Singapur

D095: 21FEB2017 Singapore
Raňajkujeme roti canai v ABC – 23 hodinovom bistre u Indov na oprotivnom rohu, ako majú Číňania. Jedno roti je s vajcom a donesú nám dve čisté. Ku obom sú dva druhy kari. Je to super. Korenistý čaj je pikantný a zázvorový ešte pikantnejší.
Berieme MHD do Chinatownu. Autobusári nevydávajú, čo sa samozrejme dozviem až keď mi to zhltne dve bankovky. Skúšam si to vyjasniť so šoférom. Ten to zatiahne na najbližšie možné miesto a začne hovoriť na celý autobus. Príde dopredu Číňan a vysvetľuje mi po anglicky, že sa s tým nedá nič robiť.
Motkáme sa po čínskej štvrti a sme málo očarení. Je to dosť podobné čínskej štvrti v KL. len tu majú trošku iné mačkažáky. Inými slovami – suveníry od výmyslu sveta.
Blíži sa pomaly čas obeda a nám z chodenia fest vytrávilo, tak sa vyberieme teda hľadať jeden z dvoch prvých stánkov s Michelinskou hviezdičkou. Tržnica, kde má byť stánok (street hawker) vyzerá byť je zavretá. Na poschodí je kopec stánkov s jedlom a kým sa rozkukáme, už nás ztade vyhadzujú. Vyzerá to tak, že máme dnes smolu. Asi je nejaký čistiaci deň – veľa vecí je pozatváraných. Výdeme na ulicu a čo nevidíme. Normálnu reštauráciu s menom podniku čo hľadáme „Hawker Chan“. Podídeme bližšie a už vidíme aj Michelinské reklamy. Pred podnikom je už aj šórka asi siedmych ľudí. Neváhame, postavíme sa do rady a po vzore hi-tech mládeže si fotíme menúčko a študujeme ho na telefóne. Ceny sú skutočne smiešne. Základná ryža s kuraťom, čo podnik preslávila je od 3.5SGD, čo je okolo 2.30EUR. Po ani nie desiatich minútach nás vpúšťajú dnu, kde stojíme v rade pred pokladňou. Jedlo je vcelku fpoho lacné, ale malá plechovka piva – Tiger stojí 6.85SGD – 4.5EUR. Skúšame jedny cestoviny s kačacinkou, klíčky a bravčovinku na tri rôzne spôsoby. Jedno mäsko je z údeného bôčika z dlhého hranola, druhé je nasekané z rebierka a tretie čisté mäsko. Je to skutočne lahodé a v príjemnom modernom prostredí.
Spokojne napapkaní zapadneme po krátkej zachádzke v informačnom centre do budhistického chrámu. Obehneme si pekné prízemie, kde má každé znamenie svojho vlastného ochrancu. Veriaci sú nabádaní aby zapaľovali len jednu vonnú tyčinku, inak je všade všetko začudené. Sadneme si na oddych pred chrámom a zistím, že zboku sa dá ísť aj na poschodie. V chráme majú aj čapovátko pitnej vody a aj funkčné záchodky. Keď sa venujem dôležitej práci na sedacom záchode ozve sa z chrámu spev. Už predtým tam sedelo kopec ľudí v sutanách, no nechcelo sa nám čakať. Pritlačím teda na pílu a bežím po K. Ideme počúvať spev desiatok veriacich. Nakoniec v chráme zostaneme skoro tri hodiny. Prechádzame poschodie po poschodí, zo začiatku za zvuku bohospevov. Podlažia sú venované rôznym múzeám. Na štvrtom poschodí je relikvia – budhov zub. Vyzerá to ak kel z diviaka aj s kusom sánky, ale ja zase nie som ani veľký dentista a veru ani jégermajster. Pustí sa dážď, tak sa nikam neponáhľame. Na streche je prekrásna záhrada s nádhernými orchideami, modliacim zvonom v strede, wifinou a zástrčkami. Tak si presunieme lavičku do dobrého záberu a pozorujeme utíchajúci dážď, nabíjame telefón a internetíme. Sme tu prakticky sami. Keď začnú ale chodiť turisti zabalíme to a ideme von na kávu.
Zase sme hladní a káva je celkom silná, tak si objednáme ešte jednu, tento raz ľadovú a raňajkovým menúčkom. Kávu zajedáme raňajkami o štvrtej. Máme tradičné malajské – dve vajká na mäkko, bez škurpiny v miske a toastíkový sendvič s maslom a kokosovou nátierkou.
Našlapaní kofeínom zhodnotíme, že cesa metrom nám prinesie minimálnu časovú úsporu a vyberieme sa peškom do záhrad Super Trees (Gardens by Bay) a myslím, že sme dobre urobili. Po krátkom kľučkovaní krivoľakými koloniálnymi uličkami sa dostávame do moderného pravouholného mesta a kukáme ako púčikovia na každej križovatke. Jeden nápaditý vežiak strieda iný. Starbucksov je tu ako v NYC. Máme super hru svetla a tieňov z oblakov, ktoré hrajú na zrkadlách vežiakov elegantnú hru. Budovy sú obkladané kameňmi, aké sme ešte nevideli a vobec nič nie je na jedno kopito. Pred budovami miestami pofajčievajú ľudia, snažiac sa dodržiavať minimálnu vzdialenosť, ktorá býva niekedy kontrolovaná meracími metrami. Majú tu strašne veľké pokuty za všetko. V lietku bolo dokonca zakázané dovážať žuvačky. Bojíme sa chodiť pomaly aj cez prechod.
Pri vode sa nám zase ukáže pohľad na úplne iné dizajny a ikonický komplex Marina Bay Sands – tri vežiaky spojené na vrchu mega strechou s bazénou a vyhliadkdovou terasou.
Aj keď moc nepečie, sme celí dopotení a idem račej cez mega obchoďák s dvojposchodovými butikmi všetkých možných i nemožných designerov (Chanel, Dior, DolceBanana …). Pred hlavným vchodom je obrovská polguľovitá vírivka z plexiskla. Voda v nej behá do kruhu a mizne v obchoďáku o poschodie nižšie. Zídem eskalátormi dole a tam obdivujeme ako voda padá zo stropu do obrovskej fontány a odteká kanálom s Benátskymi gondolami odpichujúcimi si to cez luxusnú čajovňu. Ponad čajovňu sme išli aj eskalátorom. Podľad dole do bielych šialok plných jantárovej tekutiny vo mne vzbudil dávno nepoznanú chuť na šialku čaju.
Singapur vyzerá byť parádne scifi mesto a to sme sa ešte stále nedostali tam, kam sme chceli. Úplnou nádohou objavíme ultra dlhý eskalátor, ktorý nás v jednom ťahu vyvezia aspoň 5 poschodí a ponad viacprúdovú cestu prejdeme mostom do trojnohého hotela Marina Bay Sands. Cez ten prejdeme vo vzduchu nakúkajúc do obrovitánskeho lobby pod nami a za poslednými dverami sa začína návšteva budúcnosti. Ešte niekedy do tohto momentu sme mysleli, že ostaneme v Singapore ešte jeden deň, začíname ale byť tak intenzívne opojení mestom, že nevieme, či ešte jeden takýto deň vydržíme.
Pred nami sú veľké záhrady, s prístupom zadarmo a superstromami – konštrukciami v tvare stromov, ktoré porastá vegetácia a potme su nasvecované a dvakrát za noc sa za divokej hudby menia na svetelnú šou.
Smerom do mesta je aj veľké ruské kolo, ale to nevidíme nikdy sa točiť. Vedľa sú na brehu rieku dva pavilóny – sklenníky s plateným vstupom. Na Borneu sme ale boli a nemáme potrebu platiť extra, aby sme sa dopotili ako v kufri. Navyše na to treba celý deň. Nám sa bude pomaly stiemavať.
Zrazu sa spustí seriózny lejak a musíme sa schovávať pod strechou. Využijem čas na obhliadku reštaurácii. Po daždi sa vyberieme omrknúť sklenníky zblízka, dáme si liči zmrzku v Mekesi a vyberieme sa na večeru pri vode. Pochutnáme si na baraňom biriani a cestou obdivujeme sochy byvolov lezúcich z vody a jazero plné lotosových kvetov.
Ku superstromom sa vraciame akurát na večernú show. 15 minú hrá hudba, háj superstromov je nasvecovaný do taku. Je to dosť efektné a skončí to pred tým ako to začne byť nudné. V tomto momente som už dosť unavený a neviem si prestaviť, že by som bez denného oddychu zvládol ešte jeden takýto deň. Asi si to necháme nabudúce.
Pomaly sa vraciame späť ku metru v nádeji, že nasadneme na bus priamo pred hotel. Podľa fotky z hotela sem išiel z bus č. 100, tak hľadáme také isté číslo. Nikto o tom nič nevie, takže musíme ísť na metro a prestupovať. Na kúpu lístkov v automatoch je riadna rada, tak šlapeme na opačný koniec gigantickej stanice, kde je trochu menej ľudí. Neskôr sa dozvedáme, že 100 chodí o paralelnú ulicu ďalej, lebo sme na jednosmerkách.
Aj metro nás vyhodí o ulicu a 900metrov ďalej, kde sú len párne ulice a my si trochu nadbehneme, kým pochopíme, že sme o ulicu posunutí.
Po sprche padáme do postele plní dojmov.

D096: 22FEB2017 Singapore → Malajzia: Johor → Mersing
Budíme sa skoro na hlad. Včera sme všetko vybehali, a večera bola ľahká. Upaľujeme na roh ku Indom, už vieme, čo si máme dať. Na programe dňa je druhá Michelin hviezdičková jedáleň s bravčovými cestovinami (Pork noodles). Aby sme sa nemuseli ponáhľať, rovno sa odubytujeme a necháme veci na recepcii pod hydrantom.
Nasleduje prechádzka cez zeleň popri vode. Ešte je celkom príjemne. Prichádzajú kadejaký domorodci s udičkami, sieťkami na rybky a dokonca aj vtákom v klietke. S tým akurát prišiel chlapík, klietka bola zabalená v látke na transport. Vtáka vybalil a zavesil na strom.
Za parkom je zase mesto, menej futuristická štvrť, ale stále žijúce svojím magickým tempom. Michelin stánok nájdeme jednoducho, aj tu je rada. Tento podnik sa veru nezmenil. Stále je to len stánok vo veľkej sále s inými stánkami. Za okienkom sú štyria, zbierajú objednávku a platby v reálnom čase. Napravo je kaviareň, kde predávajú aj pivo a naľavo je stánok so západniarským jedlom – rezne, mäso, hranolky.
Kým čakáme vidíme aj 71 ročného majiteľa, ktorý končí 15minút pred nami. Vzorne sa nám ale pozdraví keď si z kopitamu berie veľké pivo a kávičku a zmizne v kancelárii. Už si asi na dnes dosť popracoval. Je pol dvanástej.
Po jeho vzore si neskôr berieme k jedlu pivo a kávu. Pivo to isté, čo si aj on bral. A dobré bolo.
Aziatka pred nami v kancelárskom oblečení nám perfektnou angličtinou vysvetľuje, aké sú možnosti a čo si máme dať. Berieme jedny polievkové rezance a jedny suché, nech vieme, čo je lepšie. Polievkové sú zjavne origoš, je v nich mäsko, guličkové klobásky, a plátky pečene. Je to dobré, ale ten včerajší podnik mi asi viac vyhovoval, toto sú už dosť také exotické chute pre mňa. Cestou preč z komplexu ešte zapadneme na vietnamskú kávu, lebo to keď K zbadá, tak to nemôžeme len tak obísť. Bola riedka, ale dobrá.
V úpeku šlapeme najkratšou možnou cestou naspäť na hotel. Na chodníkoch sa okolo nás mihajú kolobežky a iné elektro poháňače.
Ako som už spomínal, je tu asi zákaz na všetko na svete. Často sú aj kade tade popísané výšky pokút – rádovo stovky až tisíce EUR. Aj prejsť cez cestu mimo prechod alebo na červenú je pre chodca na pokutu za 500.
z hotela berieme MHD cez hranice, presno ako ujo Google poradil, najprv 67 a potom 170ku.
170ka nás vyhodí na hraniciach. Berieme aj vak, keby náhodou nečakal a poďho na emigráciu. Tam nás superakčný pán zmätie, že máme až strach, či nás bus počká. Dobre, že sme si zobrali vak. Za hranicou, v zemi nikoho ale pochopíme, že 170už nie je, ale namiesto nej je 170X, ktorá jazdí medzi hranicami. Tak sa kúsok prevezieme a poďho na imigráciu. Za hranicou, už zase v Malajzii čakáme asi 15 minút na poslednú časť 170xyzky. Tá nás vyhodí na stanici Larkin, čo je celkom praktické, lebo sme sa rozhodli pre smer more.
A tu nastáva chaos a panika. Jediný funkčný bankomat K nechce dať peniaze. Tak K nechávam v Mekesi a aby nebola smutná kúpim jej liči-vanilkovú zmrzku. Ani mne sa nepodarí z bankochmatu vymámiť peniaze. Nech doň strkám akú kartu chcem. Ani ma to až tak neprekvapuje, lebo nikde na krabici nevidím ikony Visa a Mastercard. Obehnem zmenárne a zisťujem, koľko potrebujeme peňazí. Okrem lístka do Mersingu a jedla na cestu veľa nepotrebujeme. Chcel som ešte kúpiť kredit na internet, ale to dnes snáď nejako zvládneme aj bez toho. Zdá sa, že kurz na singapurské doláre je celkom fajn, tak sa ich zbavujeme a následne zisťujem, že lístok na bus je v skutočnosti lacnejší, ako sa mi beťári snažili predať, takže sme mali aj dosť peňazí. Po Michelin hviezdnom obede končíme na véči v McDonalde – obe aspoň začínajú na M. Posilnení kupujem lístok na najbližší bus. Kým čakáme na bus, ktorý už mal odísť, celí vyradostení sa fotíme pred susedným busom – Jebat Express.
Náš šofér vyzerá byť pod vlyvom, tak len dúfame, že je to upratovač. Nakoniec ale skoro 4 hodinovú cestu zvládneme bez problémov a vystupujeme už potne na stanici v Mesingu. Podľa navigošky sa presunieme do centra a ubytujeme sa v hoteli Mersing. Za 72R je to celkom luxus. Po druhej večeri pozostávajúcej z piva a zeleninky u Číňanov vykúrime klímu na izbe na plné a zakrývame sa naším luxusným paplónikom. To sme už dávno nemali.