Sipaway

D023: 30.11. 2018 Apo Island → Sipaway
Pýtam sa ráno na recepcii zkade ide loď, tak mi recepčná hovorí, že mám ísť s chlápkom, čo pri nej sedí. K sa ešte neobjavila, tak idem vrátiť pivové fľaše a stretávame sa pri lodníkovi. Ten nás odvedie k loďke, ktorá nevyzerá úplne verejne, dostávame prominentné miesto na vyvýšenine a dokonca sa sedíme v smere jazdy. Naše vaky zmiznú v útrobách a na to príde batožina ôsmich lokálnych pasažierok, ktoré pretiahnu zo zástupu čakajúceho na verejnú loď. Vyzerá to tak, že ráno ide toľko lodí koľko sa zaplní. My sme nechceli cestovať mokrí, tak sa plavíme v plavkách. Je to ale raz tak, keď sa plavíme v plavkách, prídeme suchí a ešte máme problémy, kde sa v kaviarni prezlečieme. K si myslí, že záchod je obsadený, tak sa prezlečie pod sukňou. Ja hľadám vhodné miesto až mi anglický majiteľ kaviarne povie, že kľučik od prezliekárne je pod schodmi. Hneď ako sme si objednali príde SMS od Aileen, že je tu. Mysleli sme si, že máme polhodku na raňajky, lebo sme prišli skôr, ale ona tu už je. Veľmi som chcel fish and chips, ale ráno robia len raňajky tak si dávam anglické raňajky. Sú super s klobáskou, slaninou a fazuľami. Hrozná je len K káva a sáčkové džúsy.
Aileen si s nami dá kávu, pokecáme si a hodí nás na stanicu v Dumaguette. Tu práve odchádza bus do našej destinácie, tak naskakujeme. Ona na nás máva, že máme ísť do klímy, my ale klímu nemáme radi, tak nastúpime a frčíme.
Pri platení sa dozvedáme, že síce ideme do Bacolodu, ale dlhšou stranou okolo štvrťky ostrova a namiesto očakávaných piatich hodín to má byť osem hodín. Toto je tak v stručnosti zhrnutý výsledok 15 minutovej konverzácie so sprievodcom a spolucestujúcimi, ktorí sa snažili prekladať, lebo čuduj sa svete, práve tento nešťastník nevedel po anglicky. Ja som to tak trochu tušil už od začiatku, ale chcel som aspoň z trupíka vypáčiť, že kde máme vystúpiť, aby sme prestúpili na bus, čo tam ide priamo. To sa mi žiaľ nepodarilo a po zrelej úvahe pristupujeme ku zmene plánu. Z rumu nič nebude, bude nám musieť stačiť pohľad na plantáže s cukrovou trstinou, zvyšok si domyslíme. Vystúpime v meste San Carlos a pôjdeme na ostrov Sipaway. Po strašných 4 a pol hodkách vyskakujeme flexibilne v San Carlos. Odvoz do prístavu stojí P10 na hlavu, no trojkolkách chce P50. Hovoríme mu, že počkáme na pasažierov, no nejako sa mu to nepozdáva. Mlaďas, čo nás tam doviedol mávne rukou a berie nás za P20 do prístavu vo svojom stroji. Je to pekná štreka, tak som rád, že sme to neskúšali odšlapať.
Prístav je prebetónovaný a nekonečný. Celý ho musíme prejsť a až na jeho boku naskakujeme na bárku na Sipaway (P15 každý). K v prístave vypĺňa tlačivá a odmietame trojkolku za P90, že si ideme pozrieť dedinu. Tu konečne pochopíme, že jediný rezort na ostrove – Whispering Palms je naozaj jediným rezortom na ostrove.
Túto nepríjemnú skutočnosť sa pokúšame zľahčiť pivom v stánku s krmivom pre zvieratá. Stanú sa tu hneď dve dobré veci. Keď sa pýtame na jedlo, chlapík sa ponúkne, že nás za P50 hodí do rezortu (jasné že WP, keď tu nič iné nie je). Druhá dobrá vec je, že nám ide internet a podarí sa nám booknuť noc vo WP (P1140). Od radosti si dáme druhé pivo a poďho na trojkolku. Chlápek – manžel predavačky berie na výlet aj dcérku Aisha, teda tá šoféruje z motorkinej nádrže.
Vchod do rezortu je trochu haluzne pri cintoríne, ale my sa nedáme odradiť. Majú tu aj minizoo s filipínskymi opicami. Pred bránou je bazén pre denných návštevníkov.
Ubytko je fajné a čisté. Na izbe máme dokonca aj dáždnik a stojan s vodou. Vonku je na stene hamak s fajnej hodvábnej sieťoviny, ktorý promptne vešiam na háky. Vyzerá to byť funkčná nemecká operácia. Majiteľ i manažér sú obaja z Berlína.
Jediné, čo trochu pokulháva je počasie. Pláž máme otočenú skôr na východ, tak západ tiež nič moc, ale oblaky sú pekné. Ideme na HH do reštiky, no tu nás pošlú do baru. Ten nevieme za toho svätého nájsť. Nevieme, či je to znamenie, alebo sme len od radosti mimo.
Nakoniec nám polohu baru objasní milý záhradník ako “only elevated building”. Nikoho tu ale niet. Pohotovo zazvoním na zvon a príde mladá barmanka s prepravkou s ľadom. Tá nás odpáli hneď na úvod s Coco Loco. Je to výborné krémové babské pitie. Barmanka asi preto, že nepije a možno aj preto, že alkohol je tu celkom lacný uliala fajne. Objaví sa aj menežér Štefi (rumkola) a šéfko (ten neviem, čo pil, ale striedal na nás nemčinu i angličtinu. Posrkávame a pozeráme na domácich turistov ako sa prechádzajú navôkol so selfie tyčkami a fotia sa o dušu spasenú.
Večera je famózna a mega veľká. Tuniakový tataráčik si K sama namieša a kedže nemali bravčové mäso, tak mám mäkučké kuriatko na citrónovej tráve. Horúcu bielu ryžu nám servírujú v kokosovej škupine s vrchnáčikom. Po nútenej diéte na Apo nevládzeme ani poriadne jesť.
V rámci trávenia sa ideme vymáchať v bazéne. Robím to tak intenzívne, že si večer v sprche všimnem, že mám modré palce na nohách.
Trochu poprchá, tak vypíname ventilátor, lebo ide z neho zima. Až na druhý deň K na bicykli napadne zaseknúť polohu nech fučí venťák do boku a nie na nás.

D024: 01.12. 2018 Sipaway
Nebudia nás žiadne kohúty, tak spíme ako miminká. Raňajkové palacinky chutia ako banánová bublanina – keby K mamina dala namiesto čerešní do bublaniny dozreté banány. Od strážnika si nafasujeme dva zhrdzavené bajky s nenastaviteľnými sedačkami a poďho objavovať ostrov. Hneď po tretej kaluži – na prvej odbočke ma K odvelí ku majáku. Chvíľu ideme cez palmový háj a potom príde vybetónovaný kopček. To absolúne nehrozí. Kolená mám pri ušiach a sebemenšie stúpanie mi spôsobuje problémy. Už som sa dvakrát odrážal. Tak pekne obaja zídeme a tlačíme do kopca. Hore je rezidencia so psom, tak chvíľku postávame, či sa na nás dunčo vrhne, alebo nie. Potom zbadáme nejakú osobu pohybujúcu sa po verande, tak sa obozretne zakrádame k domu, stále nenápadne pri tom tlačiac bajky. Osoba nám hovorí, že máme ísť doprava. Prejdeme okolo rozpadajúcich sa budov ku otvorenému oploteniu okolo majáku. Okolo sú novovysadené stromy a žiaden výhľad. Chvíľu bezradne prešlapujeme po hebkej tráve s dlhým vláknom ako koberec a keď dorazia ďaľší hostia na herkách z nášho rezortu oznámime im, že je to fail a vraciame sa späť. Pod kopcom nasadám a oproti sa rútia trojkolky. Chcem sa vyhnúť v tráve, no bajk nebrzdí, tak sa zarežem do kríčkov a okoloidúci pasažieri sa na mne rehocú ako kone. Po betónke sa dohrkáme až ku kostolu, ktorý nám dve panie predávajúce náboženské suveníry s radosťou otvoria. Vnútri je to minimalistické. Steny sú lemované anjelikmi s trúbami a anjelikmi s ventilátormi (nad hlavou). Celou cestou po ostrove sa nám všetci zdravia. Toľko ‚hi, hello, good morning‘ sme hádam nepočuli v celom živote. Storočný strom je zhodou okolností vo dvore základnej školy, ktorá je ale v sobotu zavretá, tak si túto pozoruhodnosť vychutnávame iba cez školskú bránu. Nasleduje vychytávka s názvom ‚mangrove walk‘ kúsok od školy. Neodradí nás ani voľne pohodená miešačka a betónársky bazén, ktoré šikovne využijeme na zamaskovanie našich heriek. Betonársky skvost – vyvýšená pešia cestička (čo bežne býva z dreva) ide do mangovového porastu vo veľkom štýle, dokonca so zábradlím. To sa postupne po pár metroch stráca. Najprv zmizne horizontálna časť zábradlia, potom betón zo stĺpikov. Ku koncu trčia po bokoch len trojžilové zväzky roxoru, potom u len voľné roxory. Chodník sa končí doskami a prázdnom po asi 75metroch. Moc ďaleko sme sa veru nedostali. Tipujem, že voda tu ani nebýva, pokiaľ nie je splnový príliv v sezóne. Späť na ceste – betónke frčíme za dedinu. Povedľa betónu je modré potrubie, zrejme voda. Betón sa tesne pred odbočkou zhorší, no pri našich rýchlostiach to až tak nevadí. Majú to tu slušne poupratované a kade tade sa pasú kozy. Odbočkou prekrižujeme ostrov na prístavovú stranu a ideme popri brehu s vyhliadkou na Negros. Tu sa predbiehame sa s odčítavačom vody na motorke. Obehneme ho, ked odčítava vodomery popri ceste a potom nás zase on obehne na motorke. Pri nasledujúcom dome odčítava vodomery a my ho zase obehneme. V obchode s krmivom pre zver dohadujeme trojkolkára na zajtra. Ide nám tu náš internet, tak stiahneme Agoda appku, lebo v rezorte sme sa nevedeli booknuť na nasledujúcu destináciu – Malapascua. Ťahá to ako blázon, 1.7MBsec. Od radosti, že ako to v appke rýchlo ide si hneď bookujeme izbu na opačnom konci druhého ostrova a až potom zisťujeme, že to bude kľudne 10 hodín a posledná loďka na Malapascue vyráža 17:30. Po krátkej úvahe a dvoch pivách teda trojkolkára prebookuvame z 7:30 na 06:00, nech máme šancu to stihnúť. Cestou späť si meníme bajky a zdá sa každému, že je to lešie. Na križovatke si chceme kúpiť proviant na zajtra ráno, no nemajú žiadne dobré banány. Tie (na SK) pomery prezreto vyzerajúce banány čo majú vystavené nám nechcú predať, že sú ešte neni dobré. Predávajú iba malinké rybky, aké som videl na Apo chytené do siete. Sú surové, no voda vyzerá tak bublinkovo okolo nich, ako keby už začínali kvasiť. Po výmene bajku je to teraz Katkin, čo nebrzdí, tak má s tým trošku problém, keď potrebuje zastať. Ako napríklad, keď jej odfúkne klobúk a ona sa chce poň vrátiť. Na obed skúšame kyslú rybu „Inon Onan“ a brutálne štiplavý Bicol Express. Podvečer sa šnorchlujeme vo vlnách. Nie je to moc sranda a vydržíme iba 30 minút. Pod vodou to vyzerá zaujímavo, no na dne je dosť piesku, ktorý je vlnami dvíhaný a kalí vodu. Voda je aj celkom studená, tak sa ešte ideme vyhriať do bazéna. Na HH máme inú barmanku, čo nás chce opiť rožkom. Z nepochopiteľných dôvodov na nás šetrí a ňou odporúčaný Rumsti Bumsti koktail nás vôbec neosloví. Ale aspoň si s ňou pokecáme. V rezorte robí 2 roky a js ňou aj ďalších 20 domorodcov. Všetci sú z ostrova. Zarábajú tak ako by zarábali na Negrose ale nemusia chodiť loďou na hlavný ostrov každý deň. Rozpráva nám ako trajekt rozrazil elektriku s vodou. Vodu už fixli, ale elina bude bohvie kedy. Už dva roky fičia na generátoroch, ktoré po 12 hodinách striedajú, aby nezhoreli v 24h prevádzke. Naša posledná večera sa nesie v znamení ‚zemiakové hody‘. Máme tuniakový černohor – prepečený tuniakový stejk v hrubom rosti cestíčku a kinilaw so zemáčkami. Toľko zemiakov sme ani len nevideli za 3 týždne, čo sme tu. Ešte keby nám k tomu dali polievku prešpikovanú zemiakmi, tak je to ako doma v PD. Vyvaľujeme sa v sieti a pozeráme, ako okolo nás chodia vianočné stromčeky a kadejaká iná vianočná výzdoba. Všetko to inštalujú v reštaurácii. Kukám na to ako puk, keď na recepcii vyplácam účet a dostávame k tomu DVE A4ky. Pošlem aj K, nech si to ide omrknúť, že ako to tam vyzdobili. Hostia z Nemecka budú mať určite veľkú radosť, dúfam, že sa im podarí niekde zohnať aj čapované pivo.