Salar de Uyuni: D4

D064: 2015/02/12 Salar de Uyuni D4 → Uyuni → Potosí
Zavčasu vstávame do Muckových narodenín. O šiestej už naraňajkovaní a naložení uháňame smer Salar. Máme veľa oblakov, ale aspoň sú pekne ružové od východu. K cíti tortu, tak ju ubezpečujem, že to bude určite len nejaký dezert, i keď viem, že je to pre ňu, lebo beťár Gruber mi včera po jednom pivku spiklenecky pošuškal do uška, že jej robia niečo. Zastaneme na konci cesty uprostred vodou zaplavenej pláni. Už sú tu tri autá. Fotíme ostošesť. Tenká vrstva vody na slanej platni pri bezvetrí vytvára zrkadlo. Oblaky na horizonte sa na tejto vode zrkadlia a vytvárajú horizontálne symetrické obrazce. Pripomína mi to fraktály. Mám ale len foťáčik s pevným ohniskom a nedá sa mi zúmovať, tak zosávam pri fraktáloch. Oči to vidia trochu lepšie, vedia jemne priblížiť. Je to magické. Trochu som sklamaný, že sme skončili tak zavčasu. Kúsok od brehu. Mal som už aj vyzuté nohy, že tam vbehnem. Zrazu posádky troch gazíkov pred nami naskáču do áut a poďho do vody. Úaú. Tak to je super. Snáď to spravíme aj my. A veruže sme aj spravili. Aby nám super slaná voda neužrala podvozok za jazdy, ideme len decentných 20 až 30km za hodinu, podľa hĺbky. Jeden gazík sa oddelí od skupiny pred nami a vytvára haluzné zábery na našom pravoboku. Foťáky cvakajú, baterky sa míňajú a my sme jednoducho uchvátení. Aj si s Katkou meníme foťáky, lebo ona má skôr kopce a ja skôr len fraktálové oblaky. Trochu mi vadí, ako auto pred nami čerí vodu a kazí perfektné zrkadlo na moje fraktálové zábery, tak pobádam Grubera, aby to šibol viac napravo, preč z vlniek.
Okolo ôsmej prídeme k ostrovčeku a jedno auto to tam zapichne. Naše dve autá zaparkujú na vedľajšom ostrovčeku. Tých tu veru vôbec nie je veľa a nechápem, ako to tu vôbec našli. Tu už ale úplne bez zábran dávam dole tenisky aj ponožky a poďho do ľadovej slanej vody mimo ostrovčeka. Je čas na fotenie a i keď bosý, poriadne sa do toho obúvam. Skáčem v plytkej vode aby ma K odfotila vo vzduchu, ale aj tak som zamočený až po hruď. Nevadí mi to, nie je až tak zima. Slnko celkom fajne hreje cez husté oblaky. Problém nastane, keď voda obschne a po kvapkách zostanú soľné stopy. Vyzerám ako soľný leopard. Zo začiatku je mi zima na nohy, potom už zimu vôbec necítim. Ale uvedomujem si, že chodidlá treba poriadne vysušiť a čo najlepšie prehriať.
Keď sme už celí premočení a premrznutí, ide sa na raňajky. Tie si rozbalíme v kufri Landcruisera. Nestihnem sa ani poriadne obuť a už utekám s foťákom fotiť Katkine gratulácie. Podľa Bolívijského zvyku jej capnú tvár do torty. Tá bola inak naozaj pekná. Na to, že o jej narodkách ešte deň dopredu nevedeli a použili iba pár limitovaných surovín, torta vyzerá úplne perfektne. Korpus tvoria dva pláty palacinkového cesta zlepené raňajkovým džemom a dulce de leche. Taktiež vrch je zdobený dulce de leche a farebnou penou. Ku gratuláciám a spevu v dánčine sa pripájajú aj gratulanti a speváci po francúzsky, portugalsky, anglicky, kečuánsky, španielsky a dokonca aj z Izrealského auta. Izrealci K namaľujú poster po hebrejsky a K sa s nimi fotí.
Ledva zjeme polku torty a ide sa ďalej. Šofér nám hovorí, že ešte len bude miesto na loco foto – bláznivé fotky. Pýtal som sa ho, či sa dostaneme aj na suchú soľ, no tváril sa, že nie. Moja španielčina je predsa len dosť limitovaná, čo sa ukáže neskôr, keď 60kou uháňame po suchej soli. Aj tu, rovnako ako pod vodou robí soľ šesťuholníkové obrazce, no nie tak pravidelné ako usilovné včeličky v úli. Znenazdajky auto pred nami urobí veľký oblúk a vráti sa k autu za nami. Šofér sa snaží zistiť, čo sa deje, ale nakoniec sa ukáže, že robíme stopku na fotenie. Vybehnem trochu prisoliť a zafarbiť soľ a K ma vyháňa ďalej a ďalej od gazíkov. Je to fajn, nikto ma nevidí, no keď sa vraciam vidím prifarbovače dvoch Izrealcov, ktorí už tiež nemohli vydržať a nikto ich nehnal tak ďaleko od áut. No i tak dobre urobili, lebo sa to oficiálne nemôže a zastávka je dlhá a po raňajkách žiadna cikpauza nebola. To sa nakoniec ukáže ako najslabší článok dnešného dňa.
Fotenie na suchej soli je síce bez odrazov, ale aspoň sa nezamočíme a na niektoré efekty odrazy vo vode vyslovenie vadia. Každý sa snaží vymyslieť čo najoriginálnejší záber, no tým, že sa hráme s perspektívou a subjekty sú často vo vzdialenosti niekoľko desiatok metrov je komponovanie z ruky dosť problematické. Obzvlášť keď sú predmety aj v troch rôznych rovinách. Silne odporúčam zobrať si statív, lebo sebamenší pohyb ruky držiacej foťák rozbije kompozíciu nekonečna na prach. Robili sme napríklad video – beh ľudí z jednej fľaše do druhej. A aj keď sa K podaril štart vyladiť perfektne, na konci sme už vybiehali na fľašu, namiesto do nej. Nekonečný horizont a neexistujúca mierka dáva kreativite skutočne krídla.
Ani sa to cez tie oblaky nezdá, ale dosť pripeká. Zase sme sa raz zabudli natrieť. Zbadáme sa, až keď slnko cítim na líčkach. Fotili by sme aj dlhšie – nápady síce dochádzajú, ale niektoré sa dajú ešte pozlepšovať – no babám, ktoré nemohli len tak prifarbiť soľ sa už chce strašne cikať, tak vyrážame. Nedočkavo sledujú horizont, kedy sa už konečne vynorí WC. Gruber hovorí, že aby vydržali až do mesta – Colchani, lebo tam, že sú WC lacnejšie. Myslím, že už sme za hranicou šetrenia za WC, no na neštastie WC na soľnom hoteli nefunguje. Tak v chvate pofotíme posledné zábery pláni zaliatých vodou a poďho do mestečka na WC.
Tam je veľa blata, nekonečne veľa stánkov so suvenírmi obparkovanými gazíkmi s turistami a keď pred WC vidíme nekončiacu patičku Kórejcov, skoro nám cvrkne. Medzitým sa totiž chce už aj mne.
Pýtam sa domácich, či sú aj iné WC a veru sú, ideme kúsok ďalej a dokonca je aj voľné. Splachovanie je bandaskami, ktoré sa napĺňajú z veľkých sudov.
Táto časť je skutočne nedomyslená. Takmer 5 hodín bez WC s raňajkami, to je vážne zloba. Ešte že som chlapec a využijem každú príležitosť.
Zastaneme ešte na benzínke, kde si rozmeníme peniaze na tip pre šoféra a kuchárku a po pár minútach sa brodíme Uyuni. Za mestom navštívime cintorín mŕtvych parných lokomotív, ktoré kedysi vozili striebro do Čile a teraz tu len tak ledabolo hrdzavejú a nechávajú sa pomaľovať grafiťákmi. Na jednej je spravená aj hojdačka. Na zemi pred autami si dáme posledný spoločný obed, vymeníme si emailovky, tipneme našu posádku a poďho na stanicu.
Nám ide bus do Potosí už o hodku (15:00). I keď nám v cestovke hovorili, že pôjde až o štvrtej, a podľa Austrálčanov ani nepôjde. Vikingkám ide až večer, tak sa rozhodnú ísť s nami do Potosí, čo je zhruba na polceste a odtiaľ by im mali ísť ďaľšie spoje. Baby ešte chcú, aby sme im pomohli vybaviť dátovú SIMku, tak pobehujeme hore dole, no všade nám to radi predajú, ale aktivovať si to musíme ísť do centrály. Tá je ale zavretá, tak končíme späť na stanici bez netu. Ešte dobre, že sme s tým neotáľali a priplatili si dve EURá a mali sme to aktivované bez oficialít už v Tupize. Austrálčania ťupíci tu čakajú na bus o štvrtej, ktorý si vo veľkej radosti, že naozaj ide kúpili, bez toho, aby si všimli, že vo vedľajších dverách predávajú bus o hodinu skôr. Je to dosť divné, lebo tu sa predávajú lístky s veľkým krikom. Spoločnosti idú v rôznych časoch, aby si nekonkurovali a i keď krik podľa mňa nemá zmysel, je to pomerne komfortné, lebo stačí iba počúvať tu svoju destináciu, ísť za najväčším krikom a kúpiť si lístok. Takže Austrálčania musia čakať o hodku dlhšie, ale aspoň nám poradia hostel, ktorý si skontrolujeme podľa webu a rozhodneme sa, že mu dáme šancu. Cesta je veľmi zaujímavá, prší ale krajina je pestrá, hornatá, ale hlavne ideme po parádnej novej asfaltke. Po štyroch dňoch trmácania sa dvadsiatkou nám ani nie moc komfortný bus na plné gule ziapajúci lokálne šlágre príde ako luxusná limuzína a úzka cesta ako nemecký autobahn. Aj si pospím. Dojem nám trošku kazí dedko, čo si vyzul jednu topánku a potom domorodá babka s dvoma dlhými copami, čo si dala dole klobúk. Riešime to ňufkovátkom z Thajska, ktoré prebíja všetky pachy.
Príchod do Potosí je dramatický. Vidíme Cerro Rico – horu rozvŕtanú baníkmi tak, že sa začala prepadávať a všade navôkol tehlové domčeky ťahajúce sa po kopcoch do nekonečna.
Na stanici sa po WC rozlúčime s Las Vikingas a poďho na minibus do centra. Prvý bus nás zoberie i keď sa tam s veľkými vakmi ledva pomestíme. Platíme 3BOBy dokopy, za batohy neúčtujú. Cestu si sledujeme na GPS. Večerné mesto vyzerá z okien busíku celkom dobre. Tešíme sa na pešie preskúmavanie. Čím sme bližšie centru, tým horšia je zápcha. Ku koncu už ľudia hromadne vystupujú a peši obiehajú zápchu pred busom. My máme ale ťažké vaky a nikam sa neženieme, tak si sedíme v zápche. Vystúpime trošku skoro, aby sme sa nepreviezli, tak plne naložení fučíme tri bloky do kopca. Na hosteli Casona majú izbičku ako pre nás za 100BOBov. Zložíme sa a ideme hľadať niečo pod zub. Nájdeme vegetárianske miesto nad rozbúrenou cestovkou Koala. Dáme si jedno nevegetariánske menu z vyprážanou lamou naprírodno a šošovicový burger, keď sme teda vo veggie podniku. Je to neuveriteľné, ale naša Katuška má ešte stále narodky, tak si objednáme aj fľašku Bolivijského Červeného. Predjedlo je francúzska crepa plnená dusenou zeleninkou. Nasleduje super quinoová polievka, ktorá by nám dvom úplne stačila na večeru. Aj burger aj lama prídu s hranolkami, tak sme celkom nafutrovaní.