D12: 08OKT2024 Huaraz
Oficiálne máme príchod 7h ráno, tak dúfame, že sa aspoň trochu vyspíme. Preto sme si aj túto spoločnosť vybrali, lebo ostatné prichádzajú o 5 ráno, čo je prekliate zavčasu. Moc toho ale nenaspíme. Stúpame do 3000mnm a sem tam to v zákrutách kýva, keďže sme na druhom poschodí. Nakoniec nás steward budí pred piatou a niečo po piatej nás vykladajú na stanici v Huaraz. Toľko na tému dobré časovanie a neskorý príchod. Nikam sa neponáhľame a zisťujeme, že nám včera večer (keď sme už spali) písali z ubytka, že kedy prídeme. Odpisujeme, ale oni nie neprekvapivo nereagujú.
Vonku svitá a tak sa naložíme a vychádzkovým tempom ideme cez prázdne čisté mesto. Pomaly sa rozbieha ranný ruch, na strane hlavného námestia mestskí policajti dostávajú inštrukcie. Všetci okoloidúci sa nám milo zdravia. 06:15 sme pred bránou neoznačeného hotela, zhodíme bágle a o 6.30 sa osmelíme a zazvoníme na zvonček hostela Montañera II. Po chvíli vybehne mladík v páperke a vovedie nás dnu do sály, kde je v ľavom rohu recepcia. Na 16USD na dve noci ešte chce akýsi poplatok a neserie ho, že náš booking hovorí, že to je už konečná cena. On nám ukazuje niečo s poplatkom, ale takto zavčas rána sa nám to nechce moc študovať. Sám navrhne, aby sme to v bookingu zrušili a aby sme neplatili extra, vraj sa to ešte dá bez poplatku. Mal pravdu. S nechuťou to stornujeme a vyplázneme mu 60 solov za dve noci. Má ten istý kurz ako babka Lola pri mori. Platíme 8USD/30S/7.5eur na noc, s raňajkami. To by šlo. Ideme na druhé poschodie do izby 302 a keďže raňajky sú od 08:00 do 09:00 ešte si trochu pospíme. Potom zbehneme dole na palacinky a žemle s chemickým maslom a džemom. Po raňajkách to berieme zľahka, i keď zatiaľ z tých 3000mnm nemáme nejaké problémy.
Vybaľujeme veci do skrine a na pranie a ideme do SERNANPu vybaviť povolenie na vstup do NP Huascarán na 4-30 dní za 150S. Nedá sa platiť kartou, resp. je dnes nejaký sviatok námornej bitky a službukonajúci nevie obsluhovať platobný terminál, tak ideme do bankomatu Banco de Nación na hlavnom námestí a vraciame sa vyplatiť povolenia v hotovosti.
Nasleduje luxusný Mišulínsky obed v SALME restaurant. Kuchár je tam sám a zo začiatku sme aj mi jediní, tak nám o každom chode vypráva, že z čoho je to zložené. Je to aj pekné a aj veľmi dobré, no nie najlacnejšie. No čo už, každá sranda niečo stojí.
Na hosteli zisťujeme možnosti aklimatizácie a na zajtra podľa LP vyberáme Laguna Wilcacocha. Na večeru sa nám moc ďaleko nechce a tak zapadneme do KECHUA Pizzería – Restobar na našom malom námestí. Nasleduje nekonečné čakanie, lebo sa tam akumuluje veľká partička a aj neschopná obsluha. Donesú nám fajné no studené krídelká v ceviche omáčke, syrové paličky v cestíčku a naveľa naveľa aj mikro nič-moc pizzu. Celé to spláchneme jediným malinkým pivom, lebo veľké tu nemajú.
D13: 09OKT2024 Huaraz: Laguna Wilcacocha 3.737m
Ráno si pekne privstaneme a ešte pred raňajkami ideme na kolektivo (microbus 10 alebo E) 350m za roh na hlavnú cestu. Na nete písali, že máme ísť ku tržnici, ale však načo, keď ide okolo. Na rohu je stánok, kde postávajú a jedia ľudia. Dáme si načapovať teplé nápoje do plastového kelímka. Jeden s príchuťou maca a druhý quinoa. Je to teplé sladkasté a jemne korenisté. Maca chutí ako maca, quinoa ťažko povedať. K tomu si dávame žemličku s vajkom. Tá je čerstvá a chrumkavá, chutí to veľmi dobre. Každá jedna položka stojí 1.5S. Ešte je len čosi po siedmej, tak žemle teta vyrába na objednávku. Kým dojeme už nikoho nemá a nakladá rôzne plnky do žemlí, aby to mala nachystané dopredu. Dopijeme a cupitáme na paralelnú ulicu pod nami. Po chvíli dofrčí kombi (mikrobus) a za 2 Soly nás vezie asi 8km/20min na začiatok našej túry.
Kúsok od cesty je tabuľa, že hore je to 3.5km, potom je most a po pár metroch sa z prašnej cesty oddeľuje strmý chodník dohora. Ten stále len stúpa a stúpa. Stretávame domorodcov v krojoch ako idú dole s vreckami so živými morskými prasiatkami.
Šlapeme a šlapeme, míňame cintorín s budovami na zasúvanie truhiel. Mŕtoly tu pekne sušia nad zemou. Až prídeme do prvej dedinky. Na rázcestí tam postáva svorka psov, Katka zneistie a nechce ísť ďalej. Vysvetľujem jej, že vášnivý milovníci majú medzi sebou fenku, len je taká malá, že ju poriadne nevidno, takže ich oveľa viac zaujíma poradie v poradovníku ako nejakí okoloidúci turisti.
Pokračujeme cez väčšinou pozberané políčka, sem tam vidíme kvitnúce zemiaky alebo ďatelinu pre morské prasiatka. Cesta je dobre značená, na križovatkách sú šípky a často ju lemuje otvorený hranatý vybetónovaný kanál s tečúcou vodou. Na ňom sú sem tam vzdúvadlá aby sa dala voda pustiť bokom na pole. Je tu dosť sucho lebo dažďová sezóna začína až v novembri.
Výhľady ak nejaké sú, tak nič moc, Cordillera Blanca oproti cez údolie je zahalená v oblakoch.
Sem tam krásne zavonia eukalyptus alebo céder.
Po jednej samote so psami spomeniem K, že aké super že tu nemajú agresívne psy a ani nie 3 minúty potom na nás jeden agresor pes vybehne. Nemáme turistické paličky a aj keď by sa nám už do kopca zišli, tu na tohto debka by sa nám fak zišli. Nebrali sme ich, lebo šak načo na taký malý výletík. Na zemi nie sú ani žiadne palice ani kamene. Asi ich už chudáci pred nami vyzbierali. A tak vytiahnem telefón a zaháňam sa ním na neustále sa približujúceho sa agresora. Cestička okolo psovho domu je ako inak dokopca a K sa rozhodne vydýchavať priamo pri mne. S čo nakľudnejším hlasom ju povzbudzujem nech pokračuje poza mňa ešte aspoň pár metrov. Sme už za domom a psa to neprestáva baviť. Bojím sa, že pri tých zaháňaniach sa na psa mi vyletí telefón z ruky. Našťastie sú na zemi už nejaké kamene a tak ich začneme obaja po tom psiskovi hádzať. Už len netrafiť okno domu pod nami.
Ideme dokonca aj okolo obchodíku, čo má na dvore vyložené fólie vody a malinoviek. Nápoje stráži pes a vtipná huňatá ovca.
V jednom s mála tieňov čakám na K a počujem krochtanie. Obezrám sa naokolo a nakoniec zbadám chudé čierne prasa priviazaná za zadnú nohu ako sa pasie asi 30m nado mnou.
Po 2h10m sme konečne hore. Už celkom dosť cítiť ten riedky vzduch, sme v 3726mnm.
Lagúna vyzerá ako močiar, no teda nič moc. Rozhodneme sa preskúmať breh a vyberieme sa smerom na vyhliadku. Po pár metroch na nás zaútočia dve agresívne husi. Čo je to dnes za deň, šak my sme len slušní turisti. Zase by sa zišli tie paličky. Zajtra ich isto berieme. Normálne si musím dať dole vak, aby som ho držal medzi mnou a husami. Tie nás potom ešte chvíľu naháňajú, aj keď sme už za ich teritóriom.
Dorazíme k babke čo pasie ovečku a tá nám ponúka vlnené čiapky na predaj. Sadáme si do eukalyptového hájika, ale stále je zatiahnuté a najlepší výhľad na Cordiliera Blanca sa nekoná. V tieni riadne fúka z doliny a tak si naťahujeme všetko teplé oblečenie. Najeme sa, popijeme čaj z termosky a ideme späť. Medzitým nás už strážia 2 hladné psy.
Rozhodneme sa obísť bažinu – dokončiť okruh. Vidíme, že babka s ovečkou sa presunula bližšie ku žriedlu turistov a na našej strane psy rozháňajú vodné vtáctvo. Zdá sa, že prebehli aj naše agresívne husi. Oproti nám sa ženie krava s mláďaťom, no zahnú ku vode, asi napiť sa. Iným smerom bežia ďalšie dve kravy a za nimi babka, ktorá im moc nestačí. Jej vlasnté psy už rozohnali všetko vtáctvo a teraz behajú popri kravách bez akejkoľvek známky zavracania alebo nápomoci. Tretí babkin párik sú dva mladé býky, ktoré nikam nejdú len sa púšťajú do seba. Snažia sa jeden druhého pretlačiť rohami. Babka má ešte aj ovce a somára, ale aspoň tie sa správajú slušne a nevzďaľujú sa moc od pôvodnej cesty.
Kúsok od chodníka ktorým sme prišli stretávame prvých turistov. Postarší pár úplne naľahko, nemajú ani vaky a ani vodu, len bundy previazané okolo pása.
Dole to ide oveľa rýchlejšie a dokopy míňame ďalších 14 turistov. Dokonca v jednom momente mlaďas so stavbárskou prilbou tlačí oproti nám bicykel. Pýtam sa ho, či by to nebolo ľahšie po ceste pre autá, no on tvrdí, že nie.
Pánko čo vyzeral, že čistí chodník si v skutočnosti do neho kopal kanál a teraz mu cezeň tiekla voda na pole. Kúsok nad agresorom si berieme paličky z eukalyptovej kôry – nikde tu nie je žiadne popadané drevo a kamene. Pes agresor opätovne útočí, ale my sme pripravení a dole kopcom za nami nejde tak ďaleko.
Naspodku majú na obchode reklamu na pivo za 6Sol, tak si za odmenu doprajeme dve veľké teplé Cristal. Sme takí vyčerpaní, že to druhé pivo musíme zajedať orieškami.
Štatistiky: 2h10m hore, 1h dole, prevýšenie 567m, štart 3.150m, cca 7.64km podľa tabule.
Kombi späť ide do 3 minút, zase za 2Soly. Vystupujeme až na centrálnom trhovisku a tam je hneď obchodík s prenikavo páchnucou (asi dosť čerstvou) kokou za 2S.
Za rohom kupujeme u dedka čerstvý syr za 5S, kúsok ďalej na jednom rohu čerstvý pomarančový džús za 3S. Ideme na obed do Restaurant Cevichería JUME, ktorú som mal vyhliadnutú od prvého dňa. Sme riadne hladní a tak si dávame menu za 18Sol (normálne je za 10). K si objedná veľkú porciu ceviche za 40Sol. Ako predjedlo som si vybral cevichocho. Je to výborné, trocha ceviche a trochu chocho (vysokonutričná) andská strukovina). Dáme si to napoly a už sme celkom sýti. Mne donesú megaporciu lomo saltado, čo je trocha mäsa so zeleninou na ázijský spôsob. Vyzerá to veľké, ale mäsa tam moc nie je a pod soté je hora hranoliek. K donesú ešte brutálnejšiu porciu ceviche. Chutí podobne ako cevichocho, len je to menej pikantné a prejdené. Je čerstvo urobené na objednávku. Mega sa prejeme, že zostaneme ešte pár minút po zaplatení sedieť, kým sme schopní vyraziť na hostel.
Cestou narazíme na týpkov, čo vykladajú koše s pečivom. Skúšame si objednať alebo aspoň niečo zistiť no úplne nás ignorujú. My sme ale vytrvalí a v čerstvom péčku vidíme skrytý potenciál a tak vydržíme až do konca vykladania. Chceme dve žemličky, chlapíkovi sa premietajú cifry za zavretými očami a povie že 80centavos. Keď sa začneme prehrabávať v peňaženke povie, že tri sú za 1Sol. Tak si teda zoberieme 3. to sa ľahšie platí.
Pri námestí Belen si v Novaplaza SM kúpime ešte liter jogurtu v skle a olivy. Večeriame doma, čiastočne nasilu, lebo moc chuť na jedenie nemáme, ale musíme. Nadmorská výška je klamlivá.