Pinatube

D069: 26JAN2017 Batad → Banaue → Santa Juliana
Romana sme pre jeho afinitu k rumu spontánne premenovali na Rumanka. Premenovávať ho pre jeho obľubu slepačích vajec by asi znelo divne. Dnes ráno ale R zamiešal karty a čaká nás s vychladenou nedopitou polkou polky džinu. Šliapeme hore kopcom a nemôžeme to predsa so sebou vláčiť. Kuchyňa je tu inak silne zaťažená na izraelskú kuchyňu, takže raňajkujeme langošoidné placky.
Po skorých raňajkách vyrážame na lokálne jeepney. V aute sme prví, pridá sa Francúzka so Španielkou a objaví sa aj čiperná babka zo včera. Od samej radosti si objednávame pivo do auta. Podajú nám ho cez okienko my im rovnako vrátime prázdne fľaše späť. Platíme 150 na hlavu. Babka si vypýta seniorský za 100. To je asi aj cena, čo domáci platia. Keď už to vyzerá, že neprídu žiadny bieli, nažedú do auta domácich čo sa zmestí a ide sa. Tešíme sa z pohľadu na lokálne nekomplikované deti, ktoré chápu, že v buse nemá zmysel pišťať, lebo to aj tak nič neprinesie.
Pekne načačkaní v daždi s pokazeným kolesom, na ktoré nás upozorňujú cestou ľudia pristávame v centre a v miestnom internet café sa pokúša K kúpiť letenky na ostrov Cebu.
Ja s Rumankom zháňame SIMky do mobilov, aby sme mali net, Francúzka (FR) a Španielka (ES) sa rozhodli k nám pridať a zisťujú počasie na sopke a možnosti odvozu a R&A majú za úlohu získať proviant na dlhú cestu – vo forme rumu.
Podarí sa mi s Rumankom kúpiť simku a úspešne v procese stratiť slovenskú. Potom sa len tak na blind ocitnem v jedinom obchode s alkoholom, kde ma asi po 3minútach objaví Ajka s Rumanom a nakúpime proviant.
FR a ES zohnali privátny odvoz, ktorý nás po dlhších vyjednávačkách zoberie 7mich za 1100 na hlavu celú cestu až ku sopke. Celé sa to pretiahne aj preto, že šofér nevie po anglicky, tak zakaždým musíme zháňať dohadzovača, aby sme vyjasnili detaily. Ideme minivanom doslova cez sedem hôr a sedem dolín a prestáva nás to pomaly baviť. Zo začiatku mám pekné pohľady a výhľady, mihnú sa aj nejaké tie terasové políčka. Miestami to vyzerá ako v Peru. Potom je už cesta jednotvárnejšia a nás sa zmocňujú kadejaké potreby.
Konečne vydrankáme cikpauzu a jedlo, no na zastávke majú len koláčiky a surovú zeleninu. S Rumankom nakúpime koláčiky plnené fialovou zmesou. Majú rôzne tvary, ja som kúpil balíček naukladaných kociek. Roman vyhral, jeho selekcia bola lepšia. Od báb sme dostali surovú mrkvu a so šoférom sme dohodli, že nám zastane v naozajstnej reštaurácii. V najbližšej väčšej obci zastaneme pri mäsiarstve, kde visia kravské hlavy. Reštaurácia zíva prázdnotou a je naplnená pachom surového mäsa zmiešaného opálenými chlpmi. Niekde pod oknami zrejme stále prebieha zabíjačka. Tie hlavy kráv s čerstvými očami sú toho nemým svedkom. Vegetarián Rumanko a baby vypáli von, hľadať niečo bez mäsa. My sme takí hladní, že zostaneme a skúšame to trochu predýchať. Objednáme sisling, ktorý nám donesú na škvrčiacom liatinovom tanieri. Na kúskoch mäsa je volské oko. Mäso je nevyberané, veľa ťažko požuteľných i nemäsitých častí, ale popasujeme sa s tým.
Keď sa zotmie, dorazíme do veľkého mesta, kde po polhodine zápchy šofér zvolí obchádzku. V meste (Baguio) sa zastavíme na večeru a šofér sa pokúša ukecať brácha, aby nás hodil zvyšok cesty. Kupujem dva hambáče v stánku pri stanici a delím sa s Rasťom. Rumanko získa brandy, na ktorom sa všetci zhodneme, že ho už nekupovať. Potom sa spolu vyberieme do 7-Eleven, aby sme našli niečo vegetariánske. Majú tam tuniakové sendviče, ktoré si nechá zohriať v mikrovlnke. S Rasťom sa ešte dorazíme nevegetariánskym kuracím špízom a bôčikom. Ten grilujú v plátkoch spolu s kuriatkami na uhlí a potom ho sekáčikom nasekajú na malé sústové kúsky. Aj Ajke to chutí.
Posily neprídu, tak náš šofér šoféruje ďalej. Francúzska je z toho zhrozená a sadne si k nemu dopredu. Svojou nenútenou konverzáciou sa snaží šoféra udržať pri živote. Keďže sedíme za nimi, sme žiaľ svedkami veľa nezmyselných mono-dialógov.
Keď mu dokola hudie „stay strong“ – zostaň silný, nevieme, či sa máme smiať alebo plakať. Sme radi, keď ju to prestane baviť. Máme pocit, že aj chlapík jej už má ku koncu plné zuby.
Na konci cesty nechce ani počuť, že by nás hodil ešte posledných 16km ku Alvinovi na hotel. Vysadí nás a zdrhá.
Ťukťukári na nás skúšajú nezmyselne vysoké ceny. Nakoniec sa dostaneme na 180 za ťuk ťuk. Siedmi sa napcháme do troch a uháňame. Asi v polke cesty počujem pred sebou náraz a obiehame akési auto. Pomyslím si, že hádam niekto nehavaroval. Šofér brzdí, otočí to a vraciame sa späť. Ajka je v šoku, Rasťo okolo nej skáče a celkovo je všade kopec paniky. Zisťujeme, že okrem rozrazeného palca a hrče na hlave Ajke nič nie je a pokúšame sa všetkých ukľudniť. Ajku posadíme na kraj cesty, FR jej odborne ošetrí palec a my sa snažíme vyzistiť, či nemá Ajka otras mozgu. Pre istotu a kvôli prípadnej návšteve doktora chceme policajnú správu. Šofér auta, do ktorého trúbiaci ťukťukár napáral je dosť nervózny. Začne tým, že má v dome mŕtvolu. Očividne by sa z celej situácie čo najskôr vyzul. Pofotíme si ŠPZtky všetkého, čo sa dá a čakáme čo bude. Náš ťukťuk už niekam nepôjde – celý je dokrkvaný. Auto má len trošku ťuknutý nárazník. Keďže tam len tak postávam ako drúčik chodí za mnou šofér auta orodovať, aby sme nešpekulovali s policajtami, že to bude nadlho. Policajti prídu a keďže chceme správu, začnú si zapisovať na papier. Keď si to chceme vyfotiť, chlapík nám ukáže nezrozumiteľné čmáranice. Správu nám na mieste nedá, môžeme sa zastaviť neskôr na policajnej stanici. Šofér auta je dosť vystresovaný, vypráva mi, ako prišiel na pohreb z Nórska, požičal si na letisku auto a prišiel akurát do domu k nebožtíkovi. V Nórsku je už 20 rokov, to by vysvetľovalo, prečo nechápal trúbenie ťukťukára. Zase je pravda, že sme frčali na ťukťuku ako blázni. Ja mám tak trochu pocit, že či šofér auta nemal aj vypité. Roman už nechce sadať do trojky do ťukťuku, tak si nakoniec priobjednáme ešte jeden extra Roman ide s našimi vakmi. Zvyšok cestu je už bez incidentov.
Na hoteli nás chce dať Alvin ku spiacemu chlápkovi, no vysvetľujeme mu, nech nás piatich dá do prázdnej izby a cudzokrajné baby nech idú ku spáčovi.
Ešte chvíľu hlasito komunikujeme a snažíme sa ukľudniť z otrasného zážitku a pomaly ideme spať. Rozhodneme sa zajtra ráno nejsť na skorý ranný výstup do krátera sopky, jednak, že sme uťahaní a druhak aby sme videli, ako sa Ajke darí.

D070: 27JAN2017 Pinatube Alvin
Po havárke dnes dávame oddychový a pozorovací deň u Alvina a na dedine. Prvý krát vidíme okolie izby a Alvin to tu má skutočne pekne urobené. Vkusne dekorované, čisté a priestranné. Raňajky máme v cene (500/osobu/noc). My dvaja sa najeme, pricestovanci ešte vyspávajú, lebo majú o sedem hodín menej. Vybehnem s telefónom na prechádzku po dedine s cieľom nájsť signál, lebo lokálny internet je dosť naprd a stále nemáme letenky. Keď sa ich naveľa naveľa podarí konečne kúpiť, oslávime to pivom a aby sme len nesedeli celý deň na hoteli, presunieme sa o dva domy ďalej ku babke na pivo. Pijeme veľkých červených koňov – silné pivo značky Red Horse – v pollitrových fľašiach a skúsime aj fantastické vyprážané kurence od babky predavačky. Vyzerá to byť lokálny divý odchov – veľmi nám chutí. Žiadna mrazená priemyslová produkcia.
Z tieňa lokálu pozorujeme lokálnu scénu. Oproti nám je benzínka, kde domorodci kupujú benzín v litrových sklenených fľašiach od Pepsi. Natankujú a podaktorí, ak prišli z iného smeru otočia motorku na stojane on 180 stupňov a poďho si po svojom. Na motorke idú bežne aspoň štyria. Zvyčajne celá rodinka. Niektoré väčšie motorky majú vzadu dorobené extra sedátko, a niekedy je malá sedanka aj pod kormanom.
Pre zmenu sa na západ slnka vyberieme do kopcov. Vyjdeme na hrebeň, kde sa za plotom pasú kone a kravy. Posadíme sa a v kľude vychutnávame výhľad. Je nám od radosti do spevu, tak si cestou dole zatrilkujeme. Na obed sme si dali oprať, tak kontrolujeme ako schne naše prádlo. Predpokladáme, že nám ho dajú dole, no kým pochopíme, že ich treba upozorniť navlhne trochu večernou rosou.
Francúzka sa už s nami moc nebaví, ale prebalí ešte aspoň Ajke prst. Na zajtra máme po sopke dohodnutý odvoz na letisko za 5000PHP, tak babám ponúkame odvoz do Manily. Tvária sa, že by možno aj šli. Pri večeri kecáme s novomanželmi z Čiech. V babkinom obchodíku majú limetky (kalamansi), tak ich kvôli vitamínu C kupujem. Aby sme neboli moc zdraví, primiešame do limonády okrem ľadu aj kolu a kvapku rumu. Na izbe spievame tak, že sa bojíme, či nás ráno vôbec zoberú na sopku. Ale nikto nepindá, buď sú radi z folklóru, alebo sa boja Ajky a jej hrozivo ofačovaného palca ukazujúceho večný Ajk do nebies.(lajk – like z Facebooku)

D071: 28JAN2017 Pinatube
Skoré vstávanie je nutné, aby sme boli navrchu za dobrého počasia a stihli večerné lietadlo z Manily.
Raňajkujú tu aj iní Česi s ich 3oma deťmi. Decká pekne plynulo medzi sebou hovoria po anglicky, asi chodia v Manile na anglickú školu.
Malý žltý staručky 4×4 – Toyota Land Cruiser nás berie na korbu a sprievodca Edgar sedí na predku auta. Strastiplná jazda po tme a lávovom popole je riadne hegavá. Zlepší sa to trochu, keď sa rozvidnie a my obdivujeme magické údolie. Voda vyrezala do vulkanického piesku budovám podobné objekty. Vidíme diela Gaudího i kadejaké gotické katedrály. Prechody cez rieku sú najlepšie na fotenie, lebo častokrát na pár sekúnd zostaneme. Raz šofér vyskočí a rukami špliecha vodu na motor.
Ajke niečo nezapasovalo tak z času načas grcia a do toho stále všetko Ajkuje.
Rumanko berie prvé pivo na rampe, tu už s vysokohorskou prirážkou, malá plechovka za 100ku. Okolo sa prechádzajú malé Cigánčence. Jedna malá drhne šteňa – nosí ho pod pazuchou.
Na kráter vyjdeme napriek Ajkinmu hendikepu ako prvý. A to ešte stihne Rumanko naložiť potme do záchodu 20 minút pred vrcholom. Hlavne, že mu na krku visí čelovka. Z hrany vidíme jazero v kráteri. Kedysi tu bol tristo metrový vrchol, ten zmizol v erupcii a rozprestrel sa do údoli, ktorým sme prišli. Ajka si vyhliadne miesto, sedí a grcia nonstop. Nazveme to miesto AjkaPoint. Nevadí jej ani, že sa vedľa nej menia ľudia ako na bežiacom páse a ona bude v každom vrcholovom zábere.
Rumanko kupuje druhé pivenko, tu sú už za 120PHP. Vybalíme si obed, čo nám sprievodca vyniesol až navrch, najeme sa a urobíme strašnú chybu. Zjeme pribalený perníček. Všetkým trom, čo sme tak spravili je pekne blbo nasledujúcich pár hodín. Priemyselná pliaga umelej hmoty a sračiek v jedle dorazila aj sem. Potom už len Ajke ticho závidíme všetko to grcanie, lebo to je niečo čo sa nám nedá a pomohlo by to.
Zbehneme sa ešte pozrieť do krátera ku vode, zakývame Ajke s Rasťom a poďho dole. Počasie drží a oproti nám idú hordy neokrôchancov. Ani zaboha nepočkajú, kým prejdeme cez potok, takže často stojíme aj traja na kameňoch vo vode, kymácame sa zo strany na stranu, kým partia debilov prešpliecha okolo. Neuveriteľné..
Ako prvé auto sme doma. Moc sa neponáhľame, sprchujeme sa, balíme a ešte zbehneme ku babke na jedno. Žiaľ dnes kura nie je, tak si len ja doprajem dve rybky.
Alvin nám dohodol šoféra, ktorý nás aj so synčekom celý čas čaká. Ideme opäť spôsobom plyn brzda. Zastavujeme v meste na policajnej stanici, kde K s A idú po policajnú správu a ja s Rumankom na benzínke robíme online checkin. K príde za nami na benzínku a kupujeme si proviant na cestu na letisko vo forme plechovkových red horsov. Vo foto obchode tlačím lístky. Robia to na pomalej farebnej tlačiarni, celé to trvá asi 10 minút na vytlačenie 5 stránok.
Zastavíme sa v obchodnom centre na diaľnici, kde majú aj Starbucks aj Nike Outlet. Vyzerá to tu ako v Amerike.
Pokojná sobotná Manila má slušnú premávku, takže na letisku sme v dobrom čase.
Šofér nám vysvetľuje, že je tu ako náš kamarát – aby ho na letisku nespoplatnili.
Batožinu na začekovanie máme len jednú spoločnú, kde napcháme všetky veci, ktoré nesmú ísť do kabíny. Čekin je preto rýchly, no Rasťovi konečne objavia na RTG nožničky, ktoré myslel, že už stratil. Našťastie ho v chaose – niekto po ňom má ešte niečo vážnejšie – nakoniec nechajú ísť.
Letíme na ostrov Mactan, ktorý slúži ako letisko pre hornatý ostrov Cebu. Na letisku sme si bookli ubytko 1km od letiska a podľa navigácie by to nemal byť problém.
Vonku ale prší, navigácia ukazuje cestu cez vojenskú posádku. Druhá cesta končí na stavenisku. Berieme teda taxík za 350 a to sme už teda mohli ísť pomaly hocikam v Cebu City. My ideme 1.5km na StopOver hotel. V okolí nič nie je ani na pitie a ani jedenie, tak nám zostáva iba rum a pivo.
Oslavujeme čínsky nový rok. A aj kohútí.