D032-069: 17.11.-24.12.2019 Panama City → San Andrés → Mexico City
Po desiatich rokoch sa nám splní sen a pristávame v karibskom raji na ostrove San Andrés. Na nasledujúcich 5 týždňov sa stáva našim domovom.
Ostrov (spolu s Providenciou) patrí pod Kolumbiu a od jej pevniny je vzdialený až 800 km (od Nikaraugy len 200 km). Je duty free a nielen pre pevninských Kolumbijčanov vytúženou destináciou.
Pred odletom z Panamy platíme leteckej spoločnosti (Copa airlines) v hotovosti vstupnú turistickú daň 40 USD na hlavu (pre vnútroštátne lety z Kolumbie je to 30 USD). Vo vzduchu sme 45 minút, k chipsom podávajú rum s kolou a pivo Atlas light. Pohľad na ostrov z oblakov je dych berúci.
Letisko je maličké, formality vstupu zdĺhavé, intenet nefunguje a ani bankomaty. Do centra prehopkáme za 10 minút. Caja Social má konečne bankomat bez poplatku a v predvolenom menu vydáva max 400.000 COP (cca 105 EUR). Pre nasledujúce výbery volíme už zadanie sumy, to ide až do 700.000 COP (cca 203 USD).
Hlavné mesto ostrova alebo El Centro má jednu z najkrajších mestských pláži, na akých sme boli. Pláž Sprat Bight je katológovo biela s jemným karibským pieskom. Ten výhľad nikdy neomrzí, more 7 farieb, na obzore vidno ostrovček Johnny Cay s palmami, ktoré menia farby so slnkom a na blankytnej oblohe plávajú načochrané karibské oblaky.
UBYTOVANIE
S ubytovaním to nie je až také jednoduché, teda vôbec také ako sme si predstavovali. Náš plán získať niečo napriamo zvlyháva, blížia sa sviatky a všetko je úplne vybukované. Prvé 2 noci ostávame cez booking.com za letiskom. Skúšame airbnb a vyrážame na výlet do mestečka San Louis. S lokálnymi nevieme ale nájsť spoločnú reč, ceny sú vyššie ako online a aj aké sľubovali cez whatsup. Za ponúkaný konfort sú absurdne vysoké. Zapáči sa nám pláž pred Rocky Cay a cez google.maps oslovíme Nemku Helgu ponúkajúcu ubytovanie. Dostaneme sa tak k jej susede Judith, ktorá nás za 80.000 COP (21 EUR) na noc ubytuje na mesiac. Máme vlastnú kúpeľňu s toaletou, denné upratovanie a za 13.000 COP na hlavu čerstvý obed. Z domu sme na pláži do 3 minút. Na hlavnej ceste je slušný SM, od 30.000 COP sa dá platiť aj kartou. Najčastejšie kupujeme avokádo & čerstvý syr a meníme garafóny vody (7.200 COP za vodu + 40.000 jednorázová záloha za garafón).
ŠNORCHLOVANIE
Dostávame sa do rutiny, každé ráno začíname šnorchlovaním. Podľa vĺn sme na protiľahlom ostrovčeku Rocky Cay za 15-20 minút. Voda nie je hlboká, dokonca sa dá pri odlive prejsť aj peši na ostrov.
Na dne sa striedajú pieskové plochy s trávovými. Vlny rytmicky hýbu rastlinami. Je to celkom halucinogénne vznášať sa nad týmto divadlom. Sem tam vidieť veľkú mušlu, ale vačšina z tých najväčších mušlí (conche) je už prázdna, vylovená. Aj mŕtve kiny sú obrovské. Tri krát sa nám pošťastí spozorovať aj hadiacu sa morénu.
Milujem rána keď prší, obzor je monochromaticky melancholický. Kvapky bubnujú o hladinu, dávajú telu masáž a voda v mori je teplejšia ako dážď. A vtedy, keď sa husto rozprší, kvapky odskakujúce od hladiny, vytvárajú akýsi magický opar. Obloha je vtedy zväčša zatiahnutá ako pred snežením. Spod hladiny pozorujeme kruhy vytvorené dopadom kvapiek, ktoré praskajú vzájomným spojením, ako bubliny z bublifuku.
More je najviac rozbúrené okolo Novu. Vo vode nevidno nič a vlny si s nami robia čo chcú. Spln zasa v kombinácii s vetrom otvára možnosti kitesurferom.
Videteľnosť je každý deň iná, dva krát máme šťastie na väčšiu školu rýb. Oboplávajú nás veľkým kruhovým oblúkom a zmiznú v diaľke. Podľa vĺn a viditeľnosti ostávame preskúmavať plytké vody medzi ostrovčekom a hrdzavejúcim vrakom. Začiatkom decembra zahliedneme páriace sa sépie. Dve väčšie svetlohrou signalizujú výstrahu. Malé bodky na ich tele pôsobia elektizujúco. Ostatné štyri menšie plávajú v ich blízkosti.
V okolí vraku sú vo vode viaceré kovové atrefakty z lode, obrastené mäkkým koralom. Niektoré ježovky ich využívajú ako prístrešok. Najväčšiu radosť máme, keď v jednej rúre nájdeme vykúkať chobotnicu.
Iné ráno prekvapí nadrozmerná plochaňa. Nie je to bežná platesa, táto je farebnejšia a oči má akoby na stopkách a otáča ich ako chameleón. Tvári sa ako Dáliho roztečené hodiny a kopíruje aj mäkký koral, ktorý tu takto rastie.
Vtipné bývajú aj chlpaté kraby pechriace sa s nadrozmernými domčekmi, do ktorých ešte nedorástli.
Naspäť plávame naprieč zátokou. Jedno ráno sa nám podarí natrafiť na obrovskú barakudu (Great Barracuda). Má niečo cez meter, v plytšej vode postáva nad trávnatou plochou. Zuby vyzerajú ostro a hlavne ich je veľa. Dovolí nám prísť relatívne blízko a potom sa bez náhlenia majestátne vzdiali do šera v diaľke.
O dva dni na to pár metrov od brehu narazíme na ďalšieho giganta, tentokrát obrovskú raju (Caribbean Whiptail Stingray). Je z časti zahrabaná v piesku a chýba jej chvost. Menšie raje tohto druhu pozorujeme ešte niekoľko krát.
Dokonca máme štastie aj na korytnačku, tá je relatívne malá, jednoznačne najmenšia akú sme v otvorenom mori videli.
Pri vychádzaní z vody alebo večernom kúpaní cítime pár krát pŕhlenie, ale ako to tak býva, nikdy nič nevidíme.
Voda je čistá, odpad v podobe prázdnych fliaš a plechoviek a plastu vidíme len hlbine pri brehu, keď je dobrá viditeľnosť. Dážď prichádza v prietržiach takmer každý deň a je aj častou príčinou spláchnutia odpadu do vody. Ale vždy je to ľudská ľahostajnosť.
JEDLO
Po sprche ku káve z moka stroja jedávame čerstvé kokosové slimáky od Judithinho manžela Ansela. Ten pečie každé ráno od 3, okrem utorka, kedy ide na farmu a nedele, kedy je na programe kostol. Okolo 10 potom robí rozvoz na motorke do okolitých obchodíkov. Počas dvoch týždňov, kedy je Ansel na pevnine na návšteve dcéry a vnúčeniec a aj kôli zubárovi, si dávame pečivo z ulice, najčastejšie syrový kroasant a guajavové sladké pečivo, pár krát vajíčkovú arepu.
Doobedia sú vyhradené na prácu. Obed mávame domáci. Petronela sa strieda so sestrou Judith a každý deň máme niečo iné. Obľúbujeme Rondel, ten býva zväčša v sobotu. Je to mega polievka s morskými plodmi, najčastejšie rybami a zeleninou (juka, zemiaky a platany). Zakaždým je iný. Chutí fantasticky a je to riadna futrovačka. V nedeľu po kostole nás čaká hustá hovädzia polievka, so zeleninou a miskou kokosovej ryže. Ku všetkému je podávaný pepper, štipľavka naložená v trstinovou octe. Lokálnou špecialitkou je aj všade prítomný chlebovník, podávaný ako chipsy. A samozrejme obrovské mušle, Concha. Ryby, ktoré až do kuchyne nosí lokálny rybár, sú malé, vody sú tu (veď ako aj inde) riadne vylovené. Najčastejšie teda mávame mäso (ani jedno jedlo vlastne u Judith nebolo vegetariánske). Opečená costilla, prasačí chvostík, kura sú podávané s kokosovou ryžou, stukovinami a niekedy malým šalátikom. Thanksgiving oslavujeme so zemiakovým šalátom, kokosovou ryžou a údeným prasiatkom. Prvú adventnú nedeľu lasaňami. Chutia nám aj meat balls, spomíname filipínske Dumaguete a dominikánsku Sosúa. Šunku z moriaka dostaneme s cviklovo zemiakovým šalátom. S každým morským jedlom sa zjaví aj mačička Mňauka. Tá jeden deň spôsobí rozruch, keď sa s jedným odrazom vyskočí na banánovník a dole zoskočí s ulovenou jaštericou a zožerie ju pred nami zaživa. Ovocie je neexistujúce, k obedu mávame čestvý džús, najčastejšie limetkový. V čase nášho pobytu zreje aj džonbon, ten nám Petronela pár krát pripraví ako olovrantový šalát na slano.
PLÁŽ
Po obede s prestávkou na kávu pracujeme až do útoku komárov alebo pieskových mušiek al pri najhoršom ich komba. S posledným slnkom sa chodíme ešte prejsť a vykúpať na našu krásnu pláž. Nemáme síce výhľad na západ, ten len vymaľuje nadýchané karibské oblaky do svojich farieb. Pláž je mimoriadne fotogenická, biely piesok a obzor hustý krásnych kokosových paliem. Je to obľúbená svadbová destinácia a takmer každý piatok alebo sobotu tu jedna je minimálne jedna romantická svadba. Helga nám raz pri kartách rozpráva ako sme jednoducho môže priletieť aj celá komplikovaná rodina (rozumej mafiánska) osláviť svadbu bez komplikácii (rozumej vystrieľania rodiny). Podniky prevádzkujúce svadby sú aspoň štyri. Populárne sú slavobrány, najčastejšie zdobené palmovými listami a kvetmi, niekedy je na pláži len obrad, niekde celá hostina. So západom slnka a posledným svetlom vyniknú svetelné výzdoby, pačia sa nám jednoduché svetielka, ktoré akoby vytvárali svetelný stan.
Okrem svadieb sme zažili aj jednu oslavu patnástin so štyridsiatimi pojašenými pubertiačkami, viaceré školské akcie a nejaké koncerty.
Inak pláž majú podľa svojich sektorov rozdelené svorky psov. Najčastejšie vídame Zlomenú Labku a Blackieho.
Čo je zvláštne na pláži nestretávame lokálnych, iba jednu nedeľu stretneme majiteľku nášho SM s deckami. Predstavujeme ako naše Jednoťácke coop-predavačky by chodili cez cestu k moru, to by bolo u nás na Severe perfektné. Decká z našej domácnosti stretneme iba jeden večer vo vlnách. Keď sa pýtame, prečo nechodia stále, Judith hovorí, že k moru chodia iba s rodičmi a tí nemajú čas. To asi nikde na svete.
Ku koncu pobytu, nájdeme stánok s plnenými langošmi. Nie sú to langoše ako u nás, ale pripomínajú nám ich. Najviac nám chutia tie s conche (nasekanými veľkými mušľami). Je to lahôdka podávaná s mimoriadne štipľavou omáčkou a na pláži skvele chutí.
Veľkú zábavu mávame večer, keď pozorujeme kraby. Aj také mikro krabíky (menšie ako necht), robia presne to čo tie väčšie, teda teatrálne vyťahujú piesok z domčeka a upratujú.
Krásne sú večery v období splnu, bodové osvetlenie mesiacom so šumom vĺn a ľahkým vetrom vyrába čistú karibskú romantiku. Čas nočného kúpania.
Na večeru sa musíme uspokojiť s rôznou kombináciou avokáda, čerstvého mäkkého syra, tuniaka v konzerve s limetkou, rajčín, cibule a s krekrami. Tri krát skočíme na sendvič do sendvičárne a dva krát grilujú večer na ulici kura (cena je super, štrťka kuraťa za 9000,). V meste za letiskom sa dali kúpiť aspoň mäsové kúsky na špajdli a rôzne vyprážance, v našom okolí nie je nič.
Večeru trávime pri filme už v klíme, tá má len jeden mód, ale bez nej by nás zožrali komáre.
POTÁPANIE
Helga nám sprostredkuje kontakt na potápača Rogera. S jeho teamom Sharky, pod taktovkou kapitána Nelsona, potápame prvý krát 21.11.2019. Roger nás vyzdvihne 8.45 a odvezie do malého vojenského prístavu. Sme 4, s nami ešte Nemec Bernard a Kolumbijec Santiago. DM Enrique volí prvý ponor na našej strane ostrova. Previs je parádny, mäkké koraly, ktorými je San Andrés známy, vidíme v tých najrôznejších tvaroch a veľkostiach. Viditeľnosť nie je najlepšia ani na druhom ponore, kúsok od West Pointu. Cítime sa ako v akváriu, podplávavame previsy a jaskyňky. 23.11.2019 je more je ako zrkadlo. DM Roger vybral pre nás skvostný ponor Grupper palace s trónom Posseidona. Je to mega zážitok, klesáme do 40 metroch inverznou stenou. Cítime fyzický tlak, podvodná kamera je riadne preliačená. (prekvapivo to ale dá). Mlaďoch Santiago sa dnes snaží nevydýchať predčasne vzduch a dokúpil si už aj kameru podvodnú. Archeológ Bernard letí zajtra do Európy a na dnes sa k nám pridal aj postarší Američan. Druhý ponor je na Piscinita, pod vodou sú bizardné sochy a ľudia sa tam prechádzajú v prapodivných helmách. Vzduch je vháňaný do helmy z pontóna na hladine. Prechádzačov doprevádza potápač – fotograf. Úplná haluz, ale vyzerá to ako od Jules Verna. Pred skalnými prevismi sa vlní malá moréna. Mega lobster sa zakliesnil do koralu a otŕča na nás len tykadlá. Jaskyne a previsy sú malé a vzájomne si vírime piesok. Ponory platíme kartou (190.000 COP za 2 ponory na hlavu) a v aute zisťujeme, že nám chýba daľšia 50.000 COP bankovka. (prvá zmizla v deň prvého ponoru, ale mysleli sme, že mohla zmiznúť aj z ubytka, alebo sme ju stratili). Riešime nešťastnú situáciu cez whatsup s Rogerom, lebo takto to vyzerá na kapitána, ktorý bol sám na palube, kým sme my boli v hlbinách. 25.11.2019 Rodger nám férovo a na naše prekvapenie vracia peniaze so slovami, že s týmto kapitánom sa mu to ešte nestalo. Mrzí nás to, mali sme v pláne viac potápať, ale po tomto incidente to už na ostrove neskúšame.
INTERNET
Internet je všeobecne biedny na ostrove, väčšinu času pracujeme offline a pripravujeme sa na pondelok, kedy v meste urobíme upload aj update. Ako komunikátor tu najviac fičí WhatsUp (skype vôbec nenabehne), dokonca tu už nikto ani nepíše, iba nahrá odkazovú správu. Operátori sú dvaja, Claro, to ale nemalo dostupné žiadne SIMky (ani v stánkoch), tak nám ostal Movistar. V internetovom obchodíku nám chip predal chlapík za mierny príplatok (27.000 COP = 20.000 2G na 15 dní, 7.000 SIM). Bohužiaľ s aktivovanou samonabíjaciou blbosťou, ktorá po ďalšom dobití kreditu na 20.000 automaticky stiahla 3.000 a keď sa mi podarilo odpáliť kód G prišli sme aj o ďalších 10.000. Stojí nás to hodinu a pól života čakania v lokálnom stánku na hlavnej ceste, keď kredit opäť dobíjame a kupujeme ďalšie 2G. Celé zle. To celé sa zopakuje aj pri treťom dobití, tam prídeme o ďalších 6.000.
MESTO
Mesto, to je pre nás pondelok, kedy návštevujeme El Centro. Po rannom plávaní naskakujeme na ostrovnú MHDčku (2500 COP na hlavu).
Ťažko sa pod nízkym stropom zviera v jednej ruke čerstvé pečivo s klobúkom, kým druhou rukou zvierajúc autobusová tyč balansujem. Autobusári, riadni pretekári, šoférujú ako diabli, vydávajú peniaze za jazdy a preskakujú retardéri. Zástavky sú neexistujúce, človek iba pri nastupovaní zamáva. Vystupovanie za jazdy patrí k bežnej výbave Ostrovana, už to musia mať v génoch. Pre nás, ale láskavo zastavujú naplno.
Pešou zónou sme za chvíľu na upravenej plážovej promenáde. Doobedie trávime s výhľadom na Karibik v otvorenej v kaviarni Juan Valdez pri práci (najmä upload, update). Verejný internet ide maximálne do 12 hodiny, potom zmizne príchodom turistov na pláž. Na obed sa presúvame o pár krokov ďalej, pod palmy na bielučký piesok. Peruánske ceviché kombinujeme s parádnymi stejky s rýb, ktoré priprajuve dcéra od našej domácej (inak aj na prvý obed na pláži sme si vybrali túto reštauráciu, to sme netušili, že u rodičov majiteľky reštaurácie budeme bývať). Pri sieste prerušenej maximálne zmočením sa v Karibiku pozorujeme holuby na piesku a dovolenkárov. Voda je plná štastných dovolenkárov. Zo začiatku je tu veľa MatéCucákov (JuhoAmeričanov popíjajúcich maté), neskôr iba domáci a zriedkavo cudzinec. Počet dovolenkárov s prichádzajúcimi sviatkami exponeciálne rastie. Na pláži sa dá prenajať stolička, kúpiť drink, objednať jedlo. Obľúbené je zapletanie vrkočov podľa vzorov z objemného albumu. Atmosféra je vždy príjemná, hudba nerušivá a väčšina turistov popíja alkohol z duty free obchodov. Rodinky, partičky a páriky. Nový je fenomén s identickým vzorom plaviek. Dokonca raz vidíme rodinku 12tich a všetci majú ten istý vzor. Aj dedkovia a babky. A to je pekné, že rodinky sú nielen deti ale aj starí rodičia.
HELGA
Je zlatá baba. Trénujeme s ňou nemčinu. Mimo DE sa nám už málokedy naskytne príležitosť pošprechovať. Helga je mometálne na love nového ubytovania. Na ostrove žije necelých 30 rokov. Zasvätí nás do tajov kartovej hry Skipbo, dávame turnajové 3 partie. Vtedy nám rozpráva príbehy z ostrova, často aj o strigách a wúdú. Dozvieme sa aj pikošky, ako napríklad, že Anselova motorka parkuje v noci v obývačke nie aby nezmokla, ale aby ju nerozobrali na šrób. Keď nám iný deň opisuje blízku lagúnu a krokodílov, tak jej zo žartu navrhnem, nech si jedného krokouša donesie a nainštaluje ho do studne a na námestie pre jej bývaním, kde každý deň zúri detská gerilla. Najšťastnejšiu ju jeden večer stretneme pred SM, keď zmenežuje exorcistu na vyčistenie jej priestoru.
KOSTOL
Ostrovania sú zmes pirátov, otrokov (privezených z Jamajky) a kolonizátorov. Obyvateľstvo je čierne, ale črty majú belošské a modré alebo zelené oči nie sú výnimka.
Domorodci hovoria medzi sebou variáciou angličtiny tzv. Caribbean English. Kutúra nesie meno Raizal.
Naši domáci chodia každú nedeľu do kostola. Prvý týždeň má Judith problémy s nohami, tak sa domáci pánko Ansel vychystá len s nastajlovanou vnučkou Shainee. Tá ma aj nedeľnú školu. Ansel je dnes fešák v kravate so štýlovým klobúkom. Malá, v bielych šatách s volánmi, je vyčesaná na parádu. Pred odchodom vyvádza kôli bižutérii a my si spomenieme na naše Hanky.
V čase kedy Ansel oddíde na dva týždne na pevninu, privolíme nedeľnej návšteve kostola.
Judith napriek bolesti, vznešene kráča s nami po hlavnej ceste k domu Pána (Emmanuel Baptist Church). Cesta je krásna. Na pravo medzi vysokými palmami vidieť slnečný Karibik. Pred vstupom do vyklimatizovaného svätostánnku vypisujeme uvítací lístok, aby nás mohli oficiálne pred kázňou privítať. Trojhodinová návšteva obsahuje veľa spievania a vzívania. Otvárame ponúknutý spevník a chvíľu trvá, kým sa zorientujeme. Text by mal byť premietaný aj na veľké plátno, projektor sa ale nechytí. Jeden hudobník dusí do klávesov a druhý trýzni gitaru a bubny. So zborom spieva celý kostol. Spievaním sa aj gratuluje k narodeninám všetkým, ktorí ich od poslednej nedele mali. Nasleduje minúta ticha za čerstvo zosnulých a modlidba za uzdravenie chorých. Všetko sa robí menovite, v komunite sa poznajú všetci.
Kazateľ má červený oblek a kravatu s Vianočným motívom. Oduševnene hovorí o význame Vianoc. Po omši podá vonku pred dverami každému ruku a rozlúči sa. Celé je to ako vo filme. Domov sa vezieme cirkevným busom s aspoň polovičkou zboru.
Druhý a posledný krát ideme do kostola nedeľu pred Vianocami. Vtedy to tu praská vo švíkoch.
Judith nás zoberie aj do nedeľnej školy pre dospelých. Učiteľ vysvetľuje vianočný zázrak a apeluje na našu domácu, aby nám zohnala bibliu. Z okna vidieť burácajúce more. Dnes fúka a počuť vlny trieskajúce sa o skaly, na ktorých je kostol situovaný. Neviem si predstaviť krajšie umiestnený svätostánok a školu.
Zbor starších dám z naposledy nahradil zbor mladých teenagerov, ktorí si nacvičili Vianočný príbeh v nekonečnom repertoári.
Petronela, sestra od Judith chodí do katolíckeho kostola, ich mama bola katolíčka a 2 deti z 9 pokračovali v jej viere. Ostorov je síce malý, ale zastúpenie tu má 5 či 6 vierovyznaní.
Ľudia žijú pospolite, rodiny sú už menšie ako kedysi a starí rodičia majú pevné miesto vo výchove vnúčeniec. Rodičia pracujú a počas prázdnin sa na obed u nás prestrieda aj 4-8 detí. Judith s Petronelou sa starajú o starých a nevládnych vo svojej rodine a každý deň varia a nosia obed aj im.
Pred Vianocami sa naši domáci venujú každý svojsky lendskejpingu. Externý záhradník okmásava banánovníky pred terasou. Jeden malý nabrúsenou mačetou vysekne a následne ho oseká. Má očká ako zemiak, tiež vyženie keď sa zasadí. Každopádne ani peniaze ani banány na stromoch nerastú.
Peniaze od nás (na ubytovania a jedlo) vidíme postupne rôzne investované do pokračovania stavieb a prerábok. Judith je veľmi zodpovedná a vo veľkej rodine má silnú pozíciu. Plánuje ďalší rok zaplatiť vybetónovanie celého chodníku od hlavnej cesty až k ich domu. Osoží to celej komunite. Po daždi býva veľa blata a ťažko sa chodí.
Radi by sme sa ešte niekedy vrátili. Možno keď bude sezóna krabov križujúcich ostrov. Snáď sa vtedy dostaneme aj na ostrov Providencia, ktorý je vzdialenejší = rurálnejší. A kľudnejšie more vo vhodnej sezóne prinesie aj lepšiu viditeľnosť pod vodou.