Ushuaia

D019: 2014/12/29 Punta Arenas → Ushuaia
Ráno zisťujeme, že zmizli aj ponožky. Gazdiná sa tvári, že ona o ničom nevie a bezhlavo behá hore dole, že ich hľadá. Máme podozrenie, že zhoreli spolu s mojím trikom. To škrabe na zhorených miestach, tak ho tam rovno nechávame. Samozrejme, že dnes sa šéfka neobjaví, tak ako keď chcela večer o desiatej 3000P za pranie, alebo včera ráno, keď chcela prachy za ďaľší deň. Takže ani sa nemáme komu sťažovať.
Pôvodne sme si to chceli na stanicu odšlapať, ale v daždi berieme radšej taxík, ktorý nám gazdiná ochotne zavolá. Tomu nejde taxameter, ale hovorí, že to bude za 1500P. To je ok. Len aby to tak aj naozaj bolo.
Okolo stanice sa chúlia psy v daždi a vnútri je hrča turistov. Niektorí cestujú alebo posielajú bicycle a televízor. Cestuje s nami aj partička štyroch Slovenských turistov. Za mestom dostávame kávu a kexíky. Celkom luxus. Zjeme iba jedny – Katkine… a moje nejako do konca cesty zmiznú.
Na trajekte zase vidíme delfíny a pri nákupe hotdoga prehodím pár slov so slovenskou výpravou. Asfalt končí a Ohňovú zem drncáme po štrkovej ceste. Hranice do Argentíny sú dosť otravné, prekvapivo odchod z Čile trvá dlhšie ako vstup do Argentíny. Argentína má od hranice aj asfaltku, takže drncačka končí.
V prvom vačšom argentínskom meste – Rio Grande prestupujeme. Dofrčí mikrobusík, vybehne šofér zvolá: Mr. Kevin… a so 4kou Slovákov prekvapivo ukončí nakladanie a… miznú. No pekne, to nevyzerá moc dobre. Nemáme ani žiadne lokálne peniaze a z bankomatu vyberať nechceme. Oficiálny – bankomatový kurz je 8.5 Peso za dolár, čiernu kurz je cez 12.
Našťastie náš mikrobus nedá na seba dlho čakať a naloží zvyšok cestujúcich do Ushuaia. Na prvej cikpauze sa dokonca dozvedáme, že microbus Mistra Kevina ešte dokladal ľudí niekde inde a z mesta išiel celý čas za nami. Po desiatej sme v Ushuaia, je ešte svetlo, ale nie je kde zameniť peniaze. Všetci nás posielajú do kasína, tam ale dávajú len oficiálny kurz. Poprchá. Ideme do vytipovaného hostela, ale ten je plný. Posteľ stojí miesto 70Peso (ako v knižke) závratných 180Peso. To nie je bohviečo. Romýšľame, čo robiť. Ja aspoň zamieňam peniaze v nedalekom hoteli (12.50Peso za US$) a vedúca sa sama zjedná z 1200 na 600Pesos za izbu pre troch (takmer $50). Som späť, žiadne dobré správy od báb, no zrazu sa objaví zrušená 3jka za 700Pesos. Tak to radšej ideme do toho môjho hotela. Zložíme sa a poď ho sa najesť. Jedlo je fajn, ale vcelku drahé. Ledva nam vystačí zvyšných $50 z prvej zámeny. Stejčík je výborný (10 EUR bez prílohy) a zrejme si tam zabúdam šiltovku, ktorú mi na druhý deň nepriznávajú. Vydržala mi až 10 mesiacov. Nejako sa nám to všetko sere. Najprv tričko, teraz čepička. Zastavíme sa ešte po prvé argentínske – litrové pivko (25Pesos) a na izbe spriadame plány na zajtra.

D020: 2014/12/30 Ushuaia
Budíme sa v rozpálenej a presušenej izbe. Vonku prší, to bude rozkošné hľadanie ubytka. Podlahové kúrenie nevieme regulovať. Najvtipnejší počin stavbárov je radiátor vo vani. To som teda ešte nevidel. Raňajkujeme na hoteli, majú aj sáčkové maté. Znovu zamieňame peniaze.
Hľadáme, kam sa zložíme, nech nebeháme v plnej poľnej po daždi. Nájdeme domácky vyzerajúce kafé, nemajú ale internet a ešte aj káva je vodová. Smola. Nechávame Adélu posrkávať hnedú tekutinu (ktorú nedopije lebo je fakt hnusná) a ideme hľadať ubytko. Obaja sa vrátime s tým, že Los Lupinos by mohlo ísť. K tam dokonca aj bola a je to jediné voľné. Ideme tam a za 180P na hlavu, berieme rovno 2 noci. Asi už nič lacnejšie nenájdeme. Sme v 7ke na tretiom poschodí. Dole je pekná a aj veľká kuchyňa.
Vyberieme sa do reštaurácie El Turco, len si neuvedomíme, ako je to ďaleko a opačným smerom ako zmenáreň peňazí. Nejako sa prerátam a nemáme na zaplatenie pizze. Zostane mi tam sekera 5Pesos. Účtujú si 15Pesos na osobu ako couvert. Cválame zase na opačný koniec do hotela zameniť peniaze, teraz už trochu viac, nech tam nechodíme ako na klavír. Zbehneme si aj do múzea pôvodných obyvateľov za nekresťanských 75P.
Indiáni tu vydržali dlho, lebo tu pre kolonizátorov nebolo nič zaujímavé. Vyhubili ich až veľrybári (vyjedli im ryby a tulene) a missionári (dovliekli choroby). Kmeň, ktorý dal Ohňovej zemi meno, nepoužíval oblečenie. Vlastná koža a oheň im prišlo najlepšie riešenie na poveternostné podmienky, ktoré tu vládli. Vlhko a chlad neumožňovali sušenie oblečenia. Indiáni mali všade ohne, kde sa sušili a hriali. Oheň nosili so sebou ešte aj v kanoe na more.
Bežíme zase na opačný koniec mesta do supermarketu. Doplatiť sekeru sa mi už nepodarí, lebo reštiku otvárajú až 20:00. Kupujeme si aj naše prvé polkilové maté. Nechám teda baby ukončiť nákup a idem kúpiť nejakú ceste odolnú nádobu a slamku na pitie mate. Nádoby sú od výmyslu sveta, antikorové od 130P, pekné keramické, ktoré ale asi nevydržia dlho, drevené od 40P, ktoré sú ale veľmi ťažké. Nakoniec beriem silikónovú za 140 aj so slamkou. Samozrejme, v obchodoch je aj kopa origoš tekvicových, ale to by křuplo ešte asi skôr ako keramika.
Večernú polievočku varí K v kuchyni. Popíjame vínko a sledujeme dianie. Bláznivá Američanka Alex si po vzore ostrieľaných kuchtíkov pripaľuje horák kusom kartónu, ten jej ale horí ďalej a ona ho nevie sfúknuť. Máva s tým ako bláznivá, časť popola končí aj v našej polievočke. Nakoniec to hodí na zem a poskáče po tom s ďaľšími predesenými kuchármi.
Neskôr prichádzajú Austrálčania (z našej izby) a pripekajú klobásy. V celej kuchyni je riadny smrad. Takže máme kopu zážitkov.
Po večeri ešte zostávam trochu pracovať, tak si ku mne prisadne staršia pani z Bariloche, ktorá precestovala celú Strednú Ameriku za 4 mesiace. Dá mi aj linku na jej blog, nech sa môžeme inšpirovať.

D021: 2014/12/31 Ushuaia = Koniec roka na Konci Sveta
V cene máme pekne prestreté raňajky vo velikej upratanej kuchyni. Výborná bagetka, päť druhov džemu a obligátne dulce, ktoré natieram opatrne a s veľkým rešpektom. Včera som zisťovat Remiso (taxík), že stojí 78P na začiatok cesty na ľadovec. Recepčný tvrdí, že to bude 60-70P, ak pôjdeme na taxameter. Tak si necháme zavolať taxík. O dve minuty nás už volá, že taxík je vonku. Prekvapene zisťujem, že z neho vystupujú ľudia. Ale berie nás a kým sa nasáčkujeme dnu pride druhý taxík. Ten bol asi náš. Náš taxikár mu niečo vysvetľuje. Nechce nás stratiť ako zákazníkov. Povieme mu, nech znovu naštartuje taxameter a ideme. Cena sa vyšplhá až na 93P, tak nie som moc nadšený. Mám taký pocit, že nám nahodil turistickú taxu. Začíname v zime pod mrakom. Rozhodneme sa, že pôjdeme chodníkom okolo sedačkovej lanovky, nie zjazdovkou. Počasie sa zlepšuje, cestou kecáme a fotíme s Izraelčanom, ktorý dorazil taxíkom hneď po nás. Je tu už 3x, prišiel o dva dni skôr a pozajtra ide na loď na 11 dní na Antarktídu.
Stretávame aj partičku Slovákov z busu. Tí už zostupujú, výhľady nemali ale idú ešte na loďku previezť sa do zátoky Beagle.
Hore pod ľadovcom buchneme silvestrovské bublinky a piknikujeme. Máme fajn počasie a parádny výhľad. Príde aj Simon – mladý Nemec z našej izby.
Dole, kde končia taxíky, stretneme aj Austrálsky párik, ktorý vyzerá, že váha, či vôbec začať (aspoň Ona). Vysvetľujú, že museli ešte riešiť pranie prádla. Tiež idú na Antarktídu. Katka o tom tiež sníva, ale keď všade vidím, že ceny sú od $5600, tak mi je jasné, že tentokrát to v rozpočte nenájdeme.
Zostupujeme asfaltkou, kde sa dá, berieme skratky. Je príjemne, pripomína to Tatry a hlavne sa z asfaltu nepráši ako v Puntas Arenas.
Zídeme dole ku supermarketu a robíme Silvestrovský nákup. Kúpim aj dva rezne sviečkovej. Mäsiar pre mňa načal nové vákuové balenie. Pre istotu si k tomu zoberieme aj balenie argentínskeho modrého syra.
Vyhladovaní sa ledva doplazíme na hostel, K robí famózne guacamole, nech si po sprche aspoň niečo zajeme. Na večeru budú potom stejky. Ideme ešte von, že aj Adéla si kúpi maté a pozrieme nejaké suveníry, ale medzičasom je všetko zavreté. Nepredajú nám už ani sekt, i keď tam ešte pobehujú. Nemáme ani žiadne suveníry. Zameníme si peniaze a kúpime väčšie silikónové maté pre Adélu (ružové). V prístave ešte hľadáme tabuľu Fin Del Mundo (koniec sveta), stretneme Slovákov z lode a ideme chystať večeru.
Na hosteli sa chystá mega večera pre 20 ľudí, my máme ale nakúpené a Adéla je vegetariánka (stále). Po našej večeri postupne končíme s celou “našou izbou” za stolom. Austrálčania po Treku (panička Rebecca má dosť, chudák Gareth…) navarili boloňské špagety asi pre 6 ľudí a Simon popíja 5 pív z plechu. Pridajú sa aj dvaja Frantíci, ktorí si doviezli “foie de gras”, práve na príležitosť konca roku na konci sveta. Ideme spať skoro, okolo jednej, zajtra máme byť 4:50 na zastávke autobusu.