Sepilok

D060: 17JAN2017 Semporna → Sepilok
Znavení štyrmi dňami potápania vyspávame čo to dá.
Po raňajkovom salkovom roti ideme na stanicu zistiť, ako nám idú busy. Cestou naspäť stretávame Abby a dohodneme sa, že si zoženie pivko a pridá sa ku nám na obed u tučnej mamy. Vyberieme sa na hotel, že sa odubytujeme, keď tu zrazu vidím akýsi pohyb v diere v kanalizácii. Medzi chodníkom a cestou je kanál prikrytý betónovými doskami, ktoré sú miestami dolámané, kusy popadané do kanála a vznikli tak aj dosť nebezpečné diery. Najprv si myslím, že tam spadol pes a nevie vyliezť. Volám na K, tá to ale nechce vidieť, lebo si myslí, že je to zase ďalší prejdený potkan. Potom ale vidím, že je to brutálne veľký plaz – krokodíl, ktorý sa ledva zmestí do kanála a kus dosky na dne mu komplikuje situáciu. Kým K príde vidí už len zadné nohy a dlhokánsky chvost varana – tak sme to uzavreli. Chalanisko, ktorého hlavu som nikdy nevidel mohol mať tak do dvoch metrov. Celkom zážitok. Keby mi taký vylezie v kúpelke, tak sa asi pokakám.
Na obede nám milý syn od tučnej mamy odporúča Sepilok vs. Sandakan. Pivká nemajú dnes vôbec žiadne, tak vykúpime všetky za rohom v džúsovom bare. Pridala sa aj Abby a mali sme celkom dobrý čas. Ona šla taxíkom na letisko, my sme mali ešte trochu času, kým pôjde naša obľúbená Dyana do Junction Sepilok. Nemáme už žiadne prachy a nestíhali sme bankomat v Semporne, tak ma v najbližšom meste bus vyhodí pri banke a ide na stanicu vybaviť pasažierov. Ja si vyberiem peniažky v bankomate a vonku na ulici sa len rozhliadam a bus sa už vracia.
Dnes vôbec nestojíme v žiadnom pneuservise. Asi už konečne dali bbus do poriadku. Bus nás vyhodí za kruháčom – odbočkou do Sepiloku. Nikde žiadne taxíky, tma a 2,5km do ubytka a začína zľahka mrholiť. Úplná fantázia.
2,5 km džungľou môže byť celá večnosť. Po búrke sú na ceste popadané kadejaké haluze, ktoré v tme bez osvetlenia moc nevidieť. Zovšade sa ozývajú exotické zvuky a vak je každým krokom ťažší. Ani neviem, kedy sme ho niesli naposledy viac ako 5 minút. Nakoniec už v slušnom daždi s dáždnikmi končíme v Sepilok B&B. Tam od radosti berieme priamu cestu za svetlom a fasa sa zablatíme. Je to všetko pozatvárané a my sa v panike obzeráme, skladáme vaky a ideme sa pozrieť za živšie vyzerajúcim svetlom. Je tu recepcia, reštika a dokonca aj pivo. Ubytujeme sa, najeme a poďho spať. Cestou z izby ešte objavím veľkú zelenú modlivku obkľúčenú mravcami. Myslím si, že je zdochnutá, tak do nej fúknem, ona sa preberie, poprehŕňa mravce a odkráča si preč.

D061: 18JAN2017 Sepilok
Pri raňajkách konverzujeme s Milanom zo Šumavy. Ten má dnes večer dva pracovné pohovory cez Skype, tak mu želáme, aby dobre fungoval internet.
Raňajky máme bufetové, toasty, džem, káva a silný čaj, ba i praženica. Ideme do hlavného trháku lokality – orangutanej rezervácie. Chceme stihnúť ranné kŕmenie. Cestou na miesto kŕmenia stretávame makaky, ktoré idú kolmo na nás. Je popršané a popod nás sa lesom valí voda. Makaky skáču na tenké prúty okolo mosta a zdanlivo miznú vo vode pod mostom. Po chvíli sa vynárajú 10 metrov pred nami na opačnej strane mosta.
Až keď chlapík vyloží banány a melóny na plošinke pred nami a ku jednému jedinému šaškujúcemu orangutanovi sa na hostinu pridá horda makakov pochopím, kam všetky tie makaky tiahli. Keď je všetko zjedené chceme ísť pozrieť orangutaniu škôlku, no vyberieme sa zlým smerom a skončíme vo východe. Tak si to musíme ešte raz celé obehnúť.
Cestou nás zastaví strážca parku. Nemôžeme pokračovať, lebo na chodníku sa orangutaní párik oddáva intímnostiam. Samica je dosť znudená a po chvíli aj my. Našťastie sa posunú na bok, tak opatrne prejdeme okolo. Strážcovia majú dlhé tenké palice.
Škôlka plná krásnych fotiek orangutaních xsichtov. Vonku sa šašujú malé orangutany. Jeden pošuk sa mácha v kaluži a robí kotrmelce. Po lanách behajú čierne veveričky a kradnú orangutanom banány. Vzadu sedí veľká samica s malým a jednou rukou sa veľmi elegantne napcháva banánmi. Vie ten banán vylúpnuť von zo šupky ako nič. Prídu ošetrovateľky a odvedú za ruky prvého krpca a už sa všetci tlačia dnu za ním. Cieľom je udržať populáciu zdravú, no zasahovať minimálne, aby sa dospelé jedince vedeli postarať o seba. Okolie škôlky nie je oplotené – orangutany sa môžu voľne pohybovať džungľou.
Rezervácia sa na obed zatvára, tak musíme ísť von. Na bráne vyberáme vak a jeden orangutan tam visí zo strechy. Osviežime sa v miestnej kafetérii a ideme do rezervácie slnečných medveďov. Je to neziskovka a najmenšie medvede n svete si nás úplne získajú na 2,5 hodky.
Po parčíku sú rozložené perfektné japonské ďalekohľady. Šikovné anglicky hovoriace strážkyne presúvajú a zaostrujú ďalekohľady tak, aby bolo vidno vzdialenejšie medvede. Jedna nám ukáže, ako sa dá s mobilom fotiť z ďalekohľadu. Je okolo obeda a teplo, tak medvede väčšinou kvasia v tieni alebo po stromoch. Pár expertov sa ale aj prechádza a hľadá potravu. Jeden vyzerá, že mu z toho väzenia dobre hrablo a chodí koldokola okolo stromu. Tieto medvede, keď sú ešte malinké a zlatučké, tak sú obľúbené domáce zvieratká. Problém nastáva, keď vyrastú. Klietka je zrazu malá a jedla je tiež málo. V centre sa snažia na učiť medvede starať sa samé o seba a byť schopné žiť v divočine.
Spachtoši ožívajú okolo poobedného kŕmenia – nie je presne na hodinu ako pre orangutany, aby si na to medvede nezvykli. Ale je jasné, že makaky na to majú nos a žerú medveďom šúľky kukurice a varené zemiaky priamo spred nosa.
Je čas na poobedné kŕmenie u orangutanov. Je menej ľudí a objaví sa zas len jeden orangutan. Bez makakov, tie sa nažrali už u medveďov. Orangutan sa napapá a poprechádza sa medzi turistami. Potom ho strážcovia odvelia preč. Mám taký pocit, že ho majú vycvičeného, aby sa aspoň jeden ukázal na kŕmenie.
Pustí sa dážď, tak sa v škôlke schovávame a čakáme. Na ihrisku je prázdno, len dvaja malý orangutančekovia sa liepajú na klímy aby sa pod strechou ukryli pred dažďom.
Znova zatvárajú rezerváciu, tak si na recepcii vypýtame vrece od smetí a zabalíme doň vak s noťasom. Chceli nám síce predať pršiplášte, ale čo budeme generovať viac plastu zbytočne. Pod stromami v pralese až tak moc neprší, tak máme aj možnosť trochy vychutnávať krásu dažďového pralesa v daždi. Cestou asfaltkou od rezervácie na hotel sa celkom šmýka, predo mnou sa natiahne jednap ani a za mnou v tom istom momente roznoží aj K. Tak sa spustí debata o šlapkách, a keď partičku predbiehame vysvitne, že sú z Čiech a ubytovaní na našom hoteli. Tak s nimi trávime večer. Cestujú do Ázie už dvadsať rokov v rôznom zložení. Najstarší pán má 72 rokov a namiesto suvenírov zbiera tetovania.
Milan má skype pohovor, no inet blbol, tak druhý pohovor sa odkladá na neskôr.