D061: 2015/02/09 Tupiza -> Salar de Uyuni D1
Tu nás veru ráno nezberajú po hoteloch. Cestuje sa aj s veľkými vakmi, lebo cesta konči v Uyuni, nevraciame sa späť do Tupizy. Takže bez raňajok (tie sa tak skoro nepodávajú, dostali by sme ich, iba ak by sme šli s hostelom na tour) si v plnej poľnej odšlapeme v dáždiku do cestovky. Tam urobíme na podlahe peknú spúšť a pojedáme suché koláčky ešte z Argentíny, čo zostali zo 14farebného kopca. Zapíjame to s maté. Baby nič nemajú, tak jedia v hoteli. Takže keď treba nakladať vaky, robím to sám.
Šofér – Gruber má 23 rokov. Nafasujem sedenie vedľa neho. Baby tri sedia za nami. Kuchárka – Doňa Sonja sedí úplne vzadu – na treťom rade sedadiel. To je fajn, lebo netreba na každej zástavke vypúšťať turistov zo zadu, kde nie sú dvere.
Hneď za mestom začína riadne drsné blatisto, štrková cesta a slušné stúpanie. Stale priší. Dúfame, že vaky sú dobre zabalené. Keď pochopíme, že trmácanie neustane, robíme maté a ponúkneme baby, ktoré sa neokúňajú. Hovorím, že koku si dáme neskôr, nech sa neprestrelíme. Po chvíli si však šofér začne napchávať svoje syslie líca a tak K neváha a zasvätí baby do tajov kokovania. Keď ide ponúknuť kuchárku Sonju, tá jej len veselo ukazuje na jej vlastný plný pytlík. Šofér hovorí, že vášnivému kokadérovi vydrží ten pytel tak dva dni. My sme si to dávali tak dvakrát denne, no tu dosiahneme aj 5000mnm a v aute aj tak nie je poriadne čo robiť, tak v rámci boja proti výškovej chorobe zdokonaľujeme svoju kokadérsku techniku. Zdá sa, že babám sa to zapáčilo. No napriek viacerým pokusom sa im efekt tŕpnutia, ktorý K dosiahne zakaždým po pár minútach nedarí docieliť. Hovorím im, že to až tak nevadí, ono to fičí aj tak. Znenazdajky sa pustia do konverzácie prerývanej popevovaním na songy z rádia a nám je jasné, že im to fičí. My sa tiež trochu vykecávame a myslím, že hovorím za všetkých, keď poviem že sa cítime fajn. Staršia Anne (20) máva problémy so žalúdkom pri cestovaní, a teraz je to všetko v pohode. Koka je jednoducho všeliek. Robíme aj zastávky a prechádzame sa trochu v hmle, aby sme sa lepšie aklimatizovali.
Terén je neskutočne pestrý a premenlivý. Pestrejší ako na treku v Kolumbii. Trochu som sa bál, že to bude jednotvárne ako časom Quebrady v Argentíne, no zaplať Pánu Bohu a Pani Koke, nie je to tak.
Farby kopcov, ale i vegetácia sa neustále menia vidíme kaktusy ako v Argentíne, no s bielymi kvetmi, potom rôzne trávy. Jedna robí zaujímavé trsy, ktoré sa mi zo začiatku zdajú ako vypálené, ale neskôr je jasné, že to tak nemôže byť. Ako tráva vymiera vytvára v strede mŕtve čierne – spálene vyzerajúce miesto. Nová tráva potom obrastá okolo. Niekedy robí pekný kruh, dorastajúci do priemeru dvoch metrov, so stredom úplne zmiznutým a je tam len pôda. Inokedy – na veterných stráňach vytvára len pásy, alebo polmesiace, obličkové tvary. Je to naozaj zaujímavé. Na niektorých stráňach sú malé trsíky na vrchu a postupne smerom dole do doliny sú trsy väčšie a väčšie.
Celkom silný zážitok je, keď nám cestu skríži mama Vikuňa s možno ani nie hodinu starým mláďatkom. To vôbec nevie chodiť, kymáca sa na nohách a občas to vyzerá, ako keby zadný pár mala zlepený a skackala nimi alebo ich ťahala za sebou. Fotíme ostošesť, skúšame aj video, lebo na fotke sa to nedá zachytiť. Zostávame z toho úplne ohromení, že práve nám príroda dopriala takéto divadielko.
Ideme okolo viacerých minipohorí s krásnymi zasneženými končiarmi. Hovorím minipohorie, lebo do výšky trčí jeden až tri kopce.
Zastaneme aj v upršanej dedinke San Pablo de Lipez, kde nie je ani signál, no máme rozchod 5 minút. Na depresívnom námestíčku je polorozpršaný kostol a po troch minútach už všetci sedíme usmoklení v aute. Niet tam čo robiť. Prejdeme cez priesmyk 5000mnm a zastaneme nad Bolívijskou verziou Machu Picchu. San Antonio de Lipez je dedina, kde sa kedysi ťažilo striebro a mali 24 kostolov. Je to zaujímavé, ale bývať by som tu asi nechcel. Pred nami sa týči vulkán Utruncu – 6008mnm. Zastavíme sa aj kúpiť si lístky do národného parku (150BOB), ktoré síce dnes nepotrebujeme, ale inde sa nebudú dať kúpiť. Tam sa dozvedám o troch druhoch plameniakov, ktoré tu uvidíme. Jeden je čilský – ten je myslím aj v Bojnickej ZOLO, s ružovým chvostom. Andský má celý červený krk a čierny chvost. Tretí je Jamesov, ten je asi najkrajší. Chvost má trochu čierny odspodku a zvrchu červený. Keď hovorím červený, myslím tým skôr intentzívne silno ružový.
Neviem, či som už podvedome utrmácaný, ale mám pocit, že už ten prvý deň stál za tie prachy.
Zastavujeme nad velikou lagúnou Morejon 4900mnm, kde sa Izrealci oddávajú veselej cigaretke a veselo ponúkajú všetkých turistov. Baby nechcú, Katka fotí, tak sa s nimi pustím do reči. Hovoria zväčša oni, ako kde majú akú lacnú trávu a ako sa ešte cestou domov zastavia v Amsterdame. Naskočíme do auta a ideme ďalej, predbiehajúc vyhulujúcich sa Izrealcov.
Slnko zrazu začne akosi lepšie svietiť. Vloží do toho všetku noblesu neskorého popoludnia a jemne pripeká cez bočné sklo. Konverzácia v aute sa mi zdá nesmierne vtipná a cítim sa priam euforicky.
Kopce v diaľke vyzerajú ako ležiaca tvár. Ako sa tak približujeme tvár sa mení. Predtým to bol dlhý natiahnutý kyslý ksicht s velikým nosom, teraz vyzerá ako keby si pískal a noštek sa scvrkol priam až na plastický holyvúdsky. Zase si uvedomím, že toto je vážne super trip a stojí to za každý cent.
V hospedaje v Quetena Chico síce je 2G signál, no dáta neprenáša. Batožina je premočená, moja nová šiltovka prišla o panenstvo, ale vážnejšie straty sme neutrpeli.
S babami hráme hru na dopĺňanie slov a nesmierne sa pri tom bavíme. Frantíci pri vedľajšom stole asi ani nie.
Večer ešte niekoľkokrát vybieham na neuveriteľné hviezdy v masívnej mliečnej dráhe.