Purmamarca

D055: 2015/02/03 Salta → Tilcara
Skoro vstávame, aby sme stihli čo najlepší spoj do Purmamarca. V mraziaku je len jedna nádoba na robenie ľadu. Nejaký smažáčik su ju včera asi zobral na izbu a nevrátil. Čekujem aj mlaďasa, čo má chudák službu a skôr ako náš budík som počul jeho štartujúci notebook. V ich mrazáku je len ich nádoba a ja smutný odchádzam bez jednej ľadovníčky za 50EUR. Je to hrozná pohroma. Ďaľšia rana osudu pod pás. Fňuk smrk.
Plne naložení a zronení zo straty fučíme po rovinke. Nie je to takto zavčas rána až taká sranda. Na stanici sa dozvedáme, že priamy bus do Purmamarca (tam, kam sme chceli ísť) ide až 10:30 a teraz (07:00) môžeme ísť priamo do Tilcary. To som sa veru z webky nedozvedel. Možno keby sme to vedeli, tak sa v kľude vyspinkáme a ideme priamim do Purmamarca a čiste teoreticky s dvoma ľadovníčkami a fajnými medialunami. Na webke bolo, že všetko ide iba cez križovatku. Tak sme išli skoro, aby sme chytili odvoz z križovatky. Keď sme už na stanici, ideme teda do Tilcary. Nebudeme čakať tri a pol hodiny ako ťupíci a ani sa mi nechce cupkať 15 minút s vakom späť na hostel. Ani kvôli mojej drahej ľadovníčke.
Ubytujeme sa blízko stanice, kde mi to všetko (hostelové, nie svoje) poukazovala našlapaná hosťka. Baba z recepcie sa len pochechtávala. Katka čakala cez ulicu v parčíku. Vo dverách hostela hučala do ulice z reprákov dobrá muzika. Pre istotu som ešte K vyslal pozreť nejaké tie tri hostely a nakoniec sme skončili v tom mojom. Inet síce mali, ale nešiel. Hostel bol ale veľmi pekne, postrustikálne zariadený. Jediný problém bol, že bolo všetko malé. Postele nahusto, že nebolo ani kam vaky dať, málo WCiek a spršiek, kuchyňa len outdorová. A malo to moc hipícky štýl. A ešte aj vypadávala elina, čo nám bez netu bolo skoro jedno.
Na recepcii nám – už chlapík – odporučil podnik, kde nám bude stačiť jedno jedlo. A veru že mal pravdu. Bolo tam síce mrte múch, ako keby sme obedovali v kravíne ale zrovnateľne s našim hostelom a K bolo z toho viac než mierne vystresovaná, ale najedení sme už boli z polievky. Potom prišli – na jednom tanieri ako jedna porcia – dva stejky na hore hranoliek – každý s vlastným volským očkom. Rozdelili sme to na priložený prázdny tanier. Mali sme dve parádne porcie. Aj sme si to odfotili. Ledva sme to zfutrovali. Parádne mäsko s kostičkou – costeleta. Vyzeralo to byť ako horná roštenka z teľaťa. Možno aj s kúskom sviečkovej. Fajné mäsko, i keď trochu húževajtejšie, ale s lahodnou slaninkou na kraji. Dostali sme aj dezertík, nejaké to ovocné želé. To celé za 50ARS, 3.52, ako menúčko pre jedného v PD. Nafutrovaní, teda aspoň ja, lebo som dojedal Katkine mäsko, sme boli až do večera.
Ako sme si to tak užívali, prišli tri ženské – mama s dieťaťom, jej sestra a ich mama a každá si objednala jedno menu. Až sme mali nutkanie ich varovať, no vyzerali dosť domácko, tak že hádam vedia čo robia. Kým čakali na jedlo ešte si vytiahli vlastné koláčiky a dávali tie. To sme už vôbec nechápali. Zjavne nevedeli aká monštrózna porcia ich čaká. Po polievke rozprestreli deku na podlahe a uložili tam kojenca spať. Celkom haluz pre nás, Európanov zvyknutých na kočíky.
Treba nám riešiť biznis, tak hľadáme internet a skončíme v coca café. Tí čo čítajú coca ako koka a myslia si, že ide o tú koku, z ktorej sa robí kokaín si myslia správne. Koka je tu veľká časť kultúry. Predávajú ju na každom rohu, dokonca aj so sódou bikabónou pre lepšiu chuť. My si ale dávame len podpriemerné kávy a robíme nutené práce online. Ja píšem, K maká. Víno, ktoré som zachránil ráno z chladničky (to sa žiaľ nedá povedať o bielej ľadovníče) je síce už pomerne teplé, no radi sa pozeráme na jeho hologramovú lamu na etikete. Keď vykukáme celú fľašu a máme dosť kokadérov a artistov na námestí ideme na hostel. Cestou si ešte kúpime na dreve pečené placky plnené syrom, syrom so šunkou a ničím a zapíjame ich pivkom na vrchu nášho predstaničného námestíčka. Skoro ako v Blave pred vlakovkou, ale úplne inak. Okrem iného je tu trošku, až trochu viac problém s prachom. Aj dosť. Zakrývame si poháre zakaždým, keď ide okolo autobus a že ich tu jazdí požehnane. Ráno to aj polievajú autom, ale do obeda je to už suché a práši sa z nespevnenej cesty. Ako vidíme neskôr, je to problém celého údolia. Aj keď je cesta dláždená, dažde dovlečú jemné blato z kopcov, to zaleje cestu a keď to vyschne, je zle. Preto to v Purmamarcu vysypávajú štrkom, blato jednoducho vsiakne do štrku. Aspoň prvých x-krát.
Večer nám aj ponúkajú spoločné varenie, no my sme už pripravení do postele. A nie to ešte večerať. Pri umývaní zubov mi dajú aj trocha okoštovať. Chutí to ako perkelt. Je to veľká kopa jedla na vyššom, okrúhlom pizzovom plechu. Trčia z toho kuracie stehná a zemiaky, ktoré vyzerajú ako ananás. Chuť mi zostane na jazyku ešte aj po umytí zubov. Škoda, že tí ťupíci tu varia tak neskoro. To sa fakt nedá. Niekedy mi hlavou prebleskne myšlienka, že sme už na tieto hostely moc starí. Ale pár dní na to zbadám skutočné starenky, sem tam dedka, a som v klídku.
Vybrali sme si dobrú izbu, vrava od varenia sem dolieha len rozmazane, no i tak to poistíme štupľami. Vyspím sa fajn, na posledného ožrana o piatej ráno sa idem s rozospatým úsmevom na tvári vymočiť.

D056: 2015/02/04 Tilcara → Purmamarca → Tilcara → Humahuaca
Netrpezlivo čakáme na raňajky, lebo toho chceme dnes vela stihnúť. Aj sme sa odubytovali, že keby sme toho náhodou veľa stihli a môžeme ísť preč. K stihne navariť vodu do termosky, potom vypadne elina, vedúca recepcie sa stratí a ani po dvoch urgenciách nechápe, že chceme len pečivko. Vybehnem preventívne zohnať niečo pod zub, no pekáreň je stale zavretá. Sranda je, že idem okolo troch mäsiarstiev, ktoré už otvárajú. Úplne opačne ako u nás, najprv pekárne, potom ostatné. A už vôbec nie tri mäsiarstva o ôsmej v 7 tisícovej obci.
Nakoniec sa napapkáme a ideme na bus o hodinu neskôr. Ideme do včera plánovanej Purmamarky, pozrieť sa na sedemfarebný kopec. Ideme 26km, no cestou naplníme bus domácimi, ktorí tam asi idú za prácou v turizme. Zo stanice ideme do informačnej agentúry na námestí. Tá je síce otvorená, no nikde nikto. Majú tam ale úschovňu batožiny. A mali ju aj na iných miestach, takže fpohode sa to dá robiť ako zastávka na ceste hore dolinou. Ideme okolo kopca, kde sme videli pred chvíľkou ľudí, no nedá sa naň výjsť. Obehneme ho hore dedinou a tam už vyberajú 3ARS za vstup. Vstup je celodenný, tak si povieme, že sa ešte vrátime okolo obeda, kedy má byť najlepšie svetlo. Vyšlapeme na kopec, sme tam sami a fotíme parádny výhľad na sedemfarebný kopec. Zbehneme dole a dozvedáme sa, že ešte môžeme po 45minútovom chodníku obehnúť farebné kopce a vidieť iné, údajne zaujímavé veci. A tak sa aj stalo. Cesta bola zaujímavá, ale už bolo aj celkom teplo a pieklo slnko. Pekné hlinené kopce boli rozerodované dažďom. Skalnaté kopce porastené kaktusmi a machmi. Na jeden estetický kopček si vybehneme a takí sme z nadmorskej výšky zadýchaní, že si v jeho tieni založíme pár kokových lístkov. Pre tých, čo si pomyslia, že akí sme závisláci, poviem len toľko: cestou dole prifrčal pikap, z korby zoskočili tri 4 ročné decká a rozbehli sa hore kopcom oproti nám. Po 10 sekundách prvá baba zavelila stop. Že už nevládze. A tiež bola zadýchaná. Takže to nebolo subjektívne. Museli sme sa jednoducho nastreliť. Ešte sme chvíľu šli po ceste do kopca do malého priesmyku a potom sme už len klesali. Videli sme iné farebné kopce, trsy kvetov obzučiavané včelami, erodované svahy, čo vyzerali ako rodinka na pláži, cintorín pripomínajúci mesto a 7 farebné kopce zo zadu.
Keď sme dorazili do dediny, nemali sme už ani kvapku vody, ale mali sme pre zmenu dosť. Tak sme si si namestí v rámci pitného režimu dali pivko. Liter tu stál 30ARS, i keď som im dal prázdnu fľašu zo Salty. Toľko stojí pivo v reštauráci s obsluhou a pohármi. No aspoň, že môžeme z tiena obdivovať krásnu malú lamu a popri nej pekné, no nie až také elegantné jahňa.
Po pivku ešte unáhlene bežíme na výhliadkový kopček, kupujem 7farebné suveníry pre mamky a šprintujeme na stanicu. Kúpime si lístok a smutne pozeráme, ako autobus inej kompánie príde a nechce nás zobrať. Netreba si kupovať lístok dopredu, jednoducho si v buse kúpiť lístok na prvý bus čo príde.
Naspäť v Tilcare ideme rovno na obed, zase si dáme jednu porciu, dnes si ani nepýtame polievku. Máme síce len jedno volské oko a jeden stejk, ale ten je asi ešte väčši ako včera a minimálne taký chutný. Napechujeme sa, dáme si v parku pivko z lokálneho mikropivovaru a bereme vaky na plecia.
Tilcaru vyhodnocujeme ako moc hipi ale v tom horšom zmysle. Lacná koka a iné omamné látky a kopa lacného ubytka pritiahla mnoho ľudí, čo sa chcú živiť klaunovaním na námestí. Prípadne žobraním. A to uberá z atmošky malého, inak malebného mestečka. Biedny net taktiež neprospieva.
Sadneme na plánovaný bus a po hodke a pol vystupujeme v prvom mestečku sto kilometrovej doliny – Humahuaca. Na stanici si nás odchytí slušne vyzerajúci chalan z hostela. Fotky síce vyzerajú až moc dobre a keďže bloky sú tu malé rozhodneme sa im dať šancu. Hľadáme to asi 20 minút, i keď po siedmych (minútach) sme boli na správnom mieste. Veľmi nešťastne majú dekorovanú stenu od ulice, bez akéhokoľvek nápisu hostel alebo WiFi .
Hostel vyzerá byť dobre vedený, všetko je organizované a dokonca zvažujeme, že sa pridáme k avizovanému hormadnému vareniu.
Ideme sa ale aspoň ostrihať za 40ARS a dáme si ľahký snack, aby sme vydržali do deviatej, kedy malo by navarené. Nejako to nakoniec neklaplo a neskôr sme sa dozvedeli, že decká, čo ponúkali chlieb mali byť kuchárí.
Mierne hladní ideme spať. Aspoň že izba je väčšia. Medzi postele sa zmestia aj dva vaky. Zase ale postele sú trojité, čo sa poschodí týka. Naštastie nad nami nikto nespí a tretia-najvrchnešia posteľ funguje ako ochrana pred svetlom. Vďaka nadmorskej výške sa tu aj chodí skorej spať a aj štuple pomáhajú.