D037: 2015/12/18 Quito → Latatunga
Ráno ešte musíme spraviť online operácie, tak sa zahákneme, lebo sa nám nedarí. Zrazu je čas obeda. Nič sa nám ale poblíž hotela nepozdáva, tak ideme na stanicu nalačno. Zase raz skúšame šťastie s MHD-éčkou. Podarí sa nám nastúpiť už (až) do druhého busu naším smerom. Pri odchode zo stanice medzimestskej dopravy nám zalepia autobusové dvere, asi aby nikoho nenakladali mimo stanice. Keď prejdeme okolo policajnej hliadky za mestom, ktorá nám skontroluje nálepku na dverách, sprievodca otvorí dvere, odtrhne nálepku, hodí ju von na cestu a začne vykrikovať Latacunga-Latacunga. Cestou aj naložíme nejakých tých ľudí.
Sme na prvých sedadlách za vodičom. Oddeľuje nás stena s obligátnym telkáčom (i keď tu je celkom malý) a velikánskym plagátom Ježiša. Ten je vraj kamoš, čo nikdy nesklame. Celý plagát je obohnaný červenými LEDkami, ktore svietia, keď brzdíme (čo je pomerne často). Hore je ešte malý obrázok nejakého lokálneho špeci Ježiša, tiež obohnaný červenými svetielkami s rovnakou brzdiacou funkciou.
Cestou dojedáme posledný kexík zo Slovenska, už statočne rozdrobený, rozmrvené krekry a arašidy, ktoré sme si kúpili ešte na Galapágy.
Zo stanice v Latacunge si odšlapeme pár minút do centra. Námestie je zdobené rozpočtovými dekoráciami, ktoré majú po bokoch reklamy na firmy – ktoré zrejme tú dekorácku zaplatili.
V bare, kde vraj majú remeselné pivo zažijeme nepríjemné fiasko. Najprv nás čašník zachráni tým, že nám donesie pivo okoštovať. Našťastie. Iba čierne je piteľné, červené je pokazené a akoby nariedené vodou a ležiak je iba špinavá voda z trubiek. Pivo si teda neobjednávame a situácii nepomôže ani káva. Dvojité espreso je riedka filtrovaná káva, u kapučína neviem o čo ide, lebo je to prekryté mliekom. Barmanovi teda povieme, že pivo nechceme, a keď sa pýtam, či tá káva je naozaj z espressa stroja, tak mi svätosväte tvrdí, že hej. Nedokážem tam ani posedieť a pobrowsovať, taký som nasratý.
Ideme teda radšej na pivo do obchodíku na rohu a potom skúsime pizzu v cukrárni. Vraj ju robia na mieste, ale vyzerá, že je mrazená. Aspoň že je jedlá. Pozorujeme decká ako si chodia do cukrárne kupovať zmrzlinky. Oči im žiaria ako LEDky.
Vonku na ulici chodia mamy a predávajú tovar, s dieťaťom prisatým na prsníku. So západom slnka sa poriadne ochladilo.
Stále hladní si ešte dáme  tri osobné pizze v pizzérii pod naším hotelom.
Píšeme s nádherným výhľadom na park, kde sa rodinky s malými deťmi prechádzajú ešte o desiatej.

D038: 2015/12/19 Quilotoa Loop D1: Latacunga → Sigchos → Isinlivi
Ponáhľame sa na stanicu, aby sme stihli skorý bus do Sigchos. Cestou si na telefón fotíme rozpolené prasa, celé ukrižované a vyúdené, obložené opekanými morskými prasiatkami, ovocím, kvetmi a pálenkou. Že vraj je to na nejakú fiestu. Chalan by sa s nami možno aj viac bavil, no my sa ponáhľame tak, že ani foťák nevytiahneme. Zastavíme sa ešte v supermarkete, aby sme si spravili zásobu. Obchod je situovaný veľmi prakticky hneď pri stanici. Vyzerá to, že sme práve jeden bus prešvihli, tak musíme chvíľu čakať. Raňajkujeme krajce prekvapivo chutnej pizze za dolár. Jedna je so salámkami a druhá s ananásom.
Cesta vedie pár km Panamericanou späť na sever a potom už odbočíme na západ. Cestou nakladáme babky z dedín, čo sa vracajú zo sobotného trhu v meste. Nesú si kadejakú mestskú zeleninu a obrovitánske struky. Čím sme ďalej od civilizácie je cesta horšia. Nakoniec ideme úseky po prašnej ceste. V druhej hodine jazdy je už bus poloprázdny.
V Sigchos nás vyhodia pri centrálnom námestí a skúšame obedovať lokálnu špecialitku na prvom rohu. Priznám sa, aj pre mňa sú nevyberané kúsky prasaťa, nie moc prepečená koža a kapusta v čreve miesto klobásy pomerne silná káva. Katka to vôbec nedáva a ja zjem čo vládzem, takže na cestu vyrážam celkom prefutrovaný. Chuť si obaja popravujeme čokoládkou za rohom. Šlapeme plne naložení po ceste. Schválne sme si zobrali stan, i keď sme plánovali max. jednu nov v kráteri, notebook a tablet a čo sa zmestilo do vakov. Že aby sme trénovali trochu na Chimborazo. Popravde a po pár krokoch to nie je až taká sranda. Nezvyknuté telo sa ťažko vyrovnáva s takou záťažou a časom i rovinka je náročná.
V jednej zákrutke vidíme na odbočke Indky s mapou. Vyzerajú stratené 15m od hlavnej a jedinej cesty. Kričia na nás, či ideme do Isinlivi. Reku hej. A že či teda sme na dobrej ceste. Tak sa pýtame náhodnej okoloidúcej (moc veľa ľudí a ani vozidiel cestou nevidíme) a tá, že ideme dobre. Indky sa teda k nám pridajú, zľahka konverzujeme, no keď vidíme, aké majú božské tempo a my máme maximálne tak hodku rezervu do tmy, odpájame sa. To, že sme na dobrej ceste nám ešte potvrdí bus, ktorý s trubotom a prachom prehrmí okolo nás.
Indky potom stretávame po prechode potoka v strmej zákrute. Predsa len teda našli tú svoju skratku. Vraj sú tu už dlho a tvária sa, že idú opačným smerom ako my v ceste za ďalšou skratkou. Držíme im teda palce a smelo ideme po zaprášenej ceste.
Ideme dnes len 4 hodky, no máme dosť. Prechádzame malou osadou a pustí sa do nás svorka psov. Ako na potvoru na ceste zrovna žiadne šutre nie sú, tak zodvihnem aspoň dve vetvy a jednu podám Katke, s tým, že nech sa bráni, kým zoženiem šutre. Lečo sa otočím ona pohotovo hodí vetvu na zem, a kým zodvihnem dva kamene už je K obkolesená dunčami. Doteraz mi nie je jasné, čo si myslela, že sa stane, keď sa dobrovoľne odzbrojí.
Zaháňam sa kameňmi na psov, lebo keby hodím, tak už nemám nič a potom si ešte demonštratívne pohadzujem kameň v ruke, alebo sa tvárim,že dvíham nový kameň. Psov udržíme od seba a situácia sa trochu upokojí. Máme vo vaku aj paličky, no nechcelo sa nám ich vybaľovať, keďže sme šli po ceste a neboli veľké prevýšenia.
O päť päť sme na námestí-ihrisku-trhovisku v Isinlivi. Nikde ani nohy, len na betónovej ploche so strechou dve postavy za malým pultíkom predávajú nejaké jedlo. Zložíme si veci a idem hľadať ubytko. Za námestím zbadám belocha v čistunkej a vyžehlenej khaki rovnošate. Tak sa ho rovno pýtam na ubytko. Sú tu vraj len dve ustanovizne, hneď vedľa seba. Pohotovo mi aj v malej knižočke ukazuje ako a z kade prišiel. Zaujímavé. Je to síce trochu divný Rakúšan, ale inak milý. Vyzerá byť sám, lebo sa ku mne pridal a potom nás s K eskortoval naspäť na ulicu s hotelmi.
Ubytovali sme sa v lacnejšom bez Amíkov a večere a po super padnúcej sprche sme si spravili mega tuniakový šalát s cibuľou a avokádom. Ledva sme ho zjedli. Popri tom sme debatili s Američankou Paulou, ktorá okruh robila opačným smerom a teraz sa sem vrátila, aby sa naučila nové techniky pletenia ponča.
Zdá sa nám, že nožík je už nejaký tupý.