Tupiza

D059: 2015/02/07 Humahuaca → Tupiza
Ráno nestíhame bus o ôsmej, tak ideme na pól deviatu do La Quica – hraničného mesta na Argentínskej strane hranice s Bolíviou. Naskočíme do odchadzajúceho busu, je to ten drahší čo mal ísť o ôsmej. V tomto údolí si fakt neteba kupovať lístok dopredu, inak človek zostane kvasiť a zbytočne čaká na ten predplatený, keď sa okolo mihajú kadejaké iné.
V hraničnom mestečku nás najprv hneď na ulici pred stanicou skontrolujú colníci a potom máme už celkom vytrávené, tak si dáme skorý obed – náš posledný stejk -v reštaurácii Hranica. Volajú to síce sviečkova na hraničný spôsob, no je to dvojrezeň s kostičkou – dvojcosteleta. Flaxňa na celý tanier je posypaná praženou cibuľkou s trochou rajčiny a obligátne volské oká. Je to síce riadne drahé (90ARS), ale však nejako treba nejako minúť posledné pesos. Mám k tomu aj misku fasáckych fritovaných zemiakových koliesok. A myslím, že to stálo za tých 6.34EUR. Toľko takého fajného mäsa by aj už len v PD stálo aspon 15EUR. Nehovoriac o dobrom červenom na pollitre. Dva. Vedúci hovorí, že zvyšné Pesos máme meniť v Bolívii, že tam dostaneme lepší kurz
Fajne napapkaní a posilnení nahodíme vaky a veselo vykročíme do novej krajiny.
Bolíviu tu od Argentíny delí vysušená rieka. Pred mostom cez ňu sú veďla seba obe colnice. Vybavenie je celkom svižné. Chvíľu čakáme a pozeráme na domácich, ktorí sa okolo hraničných okienoch premávajú ako keby sa nechumelilo. Spravíme si foto s ceduľkou, ktorá hlása Argentína z jednej a Bolívia z druhej strany.
V prvej otvorenej zmenárni (a že ich je tam požehnane, len sú asi na obed pozatvárané) dostávame 0.505 BOBa za jeden ARS. Peniaze sa tu volajú Boliviano. A sme v meste Villazon, ktoré je o dosť väčšie ako La Quica na Argentínskej strane. Vyzerá to, že som mal asi niečo zameniť v Salte u môjho osobného veksláka, lebo ten mal kurz 0.555.
Za hranicami predávajú koku na kilá, z megaveľkých vriec. Keďže sme našu svedomito minuli, aby sme pre istotu nechodili s kontrolovanými substanciami cez hranice a nenosili drevo do lesa, obzeráme ako to funguje. Najmenšie balenie je za 10BOB(1.32EUR), je na asi mesiac. Asi 5krát také veľké ako som za cca 15BOBov kupoval v Argentíne. Nuž, čo sa dá robiť, výšková choroba je sviňa. Naších prvých 10BOBov minutých putuje kokovej trafikantke do kapsy. Že to 10BOBové balenie je najekonomickešie. Neskôr sa od šoféra dozvieme, že ostrieľaný kokadéro dá taký pytlík dole za deň a baník na ňom frčí 24hodín – v kuse.
Hopkáme pár blokov na stanicu okolo obchodíkov s kadečím a neskutočným množstvom zmenární.
Na stanici nás zvolávajú na bus do Tupiza. Zisťujeme, že kedy ide a oni, že pred hodinou. Po chvíľke vyjasňovania si preštelujeme hodinky o hodku späť. Vidíme, že s tým už majú skúsenosti. V Argentíne je čas o hodku popredu.
Čakáme na bus, vaky už v ňom, ja behám okolo, zháňam vodu na cestu a Katka sa vybavuje s babkami, čo sa okolo nej striedajú na lavičke. Jednu babku ponúkne kokou a tá si bez zaváhania zoberie a napchá si to do líca.
Krajina ubieha za oknom a vyzerá to dosť podobne ako v Argentíne. Okolo cesty vidíme často pozostatky koľají – mnoho popadaných mostov s roztrhanými koľajami.
V Tupize na stanici chvíľku čakáme v tieni, kým sa navigácia nájde, no tá sa nevie zorientovať, tak sa jednoducho spýtame, ktorým smerom je centrum a vyberieme sa tam. Ďaleko nedôjdeme, lebo zapadneme do prvého hostela – Valle Hermosa 2. Izba pre dvoch je za 110BOBov, to nie je take hrozné. Máme dokonca aj telku a parádny výhľad z okien na troch stenách.
V meste je veľký festival, tak sa tam ideme pozrieť. Taktiež net na hosteli nejde, čo sme tak trochu anticipovali a teba nám zohnať SIMku na data do telefónu. Nech môžme robiť, čo bude treba.
Väčšina obchodov predáva iba kredit, SIMky žiadne. V dvoch síce majú SIM za 20BOB od Entelu, ktorý ma najlepšie pokrytie, no nie sú moc ochotní nám to celé naštelovať. Zmorení a frustrovaní si sadneme do parku a pozorujeme dianie okolo nás. Decká sa striekajú vodou a penou v spreji, keď sme párkrát zachytení v priateľskej streľbe, tak to balíme, už celkom premočení. Pri ústupe schytávame už aj nepriateľskú paľbu vo forme parfemovanej peny zo spreja. Sprej je trochu väčší ako záchodové deáče a decká, hlavne malé, 4 ročné majú nesmiernu radosť, keď s nimi môžu striekať. Niektorí mantáci postriekajú aj seba, keď majú trysku zle otočenú, alebo striekajú za seba, alebo na stenu. Hlavne, že to strieka.
Nakoniec nájdeme babku, čo má SIM za 10BOB, no syn, čo by nám to regol a nakonfiguroval príde až neskôr.
Zronení ideme na izbu, že nejako rozbeháme hotelové wifi a niečo vygooglime. Cestou kúpime najmenšie balenie Coca Cola (2Litre) a experimentujeme, že ako asi chutila, keď sa tam ešte dával extract z koky aj s kokaínom. Nasypeme do sedem decáka za hrsť listov a zalejeme to kolou. Riadne to pení, ale chuť je naozaj božská. Pripomína mi to chuť prvých kôl z JRD Slušovice.
Keď sa neskôr vrátime po SIM, je už zavreté a nedá sa ani doklopať. Tak ideme zháňať niečo dobré pod zub. V jednom domáckom podniku zbadáme turistov, tak si tam sadneme. Za 12BOBov máme Sipancho – Bolivijskú odpoveď na Argentínsku Milanesu (viedeňský rezeň). Majú tu len pepsi, čo si na mäso určite nebudeme dávať, tak ideme len s čapovanou vodou. Pochutnáme si, keď to tak zrátame cenovo je to ako legendárne menu za 50ARS v Tilcare, no s mäsom tu veru hospodárnejšie narábajú. Zatiaľ sa mi teda Bolívia nezdá vôbec lacná. Priam možno aj drahšia ako sever Argentíny. Vrátime sa za babou, čo si za SIM pýtala až nekresťanských 25BOB, ale aspoň nám to celé naštelovala. Kým to robí kukáme von na zhon. Po ulici prichádzajú sprievody v krojoch s kapelou. Každá hrá tú istú melódiu, takže to časom celkom lezie na nervy. Niektoré kroje sú ale fakt pekné a zdá sa, že účastníci si to aj užívajú. Sprievody sú zrejme z rôznych obcí. Niektoré sú menšie, tvorený starším osadenstvom, iné veľké so všetkými generáciami. Majú aj rôzne veľké kapely. Bez rozdielu ale všetci bubeníci majú líca vyduté od koky a trieskajú do bubnov ako o dušu. Tie veľké basáky s asi viac ako metrovým priemerom robia riadny randál, hlavne, keď ich majú viacero. Ľudia sedia všade po uliciach na obrubníkoch, prípadne na prinesených stoličkách. Sprievod končí pred tribúnou na opačnej strane námestia, kde sú jednotlivé partičky vyhlasované do mikrofónu.
Na obrubíku si všimneme aj jednu babku, ako si do pusy tlačí kokové lístky, ešte má aj kúsok jedného nalepený na hornej pere.
SIMka moc nejde, asi je tu strašne veľa ľudí a sieť je preťažená. Trochu ma trápi, že ide len 2G. Ale zajtra to má vraj fičať už 3G. Skúšame aj pivko, no je to tu dosť drahé. Plechovečka z Paceňa z La Paz stojí 10BOB, čo je cez 1.3EUR. toľko ako vrece koky na dlho. A to v normálnom obchodíku, nie v reštike. Na hoteli ešte skúsim prinútiť telefón do 3G siete a už to celkom odsýpa. Máme aj 1GB za 50BOBov.
Vedúca na hoteli je riadne doterná, chce nám silou mocou predať tour na zajtra. Je taká doterná, že sa bojíme chodiť okolo recepcie, lebo sa stále pýta, či ideme. Chodíme okolo recepcie rýchlo a nenápadne ako myši. Po veľa rozmýšľaní a googlení sa rozhodneme, že pôjdeme až v pondelok a už len z princípu nie s ňou. Je aj alternatíva, že pôjdeme do Uyuni, mesta, podľa ktorého je soľná pláň pomenovaná a spravíme iba trojdňový výlet za 650 BOB. No to by sme prišli o jeden deň cesty z Tupizy a začínali by sme tým najlepším – soľnou pláňou. Keď vyrazíme v pondelok, budeme končiť tým najlepším a ešte to aj bude v deň Katkiných narodenín.

D060: 2015/02/08 Tupiza
Na raňajky máme skutočne fajné péčko asi aj robené s kyslým kváskom. Žiaľ, neservírujú tu už maslo ako v Argentíne, ale chemický margarín.
Hlavnou náplňou dneška je zameniť prachy na zajtrajšiu tour. To sa nám moc nedarí, lebo po včerajšom ošiali je dnes všetko pozatvárané. S vodou zájdeme do tržnice, kde to na poschodí vyzerá celkom chutne, ale robia ešte len raňajky, ktoré sme už majú. V jednom stánku sľubujeme sa vrátiť do jednej. Z dvoch bankomatov v meste jeden berie iba vlastné karty a druhý nám nechce dať prachy. Sme z toho trošku nervózni, no nevzdávame sa.
Zavreté je ešte aj včerajšie miesto obeda. Takže si nakoniec dávame Silpancho na tržnici ako sme sľúbili. Tiež za 12BOB, no tu je trochu iné. Ale stále super. A majú tu aj parádnu preberaciu štipľavku. Ku Katke si sadne zlatý dunčo. Kosť z pikantného mäska mu nedá, len z nej obreže trocha a hodí mu.
Po obede si dáme na námestí zmrzku, ktorú spláchneme doneseným pivkom. Na pivo tu často nemajú obedné a večerné podniky licenciu. Vytiahneme koku a okoloidúca babka san a nás pochechtáva. Skúsime ešte inú kartu v bankomate. Tá ide, no vybrali sme málo, lebo sa ešte chceme zbaviť pár hotovostných EURi. Späť na izbe nacvičujeme, či ide tethering, aby sme to prípadne ešte vyreklamovali, kým sme v meste. Máme byť štyri dni bez internetu, tak chceme, aby šiel mobilný, keď bude nejaký signál. Mesto je síce zložené z kolmých ulíc, no nejako sa v ňom nikdy nevieme zorientovať. Naveľa naveľa nájdeme zmenáreň, kde pani začína na zdieračských 7.10BOB za jedno EURo. Keď sa dosť dlho tvárime zdesene a žiaľ sa tak aj cítime, vyšplhá to na 7.30. to je stále zle, stred je skoro 7.7. 7.60 by ma naozaj potešilo. Nakoniec meníme v obyčajných minipotravinách. Tí neviem či nemajú správy o padajúcom kurze EURa, no ponúknu 8BOB za EURo. Neveriacky bežím na hostel po 400EUR, nech si to nerozmyslia. Katka radšej zostane v obchode, nech to nezavrú. Vrátim sa s piatimi stovkami, že keď to naozaj bude za 8, tak zameníme aj do zásoby. Kurz síce zostal, no jednu stovku nám vyreklamovali, lebo mala si 1.5mm trhlinku. Chcem ešte skočiť po náhradnú, no K to už nechce riskovať. Vraj to ešte môžme spraviť večer.
S prachmi vo vrecku navštívime ešte jedného operátora, kde nám strašne teplý chaloško do tretice začne vyprávať program celej tour. Vtrhnú tam dve Dánky z našeho hostela a bohorovne sa začnú dožadovať anglického výkladu. Hneď nám “padnú do oka“. Buznička nemá až taký teplo afektovaný hlas v angličtine, no stále je to dosť zle. Baby vyzerajú, že program už počujú minimálne tretíkrát, tak ich to moc nezaujíma. Jediné, čo ich zaujíma je cena a či môžu ísť zajtra. Chalanko začína na 1250BOB, no keďže pred ním sedí kompletna posádka Toyota Land Cruisera, sklepe sa a 1200. Vysvitlo, že baby chcú ísť s Tupiza Tour, tým istým operátorom, ktorého nam odporúčali Rakúšania i Simon. Problém je, že sú len dve. Povieme im, že sa uvidíme na hosteli a poďho do Tupiza Tour. Cestou rozmýšlame, že ak nepôjdeme s babami, môžeme kľudne skončiť bohvie s kým. O možnosti, že nám prifaria Izrealcov, ktorí sa medzičasom vyrojili v našom hosteli, radšej s hrôzou v očiach mlčíme.
V Tupiza Tour vidíme, že Dánky majú 19 a 20 rokov. Keď bude mať K narodky, bude dvakrát taká stará ako tá mladšia. Pýtame sa, či bude nejaká zľava, ak si zoženieme vlastnú štvorku. Je to ale haluz, lebo štvorka nebude, baby už zaplatili 600BOB zálohu a šopovali iba ako plan B. Ak by im Tupiza Tours nenašla ďaľších dvoch, nemohli by vyraziť. Ale aspoň nám z 1300BOB na hlavu spustila smiešnych 50BOB na hlavu. Samozrejme nemáme o tom hovoriť babám. Vedúca aj chce, aby sme si s babami pohovorili, že či si sadneme. My sme síce pôvodne mali preferenciu mať niekoho staršieho, ale už sa pomaly zatvára a asi nič iné nebude. Rozhodneme sa to nekomplikovať a radšej mať Dánky vo veku nášho synovca a netere v aute ako Izrealcov na streche a povieme pani, že bereme tie dve baby. Vyplázneme teda 2500BOB za celý 4dňový, 3nocový rodinný výlet a ideme hľadať niečo pod zub. Pred cestovkou na nás decká striekajú z druhej strany ulice, no naštastie tak ďaleko nedostreknú. Po večeri chceme ešte meniť, no nedobúchame sa. Chcem prísť neskôr, no strhne sa taká búrka, že dobiehame na hostel už celkom mokrí a v búrke už nikam nejdeme. Riadne sa blýska a naše šance, že soľná pláň bude z juhu prístupná sa stenšuje. Doteraz sme mali pekné počasie a nechcelo sa mi veriť, že by mohol byť taký problém. K ale verí, že na narodky to bude super.