D23: 19OKT2024 Huaraz: Laguna Rocotuyoc 4.550m & Lagúna Congelada 4.700m, operácia Congelados (zamrznutí)
Na nedeľné raňajky ideme už nachystaní, keby predsa len prišli po nás načas. Vedľa nás sedí mladý párik a tiež si užívajú nedeľu. Zrazu sa objaví pani a zvolá že štyria na Rocotuyoc. To sme my, až na to, že my sme predsa len dvaja. Nastáva panika a anarchia, i keď ja som v kľude, lebo však sme pobalení a pripravení na všetko. Vysvitne však, že mlaďasi od vedľajšieho stola sa nechali namotať na náš výlet. Tak nás naženú do mikra a čakáme, kým sa decká narýchlo balia a vymocú von. Nech robíme čo chceme, vždy sa to nejako zamotá. Vyzerá to tak, že tieto výlety sa robia preto tak neskoro, aby na ne hoteliéri mohli na raňajkách namotávať hostí.
No dobre, do mikra nás síce naháňala pani vo fejknutých Prada okuliaroch, ale keď sme už všetci pekne ponakladaní vo vnútri vedenie prevezme jej manžel Elvis. Vážne. Priezvisko asi nemá Presley, ale aj tak. Je sprievodcom pre Real Tours a šoférom je Don Thomaso. Vpredu sa vezú dve panie, Prada, asi Elvisova partnerka a pani v zelenom kabátiku, šoférova frajerka.
Elvis je výrečný, no našťastie nespieva. Títo certifikovaní sprievodcovia by len kecali a kecali, neviem, či ich to na tej škole učia, alebo len takých tam berú.
Máme krásne počasie a Huascarán ako na dlani.
Z hlavnej cesty odbočíme do hôr, a ideme cez Marcará Village (jahodové farmy) a Baños Termales de Chancos. Termálne kúpele vyzerajú dobre, možno by sa sem oplatilo zbehnúť. Vraj máme aj nejaké v meste, ale voda je moc železitá a farbí všetko (asi okrem iného aj plavky) na červeno. Nasleduje Vicos Village, kde žijú bojovníci, čo si nenechajú do svojho kecať nikým a na demonštrácie chodia s kosákmi a mačetami.
Robíme zastávku na cocový čaj s objednávkou obeda. Obed je plánovaný na 16:00 a tak si radšej objednávame dve porcie – grilovaného pstruha a ceviche zo pstruha. Pre istotu si objednávame aj dve pivá. Sme predsa len mimo civilizácie, jeden nevie, ako to dopadne.
Na pestovanom trávničku sa v čiernej sieťovke opaľujú dve morské prasiatka. Ešte živé. Mladá z nášho hostela ich obdivuje. Nechcem jej kaziť radosť s tým, že títo fešáci sa večere nedožijú.
Majú tu dokonca aj člnoček v umelom jazierku pri potoku. Ani jeden z nás by sa tam nezmestil, ale vyzerá to romanticky.
Kokový čaj dostávame grátis, ale chutí ako slabá cukrová voda. To asi šlapať nebude. Z 20 minútovej zastávky je nakoniec hodinová. No snáď to bude stáť za to.
Stúpame do Quebrada Honda, tu platíme 10S vstup do komunity. Naše lístky do národného parku tu neplatia. Miestni bojovníci si vybojovali aj toto. Popri ceste vidíme malé prasiatka a zastavujeme omrknúť si vodopád Paccharuri. Celý bus sa fotí s veselým somárikom, ktorý tam len tak stojí… ako somár.
Potom sa už len strmými, super strmými a ultra strmými serpentínkami derieme hore údolím. Je to celkom adrenalín dohora. Miestami mi celkom stísa. Šofér asi ide prvý krát, v jednej zákrute to zapichne svetlom do skalnej steny. Vyzerá to na taký rodinný výlet, Elvis má okrem ženy aj dcérku. Manželka je asi majiteľka agentúry. 2-3 x nevyberieme zákrutu a dievčence vzadu pištia. Cesta je len tak vybuldozerovaná do svahu. Údolie je veliké a má niekoľko poschodí ako ho ľadovce postupne formovali a boli stále menšie a menšie a už nevládali odtlačiť hromadu kamenia s predchádzajúceho (väčšieho) ľadovca. Nikde žiadne zvodidlá, pád by bol riadne hlboký a priam isto fatálny. Busíkom stúpame cez také strmáky, aké sme doteraz v iných údoliach peši zdolávali niekoľko hodín.
Sprievodca sa trochu nudí a ja sa trochu bojím, tak sa pýtam na samošúpuce sa stromy. Vysvitne že sú to stromy Queñual (Polylepis) rastúce vy výškach 3.500-5.000mnm. Nízke a krivoľaké stromky majú peknú hrubú červenkastú kôru olupujúcu sa v tenučkých plátkoch. Vraj na ochranu pred zimou. Údajne sú to najvyššie rastúce drevinaté stromy.
Konečne parkujeme a ja môžem konečne uvoľniť púlky, ktoré som od strachu celý čas stísal. Z parkoviska to nie je ani 500 m na Laguna Rocotuyoc. Ústie je zase betónová priehrada. Pod ňou akurát člnok vykladá turistov. K by sa člnok páčil – na fotenie z hladiny ideál, ale Elvis tvrdil, že cestou späť to bude lepšie. Tak možno naspäť. (Bola to blbosť, späť bol člnok preplnený).
Popri lagúne hopkáme na koniec. Vysokohorský terén je Inka rovinka (viac menej rovinka až mierne stúpanie. Potom je stúpanie až strmák ku zamrznutému plesu (Laguna Congelada). To je obohnané ostnatým drôtom, pri ktorom sa dosť naprd fotí – človek sa bojí, že si natrhne vetrovku, alebo prdel. Niečo zapraská, ale našťastie to neboli moje gate, ale niečo na ľadovci.
Sprievodcovia tam fotia svojich zverencov a len tak mimochodom sa spustí malá lavínka. To bol asi ten praskot pred chvíľou. Nanešťastie má náš telefón Elvis, ten je síce fasa ukecaný sprievodca ale mizerný fotograf, takže nemáme ani naše fotky ani lavínku.
Naspäť vyrážame medzi poslednými a cestou ešte pomáhame nastajlovanej rodinke s 2 deťmi. Decká v teniskách sa na solídnych skalách šmýkajú a zakaždým keď padnú na riť plačú a nechcú pokračovať. Na veľkých skalách s reťazami beriem fotríkovi termosku, nech má obe ruky na reťaze a decko a K požičia mame paličku. Dole pod skalami na nich čakáme, vraciame termosku a berieme si paličku, no člnok aj tak nestíhame. Ten sa zúfalo preplnený odliepa od brehu. Je tam asi 12 pasažierov a idú tak pomaly, že ich obiehame po brehu. K ešte staršiu pani, čo sa opúšťa a nechce ísť ďalej dopuje coca lístkami. Neviem koľko jej toho dala ale každú chvíľu čakám, že prefrčí okolo ako namydlený blesk.
Kúsok pred koncom Rocotuyoc začína mrholiť a keď obiehame Elvisa precedím pomedzi zuby, že keby sme sa nestrácali na raňajkách o 40 minút navyše, boli by sme už 40 minút v autobuse a nemuseli moknúť. Náš EU párik na parkovisku zháňa jedlo. Prekladám im a objednávam dva zemiaky (2×5). A idem zháňať WC. Šofér s Elvisom opravujú svetlo, ktoré sa celé zasunulo do karosérie. Nevedia s tým nič spraviť a tak sa ho aspoň snažia upevniť, aby ho cestou späť úplne nestratili. Mladí sú v autobuse dosť rýchlo a bez jedla – zemiaky už neboli a tak im dáme aspoň nejaké naše sladkosti. Vyzerajú dosť biedne, tí mladí, nie naše sladkosti. Od raňajok nič nejedli. Zvyšok našich sladkostí zapíjame teplým čajom z termosky. V teple a závetrí autobusu sa cítime dobre vystrojení.
Cesta hore bola odvar oproti ceste dodola. Elvisovi strach v naších očiach neunikne a pre istotu nás uspáva nekonečným príbehom o Jankovi a Marienke, a legende o Huascarán a Huandoy. Jeho žena sa po čase obzrie a spokojne skonštatuje, že všetci spia. My sme si pre istotu dali koku, takže sme jediní hore. S dažďom a dole kopcom to vyzerá fest dramaticky. Ale cúvame len do jednej zákruty.
Obedovečera výjde napoly majú len grilovaného pstruha a pivo. Ukáže sa, že mladí nie celkom pochopili inštrukcie, že si majú predobjednať jedlo a neobjednali si nič. Nechcú mäso a tak im objednávame aspoň krúpovú polievku. Dvakrát im objednávam aj chicha morada (sladký nápoj z fialovej kukurice), ale ten nikdy nedonesú. Zabudli si zobrať peniaze, ale nakoniec 2X7sol za polievky majú. Hošan je Holanďan, ale K uhádla, že je z Indonézie. Do NL prišiel až keď mal 7 rokov. Mladá je Nemka.
Že nemajú ceviche nám prídu povedať až po jedle. Nám to bolo už dlhšie jasné. Mali veľa extra hostí, čo im všetko zjedli, cestou sa sprievodca ospravedlňuje, ale prečo vybral taký neschopný podnik, na to vysvetlenie nemá.
Nedeľná cesta späť je pomalé peklo so zápchou v každom mestečku ale aspoň môžeme sledovať reklamy na auto umývarky a menenie oleja.
Regionálnou špecialitou sú reklamy na auto umývarky. Zväčša sú to tety v bikinách. Mne to teda ako ochranný odev príde dosť slabé, ale na jednej reklame na výmenu oleja, mala teta krátke tričko. Bolo jej síce vidno pupok, ale keby ju ostrieka olej, tak má aspoň plecia chránené. Na jednej reklame som potom videl tetu v minišatách. To je už celkom slušná bezpečnosť a ochrana zdravia. Keby teda mala aspoň gumáky po kolená. Len neviem, či to bola umývačka alebo výmena oleja. Úplne extrém mi príde reklama, kde auto umývajú chlapíci v čistučkých kombinézach. Kto by sa v takom teple (cez deň tu teplota môže vyšplhať aj na 22C) babušil do takej hrubej kombinézy a ešte si ju aj nechal omočiť a zašpiniť pri umývaní áut. Úplné sklamanie zažívam, keď míňame autoumyvárku popri ceste. Chlápci v ušmudlaných tielkach a gatiach tak striekajú hadicami naľavo napravo. Žiadna romantika, bikiny, minišaty, ba ani kompletné kombinézy. Úplny chaos, úplne inak ako na tých reklamách čo sú všade popri cestách. Tak teraz teda neviem. Či sa sem vôbec oplatí prísť s autom si ho dať umyť. To už môže človek rovno ísť do nejakej automatizovanej a ušetriť si sklamanie.
V meste nás vyhodia pri hlavnom námestí a EU párik berieme cez supermarket, nech si aspoň niečo kúpia. Platiť sa dá kartou, tak prachy majú. Ukazujeme im čo máme vyskúšané a cestou ešte vyprávame, nech nejdú hneď na Lagunu 69, ale nech si dajú zajtra radšej Wilcacocha a zoberú si so sebou niečo na jedenie.