Sipadan

D055: 12JAN2017 Kinabatangan → Semporna
Ráno si ešte vychutnáme loďku – len my dvaja Jon. Po raňajkách a sprche sa čekoutujeme, vyplatíme večerný výlet a čižmy, loďkou prejdeme na druhú stranu, kde začína cesta a s pár zamestnancami ideme späť do civilizácie.
K vymyslela, že nás vyhodia priamo na križovatke. Recepčná jej kontruje, že šofér mikra zavolá autobusárovi, aby nás veľký bus počkal. To sa aj stane. Nečakáme ani 5 minút a za nás pristane bus. Lenže chce namiesto 35R čo sme platili sem 45R. Síce zavriem peňaženku a hovorím, že počkáme na ďalší, no nie je tu tieň a s tým bohovým nápadom, ktorým sme nikomu nič neušetrili, lebo mikro šlo aj tak do mesta, sme sa strelili do nohy. Bez tieňa a infraštruktúry sa necítim na neurčité čakanie. Šofér sa tvári, že je normálne, ŽE cena jedným smerom je iná ako naspäť.
Naveľa naveľa teda vyplázneme za 45R na hlavu (a to to chvíľu vyzeralo, že budú chcieť 55) a nastupujeme do plného busu. Sprievodca, čo nás vytriasol chodí po každom použití záchodu (vedľa ktorého sedíme, lebo neboli iné 2 miesta vedľa seba) do záchodu a nalieva umývací prostriedok do splachovacej nádržky a leští to tam. To som veru ešte nevidel. Bežná prax často je, že záchod rovno zamknú a prinajlepšom ho používa samotný šofér.
Zase meníme kolesá, skoro hodku v nejakom pneuservice po ceste. Netuším, ako na to niekto príde, že treba vymeniť jedno z desiatich kolies.
Konečne sme v Semporne a keďže ubytko máme už predplatené, ideme rovno na obed ku Tučnej Mame. Je trochu viac hodín, takže je pomerne prázdno, zato akvárka sú plné ešte nezjedených morských darov. Priam sa až prehýbajú pod lobstrami a mušľami. Mušle z času na čas skáču v akvárku, normálne sa otvárajú a zatvárajú a plácajú tým hore dole. Zlá správa je, že došlo čínske pivo. Majú už len drahého veľkého skleneného Carlsberga za 15R. Poučení predchádzajúcou objednávkou a s plánom návratu na večeru si dávame už len malé porcie. Jedny kalamáre a hovädzinku s ďumbierom a cibuľou. Cestoviny s morskými plodmi sú ale brutálna porcia a skončíme zase raz pekne nafutrení. Aj si musím potom na izbe trochu zdriemnuť, zatiaľ čo K vyberá fotky. Večer nie sme vôbec hladní, i keď si dáme jedno teplé pivko pri masážnom salóne na móle. Bankujeme na internete, zosrkáme jeden kokos od vedľa a nakoniec tam zapadneme na malú večernú pizzu. Lebo však zajtra budeme potrebovať energiu a hladní predsa spať nemôžeme. K je taká unavená, že „asi zaspím, kým sa osprchujem“.

D056: 13JAN2017 Semporna → Mabul
Raňajky na si dáme zabaliť na cestu, i keď v tom chaose by sme to možno zvládli do seba hodiť aj v podniku vedľa Junkie Lodge – kde sme včera večer mali slušnú picošku. Po viacerých sem a tam nakoniec nechávame jeden vak v potápacom obchode, takže na mólo ideme na poloľahko. Samozrejme sa neskôr ukázalo, že sem a tam nechalo stopy na balení, a po dvoch ľuďoch vybavujeme, aby nám doniesli na ďalší deň aj druhý vak. Zostali tam kvapky do uší, ktoré sú pri potápaní dôležité. Naša loďka vyráža ako posledná. Musíme ešte zaplatiť 11R ako odchodovú taxu. Mólo vyzerá ako tri kadibúdky spojené dokopy, takže nie celkom chápem, že prečo. Lebo na brutálnych lodných termináloch sme platievali tak 2-4R, ale však čo už. Vymotáme sa z prístavu, ktorý je veľmi prakticky zatarasený hotelom na koloch a míňame viacero ostrovov a cigánskych osád na koloch. Obiehame jednu z našich lodí. Kapacitne loďka pojme pomerne komfortne 10 potápačov a kápiho sediaceho vpravo vpredu za kormanom. Máme dva 115kubíkové 4-taktné motory, takže je to pomerne tiché a kultivované. Jediný rozruch sú vlnky spôsobené predbiehanými alebo protismernými člnmi. Vtedy kápi robí kľučku, aby na ne šiel čo najkolmejšie a náš čln trošku skáče.
Po necelej hodinke pristávame v móle nášho rezortu, asi 60metrov od brehu.
Bez veľkých cavikov si ideme nafasovať výstroj a poďho potápať. Batožinu nám spolu s bandaskami pitnej vody odvezú na recepciu. Na móle je veľká budova s výstrojom, prezliekarňou, nástenkou, kde stojí kto s kým, kde a akou loďou potápa. Žiaden záchodík. Potápači močia do mora. Preto je také slané.
Potápanie je potápaním v raji. Neviem, či je to tým, že sme si už dávno nezapotápali, alebo to tu majú fakt super.
Pestrý útes je dekorovaný ako jaskyňa. Kolmá stena, miestami previsy, farebné porasty a visiace útvary v previsoch sú stále meniace sa a nenudia. Domáci sprievodca Richard nám ukazuje malé farebné slimáčiky, ktoré by nás ani nenapadlo hľadať. Hlavne keď sa to všade navôkol hemží rybami ako v akváriu. Vidíme brutálnu školu žltých rýb, ktoré nás obtekajú ako rieka ostrovy. Murény trčia v každej diere a pomaly ma už začínajú nudiť. Je tu aj veľký lobster zastrčený v špáre a DM objaví aj stonefish. Hneď ma napadne, že by sme to predsa len mali skúsiť, keď prežijeme všetko toto potápanie.
Späť na lodi si vyzlečieme krátke obleky a vyhodia nás na móle. Máme hodinovú prestávku pred nasledujúcim ponorom. Typicky ide potápač do svojho rezortu, kde sa pokúša načerpať energiu vo forme sladeného čaju alebo kávy a koláčikov. K bola ku koncu ponoru zima, i keď má voda 28-29C. Takže my spravíme to čo treba a decentne sa nafutrujeme. Rezort vyzerá pekne. Susedíme síce s morskými Cigáňmi, ktorí sa rozkladajú v chatrčiach hneď vedľa móla, no na vrchu pláže je za veľkou tabuľou tropická záhrada lemovaná chodníčkami a chatkami po stranách. Na konci je recepcia s jedálňou, kuchyňou a barom na poschodí.
Druhý ponor je stále fascinujúci, i keď priznám sa že nie až tak ako prvý. Vidíme ale veľkú krokodíliu rybu čakajúcu sa na dne mora.
Zase na súši obedujeme fajné kuracie kari. Morské plody tu kvôli neudržateľnému spôsobu lovu dodávateľov neservírujú.
Posledný ponor je na vrakoch. Je to prekvapivo veľmi zaujímavé. Katku síce vystraší mega – asi metrový grupper, ktorému okolo huby pláva škôlka malých žltých rybiek, ale vidíme kopec exotiky. Frogfish – žltá ryba pricapená na podklade, pripomínajúca žabu. Cuttlefish je sépia dosť veľká na to, aby som sa pokúsil ju rukou zastaviť v úteku. Je nás tu viacero skupín a sprievodcovia sa pretekajú v tom, čo nám kto ukáže. Na záver príde veľká korka a my sme okolo 16:00 konečne dopotápali. Máme dosť. Po ubytovaní sa len hompáľam v húpacej sieti a najradšej by som spal. Čaká nás však hlt japonskej a DOM tonik na pláži. Tam máme lehátka a strážcu. DT sme si zarobili do fľašky od ľadového čaju a malé Cigánčence po nás furt tú fľašu žobrú. Vo vode je miestami plast a bordel a lode, tak si len omočíme nohy a ležíme na lehátkach pozorujúc západ, šantiace Cigánčence a turistov, ktorí majú dosť energie na prechádzanie sa po pláži.
Pri a po večeri plieskajú muchy na elektrike. My zostaneme chvíľku tráviť a vybavovať veci, no už o deviatej ležíme polomŕtvo v posteli.

D057: 14JAN2017 Mabul
Okrem toastov a chleba, ktorý sa zasekáva v hriankovači je na raňajky aj ryža, cestoviny a prekvapivo aj celkom dobré opekané zemiaky. Majú tu aj hnusné páročky, také opekané, ako mali aj na rieke. Celé zle. Ani ich neskúšam. Testnem ale dve volské očká.
Keď sa ideme prezliecť do plaviek volá nás hluchá baba zo strojčekom v uchu na korytnačky. Vôbec nechápem, že divne hovorí, až či to musí K vysvetliť. Že nepočula, tak sa nenaučila normálne hovoriť. Časovanie je naprd, lebo musíme ísť na mólo. Kým si nafasujeme veci a zlanárime Josepha, tak sa cháska na brehu už rozchádza a my len vidíme, ako malinké korky celkom svižne trielia okolo móla. Je to zaujímavé, ako sme tým nestíhaním a dlhým mólom získali úplne inú perspektívu.
Dnes ponárame s východným Nemcom Ulim pri druhom ostrove – Kapalai. V skutočnosti to ani nie je ostrov, iba pieskový nános. Je na ňom rezort, kde noc stojí $300-$500. Dnes je horšie svetlo, lebo celú noc pršalo a ešte stále je zatiahnuté. Dnes sa mi to potápanie až tak nepáči. Zato nad hladinov, v člne je rušno. Sme 15 minút od rezortu, tak pauzu medzi ponormi dávame na člne. Niektorí jedia koláčky s čajom, iní – tí čo smažili do 4tej ráno grcajú cez palubu. Máme jednu mladú, čo včera posrkávala s potápačskou DM rum. DMka má opicu – fajčí pred člnom prehodená cez záchranné koleso, lebo na lodi sa fajčiť nesmie. Mladá grcia, čo to dá. Kapitán donesie lekárničku a naordinuje jej tablety proti morskej nemoci. To otupí žalúdok a prestane vracať svoj obsah. Po druhom ponore grcia aj Kanaďan Joseph, s ktorým sme včera prišli z pevniny. Ten má zase 15 hodinový jetlag, a letel sem cez 20 hodín. Takže je pekne poposúvaný.
Čekin cez obednú prestávku ide hladko. Musíme sa presunúť, lebo nemali ventilátorovú izbu na všetky tri noci, tak sme si na prvú priplatili klímu. Tá aj tak bola celú noc vypnutá, lebo K bola zima. Teraz sme v izbe 13 a smrdí to tu, ako keby si tu 13 fretiek užívalo celý víkend. Pustíme ventilátor, však klímu už nemáme a ideme na tretí ponor.
Aj po treťom ponore izba smrdí. Na recepcii nás nechajú mokrých čakať na koláčikoch a čaji. Keď príde druhá baba s udržovacími rečičkami zovrie vo mne krv. Našťastie som taký uťahaný, že jej nepoviem, čo si myslím. K ide na izbu zavrieť trezor, lebo to tam chcú vysprejovať. Keď to ale rozdýcham tak prídem ženskej povedať, že predsa tú izbu dnes už upratovali po predchádzajúcich návštevníkoch a bolo to tam vysprejované a za 4 hodiny to nič nepomohlo. Takže to nie je riešenie. Medzičasom sa objaví údržbár a z gestikulácie je jasné, že ten problém je známy a len tak neodíde. Tak sa nakoniec sťahujeme do domčeka číslo 2., vypnú nám klímu, tak si nemusíme ani nič doplácať. Aké milé.
Potápal s nami ruský párik a tí robia nočný ponor. My si vyrátame, že ak ho nechceme robiť zajtra, tak nám zostáva len dnešok. Zapíšeme sa teda na nočný ponor a ideme o 15 minút skôr na mólo, aby sme si nafasovali výbavu. DM Arif nám dá aj lampášiky. Môžeme si vybrať farbu. K si zoberie ružový a druhý ružový necháme Ruske. Tí prídu načas, lebo vedeli, že idú na nočný ponor a nechali si výbavu po treťom ponore.
Je presne 18:00 keď ja, ako posledný vchádzam do vody z móla. Je šero ale vo vode ešte ako tak vidno. Motkáme sa po piesočnom dne a zo začiatku je to celkom nuda. Nuda to ale prestane byť, keď sa celkom zotmie. Začnú sa objavovať kraby, ježovky a nočné ryby. Zbadám aj malú chobotničku, no kým si získam K pozornosť, chobotnička zmizne kdesi v mori. Dosť fascinujúce sú morské ježe. Po chvíli svietenia na ne začnú na nich fosforeskovať kresby. Vidno akoby štruktúru kostry pod pichliačmi a aj krútiaci sa sosáčik s okom. Najčastejšie farby tých svietiacich častí je modrá a zelená. Prvý krát tu vidím aj ceruzkové ježe. Tie cez deň nebolo vidieť vôbec. Sprievodca nájde aj malilinkú sépijku, veľkú asi ako necht na malíčku.
Keď ja aj Rusi pochopíme, že sprievodca toho moc nevie nájsť, roztratíme sa za ním a jeho nasleduje len Katka. Na idem nad koralom a obdivujem ježovky a kraby. Zrazu vidím dve svetlá, ako vyrazili opačným smerom. Pomyslím si, čo tam ti blázniví Rusi asi vidia. A prečo idú tak rýchlo opačným smerom. Vidím ale ešte nejaké svetlá pred sebou, tak sa otočím a idem za Rusmi. Keď ich dobehnem a zbadám biele dlhé vlasy na jednom z potápačov pochopím, že to je iná partia. Otočím sa, kde boli posledne moje svetlá a tam na mňa civí už len neprístupná tma. Nová partička ma zbadá a zamáva lampášom tam, kde som mal byť. Sprievodcovia majú silnejšie svetlá, a asi to zbadá môj, lebo zbadám v diaľke svetielka, zoberiem plutvy na plecia a poďho k našim. Priplávame k mólu, tam sa ešte motkáme a obdivujeme krokodílovu rybu a bodkovaného pretoisa, ktorý chňapá po malých rybkách. Vynárame sa po 69 minútach. Náš osobný rekord i keď je pravda, že sme boli dosť plytko. Bolo to naozaj pekné. Náš druhý nočný ponor. Prvý bol v Hondurase, keď sme si robili pokročilú certifikáciu a odvtedy sa nám to moc neľúbilo. Boli sme tam vystresovaní, nalepení všetci na inštruktorovi, plieskali sme sa tankami. Teraz to ale stálo za to.
Po štyroch ponoroch sme unavení, že ledva jeme večeru.
Katka ide nabrať vodu do jedálne a vráti sa závidiac, tým, čo vládzu chľastať v bare na poschodí. Nevieme, či už starneme, alebo to potápanie je fakt náročné.

D058: 15JAN2017 Mabul
Dnes potápame s Fínom Tomim okolo ostrova Mabul. Tak ako predvčerom. Tomi, ktorý moc nevie po anglicky prišiel dnes zo Semporny. Vo Fínsku stavia so svojou vlastnou firmou skladovacie haly, takže práve strávil v Thajsku mesiac potápaním, lebo asi sa teraz moc nedá stavať. Ulimu traja odriekli, tak sme na lodi len traja potápači a dvaja DM. Tomi je sám so svojim a my s K máme pondelňajšieho domorodca Richarda.
Na prvom ponore vidíme kŕdle žltých rýb. Zaujala veľká makrela, ktorá sa mihla nad nami a ktorú sme jeden moment so stisnutým zadkom a plutvami považovali za žraloka.
Na druhom ponore obzeráme umelé útesy, kde je dosť zlá viditeľnosť, ale chvíľu zahliadneme stádo papagájovcov s narazenými čelami a majestátnu veľkú barakudu. Tá stojí na mieste a keď sa sprievodca s K odídu priplávam k barakude bližšie. Má nádhernú kožu, ktorá sa leskne striebristo a šupiny vyzerajú ako moderné štvorčekové maskáče NATO armád. Barakuda sa začne pomaly hýbať a asi využili situáciu travalleyovia a celá svorka sa rozbehla za barakudou a tlačila ju rýchlo pred sebou až kým nebola dosť ďaleko. Keď plávala okolo K a sprievodcu, muselo im byť jasné, že som ju ja vydurdil. Umelé útesy boli pyramídy, domy a zruby z dreva, porastené kadejakou morskou flórou a v strede sa často schovávali dosť veľké ryby.
Na treťom ponore Tomi objavil mega veľkú sépiu. Vyzerala už dosť hnusne, ako xicht z Pirátov v Karibiku. Videli sme aj raje s modrými bodkami, kopec korytnačiek a vynárali sme sa kúsok od miesta, kde bol útes plytký, takže na ňom vo vode stáli cigánsky rybári a chytali ryby. Možno 15 metrov od nás. Každý mal lavór, do ktorého hádzal úlovok.
Zajtra máme posledný deň, no po štyroch ponoroch na Sipadáne pôjdeme rovno na pevninu, takže nebudeme môcť oslavovať. Dnes sa ale musíme šetriť. Sme medzi dvoma mlynskými kameňmi a nevieme, čo si počať. A to ešte nehovorím o tom, že sme ešte neopustili rezort. Neboli sme mimo našu pláž, nepodporili miestny obchodík kúpou rumu. Kúpime si teda v našom bare plechovku toniku a ružový plastový pohár ľadu, dolejeme to DOM Benedictinom a ideme na pláž. Tam obdivujeme západ dumáme, či keď dopijeme pôjdeme do dediny, alebo počkáme, kým nás unesú.
Toto miesto je totiž známe únosmi turistov za výkupné. My sa ale ukľudňujeme tým, že nie sme v luxusnom rezorte, takže nie je dôvod nás unášať. A hlavne kto by nás dvihol. Nakoniec teda po prvýkrát v živote exkluzívne rezortujeme a nevytiahneme päty z rezortu. Musíme ešte zo slušnosti dať pivo, večeru a ísť spať.
Sme stále takí hladní, že rátame s tým, že na pevnine po tých štyroch ponoroch zožerieme hádam aj Tučnú Mamu.
V bare je kvízová noc. Barman nám rovno urobí účet a ja nemám to srdce mu hovoriť, že sme prišli len na jedno. Samozrejme že sme po Tigrovi fukli ešte Anchora. Ten mal ale len 4.1% a navyše sme sa museli ponáhľať na večeru.
Mali sme špagety s mäsovými guľami. Gule boli celkom fajn, hlavne keď sme ich trošku špricli BBQ omáčkou.
V hojdacej sieti sa pokúšam trochu dopisovať denník. Mám ale dosť a oddychujem po každom treťom riadku.

D059: 16JAN2017 Mabul: Sipadan → Semporna
Vstávame pred kohútom. Ten cigánsky pankhart začne kikiríkať až keď už sedíme v posteli. O šiestej sú raňajky a 06:15 máme byť na móle. S vychádzajúcim slnkom si fasujeme výbavu. Siedmi potápači a traja divemajstri vyrážame s kapitánom v skorom rannom člne. Konečne som pochopil to psycho číslo, že agentúry majú iba 7 povolení na deň. Tri z desiatich sú minuté na divemastrov. Predpokladáme, že si nás dajú 2+2+3 ale nakoniec mladá snedá tenká Švédka Rebecca, čo prišla iba včera potápa sama, lebo má len základnú certifikáciu. My sme v skupine s Tomim a Austrálčankou Abby sme v skupine štyria ako pokročilí potápači. Dvaja premianti, čo boli furt v bare a mal som ich za divemastrov idú sami dvaja. Náš majster je domáci pupkáčik s copíčkom na vrchu hlavy – podobne ako veselé morské slimáčiky. Práve preto sme ho začali prezývať Nudie. Rebecce je zima už na člne a to sme ešte v suchu. Ani nič nejedla.
Po pol hodke s ranným slnkom sa registrujeme pod vojenským dohľadom na ostrove Sipadán. To sme už dvadsať minút cesty na šírom oceáne. Nie je pod nami kontinentálna doska a hĺbka vody dosahuje 2500 metrov. Sipadán je špička podmorského, viac ako 2500m vysokého vrcholu. Nie je preto vhodné nechať sa uniesť žiadnymi prúdmi. Ani na otvorený oceán a už vôbec nie do 600m hĺbok.
A práve to sa nám podarí. Na prvom ponore – SouthPoint: vyzeráme z kolmej steny padajúcej nadol žralokov a zbadáme sa až 32metroch pod hladinou. To hovoria potápacie počítače. Ja keď som sa cítil divne som na mojom hĺbkomere videl hĺbku 35m. Prúd más stiahol a ani sme nevedeli ako.
Prúdy sú tu masívne a ešte sa aj v priebehu ponoru menia. Raz letíme okolo ako helikoptéra, že ledva stíhame pozerať, potom stojíme a treba kopať a nakoniec nás to začne tlačiť späť.
Po ponore sa vraciame na pevninu. K a Rebecca sa vyhrievajú na slnku. Vojaci menia stráž, prichádza chlapík s guľometom – veľká flinta s hranatým zásobníkom a trojnožkou. Máme tu záchody a sprchy a prístrešky s dlhými stolmi prestretými pre viaceré skupiny. Zatiaľ sme jediní, lebo okrem Scuba Junkie nikto nerobí na Sipadáne 4 ponory. Tomi príde za nami celý rozrušený, že videl čerstvé korytnačie stopy. Nechce odísť od našeho lehátka, tak s ním idem na pláž a v intenzívnejúcom výpeku sa prechádzame a obzeráme stopy po korytnačkách, ktoré sem prišli naklásť vajcia. Majú tu v liahni stále aspoň 1200 vajec. Na našom ostrove je ich do 150. Liaheň ale nevidíme. Tomiho stopy sú pomerne čerstvé. Chýba asi necelý meter a pol, čo zmyl odliv. Korka zmizla vo vode možno pre ani nie hodinou. Jama, ktorú vykopala na vajcia je už ale pošlapaná. Je možné, že tu už boli strážcovia parku a vajká preniesli do bezpečia.
DropOff je názov druhého miesta, kde ponárame. Kedysi sa chodilo priamo z pláže, lebo je to hneď pri móle, ale to je teraz zakázané, tak sa trochu prevezieme člnom. Z pestrého koralového útesu padáme do hlbočiny. Trošku zle vyberiem hranu a škrabnem si trochu holé koleno o koral. Potom len padáme a opatrne za svetla jedinej baterky vplávame 5metrov do vnútra jaskyne. Írsky divemaster nám detailne popísal, čo uvidíme. Bonusom bol žralok, ktorého sme z jaskyne vyplašili. Vnútri si v kuželi svetla prezeráme milióny bodiek, ktoré sú malými rybkami. Vznášame sa ako vo sne a z totálnej tmy pozorujeme vchod do jaskyne. Modrá hlbočina je ohraničená skalou. Pod stropom sa točí skupina jackov (kranas obyčajný) v malom tornádku. Ako hovoril Ír, občas sa párik strieborného a čierneho oddelí a pári sa. Ako presne a prečo je jeden zrazu čierny, keď sa doteraz všetky zdali strieborné veru netuším. Je to ale fascinujúce. Taktiež pohľad nahor je dych berúci. A to doslova, lebo ho zatajujem, aby som si nerobil bubliny. Hore je to vďaka kontrastu čierno modro biele a vidno útes s niekoľkými vrstvami rým. Plávame okolo svahu a fakt to miestami vyzerá ako svah masívu v horách. Keď sa odrazu ocitneme vo vodoprázdne, máme pocit, ktorý musia mať kozmonauti. Sme malé bodky vznášajúce sa priestorom. A keď zrazu nadobudnem pocit, že už nikdy neuvidím útes, DM zmení smer a o 5 kopov plutvami sa odrazu vynorí stena. Je to jeden z najsilnejších zážitkov.
Pri treťom ponore naháňame stádo bumphead parrotfishov (modrý papagájovec s hrčou na hlave). Vidno ich na hladine. Kým však naskáčeme do vody už vytvoria prúd a asi minútu plávajú okolo nás. Nakoniec och stratíme v žltom oblaku ich hovienok, len aby sme och ku koncu ponoru objavili na plytčine, kde robia veľké tornádo. Masa rýb tri metre na výšku sa točí a len veľmi pomaly sa pre nami posúva. Do toho takmer neustále kadia, takže som prekvapený, keď si Ír – veľký advokát ochrany a nerušenia zvery, nechá od nich nasrať na hlavu. Jednoducho vpláva pod tornádo a ono sa nad ním a okolo neho točia a kadia. Papagájovce obhrýzajú koral a kadia piesok. Ale ten piesok nie je až tak úplne čistý, čo dokazoval ak mačaco-močovinový zápach na palube člna.
Náš posledný ponor je BarracudaPoint – miesto, kde kedysi bývali kŕdle barakúd, korými je Sipadán vychýreny. Zástupy potápačov ich však už prestali baviť a objavujú sa na rôznych miestach. Viditeľnosť je poslabšia ale ponor zachráni žralok zebrovitý. Toho jednak vidíme prvýkrát, je väčší ako nezáživný bielo cípy povaľači na dne a hlavne ho vyplašíme za čo on na oplátku vyplaší nás. Prúd nás zavial nad neho, my sme v prekvapení vytvorili okolo neho kruh, tak keď sa dvihol z dna namieril si to na Nudieho. Ten mu vyplašene otrčil plutvy, kruh sa začal otvárať a žralo sa otočil na Amy. Ja som si vydýchol ale len do momentu, kým to neotočil na mňa. Nebol mi veru všetko jedno. Tento žralok vyzeral, že to so zubami myslí vážne. Našťastie sme naše obkľúčenie roztvorili dostatočne a on nám ufrngol. Nudie bol celkom excitovaný a aj pod vodou vydával počuteľné zvuky vzrušenia.
Čerešničkou na tortičke bol neskutočne veľký, priam až nekonečný húf jackov, ktorý netrestával ísť okolo nás. V prúde boli občas aj iné ryby a aj pár obrovských trevally, ktoré mali niečo okolo metra. K už dochádzal vzduch, ale boli sme len tri metre pod hladinou tak som si nenechal ujsť príležitosť, trochu si prúd rýb nadbehol a zapichol to do neho. Mali minimálnu elasticitu a mal som až strach, že to do mňa napália. Trochu som ich popreháňal, bez toho aby sa roztrhli a vrátil sa späť ku skupine. Celkovo nám to išlo dobre, boli sme zohratí a končievali na plytčine.
Na lodi nám jeden majster hovorí, že jacky robia ešte oveľa väčšie roje.
Z ponoru ideme rovno na Mabul, kde odovzdáme výbavu, vyplatíme nočné potápanie a ideme jedným zo štyroch člnov ma pevninu. Ubytujeme sa v Junkie Lodge, izba Octopus – nemajú tu číslované izby a Turtle určite nechceme kvôli pružinovému matracu.
Nudie, ktorý tiež prišiel na pevninu nám opečiatkuje potápačský log a my za odmenu dostane teplé pivo a odznak. K odmení aj divemastra Richarda, ktorý s nami strávil prvý a tretí deň. Posrkávame teplé pivo a pochechtávame sa na malej unudenej Talianke. Tá s katalógom lokálnych rýb naháňa komáre, jačí „moskyto“ a už len čaká, že niekomu plesne po mobile alebo sundá zo steny nejaký obraz. Takí sme uťahaní, že so dávame origo rakúsky redbul, aby sme zvládli večeru. Ale cítime sa trocha lepšie ako v predošlé dni. Asi sme sa už dostávali do cviku.
Tučná mama nemá pivo, tak sa konečne dozvieme, kde sa dá kúpiť chladené. Je to za rohom v džúsovom bare, kde si chaloši dali vypražiť banány s arašidovým maslom. Dáme si konečne vysnívanú Stonefish, dve veľké tigrované krevety a kraba. Kraby sú vraj lacné a čerstvé, ale keď ich nevieme jesť, stačí nám len jeden. Toť slová mladého, u ktorého objednávame. Dáme si ešte dusené prasličky a servírky sú zmätené, že nechceme ryžu. Krab je super a aj dosť mäsa, len je to dosť piplačka a chladnú nám ďalšie prinesené jedlá.
Stonefish má jemné – kaprovité a trochu gumené mäsko, kožu hrubú a dosť podobnú bravčovej a zelené kosti. Dosť to kričí najjedovatejšou rybou na svete, tak sme s kosťami obzvlášť opatrní. Tigrie krevety chutia ako čerstvé krevety. Mladý nám dal každú spraviť na iný spôsob.
K si ešte v obchode s výstrojov kupuje šiltku a ako potápačka dostane 10% zľavu.