D017: 2014/12/27 Punta Arenas
K sa ráno ani neodhodlá do sprchy. Na raňajkách sledujeme Aziata ako berie super použitý nôž, ktorý tam musel byť vystavený už aspoň 2 dni a nebojácne nakrája celej rodine biele pečivo a namaže to dulce de leche – hustým karamelovým salkom. Skrátene dulce je jediné, čo sa dá natierať na péčko a široko ďaleko nie je žiadne umývadlo, takže s príborom a taniermi je to bieda. Dáme si dulce a je nám potom pekne zle. Nie je to moc raňajkový materiál. A to som to ešte natieral striedmo. Porúčame sa a zdrháme. Kým sa Adéle chytí GPS (Adéla neskôr presvedčene trvá na verzii, že sme ju sme vytrvalo ignorovali), my sme už dva bloky zlým smerom, tak zahneme a ideme hore kopcom. V prvom hosteli sa pýtame na cenu, majú pre nás izbičku, trojku za 24 000P. Bereme to s radosťou. Je to čisté a rodinne atmosférické. A aj bez raňajok. To som ešte nevedel, čo ma čaká. Respektíve moje trojmesačné tričulko HH. Dávame si sprchu, prať a vyrážame zisťovať možnosti presunu do Ohňovej zeme.
Zasa raz máme šok – loď ide až 1.1. (to určite nechceme čakať), letecká spoločnosť má zavreté a bus ide prvý až 29.12. Tak ho berieme aj keď je o 5000 drahší ako ten čo ide o deň neskôr, s tým, že skúsime loď cestou naspäť. Narazíme na slušný info office a dáme fajné kortádo v lokálnymi frekventovanom History kafe. Katka dokonca opáči aj soje prvé pisco sour (aj posledné).
Začnem sa cítiť zle s príznakmi sračky, tak to radšej šibneme do supermarket a Adélu pošleme samu do obchoďáku kúpiť si páperku. Preventívna liečba spočíva v kombinácii piva, banánu, Coca Coly a spania na izbe. Nakoniec sa sračka nepotvrdila. Zrejme to bolo to neštastné dulce.
Chúďa K varí v druhej – nereprezentačnej a nevykúrenej kuchyni – na sporáku na drevo. Párik Francúzka a Argentínčan jej dávajú tipy ako skrotiť varič. Aby jej nebolo zima, K sa obsluhuje nechunou Cachacou s Kolou. Podľa toho, koľko z pálenky ubudlo, jej až taká nechutná nebola. Adéla sa vracia s páperkou, večeriame a gúglime čo ďalej.
Zajtra podľa tipu od pána z info, pôjdeme do neďalekého Národného Parku na prechádzku (z čoho sa vykľula túrička).
D018: 2014/12/28 Punta Arenas
Po vlastných ľahkých raňajkách zastavujeme taxík a ideme do Národného parku. Taxikár chcel 7000, dohodli sme 6000Pesos, ale podľa všetkého by cena s taxametrom bola menej ako 4000Pesos. Budeme vedieť nabudúce. Platíme vstupné 1500 na hlavu, mladá strážkyňa nám vysvetlí cestu a vyrážame. Je poriadna zima a chvíľu nám trvá, kým sa rozohrejeme… až do trička. Vlastne to trvá hodinu a ultimatívne nás zohreje až slniečko na vyhliadke, kde mu nezacláňa tieň stromov. V tieni, a ešte aj keď trochu zafúka je pekelná zima. Cesta je pekná, vidíme veľa jastrabov. Zo stromov visí mach a v trávičke kvitnú pekné kvietky. Je aj plno bobúľ pripomínajúcich brusnice, no zdá sa mi, že je ich prekliate veľa na to, aby boli jedlé. Na vyhliadke nás dobehnú aj cyklisti, ktorých sme obiehali na taxíku.
Vrátime sa na štart a rozhodneme zbehnúť aj druhú vyhliadku. Je to tiež pekné, stretávame inú partičku sokolov. Vyzerá, že sa v tento fajný deň rozhodli učiť lietať. Nechceme sa už vracať, tak zbehneme dole ku druhej chate parku. Tesne pred chatou Adéla zistí, že stratila blesk z foťáku, tak si namiesto ďaľšieho plánovaného pešieho zostupu zavoláme taxík, nech nás vyvezie na prvú stanicu, nech nemusíme šlapať strmý svah na poslednú vyhliadku. Maník s dredami (od manželky) dofrčí z mesta, prístavné mizerných 300Pesos (41centov) a za 4500P nás hodí na prvú stanicu. Šprintujeme na vyhliadku a nájdeme tam odpadnutý blesk. Vyhodnotíme, že vrátiť sa na prvú stanicu bude najkomfortnejšie.
Tam sa ale dozvedáme nepríjemnú správu, že taxíku to bude trvať 40 minút. Špekulujeme, či je to tým, že táto stanica je vyššie alebo máme zlé časovanie. Mladá rangerka skúša ešte iné taxíky, tak bereme aj ten 40minútový. Ten sa medzitým vyšplhal na hodinu, tak sa rozhodneme zbehnúť 6.5km peši.
Nie je to sranda, sme už celkom uchodení, najhorší je ale strašný prach, ktorý sa dvíha z prašnej cesty, keď okolo prejde auto. Ako sa približujeme ku mestu, k prachu sa pridáva aj neznesiteľný puch z vyhodených živočíšnych zvyškov. Máme celkom dosť keď na nás trúbi kolektívo a za 1500 nás hodí až pred dom.
Dojedli sme čo sme mali a šli do supermarketu nakúpiť na zajtra.
Poperieme si nejaké veci, že si to vysušíme nad pecou tak, ako včera sušili naše prádlo. Katka chce, aby som jej ešte trochu prepral triko s dlhými rukávmi, tak si zaperem aj svoje. To som ale nemal robiť. Keď sa pred spaním zastavím ešte načapovať vodu na noc, cítim spálený plast a šípim, čo sa stalo. Gazdiná ku mne pribehne, že moje tričko je už suché. Cítim. Až moc. Na chrbte sú prihorené pásy a rukáv je celý deravý. No pekne. Neviem či tam okolo pece obcovali s jej nápadníkom, alebo čo sa dialo počas hlasitej hudobnej produkcie, v každom prípade si to odnieslo moje nové tričko. Snažím sa na to nemyslieť a skúšam zaspať.