D08: 04OKT2024 Panama City → Chiclayo (Perú)
Ráno precválame v plnej poľnej pekných 1.2km na busovku Cinco de Mayo. Dole v podchode sa spýtame tety, na ktorú stranu stanice máme ísť a keď vylezieme ku zastávkam, obleje nás studený pot z masy ľudí a hlavne dlhej šóry, ktorá sa ťahá až na koniec nástupísk. Teplý pot sme na sebe už mali z tej prechádzky, ale toto je úplne iný level. Na konci je nástupisko č. 4 a tak sa s nádejou pýtame chlápka, ktorý stojí na začiatku, že či je to na letisko. Po tom čo odpovie, že hey, pýtame sa že kde sa máme postaviť. Ukáže na koniec megaradu. Skoro ma mrdne. Vak mi oťažie o 10kg, plecia sa prehnú pod ťarchou beznádeje a nálada klesá pod bod mrazu. Postavíme sa na koniec nekonečnej šóry a rozmýšľame, že to je tak na 5 autobusov, a že možno to ani nebudeme stíhať. Dedko stále niečo gestikuluje a nakoniec nás postaví za seba, kde je ani nie 10 ľudí. To je šulin, to mohol rovno ukázať za seba. Okrem inej kultúry ukazovania prstom, bol asi problém aj v tom, že megarad prekrýval jeho „mikrorad“. Ale hneď je ten svet krajší a nádej sa vracia do žíl. Už len aby nebolo nejaké extrémne meškanie. Posledne sme tu čakali na bus vyše 35 minút. Posledného v šóre sa pýtame, kedy asi pôjde. Odpovie že 5-10 minút, čo je na miestne pomery pomerne konzervatívny odhad, väčšinou sa tvária, že je za rohom. Našťastie teraz za tým rohom asi naozaj bol lebo do minúty prichádza, my platíme dopravnou kartou 75centov a poďho na letisko. Autobus má cez mesto vlastný pruh, tak celkom upaľujeme. Za mestom je už cesta spoločná a v opačnom smere je solídna zápcha. Trčí v nej aj kopec busov. Ideme aj okolo stanice metra, kde sa normálne prestupuje. My sme ale šli busom, aby sme prestupovať nemuseli. Pýtame sa dedka, či už je letisko a on že na ďaľšej. Na nasledujúcej zase povie, že na ďaľšej. Našťastie mám predstavu a za veľkým kruháčom, kde vidno už aj naše lietadlo vystupujeme na zastávke, kde sme kedysi aj nastupovávali.
Vystúpime teda von a poďho na T1 po chodníčku so strieškou. Na T1 vlezieme hneď na začiatku do vnútra, kde je po noci klimatizovania hovädská zima. Podľa šípiek prejdeme až na koniec terminálu, kde nás taxikár pošle o dva východy späť na shuttle na T2. Tam nastúpime do pripraveného busu a po pár minútkach vyrazíme na T2. Zase ideme okolo zastávky metra a vyzerá, že z nej chodia aj akési električky nad zemou. Videli sme dve. Budeme si to musieť naštudovať, lebo šak metro je metro a Google sa tvári, že nič.
Na T2 si konečne pozrieme tabuľu s odletmi a skoro ma picne, lebo náš let je z T1. Na pokraji nervového zrútenia sa ešte pre istotu pýtam tety z CopaAir, že čo mi k tomu vie povedať. Tak teda naozaj letíme z T1, ale odbavenie je na T2. Bohové. Postavili nový terminál na odbavovačky, ale lieta sa zo starého. No. čo už. Ešteže nebudeme musieť ísť busom, ale po odbavení batožiny prejdeme kontrolami a peši prehopkáme na T1. Čas máme solídny, tak si dáme raňajočky, čo sme si priniesli so sebou. Pri odovzdávaní batožiny sa nás milá slečna pýta, že kde chceme sedieť, či vpredu alebo vzadu a že či pri okne alebo v uličke. To sa veru už dávno nikto nepýtal. Pravdou je, že sme dlho nešli s batožinou. Ideme cez kontroly, cestou na T1 si kúpime v SB dvojité espresso – filtrovanú nemali ani tu a zapadneme na našej bráne na T1. Videli sme aj stánok s kávou Unido, už len si to zapamätať a nabudúce si kúpiť kávu tu. A prípadne aj doniesť výdatnejšie raňajky, lebo z tej klímy a kávy sme boli čoskoro vypálení, a najlacnejšia empanáda stála 5USD.
Sranda je, že vidíme zástavku autobusu, ktorým sme dorazili a najväčšou pravdepodobnosťou aj to isté lietadlo, ktoré sme videli hneď po výstupe z MHD.
Nasleduje dlhé čakanie, lebo sme prišli dosť zavčasu (3 hodiny pred odletom) a všetko šlo dosť hladko. Zaujímavosťou je, že PTY (letisko Tocumen v Panama City) má internet iba na hodinu, takže aj to nám po hodine odíde preč.
Nastupujeme do lietadla a nevychádzame z údivu. Kožené sedadlá pokračujú aj do economy triedy a keď si sadnem tak skoro odpadnem – pred kolenami mám ešte dobrých 15cm miesta. Let prebehne hladko, dostaneme kukuričné čipsy a čajík.
V Peru (Chiclayo) vystupujeme v nehostinnej púšti na vojenskom letisku a prejdeme kúsok do letiskovej haly. Nevidím žiadne iné lietadlá, vyzerá to byť ešte menšie letisko ako Huatulco (Mexiko).
Zadelia nás do šóry pre starcov a deti, čo sa však neukáže byť žiadna výhra, lebo rodinka pred nami – mama a 2 deti sú tam dlhšie ako 10 ľudí v normálnej šóre. Neskutočne dlho to trvá. Teta si nás fotí a pýta sa, či sme už boli v Peru. Reku že hej. A ona že: na tento pas ešte nie. To má veru pravdu, ale škriepiť sa s ňou nebudeme.
Vonku v príletovke nie je vôbec nič, ani kaviareň, ani bankomaty. Vyjdeme úplne von, tam je pekne slniečko, chladivých 24C a zástup troch taxikárov. To sme teda dopadli. Horšie ako biedny roj taxikárov sú stanové striešky, z ktorých skoro tú druhú zoberiem ruxakom. Hlavu viem skloniť, ale ruxak zostáva vo výške. Taxikárov v panike si nevšímam, kvoknem, zhodím stan a upaľujem do odletovej haly. Tu sú bankochmaty a aj kaviareň.
Zložíme vaky a idem očekovať ATMka. Je to tak ako písali na internetoch. Banco de Nacion (MultiRED) je bez poplatku ale iba 400Sol (98EUR). BNL má síce limit 700 ale poplatok je 36Sol, čo je cez 5% – teda riadny brutál. Vyberieme aj z Revolutu aj z UniCreditu, lebo podla Visa kalkulačky má Visa lepší kurz ako Revolut.
Potom vybehnem hore do kaviarne, kde akurát všetci jedia, ale dajú mi heslo na internet, asi v strachu, že by som si niečo objednal a oni museli vstať od jedla.
Objednáme si Uber za 7.60 Soles, a keď križujeme mrňavé parkovisko vybehne po nás taxikár, že nás zoberie za 8. Príde mrňavé autíčko a keď nám naveľa naveľa otvorí kufor, tak v ňom má bombu na plyn. Navrhne, že nám dá vaky na strechu. Hrdinsky odmietnem a skúšam ich napratať na zadné sedadlá. Katkin sa ešte ako tak zmestí, ale môj ani za boha. Nekoniec ho tam nasilu narvem a ideme. Vonku z letiska to vyzerá celkom dobre, sem tam dierka v ceste. Okolo sucho a prašno. Ďalej už pribúdajú diery a sem tam prekopané, nezaasfaltované úseky. Časom asfalt úplne zmizne a ideme len po prašnej kamenistej ceste. Spýtavo sa pozerám na K, že WTF? Kam si to kúpila tú letenku? K sa tvári, že to malo byť akože v cene, že to je taký miestny kolorit. Úberák nás vyloží pred hotelom a my sme celí šťastní vonku.
Ubytko Sombrero de Paya, má recepciu na 1. poschodí a chvíľku čakáme, kým nás niekto pustí cez mrežu. Mladá na recepcii asi prvý krát robí platbu kartou, tak je to celkom kowbojka. Dokonca nám ponúka platiť konverziou na EUR (čo je veľké NONONO). Ako cudzinci dostaneme možnosť vybrať si z dvoch izieb. Samozrejme, že K vyberie tú na 5poschodí. Je to pekné, farebné a zrkadlové
(asi bývalý bordel) a výhľad je ako na povojnovú zónu. Obed sme prepásli, tak vybehnem len po džús, čo tiež nie je až také ízi. Síce som z auta videl viacero stánkov s cukrovou trstinou a ovocím a aj som taký našiel na konci nášho bloku, ale oni tú trstinu nemačkajú na džús, ale len predávajú. To si to mám akože sám požuť? Aj by som požul, ale vysvetlite to Abuelovi (malá 2dcl ploskačka rumu z Panamy).
Na večeru vygooglim Restaurante El Túnel na opačnej strane nášho bloku.
Pochutnávame si na ceviche a pečeno-varených prasačích kožiach. Už to asi neobjednám, lebo K sa toho ani nedotkla. Boli fajné, len málo prepečené. Všetko sa tu inak volá ako v Mexiku. Toto sa nakoniec podľa prekladača volalo správne, len ja som nevedel, čo to je. Keby som si dal čičarón, čo sú v MX fritované prasačie kože, tak by mi tu doniesli fritované bravčové kocky a všetko by bolo v poriadku. Ale ja som si objednal kože a aj som ich dostal. Pivo Cristal v 650ml fľaši si delíme napól a stojí 7.5Sol. Plechovky v supermarkete vyjdu skoro rovnako. Dedkovi čo nás obsluhuje nerozumieme ani slovo. Hučí tu telka a on síce hučí tiež – asi je z tej telky nahluchlý – ale tak brble, že ak zachytíme jedno slovo z 10 tak to je veľa.
D09: 04OKT2024 Chiclayo – Lambayeque
Je sobota tak si v centre chceme dať niekde raňajky, ale najprv biznis. Chceme si kúpiť SIMku na internet. Podľa internetov je vraj najlepšie Claro, tak sa vyberieme k najbližšiemu podľa Google Maps. Posledný review je z čias pred kovidom, tak snáď to tam ešte bude. Sranda je, že blok od nás už začína normálne asfalt na ceste a dokonca tu majú aj chodníky. Čím sme bližšie k centru, tým lepšie ulice vyzerajú. Zase sme sa ubytovali v pekne prdeli, i keď nie sme až tak ďaleko od centra. Obchod je našťastie na svojom mieste a rovno sa nás ujme šéfko. Najprv chce 5Sol(1.25EUR), najlepšie v minciach, čo chvalabohu máme (práve 5Sol mincu) a potom sa pustí do formalít. Popritom ešte asistuje kolegyni, čo babke predáva telefón, takže to celé trvá cez 10 minút. V cene máme 650MB na 5 dní.
V centre okolo hlavného námestia stoja dlhé rady do bánk. Zapadneme do kaviarne Tostao. Dáme si jedny raňajky, kávu a džús. Nie je to zlé ale ani na pokakanie. Hlavne je to hovadsky drahé oproti bežným veciam, čo tu domorodci jedia. Obedné menu je tu už 6Sol (1.5EUR) a len ten džús stál dvakrát toľko. No ale čo už, keď je sobota a máme ešte aj simku.
Presunieme sa na menšie námestie, kde GM ukazujú, že je odvoz do Lambayeque. Nejak to tam nevidíme, tak sa pýtame poliša, ten zhltne zbytok žemle a hovorí, že tam, v tom tuneli. Tak tam ideme a už po nás vybehnú iní šoféri, že nech ideme s nimi. Ideme, ale do tunela, lebo tam už v aute niekto sedí. Prisadneme si dvaja, a naplníme tak auto (4ria pasažieri) a môžeme ísť. Platíme 3 Sol na hlavu na konci nás chlapík vyloží na hlavnej ulici, asi 200m po bočnej ulici od Museo Tumbas Reales de Sipán.
Múzeum ukazuje hrobky objavené na území Sipánu obývanom kultúrov Moche od asi 300AD. Vstupné je 10Sol, a za platbu kartou chcú 5percent. Tak platíme v hotovosti, lebo však výber z bankomatu je bez poplatku. Pred vstupom do múzea musíme odovzdať vak a aj pas, ktorý je zamknutý s vakom v skrinke.
Múzeum je koncipované ako hrobka a začíname na vrchu. Tam sa musíme najprv doklopať dnu, aby nás vpustili do skoro úplnej tmy. Tam nám dá chlapík krátke info a ponúkne sprievodcovanie za 50Solov. Odmietneme a ideme (čítame) pomaly vo vlastnom tempe. Z vrchu sa postupne ide nadol podľa objavov vrstiev hrobky. Exponáty sú dobre nasvietené, anglických popisiek je minimum.
Vrchné poschodie obsahuje keramické objekty zvierat, rastlín, Bohov a cyklu života (od pôrodu po posmrtný život). Znázornené sú tu aj tri svety – obloha (božstvo), zem (pozemský život) a podzemie (záhrobie).
Stredné poschodie múzea obsahuje vykopávky z hrobky pána Sipánu. Sú tu dokumentované jednotlivé vrstvy ako hrobku odkrývali. Niektoré exponáty sú očistené, niektoré nie, aby ukázali ako to vyzeralo pri objavení. Sú tu zlato-tyrkysové náušnice, zlaté a medené atrefakty, ozdoby a náhrdelníky – jeden v tvare veľkých arašidov a samotná replika hrobky v životnej mierke je pod nami.
Prízemie obsahuje samotnú hrobku, kde je Pán Sipánu (Lord of Sipan) a ďalších 7 ľudí medzi inými manželka, dve devy, chlapec a 2xpes, lama, strážca s odťatými nohami (aby nezdrhol) a šéf milície (ten sedí vo výklenku na hrobkou).
Ďalšia hrobka patrí kňazovi (sacerdote) a pre mňa najlepšie dekorovanou je hrobka starého pána Sipánu. Podľa DNA to asi bol pra-pradedo Señora (teda 4tá generácia pred pánom Sipánu). Má tam krajšie a honosnejšie dekorácie. Asi mal aj viac prachov a podľa archeológov mal aj viacero funkcií. Mladý už napríklad nemal náboženské postavenie. To prebral niekto iný.
Má tu parádnu chobotnicu, náhrdelníky z veľkých pavúkov, zlatých diskov s tvárami ľudí, mačacími hlavami a sovami. Namiesto holenia borci používali zlaté pinzety. Asi toho nemali až tak veľa.
Všade je zlato a striebro (mladý pán mal pozlátenú meď), Goliere z mosadze, z mušľových korálov, mušlí vykladaných farebnými kúskami. Mňa asi najviac dorazili tie zlaté nevylúpané arašidy. Každý asi 20cm dlhý. Neviem si predstaviť ako to niekto nosil na krku. Skoro nič s tých náhrdelníkov si neviem predstaviť na sebe. A ten pochovaný mal toho na sebe podľa mňa 20-30kg. A aj keď mal zaživa len tretinu toho na sebe, tak to musel sedieť na tróne a dávali to na neho a keď chcel ísť na záchod, tak to z neho dávali pol hodinu dole, aby si mohol cvrknúť.
Na úplnom konci sú drsné pohyblivé voskové figuríny. V ponurom osvetlení vyzerajú dosť živo. Katka je prvá a strážca jej to spustí. Začne to trúbením na veľkej mušli a potom celou skladbou s bubnami, chrastítkami a píšťalami. Zľahka mi to pripomína ,Let Kondora, čo kedysi Peruánci hrávali pred Priormi na celom SK.
Keď vyjdeme na svetlo sveta, vonku je kopa školákov a asi 7 busov. Poobzeráme ešte expozíciu Japoncov, ktorí prišli do Peru za prácou ešte pred vojnami, dosť nepredstaviteľné. Ale Peru vtedy malo málo ľudí a bolo treba makať na cukrových poliach.
Keď zbadám tie hordy čo idú do úschovne pridám do kroku a nalepím sa na záver radu. Mladých to ale nesere a predbiehajú sa naľavo a napravo. Tak sa začnem trochu rozpažovať aby to nebrali až tak športovo. Jedna pipenka si príde zobrať vstupenku zo začekovaného ruxaku. Skoro ma picne, jasné že sa musela predbehnúť,veď ako inak. Keď sa konečne dostanem na rad teta sa ma pýta, že ako sa volám. Kontroluje to s mojim pasom, čo bol zamknutý v skrinke. No tak to je už aká úroveň bezpečnosti.
Naspäť ideme kolektívom, chvíľku čakáme na štvrtého a frčíme. Vyhodia nás blok od štartovacieho námestia Elias Aguirre a my zapadneme do supermarketu Metro Cencosud. Tu zistíme, že pivo u dedka nie je až také drahé. Celkovo je to tu také drahé. Ale nakúpime si pekne a aj si to potom na hoteli nafotíme. Majú slušný výber, ale také tie spracované potraviny sa mi tu zdajú drahšie ako u nás. Jasné, že exotické ovocie je lacnejšie.
Neskorý obed si dáme na izbe zo supermarketovej ponuky a pozorujeme prašnú ulicu pod nami a hlavne holuby a supa na streche oproti.
Nebudem sa tváriť, že večera mi vyšla, ale išli sme na ňu zase ku dedkovi. Jednak tam mal dobré pivo a okrem hluku celkom kľud (málo ľudí), ale čo ma lákalo bola špecialita podniku, teľacie guľky. Plán bol jednoduchý. Katka si dá ceviche a ja si dám najmenšiu možnú porciu žliazok. Čo však čert nechcel. Ukázalo sa, že tí beťári ceviche na večeru normálne nejedia, asi preto, že ryba je najčerstvejšia ráno alebo bohvie prečo. Katka po mojom včerajšom fiasku s chutnými kolagénovými prasačími kožami nechce z menu nič riskovať a ja si s malou dušičkou objednávam porciu (guliek) pre jedného. Keď to donesú, tak mnou prebehne panika. To vôbec nevyzerá pre jedného. To je aj pre troch veľa. S nádejou a chuťou sa pustím do jedenia. Nie je to vôbec také zlé. Je to niečo medzi jemnou kuracou pečeňou a ježovkou. A je to aj celkom mäkučké. Pravda občas sú tam také tie šľachovité kúsočky, ale tým sa nesnažím zamestnávať sa a ani hútať, že čo to je. Nádej bola hlavne v tom, že K mi s tou náložou pomôže. Tá nádej každým sústom opadá a radšej objednávame druhú fľašu piva, aby reč nestála. Nemyslím, že termín vajcožrút sa vhodne aplikuje na túto moju situáciu, ale našťastie pri treťom pive sa môj heroický výkon skončil a s plným žalúdkom vajec som mohol konečne ísť na izbu. Pevne som sa rozhodol, že ani vajcia si už sám objednávať nebudem.