Vientiane

D63: 2014/01/04 Vang Vieng → Vientiane
Ráno vstávame na budík o 08.00. Vybehnem kúpiť lístok do hlavného mesta. Všetko je zavreté a v jedinom otvorenom mieste mi tvrdia, že minibusy za 40000K sú vypredané a majú na 10.00 za 50000K. Ale že je to do centra. Čert to ber, kúpim to a idem zvestovať info už skoro pobalenej K. Dobalíme, odubytujeme sa a ideme jesť. Podnik zo včera je ešte zavretý, tak K kupuje bagetu a ja palacinku.
Čaká nás dlhá cesta, tak založím ešte jednu palacinku. Aj táto mala v názve kokos a zase sa tam žiaden nedostal. Asi nie je sezóna. Ešte chvíľu posedíme a príde mikrobus. Prečo nás tento mohol prísť zobrať do mesta ale keď sme prišli, tak nás vyložili dva km pred mestom nechápem. Frčíme stále dole, cesta je už priama a rovinatá. Vo Vientiane nás vyložia priamo pri turistickej uličke. Nájdeme aj ubytko za 70000K, no ešte pri silách sa rozhodneme hľadať niečo lepšie. Po 45 minútach behania s vakmi po slnku a cenami 100 tisíc a viac, nás ale hľadanie prestáva baviť a s nádejou, že ešte budú mať voľnú izbu sa vraciame na štart. Tam si práve našu izbu prenajímali dve postaršie cyklistky, no našťastie sa nám na druhý pokus ušla ešte izbička na treťom poschodí. Po sprške sme sa rozhodli ísť pozreť najlepší podnik v meste, americké hamburgery. Ešte predtým ako sme vyrazli som strávil 15 minút a jedno pivko, aby sme na nete zistili, kde to vlastne je. TA a gmaps mali totiž rôzne sdresy. Dočítal som sa ale, že na Foursquare je dobrá adresa, tak si to inštalujem a poráža ma, lebo to chce aby som sa zaregistroval. Ukáže sa, že to nie je tak ďaleko, tak hurá do toho. Nájdeme to náhodou na prvý šup, ale čo čert nechcel. Odo dnes až do 8. Januára majú voľno. Toľko kriku pre nič. Hladní ako pes hľadáme niečo pod zub a s nádejou opáčime konečne klobásku z grilu. Tá má ale divnú kyslastú príchuť kyslej kapusty. Len dúfam, že to tak má byť a nie je pokazená. Zapadneme nakoniec v kaviarni, dáme si džúsy a raňajky. Mám na ne chuť, čo na tom, že sú tri preč. Zajtra je nedeľa, tak pre istotu zbehneme do supermarketu pozrieť, čo tu majú a nakúpiť zásoby. Je to náš prvý supermarket v Laose. Väčšinou sú tu len importované veci. Malá polička s laoskou produkciou je obložená drahými čajmi, kávami a mydielkami. Skončíme v kaviarni, kde majú parádne espresso za 7000K. Dobré sedenie, slušný net. Jediný problém je, že nemajú pivo. Robia dokonca aj thajské rezancové polievky bez MSG. Nabudúce sem prídeme aj s kompíkom. Presúvame sa naspäť do našej štvrte a zláka nás Fuji sushi. Sedíme priamo na pulte, kde pred našimi očami piati chlapíci robia všetko možné, väčšinou maki. Najvačší šéf pidlá ryby. Obkrajuje obsušené kraje a porcuje veľké kúsky na malé. Suši je fajn, ale kačka, polievočka a tepelne spracované veci nám moc neberú. Ešte pretečie veľa vody v Handlovke, kým vyskúšame u japíkov niečo iné ako sushi, zelený čaj a zmrzlinu.
Na izbe pracujeme, a zdá sa nám, že po nás niečo chodí. Dám preto chlpatú deku do plastovej tašky a strčím ju pod posteľ. Získame pocit, že behanie prestalo. Problém nastal v noci, bola riadna zima. Museli sme sa poobliekať a pozakrývať tým, čo sme mali.

D64: 2014/01/05 Vientiane
Vybrali sme sa do francúzskej pekárne na croissant a kapučíno. Pečivko bolo fajné, ale káva bola výnimočná. Konečne po dlhom čase naozajstné kapučíno. Po raňajkách pražených rezancov sme sa rozhodli požičať si bicykle a popozerať chrámy. Pajko vedľa raňajok mi vytiahol extra veľký bicykel, založili sme môj vodičák a poď ho do premávky. Bajk bol bez prehadzovačky, takže rozbiehanie bolo založené na intenzívnom odrážaní sa. Premávka bola celkom drsná, ale zvládli sme to na prvý chrám (5000K/os.). Ten bol najstarší aký tu majú, s peknými maľovkami a množstvom Budhov. V jednu zadebnenú miestnosť mali plnú rozbitých sôch Budhov, ktoré našli pri rekonštrukcii. Pripomenulo mi to klietku s lebkami z Kambodže, Budhovia ale vyzerali mierumilovnejšie. Kým sa dostaneme von, chrám už zatvárajú na obednú prestávku.
Ideme teda von z mesta po masívnej dvojprúdovke. Je príjemné počasie. Bankomaty nejdú, tak to musíme na jednej križovatke otočiť do opačného smeru a skúšať štastie tam. Nájdeme dokonca Joint banku, čo nepísala poplatky. Neskôr sa ale z výpisov ukázalo, že namiesto obvyklých 20000K na milión výberu účtovali nekresťankých 30000K a to bez varovania. Hajzli. 3% poplatok za výber z bankomatu. Po chodníku sa vrátime kúsok v protismere do križovatky, tam to v guči áut, motocyklov a náklaďákov šibneme naspäť do nášho smeru a spokojne uháňame ďalej. Zastavíme sa pri Víťaznom oblúku, ktorý bol údajne postavený z darovaného cementu na letisko. Je to brutálna betónová stavba kockatého tvaru, ale mne sa celkom páči ako je dekorovaná. Aspoň teda z diaľky. Za 3000K na hlavu máme možnosť sa vyštverať cez tri podlažia až na vyhliadku úplne navrchu. Všetky vnútorné prestory sú vyplnené predajom oblečenia a suvenírov. Vraciame sa po bajky, ktoré sme zbytočne nechávali na začiatku parku obkolesujúceho monument a zase parkujeme na konci parku na jedlo. Sú tam dva podniky s množstvom domácich. Vyberáme si ten pod stromami a pochutnávame si na pekelne štipľavom papájovom šaláte a sladkastých rezancoch. Celé to spláchneme pivom. Aj tu ho domácim podávaju s kýblikom ľadu.
Posilnení sa vydávame ďalej, strážcovia v búdke nás nasmerujú v križovatke. Cesta vedie cez kopček, tak si občas stanem do pedálov, aby som vyšiel. Prídeme k známej zlatej stúpe, tam platíme zase 5000K každý. Chrám okolo stúpy nie je taký zaujímavý, ale stúpa je pekná. V komplexe si ešte prezrieme strom, ktorý bol zasadený 1500BC, odfotíme na požiadanie britskú Indku a pozrieme si nový hindu chrám so strašne horúcimi schodmi, po ktorých musíme ísť bosí. Na opačnej strane komplexu je potom veľký ležiaci budha. V jeho chráme práve mladí mnísi umývajú Budhov zpred veľkého Budhu. Nosia ich zvnútra a máčajú v nádobe so saponátom. Nechávajú ich potom schnúť na slnku. Vnútri je starší mních a zametá podlahu. Dáme si ľadovú kávu spravenú do sáčku, vyhodíme zvyškový ľad a podľa navigácie ideme do posledného chrámu na masáž. Cesta bola iba 1.5km, ale veľa krát sme sa zastavovali aby sme overili cestu, že sa nám to poriadne pretiahlo. Cesta bola naprieč rezidenčnou štvrťou a my sme stále zahýbali doľava a doprava. Nakoniec sme trafili do chrámového komplexu. Ten bol ale pustý a po chvíli dotazovania sa sme zistili, že masáže sú iba cez pracovný týždeň. No pekne. Sme celkom upachtení a rozmrzení, že sme sa sem tak komplikovane hnali a prd z toho. Taký je neplánovaný život.
Zastavili sme sa teda v kafe, čo sme videli po ceste, že si dáme suši. Dali sme si dve rolky, aj kuracie krídelká a hranolky. Že doplníme energiu na bicyklovanie. Objavil sa majiteľ, postarší zhovorčivý Američan. Ten keď zbadal, že sme rozliali posledné kvapky piva nelenil a ponúkol nám druhé. Toto domáci vôbec nerobia. Človeka nechajú sedieť aj celý deň pri jednom jedinom drinku.
Napapaní ideme ku Mekongu, že nech si ho pozrieme a nemusíme sa štrikovať komplikovane cez sídliská. Popri rieke ide hrádza s jednosmerkou, samo že v protismere, ale na bajkoch máme pocit, že by to nemuselo vadiť. Pod hrádzou je suché koryto rieky porastene trávou, v diaľke hrá partička futbal. Rieku popri nás nevidno, iba v diaľke jedným alebo druhým smerom. Je to dosť prekvapivé. Mekong je predsa len veľká rieka, ale tu to vyzerá, akoby úplne vyschla. Slnko sa pomaly zberá na západ. My si spokojne uháňame a snažíme sa zistiť, kde je naša ulica. Od opačného smeru sme oddelení parkom, ktorí niekde pri nás prechádza do tržnice. Potom ešte treba nájsť miesto, kde sa dá zísť dole z hrádze. Našu uličku identifikujeme, prefrčíme aj miesto kde by to šlo a pokračujeme ešte pár metrov na terasku, že si pozrieme západ. Zaparkujeme, sadneme si a odháňame predavačov kadečoho možného, no hlavne kozmetických služieb pre K. Za nami expert skúša s rozbehom vzlietnuť na paraglide. Nikdy ale neskočí z trojmetrového chodiska, vždy len nafúkne padák a zostane na hrane terasky. Je to trapasák.
Na večeru sa rozhodneme ísť na pizzu na začiatku našej uličky a kým sa vymoceme z hotela tak je to nemožne plné. Sadneme si ku peci, tam je fajne teplo, hlavne K to ocení. Už pri objednávaní nás maník upozorní, že to bude trvať minimálne 45min. Nevadí, máme čo robiť na kompe, pivko a patis nás zatiaľ zabavia. Majú tu údajne vysokorýchlostný optický internet, tak ho opáčim že ako to ťahá. Prvú pizzu prinesú po skoro hodke, a je studená. Je to dosť prekvapivé, lebo pri peci je celkom teplo a nikdy sa mi niečo takého nestalo. Je slušná, v strede nie úplne studená, ale takí sme v šoku a už pravdupoveiac aj hladní a v strachu, že nám ju zoberú a budeme ešte bohvie koľko čakať ani nepípneme a papáme. Táto pizza musela stáť niekde na ulici apoň 10 minút. Druhá – špecialita podniku – príde po chvíli, normálne nejediteľne horúca a výborná. Pri platení sa o tom zmienim a chlapík nemá moc čo dodať, len to, že cesto je tenké, tak to rýchlo chladne. Jasné… Škoda reči.