Sapa

D50: 2013/12/22 Sapa
Ráno 07.00 nás rozospatých vykladá bus do príšernej zimy. Nikomu sa nechce vystupovať. Každý by radšej ešte aspoň hodinu ležal ďalej v buse. Postupne sa ale vytrasieme von, kde už pár ľudí s motorkami čaká a snaží a nás nalanáriť k sebe na hotel. Navigácia ale hovorí, že do centra je to pár sto metrov, tak sa pomaly vydáme, že si niečo nájdeme. Niečo teplé pod zub alebo teplé ubytko, čokoľvek príde skôr. Na vrchu Sapa jazera sedí pred polievkovníctvom kopec robotníkov v reflexných vestách, tak ideme tam. Objednáme si jednu hovädziu polievku (pho bo), čo nevedia moc pochopiť a dva čaje. Polievka je fajn, pridávame chili na zahriatie. Chybou boli fritované somariny za 10000D, ktoré boli staré a nechutné, chlebovito šiškovité šúlky o čosi hrubšie ako palec. Kúsok ďalej zapadneme do prvého hotela, cena je 150000D, čo je po Hanoi fajn, tak tam rovno zostávame. Na zahriatie majú eletro deku, ktorú nám recepčná na počkanie zastelie pod plachtu. My sa rovno hodíme do postele a vyspávame do 11:00. Potom sa ideme najesť a prechádzame sa po okolí. Viditeľnosť je slabá, zima silná. Obzeráme trh a pestrých domorodcov v rôznych farebných krojoch. Skoro všetci predavači sú ženy. Muži vraj nevedia anglicky, tak sa starajú doma o deti. Vyberieme sa aj do kopcov, kde sa nám podarí objaviť prvý výhľad na ryžové terasy, ktorými je Sapa známa. Vidíme aj ako vykladajú z nákaďaku prasce, ktoré pri tom strašne kvičia. Ktovie, zajtra už možno budú na grile. Cestou dole sa posilníme ďumbierovým čajíkom a zákuskami vo francúzskom cafe. Zastavíme sa grilujúcom sa prasiatku. Že bude až o hodinu, no môžeme si vybrať z rôznych surových špízov a oni nám to ugrilujú. Majú hubky a zeleninu obalenú mäsom, čisté mäsové špízy, kusy mäsa a slaniny, aj malé prepeličky, kadejaké umelohmotne vyzerajúce páročky a klobásky a rôzne zeleninové ražníky. Vyberáme skoro z každého modelu čo majú a sadáme si na slniečko, ktoré sa naveľa naveľa vystrčilo. Popíjame zelený čaj a čakáme. Postupne nám začnú nosiť naše ugrilované špíziky. Najviac mi chutia hubky obalené mastným mäskom a čistá bravčovinka. Zo zeleniny potom baklažán a cuketa. Každý špíz ma vlastnú cenu. Dokopy platíme 130000D. Sme spokojní. Večer by sme prišli na prasiatko. Vraj majú prasiatko vzadu, ale ja by som za tých 200 až 500 tisíc Dongov chcel vidieť ako to moje mäsko režú z tohto prasiatka, nie nejaké prihrievané včerajšie. Ideme si zobrať na izbu notebook, že budeme písať a nájdeme si niekde nejaké teplé miesto. Väčšina podnikov totiž nemá dvere a ľudia sedia vnútri pri lávoroch s dreveným uhlím celí naobliekaní. Nájdeme jeden podnik, ale vnútri a fajčí. Hľadáme a hľadáme až sa rozhodneme, že pôjdeme pohľadať Sapa Sisters, podnik odporúčaný Nemkami a #2 na TripAdvisore, že sa popýtame akú majú ponuku na prechádzku na zajtra. Hľadáme to dlho a pýtame sa viackrát ale nakoniec to nájdeme. Majú privátne výlety za $33 na hlavu, čo je veru dosť. Zastavíme sa cestou späť na varené víno, ktoré neni zlé, ale je ho málo a je vcelku drahé (50000D) a nemajú internet. Vraciame sa a cestou skúšame si softshellky North Face, že by sme si kúpili ako predposlednú vrstvu na zateplenie, ale vôbec mi nesedia. V jednej agentúre nás sledujú baby ako počúvame plán treku a pýtajú sa, či by sme sa pridali ku celodennému $65/deň v nádeji, že keby sme štyria, tak pôjde cena dole. Hovoríme im o Sapa Sisters, oni to nevedeli nájsť, tak ich inštrukciami a želaním štastia odprevadíme správnym smerom. Zapadneme v pizzerii, ktorú som vyhliadol cestou tam. Nemajú happy hour, ale majú kozub a vianočný stromček. Vnútri nikto nie je a tak sa skladáme ku kozubu, kde je ako tak teplo. Trošku si pracujem kým čakáme na jedlo. K sa naží prísť s plánom na nasledujúci deň. Sappa čaj so škoricovou kôrou (vyzerá ako kôra z normálneho stromu), medom a ďumbierom je parádny. Škoricovú kôru si vyberiem a požujem. Zo začiatku je sladká, potom už chutí len ako škorica. Vína, ktoré su len riedené a prichutené ryžové pálenky nám moc neberú. Mali sme si dať len jedno. Pizza je ale výborná a sme veľmi spokojní. Ku koncu sa aj reštaurácia zaplnila. Skúšame ešte nájsť iného tour operátora, kôli zajtrajšku a aj ho nájdeme podľa navigácie, je ale zavretý. Nakoniec si dohodneme kúsok od nás, že do 07:30 si treba prísť booknuť štandardnú skupinovú túru za $15 na osobu. Ja sa ešte na izbe zmôžem na sprchu. Je to parádna vec, ale bojím sa výsť zo zaparenej sprchy do mrznúcej izby. Celú noc nám fičí elektrická podložka. Horúca začne byť až po hodine, potom ju dva krát dáme slabšie ale musí hriať až do rána. Aj tak sa nepotíme. Prikrytí sme dvoma paplónmi. Spímé v čiapke a oblečení. V izbe je zima ako vonku, okná netesnia a jedna chýbajúca sklenená tablička je nadhradená tenučkou A4. Keď vydychujeme, vidíme paru. No pekne.

D51: 2013/12/23 Sapa
Ráno zbehneme do cestovky zarezervovať a zaplatiť výlet. Ešte sme dúfali, že zbadáme nejakú domorodú ženu, ktorá ponúka výlety a pôjdeme s ňou, no nikoho takého sme nestretli. Zastaneme v jednej skoršej cestovke, ktorá už bola včera zatvorená (Pathfinder). Tí majú rovnakú cenu a ponúkajú aj horúcu sprchu na záver. Mladá nám ešte aj donesie Lipton čaj zadarmo a ponúkne raňajky. Chceme ale ísť na polievočku, tak ju odmietneme. Nakoniec u nich kúpime aj lístok ku hraniciam s Laosom a dostávame naň príjemnejšiu cenu. Z cestovky sa ideme najesť do rovnakého polievkovníctva ako včera. Dnes dáme kuraciu polievku (pho ga) čo je veľká chyba, lebo kuracie mäso je kadejakej kvality a aj staré. Dnes nikto nepije čaj vo vnútri, no i tak si objednáme dva od pani, ktorá ich zvonka nosí. Vysvitne, že za čaj sa platí extra (5000 za jeden). Tak teraz neviem, ale tým pádom sme včera nezaplatili za čaj. Lebo tu vo vnútri sa platí len za polievku. Tak platíme vonku za čajíky a ideme sa pobaliť a odubytovať. Večer chceme ísť ďalej, smer Laos. Berieme vaky do cestovky, veď z tade pôjdeme preč a skladáme sa tam pri ohni, že počkáme na trek. Pre istotu, aby sme mali sily si ešte dáme výbornú zeleninovú omeletu a Sapa čaj.
Príde nás zobrať sprievodca. Vonku čakajú štyria veselo vyzerajúci aziati, údajne zo Singaporu. Vonku pred cestovkou nás predstavuje a vysvitne, že azouši sú z Hong Kongu. Žartuje, že to asi nie je to isté. Nie je a ani im to moc vtipné nepríde. Zavesia sa za nás štyri domorodkyne. Ideme kúpiť lístky na vstup do doliny a ja vysvetľujem najaktívnejšie domorodkyni, že suveníry už máme nakúpené a nechystáme sa od nich nič kupovať (to je dôvod prečo sa k nám pridávajú). Je riadna zima a tie ženy majú len plastové šľapky. Iba jedna má ponožky a ďalšia má miesto ponožiek igelitové sáčky. V krojoch vyzerajú krásne a v tej zime nám ich je ľúto. My máme na sebe skoro všetko naše oblečenie. Vo vrstvách. Ja mám pod turistickými nohavicami surferské, K indické bombarďáky a 4 vrstvy zvrškov prekryté tenkou vetrovkou (tá samotná nehreje, ale je fajn do vetra a dažďa, tak drží teplo) . Na rukách máme K ponožky (rukavice sme na tých pár dní kupovať nechceli).
Sprievodca sa vráti s lístkami, prevedie nás cez trh, kde sme už boli včera a ideme smerom ku Sapa Sisters. (SS) Pred SS je horda belochov a domorodcov v krojoch. Kúsok ďalej sa konečne otvárajú výhľady do doliny. Fotíme o 106 a tie hordy zo SS nás dobiehajú. Je nás teraz cez 50. Z nášho sprievodu 4roch domorodcov sme dve ženy striasli. Ideme stále dole kopcom. Výhľady sú dramatické, i keď práve nie je ideálna sezóna. Ryža je zozbieraná, novú budú sadiť až v apríli a všetko sú len odtiene hnedej. Predbiehame sa s ostatnými skupinkami ako jedny alebo druhý fotia. Je to fajn, počasie nám praje, ale sprievodca nie je moc nadšený svojou prácou a nejako prehnane s nami nekomunikuje. $15 za túto prechádzku sa mi zdá moc veľa. Odporúčam radšej sledovať hordy, alebo sa len tak prechádzať podľa nejakej mapy. Na spodku doliny po prechode cez rieku dostávame obed – polievku, banány a jogurt. Pred jedlom sme oblokelesní väčším množstvom domorodkýň a malých dievčatok, všetky chcú všetko predať. Je to viac než nepríjemné. Zachraňujú nás naši HK spolupútnici, ktorí kupujú až až suvenírov. Posilnení pokračujeme cez dedinu prezrieť si výrobu konopného plátna a farbenia indigom na modro. Pred workshopom je ai štvormetrová konopa, do troch metrov kam dosiahnem otrhaná, iba kmeň na spodu hrubý ako vianočný stromček a na vrchu zopár vetvičiek. Asi im ten spodok už ošklbali turisti na marišku. Sprievodca to aj tak veľavravne vyslovuje, keď sa na jeho anglickú verziu slova konpe nikto nechytá, tak použije propagandistický názov marijuana, čo by už skutočne mal chápať každý. Pred budovou je vodné klepadlo na mlátenie ryže. Stekajúca voda naplní nádovu, ta dvihne kladivo, voda sa vyleje a kadivo padne do nádoby s nevymlátenou ryžou. Vnútri je mlyn na ryžovú múku, celkom mi to ide na rozdiel od Azoušov, len si zo mňa sprievodca robí srandu, že to by deti dho čakali na raňajky keby meliem takýmto tempom. Chalan nám ukáže ako sa spriadza vlákno a pani ako sa z toho tká plátno. Azouši ho moc nesledujú a cvakajú si naokolo, z čoho je sprievodca dosť rozčarovaný a pokúša sa – neúspešne získať pozornosť. Asi sme už trochu pozadu, lebo nahadzujeme pružnejšie tempo. Prechádzame okolo obchodov s kamennými výrobkami, školami, obydliami, obyvateľmi v iných krojoch, destilačkou kde zvedaví turisti koštujú ryžové pálené, výrobcami vonných tyčiniek, rybníkmi plnými kačkami a ryžovými poliami. Stále dole kopcom až nakonci za riekou je strmé 15 minútové stúpanie na cestu, kde nastupujeme do busu, čakáme ešte na dve skupinky a ideme naspäť. Krajina krásna ale tá masovosť sa nám nezdá. Chcelo by to prísť v teplejšom období a obehať to na motorke za pár dní na vlastnú päsť. Tento rok je vraj mimoriadne chladný, tesne pred našim príchodom napadol sneh, čo nie je bežné. Zima je riadna i keď slniečko sem tam zahrievalo. Aj ten výšľap (záverečný) pomohol.
Vyložia nás pred našou cestovkou a my sa hneď pýtame na sľubovanú horúcu sprchu. Slečna nás odvedie do moderného hotela s piatimi sprchami v lobby s horúcou vodou, mydlami a šampónmi. Neviem rozoznať čo je mydlo a čo šampón, možno som si aj umyl vlasy tekutým mydlom. Na telo potom radšej nasadím naše tuhé mydlo a celý vláčny zo spršky sa obliekam čo najviac v nej, aby som využil teplo prchajúce s parou von. Majú aj fén, tak si radšej presuším vlásky, nech neprechladnem. Večeriame v cestovke, majú to isté pizza menu a aj habáče ako včera v reštike, tak skúsim jeden a je to celkom sýte. Pizza tiež ujde. Majú aj dobrú kávu, tak sa pýtam, kde ju kúpili a odbehnem do supermarketu, ktorý je kúsok od zastávky nášho Camel busu. Supermarket sa mi veľmi páči, kúpil som aj tú dobrú kávu, stála polovicu toho, čo mi teta v reštike vravela. Keď zbadá neskôr na stole pohodený lístok, sama je prekvapená. Pravda je, že tam majú sedem druhov káv a stoja od 44 po 120 tisíc, a lístky sú kadejako polepené a názvy komplikované, ale kto sa v tom má vyznať ak nie domáci Vietnamci? Napriek K nabádaniam, aby som nič iné ako kávu nekupoval som zobral ešte nejaký proviant – Oreo kexíky, arašidy a koláčky zo zelených fazulí. Špekuloval som ešte aj nejakým lepkom z rozvoniavajúcej pekárne, ale až tak som to nechcel preháňať, že možno prípadne ešte v meste niečo kúpime. Ukázalo sa to neskôr ako chyba, lebo celý Štedrý deň sme potom držali nechtiac pôst.
Čakáme a čakáme a už sme aj cekom nervózny, lebo čas odvozu uplnynul a je dosť hodín a mysleli sme, že bus začína v Sapa, tak bolo prekvapivé že v takom malom mestečku už skoro hodinu mešká, ale nakoniec dorazil a my vybiehame s veľkými nádejami veľkého moderného bieleho Camel Tour busu do tmy. Na križovatke však stojí stará kraxňa, ten najhorší a najmenší lehátkový bus aký existuje. Naštastie sa ale nezdá moc plný, tak sa rozvalíme dozadu pred batožiny. Naše vlastné vaky končia taktiež vzadu, za nami a okolo mojej hlavy. Pekne som obkolesený. Vedľa K ležia sú ďalší Česi (Hanka a Tomáš), tak sledujem telku a ako sa K s Hankou vykecávajú. Na jednej asi hodinovej zastávke, kde som aj vybehol na cikpauzu a náš „poloprázdny“ bus zaplní tak, že sa ľudia nepomestia ani do uličky, takže vedľa mna sedia za sebou ako v boboch dvaja mladíci. Predtým prepochodovala celá čata nad moju hlavu, veselo si stúpajúc po našom veľkom vaku. Spí sa mi trochu horšie, až na nejaké štvrté prearanžovávanie sa mi podarí vytvoriť trochu miesta za hlavou a byť unavený natoľko aby som vytuhol. Keď sa prevraciam sa mi darí na striedačku kopnúť niekovo vedľa v uličke kolenom, alebo zapichnúť prsty do niekoho nosa alebo oka. Cesta je pekelná, skáčeme a kymácame sa tak, že sa bojím aby sme nerachli podvozok. Taktiež sa bojím pozrieť von a som rád, že neležím vpredu. Nakoniec je cesta až taká zlá, že párkrát aj štrajchneme podvozok a ja sa len v duchu modím, aby to náš bus nezložilo. Nezložilo ho to a nakoniec nás ráno 07:00 vykladá na stanici v Dien Bien Phu.