Vang Vieng

D59: 2013/12/31 Phonsavan → > Vang Vieng
Skoré vstávanie na bus po fakt ťažkej noci → sračka bola v plnom nasadení. Zadelím si tablety na zastavenie hnačky, no nepomáhajú, asi vybehli von. Na druhý pokus ich teda rozhryziem. Vonku je drsná zima, raňajky v Bamboozlei! Ani nevládzem dojesť. Polievočku dorazíme, ale banánovú palacinka si dáme zabaliť. Na cestu ešte K kúpi 400g ryže na rohu.
Čakáme pred hotelom, no asi bola včera nejaka chyba komunikácie, lebo po 10 minútach vidíme ako z bočnej uličky vybehne chlapík, čo nám včera predal lístky. Je na mopede a máva na nás o 106. Asi máme ísť pred jeho hotel. Tak sa presunieme cez cestu. Tam už stojí plný mikrobus. Dobre, že sme si včera kúpili tie lístky, dnes už sú asi vypredané. Prevezieme sa na stanicu, K vychytá miesta vedľa šoféra. Kupujem ešte posledné bombové suveníry a frčíme. Cesta je zákrutková, niekto vzadu zvracia. Šofér zastavuje až na naliehanie nejakého pasažiera. Všetci sa vyhrnú na cikpauzu. Keď sa vrátime naspäť na cestu z Luan Prabang do Vang Vieng naskytú sa nám dych berúce pohľady. Stále klesáme. Asi dve hodiny ideme okolo jednej hory, ktorá z každej strany vyzerá úplne inak. Krásne výhľady na každú stranu, občas nejaká tá dedinka. Odporúčam zostať vyššie v doline ak je čas alebo vlastný povoz. Vo Vang Vieng sú potom už výhľady najmenej dramatické. Celá dolina je široká, takže z vápencových útvarov, ktoré sa na nás cestou lepili a zatieňovali slnko už moc toho nie je. Na stanici nastane klasická naťahovačka – neodvezú nás mikrobusom do mesta, ale musíme brať taxík. Pritom mesto je veliké a chodia tam aj veľké busy. Odvezieme sa teda jumbo tuktukom do mesta a už nám treba len ubytko. Zapichneme to teda do prvého obchodíku, kde robia ovocné šejky, a po mojej čerstvej tráviacej epizódke si dávam mango s jogurtom. K ukážem mapu na telefóne a hrám pacienta. Vtipná dáma s čerstvými bikinami, ktoré chce užiť v Laose, Češka Dana a K hľadajú ubytko. Manžel od pani bikinovej sa nevie prestať smiať, keď mu K zvestuje, že zaparkovala manžela a hľadá ubytko. Končíme v luxusnom hotelíku (80000K), zložíme sa a ideme dole ku rieke na západ slnka. Majú tam lepší jogurtový mango šejk. Viac cukru a jogurtu. Vrátime sa na izbu a tam je akurát v plnom prúde silvestrovská karaoke párty pod našíme oknami. Nasadíme štuple do uší a okolo 23:30 ideme spať. Spíme ako zarezaní až do 09:00 Nového roku. Karaoke párty a tunajší aj SK Nový rok sme spokojne prespali.

D60: 2014/01/01 Vang Vieng
Dobre vyspatí nemáme veľké plány. Len sa dobre naraňajkovať a užívať si teplo a pohodičku. Mestečko má príjemne zrelaxovanú atmosféru. Tak sa snažíme naladiť a užívať si ju. Ideme ku vode na raňajky. Nič tam nevyzerá moc vábne, ale nakoniec si vyberieme anglické raňajky a zapekaný zemiak. Moje jedlo ako tak ujde, aj keď páročky sú dosť plastové. Zo zemiaka sa vykľuje zapekané zemiakové gratini, vyzerá to diametrálne inak ako na obrázku a pekne si s tým popálim dokonca až hrdlo (väčšinou to schytá len jazyk). Pri vedľajšom stole je párik domácich Laosanov. Už majú na stole 4 fľaše piva. Je okolo 10.30. No pekne. Ani nevyzerajú moc opito. Zemiakové lupienky jedia paličkami. Celkom vtipné. Jedlo, ktoré im doniesli k pivu jedia asi 3 hodiny. Z času na čas si z neho užďibnú. A objednávajú si stále nové a nové pivá. Z toho čo vypili by sme už aj my dvaja boli dobre potrundžení a to majú tí dvaja dokopy menej kilov aj ja sám. Akože klobúk dole. Nám stačilo jedno a ani to nám nešlo dole krkom. Skôr experimentujeme s rôznými ovocnými šejkami. Všetky sú dobré. Neskôr im ešte prídu kamaráti, presunú sa na slnko a veselo pijú ďalej. Prekvapivé na tom je, že si do piva dávajú ľad. Nám tak pivo nikdy neservírovali, ale domácim donesú kýblik ľadu a pivo nalievajú do pohára s ľadom.
Točíme sa okolo stola podľa slnka, nech nás nepripeká a nesvieti na displej. Sledujeme dianie na rieke. Chodí veľa kanoe, často aj s dedikovaným veslovačom. Sem tam niekto robí tubing – vezie sa v duši z nákladiaku. Nám sa to tejto zime zdá čistá mrožacina. Plaviť sa 2-3 hodiny v studenej vode, po všetkej tej zime. To je len pre rozhorúčených a vyšporovaných mladíkov alebo ľudí so serióznou tukovou izoláciou. Na západ vzlietnu balóny a kopec motorových člnou ide proti prúdu.
Keď sa slnko schýli k západu, poberieme sa do ulíc, že si dáme masáž a pohľadáme nejaké jedlo. Masáže stoja všade rovnako. Tam, kde bolo viac ľudí sme sa nedostali. Biely chalanko začal na mňa bez ostychu hovoriť po francúzsky, ja som len pohľadom privolával K, aby to rozriešila po francúzsky. K hovorí, že máme prísť o hodinu. Čakať sa nám ale nexce. Tak zakotvíme v ustanovizni vedľa izrealskej reštaurácie. Že tam pôjdeme potom na falafel. Masáž bola fajn, len ku koncu už aj mne bola zima. Od vedľa hučala dosť hlasno muzika. Po masáži ideme na falafel. Ten je v Marais v Paríži jedlo, ktoré si nemôžeme nechať ujsť pri každej návšteve mesta. Tu nám ale donesú niečo čo vyzerá ako polotovarové fašírečky zohriate v mikrovlnke. Je to hrozné. Znechutení zdrháme na hotel. Kulinárky nám dnešok teda zrovna nevyšiel. Snáď to bude po zvyšok roka lepšie.

D61: 2014/01/02 Vang Vieng
Dnes chceme dať kanoe. Ale len dvaja, bez nejakého kormidelníka. Po slušných raňajkách na hlavnej ulici zbehneme do cestovky oproti, kde si pred nami 4ria Nemčúri kupujú člnky, potom dve baby skúšaju zjednať cenu za balóny. Nás chlapík presvedčí, že 60000K na hlavu za člnky je dobrá cena (tubing je za 50k), že nás je dosť, tak rovno začal na dobrej cene. Vyrážame o jednej, tak máme ešte trochu času. Kupujeme si vodotesnú tašku na foťák (5L), ktorá sa ukáže byť malá, tak ju ešte pred odchodom meníme za 10L. Prídeme načas, no ešte dobrých 20min čakáme kým dorazí jumbo tuktuk s člnmi na streche a vydáme sa na 10km cestu proti prúdu. Po pár minútach zahneme z hlavnej cesty na prašnú, smer voda. Strašne prášime a ľudia v domoch okolo cesty majú isto veľkú radosť z turistov, že im tam tak hrozne prášia. Zaparkujeme na okruhliakovej pláži, fasujeme vesty, pomôžem zložiť jeden čln ale potom si radšej odbehnem na WC za kríky. Bez nejakých inštrukcií naskáčeme do člnov a ide sa. Profík si sadol do stredu, kde bolo polster, ale nemal kde prednožiť, lebo tam hneď sedela K, tak si musel sadnúť dozadu, bez polstrovania. Ale aspoň sa mi ako tak zmestili nohy do člna. Ide to celkom dobre dole prúdom. Nemčúri sú strašní vodáci, predvádzajú sa a aj im to celkom ide. Je tam ešte latino americký pár, tipujeme ich na Bolíviu alebo Kolumbiu. Tí sa s vypatím síl a pádiel zaradia pred nás a tak to zostane až do konca. Keď ich z času načas dobehneme a kôli vyhnutiu sa kolízii začneme predbiehať začnú sa strašne snažiť a pichnú sa pred nás. Sú to súťaživé tipy.
Člnkovanie je fajn, svieti slniečko, voda chladí, takže sa nejako vážnejšie nepotíme. Na vode je kľud, i keď občas prídu pereje tak sa znažíme zaradiť do formácie a nasledovať stopu. Hneď na druhých celkom oťukáme kamene a naberieme aj trochu vody. Zadky máme obaja razom mokré. Dobre že som si zobral surferské gate. Cesta prebieha bez vážneších komplikácií, po asi hodke zastavíme pri jaskyni, v ktorej kedysi počas bombardovania žili ľudia. Tá je asi 100m od brehu. Čo ale nikto nevedel, vchod je zatopený a voda vyzerá celkom hlboko. No pekne. Tak sa povyzliekame, najprv dáme dole sandále, potom ich na K povel ale nasadíme nazad – aj tak sú už mokré. A dobre sme urobili, na dne je miestami ostrá skala a kto ostal bosý dosť kňuká. Prebrodíme sa vodou, najhlbšia je asi nad pupok (môj) a vylezieme do suchej jaskyne. Že si treba svetlá zobrať nám nikto nehovoril, nás to samých nenapadlo, tak ako adventúrny prvok je chodenie so svetlom iných. Keď svietia, treba ísť, keď nie, radšej neísť. Prídeme do peknej miestnosti s trblietavým stropom. Po pár metroch ďalej jaskyňa končí. Teda ani nie, dá sa ísť ďalej riečkou, ale nikto na to nemá chuť. Chvíľku postojíme, pozeráme ako po prúde riečky príde partička a štverá sa zrázom ku nám. Otáčame sa a vraciame sa, nech ich nebrzdíme.
Pokračujeme člnkovaním. Čím sme bližšie, tým viac tuberov stretávame. Pomaly sa nechávajú unášať prúdom, cigaretka v jednej ruke, pivko v druhej a džojnt v tretej. Niektorí sa bavia, niektorí relaxujú, šaškujú, nudia sa, popíjajú. Občas stretávame celé rodinky zakliesnené do seba. Nikde sa už nezastavujeme a na naše prekvapenie nekončíme pri našej západ-slnka-reštike, ale ideme ďalej okolo celého nám už známeho mesta a končíme v prístave. Tam je kopec motorových člnkov, ktoré chodia prevažne s postaršími babkami-dedkami alebo menej zdatnými turistami proti prúdu pred západom slnka. My sme cestou videli pekne vyzerajúci bar, ktorý vyzeral lákavo aj deň predtým z ulice, tak sme sa rozhodli tam zapadnúť na západ i keď pivo je tam drahšie ako inde (18 vs 12 000K). A tak sa aj stalo. Obsluha viazla, slnko pieklo, tak sme sa museli presunúť. Idem objednať na bar, ale tam nikoho, tak keď ma prestalo baviť čakať zreval som pozdrav do kuchyne a vyrojilo sa ztade kopec mladých a zobrali moju objednávku. Potom sa to celé trochu rozhýbalo, čašník v najlepších rokoch dokonca prišiel spratať aj náš stôl. Reštika je ku hotelu, majú tam aj bazénik a nádherné presklenné bungalovy. Chvíľu zápasím s myšlienkou, že sa im kydnem do toho chlórového bazénika, ale predstava, že slnko zapadne a moje takmer suché trenky nebudú už vôbec suché a bude v nich celkom zima ma neláka. Pojeme krídelká, popijeme pivko a výborný ananásovo mätový šejk a ideme za nachystať na večeru. Dnes ideme na picošku ( #1 na TA). Otvárajú 18:00, tak hádam to bude dobré.
A veru aj bolo. Po sprške sme sa trochu natiahli, lebo sme boli z člnkovania trochu unavení, ale aj tak sme boli okolo 18:40 prví v pizérii. Pár rozheganých stolíkov zbúchaných zrejme vlastnoručne je rozostavených na trávničku pred domov. V rohu pečie pec schovaná za pultom na výrobu píc. Pri romantickom osvetlení, posrkávame teplé pivko donesené z vnútra domu a pastis z baru pred pecou. Čakáme a tešíme sa. Atmoška je príjemná. Objednali sme si ich špecialitu podniku a klobáskovú. K chcela s kozím syrom, ale ten bol aj na ich špecialite, tak reku opáčime klobásky, keď sa ich bojíme na grile. Pizzu prinesú jednu po druhej, sme riadne hladní a kým donesú klobáskovú prvá je skoro dojedená. Je výborná, čo výborná, fantastická. Toto je kategória sama o sebe. Narýchlo si viem spomenúť len jednu ďaľšiu (Costa Rica) čo bola takáto parádna. Toto je majstrovské dielo. Musím sa kontrolovať aby som sa nezadrhol. Klobásková je tiež výborná. Jediné čo sa dá vytknúť je cesto. To je trošku moc presušené, prepečené. Inak je všetko na jednotku z hviezdičkou. Sme nadmieru spokojní. Najlepšia pizza v Laose, a zrejme aj v celej Indočíne. Aspoň teda pre nás. Ideme spať príjemne naplnení, neprežratí z hrubého – zle prepečeného cesta.

D62: 2014/01/03 Vang Vieng
Dnes to berieme zľahka. Skúšame raňajky na novom mieste, u pánka na ulici. Dáme si grilované bravčové na paličke s lepkavou ryžou a papájovým šalátom. Šalátik je supiš, s arašidmi ale štípe ako sto čertov. A to sme si pýtali stredne štipľavý. Mäsko je výborné, tak si objednáme ešte jedno. Kľudne si popapkávame a pochechtávame sa na bielom turistovi, ktorý sa už tri krát zastavil na šišky v našom podniku. Tak sa mu prihovoríme, že či stoja za to. Hovorí, že hej a prisadne si k nám. Debatujeme o atrakciách, hovorí nám o vychytanej jaskyni s lagúnou 7km od mesta. Tam boli aj naši českí susedia, no my sme už vyjaskyňovaní. A že kanoe bolo super. Pozývame ho na pivko dole ku rieke, ale lúči sa, že si zháňa hostel, lebo nexce byť sám na izbe za 50000K. Platíme 35000K, ryža za 5, ostatné po 10. Presunieme sa do podniku k rieke, relaxujeme, píšeme, pracujeme. Na obed vybehneme tam, kde sme boli na raňajky. Dáme si grilovanú rybu s ryžou a papája šalátom. Štípe ešte viac ako ráno. Rybka je fajn, ale pri platení som trošku v šoku. Stála 50000K. To som mohol mať 5 bravčových mäsíček.
Chcem sa ísť okúpať pri západe, no voda je detsky plytká všade navôkol, tak si len sadneme medzi pánkov s pivami a nasucho pozeráme na západ. Bambusovým mostíkom s občasným uhýbaním sa motorkám a bicyklom prejdeme na druhú stranu. Tam sa zložíme na bambusových roštoch nad vodu, močíme nohy – nech nie sme úplne nasucho. Na bare totiž nikto nie je a obsluha kde nič tu nič. Poležíme kým nepríde zima. Dnes ideme opäť na pizzu. Kým sa vymotkáme je už aj bar pred pieckou plný a voľný je už len jeden stôl. Pivo je dnes dobre vychladené, syrová je fajn a špecialita ešte lepšia ako včera – je mastnejšia, viac slaninky. Pýtam sa, či nemajú neštipľavý olivový olej, lebo z tohto som mal včera žáhu, no nemajú. Pri platení zase pochválim francúzskeho pizza mužíka a ten nám od radosti prinesie darček. Je to milý rodinný podnik. Domorodo vyzerajúca žena obsluhuje a syn pomáha tatovi s pizzou. Vnútri sa ešte hrá jedno malé dieťa. Idylka.