D27: 23OKT2024 Santa Cruz Trek
D1: Huaraz → Yungay → Vaqueria → Paria
Okolo 5 vyrážame. Vak nechávame recepcii za pultom spolu s kľúčikom, aby bolo vidno odkiaľ sa tam vzal. K neskôr píše mlaďasovi, aby nás čakal s izbou a vakom o 4 dni. Je ešte tma a cestou na hlavnej ulici stretávame sprievodcu Julia z výletu na Lago 69.
O 5:20 nás asi blok od miesta vyhliadnutom na Google Maps nakladá mikro do Yungay. Je už dosť plné a ani neskúšam prepchať sa s vakmi dozadu. Zagestikulujem, že to nehrozí a dedko šofér neváha a cez zadné dvere nám vaky napcháva na zadné sedadlá. Jasné, že mu musím pomáhať, lebo sú ťažké, že ledva sám ich do výšky dvíham.
Oficiálny čas jazdy je1h30, ale krpatý dedko, čo má oči asi 1cm nad volantom a najväčšie, čo vidím sú jeho velikánske ručiská na volante, šlape po plyne a ide ako ďábel. Takže v Yungay sme do hodiny. Jeho žena – babka robí sprievodkyňu, nakladá/vykladá ľudí a kasíruje prachy (nás kobrá 2x8S). Dokladáme väčšinou deti, čo idú do školy.
Premávka cez Carhuaz je pomalšia a na jednej zastávke sledujeme ako si dve babky porovnávajú Cuy-kov. Jedna vytiahne morské prasiatko zo sieťky a ukazuje ho druhej, že aha pozri Betka, aké krásne tučnučké a chlpatučké hoviadko mi tento krát narástlo. To bude Solov, keď ho predám do reštiky. Kúsok vedľa má iná pani v sieťke sliepky. Ale nikomu ich neukazuje, je sama. Potom všetci vystúpia a sprievodkyňa nás vyzve, aby sme si zložili vaky z kolien a oddýchli sme si. Neváhame.
V Yungay nás vyhodia pár metrov od centrálnej stanice. Chvíľu váhame a chceme sa pýtať polišov za rohom, ale inštrukcie sú jasné, treba len prejsť cez bránu a za ňou je stanica. Hneď sa nás ujme nadháňač a posiela nás do náprotivného rohu. Tam stoja dve ošarpané mikrá a my ideme k tomu naloženejšiemu, kde vidíme gringo ruksaky na streche. Je 6:30 a šofér mikra do Yanama (vystupovať budeme vo Vaqueria) nás posiela raňajkovať. Vraj vyrážame 07:00. Už to vidím. Ideme smerom do reštaurácie, čo nám ukázal a aj vidíme gringov vo vnútri, ale vyzerá to tak bezútešne, že radšej zostaneme na stojáka pri stánku na rohu. Je tu pár zákazníkov a žemle za 1.50 s teplým vajcom nosí teta s reštaurácie za sebou. Dávame si aj quinoa nápoj. Jedna žemľa má vo vajci aj párky, tak keď doobjednávam jedlo na trek, vysvetľujem, tete, že už len čisté vajce.
Cena za 3h jazdy do Vaqueria je 30S. Malo to byť 20, ale šofér podčiarkuje že sú to 3hodiny – preto 30S. No neposereme sa. Nakoniec naozaj vyrážame 07:00.
Sme 3 biele páriky a zvyšok domorodci s priesadami. Pred vstupom do NP musia cudzinci vystúpiť. Situáciu v aute hlási chlápek vysielačkou dovnútra budovy. Naše lístky skontrolujú pomerne rýchlo, ale zvyšok gringošov je vo vnútri dosť dlho.
Ideme zase okolo zasypanej Československej výpravy. Pred nami sedia Frantíci, ktorí vytiahnu asi prvý pytlík koky v živote a natáčajú video ako si dávajú lístky koky.
Na Lago 69 potom vystupujú. To sme teda zvedaví, či to stihnú. Auto sa má vracať o druhej, a my sme boli dole po tretej. Čo tam potom, že si fotia ŠPZ a pýtajú sa na meno šoféra, keď zaplatili plnú cenu dopredu. Podľa práce s kokou im veľké šance nedávame.
Potom ešte míňame mikrobus na 69 vyhliadkovou cestou na raňajkách. Vyviezli sa vyššie, aby mali výhľad, a potom idú naokolo aby zbytočne neklesali. My ďalej driapeme do priesmyku, ktorý má podľa GPS 4.690m. Potom zase klesáme až na 3.800m.
Vo Vaqueria nás vykladajú. Je tu stánok s občerstvením a kávou. Nemám chuť to riskovať (kávu) a keď vidím ako zvyšnému páriku donesú termosky s vodou a instantnú kávu, som rád, že som to neskúšal. Mladí medzitým kecajú so sólo chlápkom, čo to prešiel opačným smerom a čaká na odvoz. Prebalíme sa a vyrážame.
Nasleduje prudké klesanie dolu do doliny až ku riečke a potom postupné stúpanie hore, cez dedinu a usadlosti. Sem tam míňame priviazané prasa. Obehne nás párik z mikra, ktorý potom ešte raz predbehneme, lebo si nevšimnú odbočku. Nikdy viac ich už nevidíme. Oni to chceli robiť za 3 dni. Obieha nás aj pani a pokúša sa nás zlanáriť k sebe na oddych a zemiaky za 3 Soly.
V poslednej dedine sa nás všetci pýtajú, či ideme hore a či nechceme somára. Najvtipnejší mi príde dom, čo má na sebe reklamy s predajom kreditu na všetky telefónne siete, no signál nechytí ani jedna moja SIMka (CLARO a BitTel).
Postupne prídu zase len usadlosti a za bánou z horizontálnych brvien sa cez stádo otravných somárov dostávame k bráne parku. Opätovná registrácia a kontrola dokumentov trvá chvíľu. Dnes je pred nami len párik z busíku. Asi starneme, lebo všetci majú namenej o 25 rokov menej ako my. Doterné somáre pribehnú ku nám, až sa bojíme o našu svačinku. No našťastie ich pastierka na telefóne 2x odoženie. Pre istotu si idem zobrať paličky, ak by ich bolo treba odohnať aj tretíkrát.
Sme v Quebrade Huarípampa a po vstupnej parkovej kontrole sú tu už len kravy a kone. Pri prvom prechode cez potôčik si na oblom a vrtkom kameni vyvrtávam členok. No čo už. Mal som si ho obviazať od rána. Tak si ho obväzujem teraz a ide sa ďalej.
Na velikej lúke vidíme v diaľke stany a nechápeme, že načo tu a teraz. Blížime sa a to agentúra stavia stany pre ľudí, čo idú oproti. Sú síce len pár hodín od konca, ale asi im tu dnes v noci bude pekne.
Čo čert nechcel, pred treťou sa rozmrholí a eskaluje to dažďom. Nie sme moc ďaleko od kempu – aspoň teda podľa navigošky, no v našich pončách z Lehoty pod Vt., je pri pohybe dosť teplo. Bojíme sa, aby sme neboli zvnútra mokrejší ako zvonka a tak sa učupíme v hájiku červeno-kmenných kôru-zhadzujúcich stromov a dávame si riadne neskorý obed. Dúfame, že nepríde nejaký sprostý somár a nezožerie nám náš usmoklený piknik.
Po prestávke v daždi sa posilnení rozbehneme v ústrety kempu Paria vo výške smiešnych 3.850m. “Bleskovo” vztýčime stan a keďže už neprší, je svetlo a teda nie úplne brutálna zima, stíhame ešte (telesnú) očistu, ľadovou vodou z potoka. Namiesto sprchy nám slúži 3L PEL fľaša, ktorej primárnou úlohou je držať nefiltrovanú vodu a cez na hrdlo namontovaný filter produkovať filtrovanú vodu. Samo, na upotené telo stačí aj nefiltrovaná voda. Celú parádu kazí len fakt, že nemáme žiadne šlapky a na zemi nie je sexi pokosená trávička, ale skôr prašná zem, hlina a kravské lajná. Takže musím ešte zbehnúť po jednu vodu, aby sme si v stane opláchli nohy.
Stihli sme to na jedničku. Už sme v stane, keď sa zasa spustí dážď, nie silný ale vytrvalejší ako doteraz.
Nie je moc zima, hlavne keď si dáme obťahovky, vlnené ponožky, tričko, vlnený svetrík a páperku. A páperový spacáčik si vytiahneme pod pazuchy.
Varíme si čajík, večeriame a filtrujeme vodu.
D28: 24OKT2024 Santa Cruz Trek D2
Na raňajky varím vločky a zajedáme to banánmi. Vločky sú s koreňom maca, dám tam málo vody a je to tuhé ako skala. A ešte aj lepkavé. Už skoro balíme skoro usušený stan, keď nás obiehajú 2ja típci, čo vyzerajú, že šlapú už od šiestej.
Po asi polhodke nekonečného stúpania ich obiehame (asi to je otec so synom), práve maškrtia na banánoch. Po asi 15 minútach zase na oblátku obiehajú oni nás. Majú malinké (15L) ruxačiky a všetko málo čo majú je namontované zvonka.
Snekujeme poľské Lídlové tyčinky z ďatlí a kakaa. Je to fasa vec a šetrili sme si to práve na tento trek. Tyčinka nám síce na chvíľu dá krídla, no nestačí to. Oproti nám sa zrazu ženú somára. Nie sú to halucinácie z poľského výrobku ale naozajstné ťažné zvieratá. Chúdence, naozaj sú ovešanée ako somáre. Prvý zostane stáť. Asi sa mu nepáčim. Moc ma to nesere – mám dosť a keď som ho zbadal, upratal som sa na kraj. Nevládzem a nemôžem pre neho nič viac spraviť. Potom za ním príde druhý. Asi pri treťom sa rozhodne, že som neškodný a ide ďalej. Štvrtý zase zostane zaháknutý ako prvý, no aj keď už som vydýchaný, nejdem sa s nimi obchádzať. Našťastie príde pohonič a popoženie karavánu vopred. Stúpanie je čím ďalej stúpavejšie a vzduch redší. Ako keby mu z nás redlo. Na vrchu jednej ľadovcom nahrnutej morény vidíme skupinku asi 8 mladých ako obedujú. Akurát sa od nich smerom ku mne vzďaľuje sprievodca so štyrmi plechovkami od tuniaka. Jednu na druhú ich postaví na vyhliadnutý kameň a iným, ich jedným čistým šmahom sčapne do jednej. Úplne vážne. Keby zrovna nejdem okolo, tak tomu neuverím. Výsledný útvar vyzerá zhruba ako jedna jediná plechovka. My sme ešte náš obed nemali a nemyslím, že ho chceme mať pri skupinke gringov, tak idem ešte kúsok. Pod niekoľkometrovým okruhliakom, ktorý sem musel priniesť pekne veľký ľadovec, leží bosá biela postava, asi žena. Tipujem, že má dosť a nezúčastnila sa obeda. Somáre, čo sme videli nedávno asi tiež patrili k tejto skupinke.
O poschodie nad nimi sa skladáme a obedujeme tiež. Nenecháme si predsa kvôli nim pokaziť výhľad. Ten je tu naozaj fajn. Po obede pokračujeme vo výstupe a míňame opusteného chlapíka. Vyzerá, že tu bude kempovať. Na ďalšom poschodí zbadáme zelený stan, len tak pohodený pri neviditeľných plieskach. Mrholenie zase pritvrdí a tak zabalíme ruxaky, dáme si pončá a rovno sadáme na skalu, že reku to snáď rýchlo prejde. Je ešte len niečo po druhej a na stavanie stanu je priskoro. Po desiatich minútach sa to trochu ukľudní a tak si dávame čaj z termosky a čakáme ďalej. Prestane pršať, my zaberieme ešte dve hodky a dostávame sa ku Lagúne v 4.600mnm.
Nad samotným jazerom sme asi 3 minútky, ale dole nevyzerá byť dostatočne veľké miesto na stan, tak na najrovnejšej ploche odhadzujeme lajná a snažíme sa na plochej skale nájsť miesto s hlbšou vrstvou zeme, aby sa dali zaraziť kolíky. Postavíme stan, ja bežím dole nabrať vodu do plesa, fitrujem ju aj na zajtra a K zatiaľ varí cestovinky. Dole od plesa vidno K s pekným pozadím hory, no na mojom telefóne sa to nedá moc odfotiť.
Výhľady sú super, pri západe slnka všetko ružovie a ja sa pri treťom zbehu po vodu kúpem v plese. K stále varí v stane, voda v plese je celkom svieža, skaly sa do vody zvažujú dosť prudko a tak sa snažím držať nohami na dne. Ponorím sa aj po krk ako na Islande v mori, ale potom pre istotu idem ku brehu. Všetky končatiny sa hýbu, tak sa ešte vrátim na umytie tváre a mydlím na breh. Ten je tvorený stále tou istou skalou, takže chodidlá nie sú moc špinavé. Pri obliekaní pískam na K, nech ma cvakne. Som celý červený od ľadovej vody a ružovkastý z lúčov zapadajúceho slnka. Alebo je to len podchladenie. Vybehnem do stanu, kde už rozvoniava večera a neviem sa nijako zohriať. K mi aj mení bavlnené obťahovky za merino, ale veľký rozdiel v tom nevidím. Asi to bolo fakt podchladenie. Zaujímavé je, že ani jedlo ma moc nezohrieva. Najväčšiu zimu cítim na stehnách a zadku.
K vybalí cestoviny z termoizolácie a ja sa v duchu prežehnám. To nikdy nezjeme. No nakoniec sme to nejako dali a naveľa naveľa sa zohrievam a zaspávame.
D29: 25OKT2024 Santa Cruz Trek D3
Ráno dosahujeme rekordný ranný čas balenia. Nič nevaríme, z večera máme čaj v termoske, ktorý sme nevládali piť, lebo bol vriaci a chcelo sa nám spať. Pomedzi balenie len pojedáme rôzne malé veci a vyrážame o 5 minút osem. Medzitým nás obieha mladý treker. Keď ho o prár minút obiehame my, prídeme na to, že je to týpek zo zeleného stanu. Sú cca dve hodky za nami, tak asi vstávali prekliate zavčasu. Pýtam sa na toho druhého, ten vraj príde.
Za 1h10 sme v priesmyku Punta Union 4.750m. Mladý tam medzitým už je a cca 20 min za nami sa objavuje aj starý. Fotíme o dušu spasenú.
Zrazu sa v priesmyku začnú objavovať psy. Prvý biely prieskumník len ňuchá a keď oproti nemu vykročím stiahne sa a rozbreše. Potom prídu ďalšie dva psy a postupne asi 6 somárikov a jeden kôň. Somáre vyzerajú naľahko, tak sa utvrdzujem, že či sú naložené. Vraj nie, len sa vracajú. Ale nie som si istý, lebo majú na sebe aj ruxaky s menovkami.
Zostupujeme do Taullipampa a obieha nás druhá karavána. Ešte trochu väčšia. Títo sú isto plne naložení a nesú veci pre 20 trekerov. Tak to je už slušný nárez. Uisťujem sa, že budú spať v Taullipampa, no keď do oficiálneho kempu s rozbitými hajzľami zídeme, nikde nikoho. Kým K robí obed, ja fitrujem vodu. Nebrali sme jej do posledného výstupu zbytočne veľa a teraz ju už treba. Pokračujeme a po asi 20 minútach míňame somáre, kone a dva kempy. Tak predsa len asi obe karavány boli s turistami.
Odbočku na Alpamayo Base Camp preskakujeme a klesáme bez zastavenia. Dnes sme mali totiž začínať v Taullipampa kempe, takže sme cez tri hodiny pozadu oproti výkonu z 2016.
Nekonečné klesanie okolo Laguna Jatuncocha ukončíme už dosť uťahaní v akomsi kempe. Zase s rozbitým hajzlom, ale aspoň tu stále svieti slnko. Po postavení stanu sa kúpem v rieke. Je to menej romantické ako včera na plese, ale slnko stále hreje a nie je mi potom až taká zima. Asi aj preto, že voda je plytká, tak sa ani poriadne neomočím.
Keď idem nabrať vodu na zajtra pribehne odkiaľsi pes a nasleduje ma až ku stanu. Hovorím K, nech mi dá kúsok starého chleba a nech psa rozptýlim a nevidí, kade sa ide do stanu, no K nepochopí tú časť, že má vypratať vchod, a tak to moje zmiznutie nie je až také plynulé ako som si predstavoval a pri umývaní zubov odhalíme psa narvatého do predsiene. Vôbec sa neuhne a tak ho musíme vylákať druhou polkou žemle. Keď skončíme s očistou zavolám psa dovnútra, teda do predsiene.
D30: 26OKT2024 Santa Cruz Trek
D4: → Caraz → Huaraz
Pes je ráno fuč.
Presušujeme stan, no keďže sme včera vyberali miesto na slnku, dnes sme o to dlhšie v tieni.
Po hodine a 10minútach sme v kempe Llamacorral, kde sme pôvodne plánovali spať. Vidíme pod nami párik belochov, no oni sú sústredení na močarisko na dne doliny.
Nekonečný nudný zostup zhoršuje pripekajúce slnko a teplota zvyšujúca sa klesajúcou nadmorskou výškou.
Popri vode sú miestami pekné zátišia, no jednak tu hučí voda a druhak sa ponáhľame. Dnes je sobota a do civilizácie nechceme zostúpiť moc neskoro, aby sme nemali problém s odvozom.
Potom nás chodník berie na traverz jednej steny kaňonu a sme stále nad vodou. Ako klesáme je stále viac a viac kaktusov a viac a viac prachu.
V dedinke Cashapampa má prvý dom na dvore rybníček so pstruhmi a ponúkajú pivo. Keď nás počujú vybehnú von a ponúkajú taxík dole do mesta. Pýtajú sa koľko je hodín (14:05) a že na kolektívo je už neskoro. Dole cestou vidím stáť kombíka, poďakujem sa a rozbehnem sa za ním. Chlapík nakladá babky a má plný kufor vajec a malinoviek. Namiesto 20S platíme 25S každý. Vraj je už neskoro, tak preto ten príplatok. Dávame mu vaky, nech si to na tie vajcia ukladá sám a sadáme si do zadu. Určite tu teraz nebudeme kvôli 10S (2.5E) vyvádzať. Čaká nás hodinový zostup dole do civilizácie (Caraz). V najbližšej dedine nabehneme na betón, tak nám prestanú hrkotať kosti, no len čo vyložíme babku, vajcia a malinovky, za dedinou končí aj betón. Potom vykladáme poslednú babku aj s jej obedom v igelitke. Na ňu už čaká prešťastný Punťo a dole ku ceste pomáhať zbehli aj dve vnúčence. Snáď babke od radosti nezjedia obed.
Zostanem už len my dvaja a taxikár sa s nami pustí do reči. Hovorí nám, že majú už druhý rok sucho. Minulý nepršalo, tak tento rok vkladajú veľké nádeje do obdobia dažďov. Všade sú zavodňovacie kanále, ale aj voda z hôr pomaly dochádza. Chváli sa, že na budúci rok nastupuje do školy vysokohorských vodcov. Dĺžka štúdia závisí primárne od schopnosti naučiť sa cudzí jazyk, tak plynulo prejde do prezentácie fráz a slovíčok, čo už pozná v EN. Hovoríme mu o Duolingo a, že mu to ukážeme pri vystupovaní. Potom nastúpia postupne dvaja ľudia a konverzácia sa skončí. V Caraze nás vyhodí priamo na zastávke mikro do Huarazu. Taxikár na Duolingo nezabudol a chce aby sme mu to stiahli do telefónu. K tak robí a ja prenášam vaky medzi autami.
Druhý skok stojí 10S a keď sa naložíme rovno vyrážame. Je nás ale asi dosť málo, tak chvíľu postávame na veľkej križovatke. Nikoho nesplašíme, ale asi 5 ľudí sa nám pokúša predať zmrzlinu. Zmrzku nechceme, ale voda by sa zišla. Tú ale nikde nevidím a tak sedíme na sucho.
V meste nás vyhodia neďaleko mikrov do Churupu, takže to už poznáme. Sme zbití a strašne zaprášení, tak chceme ísť na izbu do sprchy. Ja si myslím, že by bolo lepšie sa najesť teraz tu v meste, lebo u nás toho moc nie je a neviem si predstaviť, že sa nám bude chcieť ísť späť do mesta. Tak ideme okolo jedného vyhliadnutého podniku, ale ten vyzerá prázdno. Asi ho len otvorili. Nakoniec prídeme ku kompromisnému riešeniu a zapadneme v bare u dedka Autocaďáka. Ten má veľko ale i malopredaj piva. Pivo od Heineken značky 3cruces stojí 5.5, no korkovné je 1.5S. Vo vnútri sa za bedničkami do štyroch poschodí schovávajú stoly. Cuckajú tam mladí domorodci, tak si uchytíme stôl s výhľadom na ulicu a dávame si prvé pivo po 4 dňoch. Chutí dobre. Až nám z neho vytrávi a ideme jeden a pol bloku späť do reštaurácie Calima. Je to kafé, tak si na prebratie objednávame kávu. Espreso a machiato, no po podozrivo dlhom čase donesú zalievanú kávu. Mliečna je zrejme z prášku. Tak to síce nevyšlo, no potom je to fajn. Pečené bravčové s chrumkavou kožou je super, jablková omáčka nevýrazná, no nevadí. Osmažené rajčiny chutia ovocne. K má osobuco – jemná hovädzinka so zemiakovou kašou. Je tam taká kosť, vyzerá ako na dekoráciu. Nevieme, či ju máme oblizovať, lebo špik vnútri nie je a trochu máme pocit, že ju dávajú všetkým na tanier ako ozdobu.
Ideme na hotel a vidíme riadne fronty na bankomaty. Na tie naše. Dúfam, že máme ešte dosť hotovosti a ak nie, zajtra budú ešte prachy. Všade sú totiž vyštafírovaní domorodci a vyzerá byť dnes veľká paráda.
Cestou si ešte kupujeme najlacnejší fén za 50Sol. Míňame poslednú hotovosť, lebo za kartu chceli 3%.
V hoteli nás mladý zdraví, ako keby sme zdolali Huarascán a za odmenu dostávame našu starú izbu 302.
D31-34: 27-30OKT2024 Huaraz, oddychové dni
Hneď pri raňajkách odovzdávame babke 8kg prádla, to nás čerstvo vypraté čaká v dvoch taškách poobede.
V nedeľu sú – ako som sa obával – úplne vybrakované bankomaty. Aby to nenudilo, zavreté sú aj zmenárne. Na obed ešte hotovosť máme, lebo El Fogón, kde sa dá platiť kartou bol zavretý. Nakoniec nájdem na mapách obskúrnejší bankomat. Ukáže sa, že je spolu s dvoma v supermarkete Nova plaza. A dokonca má aj peniaze, i keď dvom Izrelcom pred nami nič nedal.
V meste boli podniky náhodne zavreté, alebo v prípade Jume, narvané do prasknutia. Hladní a zúfalí to otočíme, že snáď bude aspoň nejaké ceviche v našej štvrti, a ľaľa ho, El Fogón je otvorený. Pýtam sa na to čašníka, že v nedeľu otvárajú o jednej, inak o dvanástej.
Majú podobné bravčové ako sme mali včera, no tu je to v nedeľnom menu za 22Sol (cez týždeň 15S), tam jedna porcia bez drinkov, hustej nedeľnej polievky a pudingu stála 44.
Začneme hustou krúpovou polievkou so zeleninou a kusom hovädziny. Už to je dostatočne sýte. Potom príde na rad nebíčko v papuľke – bravčové rebierka s do chrumkava prepečenou kožičkou, veľkozrná kukurica, varené zemiaky a šalát. K má jemnučkú hovädzinku, ktorá sa sama rozpadáva. Ako dezert je mliečna ryža s hrozienkami a klinčekmi.
Inak sa len vypapkávame, dobiehame prácu, K sa pokúša preliečiť kašeľ a testujeme reštiky, lebo sa nám to tu už kráti. Rozhodnem sa navštíviť aj supermarket Trujillo, keď pri raňajkách vidím, že u nás na hoteli je džem a čaje od tadiaľ. Všetko, čo kupujeme a čo som pozeral je tam lacnejšie, takže sa z neho stáva nový preferovaný SM. Jeden je na malom námestí nad námestím Belén a druhý na hlavnej ceste v centre centrovitom. Všade je Halloween mód so strašlivo veselými dekoráciami.Zastavíme sa raz aj našom hudobnom bare, majiteľ nám pripomína domáceho z Juana-Luisa z Mazunte. Len tento ešte stále žije.
Navštívíme aj Crepériu u Patrika s výborným coca alkoholom ARKANO. Za 5Sol predávajú veľký poldecák jednoročného macerátu kokových lístkov v rume. Pocuckávame jeden napoly, príjemná chuť pripomínajúca likér Bénédictine sa rozlieva a človek má pocit, že lieči ako postupne steká pažerákom. Alebo ho len kokaín umŕtvuje. Bohvie. V každom prípade nám to dodáva odvahu a roztopašne si objednávame aj miešané nápoje. Coca sour a Coca Libre. Sú pekné a chutia fajne.
Donesú nám aj stejk z alpaky, ten je fajný. Burger z alpaky má v sebe kopec cibule a plniva a moc nám nechutí. Ku obom jedlám je kopec hranoliek. Síce decentných, no kopec. Takže nejaké aj nechávame.
Odvážime sa aj na božskú masáž – hodina tvrdej za 100S (25EUR). Začíname infra lampou na šiju a po prvom kole dostávame aj vyhrievané vankúšiky na kríže. Teta začne zľahka, asi len rozotiera nejakú dezinfekciu po koži, tak sa si pomyslím, že načo platíme 10S extra za silnú masáž, no potom fajne pritvrdí – až mi iskrí pred očami. Aj si poviem, že ak sa ešte raz sa spýta, či je sila ok, tak jej poviem, že nie. Ale nakoniec schová lakte a je to fajn.
Centrálne trhovisko plné zrelého ovocia, kupujeme mango a aromatické no tvrdé jahody. Tie idú neuvertiteľne dobre dokopy s Piscom.
Na námestíčku s Trujillom skúšame aj Dona Caesara. Je to rodinná reštika-cevichería (kde majú na obed menučko za 17Sol. Ceviche máme rovnaké, len jedna porcia má riasové guľky z andských jazier. Celkom nám chutia a hlavne praskajú v ústach ako kaviár. Majú aj akciu na Heineken, 2x600ml za 18S. Je hovädsky ľadové, ale to druhé sa pomaly ohrieva. Píšem o tom preto, lebo kým neprišli chlapci z Heinekenu, patrili všetky pivovary pod jednu jedinú firmu Bakkus. Teraz majú dvoch priemyselných výrobcov.