.

D75: 2014/01/16 Yogyakarta – Prambanan
Dnes sme sa rozhodli, že konečne dáme Prambanan – najväčší hindu chrám široko ďaleko. Mesto ako také pre nás nemá čaro a nechce sa nám tu už zbytočne kempovať. Vyzerá, že vyspávanie a možno aj antibiotiká pomáhajú, situoška sa zlepšuje. Treba nám už len odkrútiť chrámy a možme ísť preč, smer vysnené slnečné pláže a potápanie. V obchode si kúpime okrem vody aj mafina ,že nech máme proviant.
Zastavíme sa ešte v lekárni po sirupčeky a musíme ísť do bankomatu. Vstupné bude mastné. Trochu poprchá, ale neoplatí sa vyťahovať vetrovky. Zastávka je hneď pri informáciach a bankochmatoch na ulici Malioboro. To je to Marlboro, čo som počul na prvý krát. V buse je dosť zima, tak predsa len vytiahneme vetrovky. Ideme aj cez letisko a po 40minútach sme na konečnej. Z tade je to len pár sto metrov. Je tam aj tržnica, tak obzeráme ovocie, no K nástojí len na banánoch, ktoré sú škaredé až hnusné, také som ešte niekdy nevidel. V jednom stánku po nich masovo lezú mravce, ako by mali hniezdo priamo v trase. A to za ne mladá chce nekresťanských 30000R. Mám taký pocit, že čím lepšie tu človek vie po anglicky, tym nehoráznejšie peniaze si vie vypýtať. Nakoniec končíme so 16ks trsíkom za 10000R, celkom pekných, čistých banánikov. Prešlapeme to do Prambananu, kde veliké parkovisko pred ním zíva prázdnotou. Asi tu ešte nie sú minibusy s turistami z Borobuduru.
Vstupné je len 15000R, čo je prekliate málo, tak mi je hneď jasné, že sme zle. A aj tak bolo, po chvíli si nás niekto všimol a pretmolili sme sa do malej samostatnej budovy pre zahraničných turistov. Tu už chceli 198000R za každého. Až mi slzy vytryskli. Viac ako 11x. No super bolo, že sme mali welcome drink. To znamená káva, čaj, cukor, práškové mlieko a vodomat. Pravda je taká, že tých 180000R čo platíme extra by nám stačilo aj na slušných 22 káv v meste a to by sme toľko ani náhodou nevypili. Nedá sa ale nič robiť, popijeme a ideme do toho. Pred vchodom do samotného chrámu si K odchytia dve baby, ktoré si v komplexe robia prax a chcú nás povodiť zadarmo. Je ešte dosť skoro, bielych tam moc nie je a tí čo sú majú sprievodcov, tak reku, nech majú mladé radosť. Či mali radosť neviem, ale nechali sme sa povodiť. Hovorili moc potichu, takže som toho moc nepočul, ale inak mali tak akurát info, ale nevedeli odpovedať moc na otázky a asi nám ani moc nerozumeli. Poukazovali nám všetky 4 chrámy hlavného komplexu. V Šivovom sme si museli počkať, lebo majú iba 50 prilieb. Chrám je obohnatý plotom, a pri vstupe su rozdávané prilby kvôli bezpečnosti. Príde mi to celkom vtipné, že ako mi tá prilba pomôže, keď sa na mňa zosype niekoľko poltonových kvádrov chrámu. Dokonca ešte aj handrou utierajú vnútro prilby. Keď babám vyplníme dotazníky a zbavíme a ich, oddýchneme si trochu v tieni pred chrámom a prezrieme si ho ešte raz. Prejdeme sa malému, takmer úplne zrútenému chrámu a vrátime sa do múzea. Tam je dosť zima a v kine, kde sme len my dvaja si pozrieme film o chráme. Viacmenej to, čo nám už baby povedali. Driemkal som intenzívne. Vstupné bolo v cene, domáci to mali extra. Rozhodneme sa, že si oddýchneme vo vláčiku, ktorý vozí turistov ku najvzdialenejšiemu chrámu. Ten je tiež v cene ako aj čapovacia voda pri vchode do múzea. Vláčik sa rýchlo zaplní a už ideme. Dokonca nám aj na 5 minút zastane pred posledných chrámom, ten je celkom veľký a zdá sa nám ešte krajší ako samotný Prambanan. Je v rekonštrukcii. Obehneme ešte ohradu s danielmi a vláčik nás vyloží pri východe. Chceme si ešte spraviť foto s Pranbananom a ako sa tak v slnečnom svite približujeme, zdá sa nám, že chrám je oveľa dominantnejší ako Prambanan a že je to asi aj niečo iné. Nafasujeme si teda šatky okolo pása, ktoré dostávajú úplne všetci, bez ohľadu či majú kraťasy, trenky alebo nohavice. Nakoniec je to ale predsa len Prambanan a my ho obiehame po tretí raz. Keď svieti slnko a kameň je vysušený a svetlejší, chrám vyzerá inak. Taktiež vyzerá mohutnejšie zdola. Nechcú nás pustiť cez vchod von, tak si to musíme ešte všetko raz obehnúť. V reštike po východe si dáme fajný kokosový orešisko a miestnu špecialitu z jackfruitu.
Cestou späť sa ešte rozhodneme vyskočiť z busu, že zbehneme na pizzu. Nie je to ďaleko od zastávky a za 3000R budeme môcť pokračovať na hotel.
Odšlapeme do reštiky, podľa navigácie to konečne funguje. Majú výborné drinky, avokádo s espressom, a čučoriedky s mätou. Príde pizza, ale nie je to moc veľká sláva. Drinky jednoducho nasadili latku privysoko, ale ani bez nich to nebolo zrovna topka. Ani nie zlé, ale nie úplne najlepšie. V každom prípade lepšie ako v Mi Casa…

D76: 2014/01/17 Yogyakarta – Borobudur
Borobudur je najväčší budhistický chrám v juhovýchodnej Ázii. Zastávka MHD je hneď pri našej ulici, no musíme raz prestupovať. Pomaly s námrazou na xsichte končíme klimatizovanú jazdu na stanici. Teplotný šok je zmierňovaný sústavným fukotom nezatvorených dverí počas ďaľšej takmer hodinovej pretekárskej jazdy v prehriatom a preplnenom medzimestskom buse (20000R). Je fajn, že sme takí dlhí, v zakliesnenej polohe sa ani nebojím, že vypadneme. Moje koleno sa stáva pomôckou vystupujúcich, miestami ide o bezplatnú depiláciu (v prípade ak šofér iba jemne pribrzdí a cestujúci sa pokúša skok na krajnicu zladiť s tempom jazdy).
Prichádzame pred obedom po najväčšom návale, tak nám ponúkajú odvoz na koňom záprahu (10000R). Je to ale len pár sto metrov a nechceme trápiť kone, tak šlapeme po slniečku. Pred komplexom je veľké parkovisko, tu už je ale predaj vstupného pre zahraničných turistov lepšie odlíšený (oproti včerajšiemu Prambananu). A aj o čosi drahšie (220000R). Káva je horšia, cukor a mlieko sú nasáčkované a voda v malých Borobudur fľaštičkách.
Z návštevníckeho centra vedie cesta oblúčikom alejou smerom k chrámu. Pod ním nafasujem sarongy, aby sme si to omotali okolo pása. Fajne nám smaží nad hlavou, vyšlapeme po schodoch na južnú stranu a nemáme sa kam schovať. Obchádzame chrám v smere hodiniek. Schovávame sa pod stromy na severnej strane, trochu si fotíme chrám z diaľky, lebo z blízka sa to nezmestí do záberu. Je to veľké a zaujímavé, ale potom čo sme videli, je to moc veľká masa kameňa na vychutnanie zblízka. Začína sa zmrákať, tak sa rozhodneme vyštverať hore. Chrám má 11 poschodí, vyššie majú aj kadejaké výjavy vytesané do kameňa. Je to ale dosť zničené počasím. Na Angkore boli reliéfy lepšie zachované, aspoň tie pod strechami. Prízemie má reliéfy tiež, tie su ale schované, obložené kameňom a vidno ich iba na juhozápadnom rohu, tam bolo obloženie posunuté na stranu, aby bolo vidieť reliéfy. Zopár poschodí má štvorcový pôdorys, potom začínajú poschodia s kruhovým pôdorysom. Kruhové poschodia sú už len plošiny zdobené deravými zvoncami, ktoré v sebe schovávajú Budhov. Tá vrchná časť sa mi zdá oveľa krajšia. Ešte nie sme ani na vrchu a už začína pršať. Zbehneme dole a schováme sa pod stromami. Zostanem pod najväčším, ale mám tam aj najväčšieho pavúka na okolí, tak sa mi hnusí sa moc tulkať ku kmeňu a dosť mi oprší plece vo vetrovke. K sa mi spod druhého stromu smeje, že aký nevhodný strom som si vybral na dáždnikovanie a že nech radšj prebehnem ku nej. Je pravda, že jej strom bol oveľa lepšie navrhnutý na ako také krytie dvoch belochov pred dažďom, ale tvrdiť, že sme vsuchu by bolo silné preháňanie. Vyrojili sa prenajímači daždnikov, ale boli sme už decentne območení (aspoň vetrovky zvonka a všetko, čo nebolo schované pod vetrovkou), tak nám prišlo zbytočné platiť za nosenie dáždnika.
Dážď sa netvári moc zadýchane a s prehľadom i keď trochu kľudnejšie pokračuje a kvapku po kvapke napĺňa hranice našej trpezlivosti. Keď sa ešte trochu viac ukľudní zbehneme dole pod kopček s chrámom prerazíme si cestu predavačmi suvenírov, ktorí si spokojne predávajú ako keby sa nechumelilo a zapichneme to do búdky, kde sa odovzdávajú sarongy. Tam je už celkom plno a babky odoberačky záster nechápu, že im ich nechceme odovzdať. Nechceme, lebo sa, keď ten bláznivý dážď ustane, chceme vrátiť naspäť na chrám. Nie je zima a dážď by ani tak nevadil, ale nedá sa fotiť. A nič sme ešte nenafotili. Tak zakladáme vianočkovo chutiaci sladký chlieb s hrozienkami a čakáme, kým sa dážď umúdri a nechá nás vrátiť sa pofotiť chrám a výhľady.
Nakoniec to dážď vzdal a my sa cez východ vraciame, výjdeme rovno na prvé podlažie a obzerajúc reliéfy, ktoré dažďom získali na plastičnosti pokračujeme v smere hodiniek. Prejdeme len štvrť štvorca a nad vchodom začne znova pršať. Schovávame sa vo „dverách“ – bránach medzi poschodiami priamo na schodoch. Je tam už jeden domorodec a okrem toho, že kvapká cez nie najlepšie vyšpárované kvádre je najväčšou slabinou miesta fakt, že sme na hlavnom ťahu od vchodu na vrchol a okolo nás sa tlačia hordy oneskorených turistov s otvorenými dáždnikmi. Ba dokonca sa nájdu aj takí, co sa rozhodnú oddychovať v našej uličke, takže lemujeme schodisko po oboch stranách a prepchať sa pomedzi aj bez dáždnika nie je vôbec židana sranda. Prichádzajú zväčša nízki domorodci, ktorí nám na schodoch pichajú dáždnikmi do brucha (takže oči nie sú v priamom ohrození), ale nájdu sa aj snaživky, ktoré sa snažia ohľadulne zdvihnúť dáždnik nad hlavy. Vďaka ich nízkemu vzrastu sa to ale práve vtedy stáva nebezpečné pre naše oči a okuliare. A to nejdem spomínať ťupíkov, ktorí nepochopili, že je to jednosmerka nahor, a snažili sa do toho všetkého zostupovať dole v protismere.
Dážd neustáva, nás nekončiace more dáždnikov prestáva baviť, tak si prebehnem o podlažie vyššie a o štvrť štvorec ďalej, a tam sa schováme na podobnom mieste, až na to, že tade nikto nechodí. Ale i tam strop preteká a viac ako predtým, tak to zoberieme cez opustený vrchol a druhý krát tento deň trúbime na ústup. Odozdávame aj premočené sarongy, už je aj zima, tak sa v nádeji, že múzeum nebude klimatizované ideme schovať do múzea lode, ktorú zkonštruovali na základe vyobrazení na Borodure. V múzeu je zopár teplejších miestností a veliká hala so samotnou loďou, s ktorou sa prepravili až do Angoly. Majú aj celú cestu zdokumentovanú. Mohla to byť skutočne zaujímavá plavba. Inak je múzeum o ničom. Ideme pozrieť ešte borobodurové múzeum, ale to sa na Prambananove nechytá. Je to ešte horšie ako loďkové. Prestalo ale pršať, tak bez sorongov cez východ a cez posilnených predavačov suvenírov šlapeme rovno navrch. Tam je medzitým neskutočne veľa turistov, nedajú sa nájsť prakticky žiadne zábery bez nich. Ešte ma aj tri moletky obháňajú, aby som sa s nimi vyfotil. Iná partička sa chce vyfoti