D022: 2015/01/01 Ushuaia → El Calafate
Dnes je krátka noc, vstávame o 4tej. Adéla padá z postele pri vypínaní budika. Aby sme zbytočne nebudili Austrálčanov ideme s vakmi sa obliecť na chodbu. Oblečení čakáme K dole. Kuchynka sa akurát zatvára. Na záchode sú dve wécka plné grciek, a aj cesta k nim je vytyčkovaná. K spadne kovová fľaša z výšky na zem a definitívne zobudí Austrálsky párik infarktom.
Dole ale Katkinu fľašu nepočuli a pánko si kľudne hlasito chrápe ďalej.
Na stanicu pri zátoke je to dole kopcom 5 minút. Sme tretí. Postupne sa zvajuve osádka busu. Dofrčí aj Simon, ktorého Katkin fľašový budík tiež vystrelil do nebies. Štastie, že ako jediný nemal nad sebou ďaľšiu posteľ. Snažíme sa spať a celkom nám to aj ide. Preberáme sa až na trajekt. Tam si nabíjam tablet a s najväčšou pravdepodobnosťou vykladám puzdro na foťák. Štandardné delfíny, uškatce, dokonca aj tučniaky spestrujú našu cestu.
Keď zistím, že obal na foťák to nedal do ruxaku vybehnem von, no vidím už len vzďaľujúci sa trajekt. Moc sa s tým nemaznali. Kým sme prešli peši za autobusom, nafasovali raňajky a detekovali absenciu púzdra, trajekt naloži 8 kamiónov a 6 áut a bol fuč. Do rite.
Spodok Ameriky má Argentína a Čile divne rozdelený. Najprv vchádzame do Čile. Musíme zfutrovať všetky mäsové výrobky a čerstvú zeleninu a ovocie. Nedáme len cesnak. Banány so šunkou je ale odvážna colničná kombinácia, dúfam, že majú funkčné záchodky pre hostí. Kým čakáme na ostatných spolucestujúcich obdivujeme čilskú líšku, čo pobehuje po ceste. Potom zastavujeme až na Čilskej colnici, tá prvá bola ešte Argentínska. Po pár hodkách zase zastavujeme. Tu sú našťastie obe colnice spolu, takže sa vraciame do Argentíny iba na jednu zástavku.
Krajina za oknami busu je nudná. Obschnutá step s guľatými chumáčmi trávy. Kamenisté roklinky, sem tam lama, kŕdeľ ovcí, nandu, líška.
Prestupovať máme v Rio Gallegos. Stanica celkom veľká, s predlžovačkou na nabíjanie a bez teplej vody na mate. Nádej nám dáva mega Carrefour, tak ideme so Simonom po pivko. Keďže je dnes ale prvý január, supermarket je zavretý a tak sa v dlhým nosom a prázdnymi rukami vraciame na stanicu za babami. Pokúšam sa aspoň zachrániť si tvár tým, že zoženiem teplú vodu. Pýtam sa v pár priehradkách a nakoniec ma pošlú na benzínku. Tá je za dvojprúdovkami, ktoré prejdem cez veterný nadchod. Benzínka tiež vyzerá zavrete, ale z druhej strany čapujú benzín a aj free teplú vodu z priamo z plynového bojlera. Super.
Robíme maté a dorážeme karí z minulého roka.
Konečne je tu bus, Adéla sedí so Simonom. Máme už dosť cesty. Dorazíme po polnoci a s navigáciou vykročíme zo stanice smerom k najhustejšej koncentrácii hostelov. Simon sa zháči, vráti sa za väčšinou do stanice, tak pokračujeme bez neho.
Zapadneme do hostela El Calafate. Vyzerá to celkom seriózne, ale deduško na recepcii je vcelku prispatý, alebo zmätený a trvá mu viac ako 30 minút. Končíme v troch rôznych izbách. Adéla má ešte aj drahšiu (200ARS vs našich 150). Ja som na 6ke s jedným spiacim Írom. Keď sa pýtam, či si môžem zavolať manželku šéfko povie, že mám čakať, že to zistí, no už sa neukáže. Tak aspoň Írovi zhasnem a idem si umyť zuby, kým čakám. Nič sa nedeje, tak idem spať. Spím spánkom spravodlivo unavených na prázdnej izbe, v úplnej pohodke.

D023: 2015/01/02 El Calafate
K ma ráno príde zobudiť, že sa celú noc sa budila na štípanie. Keď sa rozvidní a okolo 5am zabije prvú plošticu ešte sa to pokúša uspať. Tretia ale vystrekne kopec krvi a tak to K balí a ide von z izby nabíjať notebook.
Bolí ju celé telo, štípancov má všade kopu. Žiadna sranda. Čaká nás a teší sa na raňajky. Zdrhajú aj Izrealci, ktorí tam očividne divoko smažili, aby to s plošticami vydržali. Nechávajú nám dva litre krabicového bieleho vína, soľ a olivový olej v spreji. Nechali tam aj bordel, toaleťák a mlieko. Okrem toaleťáku sme ale nič z toho nemali už ako využiť.
Po raňajkách sa pokúšame vygúgliť nejaké ubytko. Moc to ale nejde, tak vybehnem a blok smerom von nájdem celkom sympatickú 4ku za 120ARS. Do konca pobytu sme tam len my traja, takže pohodka.
Vyberieme sa von, že si operieme, zistíme kde zameniť peniaze a čo s načatým dňom. Turistikovia na rohu mi odporúčaju Buenos Aires, že tam je najlepší kurz. Neviem či sa mám smiať alebo to ignorovať. Obchodníci si ma pinkajú a v piatom šopíku sa konečne dozvedám vtipných 11.30 za USD (v Ushuaia sme menili 12.50 a to bola bieda). Nakoniec sa ale doklikám do potravín, kde mi dajú za dolár 12Pesos a za Euro 14. Mením po stovke, že keď je tu EURo výhodnejšie, tak to aspoň zahedgujem.
V požičovni áut nemajú auto do desiteho, takže to je vybavené. Vychádzky na ľadovec za 1200ARS sú vybookované do 6teho, to je tiež odfajknuté. Zostáva nám len spiatočný bus ku ľadovcu za 250ARS a vstupné do parku za 215.
Na odporúčanie paničiek z cestovky zapadneme na pizzu. Jedna pre troch a liter piva nás príjemne zasýtia, šokuje ale 17Peso kuvert na hlavu. To navýši účet o 30percent. To sa mi zdá už trošku absurdné.
Ideme na stanicu, že pozrieme slávny ľadovec Perrito Moreno. Busy šli pred 15 minútami (o jednej), ale zoženieme jeden aj o druhej. Kúpime lístky a ideme do neďalekého supermarketu kúpiť niečo na večeru. Spať sa totiž vraciame až 18.30 a prídeme okolo ôsmej.
Na stanici stretávame aj Simona, tak ho ukecáme, že nech idem s nami. Nelení a kúpi si lístok. Cestuje s nami aj český a česko-slovenský pár. Desať minút pred odchodom sa objaví američanka Alex (áno tá, čo nám nahádzala popol z papiera do polievočky na konci sveta) s tým, že si zabudla foťák a chce poň zbehnúť, nech jej postrážime vak a zdržíme bus.
V busovej spoločnosti nás ubezpečia, že oni berú dochvíľnosť vážne, určite nebudú čakať a prípadná úschova Alexinho vaku bude spoplatnená 10ARS. Sme silne nadšení, že máme čo riešiť, namiesto toho, aby sme len tak bohapuste čakali v už pristavenom buse. Nakoniec ale asi minútu pred odjazdom dofrčí prepotená Alex a všetko je ok.
Frčíme ku ľadovcu. Pri vstupe do parku to bus zapichne na parkovisko, nastúpi feši s tabletom a kasíruje. Každého sa pýta, že zkade je, ale aj tak všetci plati 215ARS. Po chvíli jazdy zastaname v prístave, z kade za extra 200ARS možno zobrať loďku a plaviť sa ňou ku ľadovcu. Na to nás ale K neukecá a tak ideme na koniec cesty, kde sa po sieti plošinieka schodísk približujeme ku ľadovcu po vlastných. Je to úžasné, priam až dych berúce. Beháme hore dole, fotíme dvoma foťákmi ako diví. Dychtivo sledujeme pracujúci ľadovec a pokúšame sa zachytiť padajúci kus na foťák. Ľadovec sa hýbe až dva metre za deň, tak aj niekoľkokrát za hodinu počuť zapraskanie a padá kus ľadu do vody. Simon nemá žiadne teplé oblečenie, tak mu K dáva moju vetrovku. Sme takí unesení, že sa ledva stihneme vrátiť do busu. Cestou spať papkáme bagetky so syrom a šunkou, čo sme si nakúpili.
Zo stanice skočíme do supermarketu, že si niečo navaríme.
Kuchyňu už okupujú Izrealci a stále prichádzajú ďaľší a ďaľší. Niektorí prídu s už hotovým jedlom. Kým dovaríme je ich tam vyše dvacať. Pýtam sa, že či chystajú veľkú party. Chlapík sa tvári nechápavo, že aká party.
Nakoniec máme ku večeri kultúrnu vložku. Decká sa modlia, potom si všetky idú do kuchyne umyť ruky a po večeri nám vyspevujú ku žutiu. Je to celkom atmosférické a okolo polnoci sú už celkom potichu.

D024: 2015/01/03 El Calafate
Perrito Moreno máme z krku, tak sa po vlastných raňajkách ideme pozrieť na plameniaky. Naša dedinka je na brehu mega velikánskeho jazera – Lago Argentino. Sme kúsok odtiaľ tak ideme peši. Už v prvom parčíku vidíme dva zaujímavé vtáky, ako dlhými zobákmi šťúrajú v zemi. K chránenej oblasti je to ale ešte kúsok. Keď tam prídeme a zistíme, že len ohradili dve malé jazierka na brehu velikého a účtujú a to nekresťanských 75ARS. To sa nám zdá trošku prehnané a vyberieme sa teda popri plote, že si to omrkneme sami.
Vyzerá o tak, že obec vyasfaltovala a omúrikovala celý breh, možno aj za nejaké fondové peniaze možno proti potopám, oplotili kúsok územia a teraz na tom chcú strašne zarábať.
Na konci plotu je kruháč s výhľadom na pasúce sa kone. Okolo samotného jazera je ešte veľká plocha, ktorá býva zrejme zalievaná. Za rohom plotu ho sleduje chodníček, tak sa po ňom pustíme. A ďalším rohom zase zahneme a vraciame sa späť na úroveň vstupu do chránenej zóny. Napravo je oplotená zóna, naľavo kŕdle kadejakých vtákov a v diaľke jazero. Zdá sa nám tu oveľa viac vtáctva ako za plotom. Dokonca by som povedal, že v rezervácii majú veľký prd. Ešte kým sa dostaneme na úroveň vchodu do rezervácie narazíme na potôčik. Baby si myslia, že ho ofajčia a sledujú ho po brehu smer jazero. Ja ho preskočím pomocou dreva v strede. Vidím v suchom bahne hlboké stopy koní a kričím, nech si dávajú pozor na bačoriny. Potôčik sa smerom k jazeru rozvetvuje, no Adéle sa aj tenký pramienok zdá moc široký, tak sa vraciame k môjmu brodisku a sledujeme plot. Pred nami vyletujú zo stepi čiernobiele husi, pobehujú vtáky s dlhými zobákmi a spústa kadejakého malého vtáctva. Dostávame sa ku jazierkam a z diaľky pozorujeme partičku piatich plameniakov. Sme k nim bližšie ako ľudia za plotom. Haluz.
Volám na baby, že sú tu pelikány. Rozrušená Katka kričí: „Nevolaj ich pelikány, pelikány sú také hnusné“. Neviem, prečo sa mi to stále pletie.
Zbadám plameniaka na jazierku smerom k vode a vyberieme sa tam, že si to cvakneme zblízka. Čím sme bližšie k jazeru, tým je to komplikovanejšie. Treba sledovať ako idú vodné ramená. Plameniak nám elegantne zdrhne, ale aspoň vidíme jeho krásne lososové krídla. Tu sa tak trochu roztratíme. Chcem sa dostať ku čiernokrkým labutiam, no oddeľuje ma od nich niekoľko kanálov. Sledujem prvý a dostávam sa na veľký štrkový nános a ktorým zbadám stádo plameniakov. Hneď sa vraciam kúsok späť, sadám na teplý štrk a pokúšam sa na diaľku upútať Katkinu pozornosť. Po chvíli sa mi to podarí a potom na ňu čakám oberajúc si bodliaky z tenisiek. Hovadské bodliaky vyzerajú ako kvetinky, a pichajú aj cez tenisky. Celé zle.
K konečne dorazí, tak ideme cez násyp ku veľkému ramenu s plameniakmi. Cestou si ani nevšímame krásnu bielu hus hniezdiacu v bažinke. Plameniaky sa k nám otočia chvostom a začnú sa vzďaľovať. Zbehneme teda dole z násypu a snažíme sa si nadbehnúť, nech k nim prídeme zboku, kvôli fotkám. Trochu sa nám to podarí, plameniaky sa po chvíli pohniezdia, vytiahnu nádherné lososové krídla a presunú sa na vzdialenejšie rameno.
Napravo od nás je partička bielych labutí, ktoré vydávajú strašne smiešne zvuky. Vyzerá, ako keby sa dohadovali. Asi sme už narušili aj ich priestor. Po párikoch sa presúvajú na ostrovček v ramene. Otáčame to, už sme všetko vyplašili. Ako sa tak vzďaľujeme dve labute preletia ponad nás a vrátia sa späť. Vyzerá to, ako keby nás vyháňali. Na štrku je veľa vtáčích kostí, asi tu už mnoho unavených vtákov prišlo o život.
Vraciame sa späť ku plotu, že reku dokončíme okruh. Vyzerá to byť kratšie ako sa vracať. Sme už dosť blízko jazera, ktoré je tu lemované peknou piesočnou plážou a oddelené od rezervácie iba dunami.
A posledným rohom sa dostaneme ku nábrežiu a musíme sa povyzliekať, lebo v závetrí je už pekne horúco. Dám si dole aj moje magické čierne obťahovky, ktoré nosím, keď sa mi perú nohavice.
Ideme zobrať prádlo. Adéla hovorí, že je to moc ťažké. Tí experti neosušili polku prádla, lebo ich K varovala, že sa to nehodí do sušičky. Tak to nesušili ani na slnku ani nič. Musíme teda nechať Adélu na hosteli sušiť mokré prádlo a my ideme zisťovať, či sa nedá niekam letieť. V cestovke čakám 45minút, lebo ľudia sa tu radi vykecávajú aj keď je dlhá šóra a pomaly sa zatvára. Nechávam K zistiť možnosti presunu a ja ešte bežím zameniť peniaze, lebo El Chaltén – naša nasledujúca destinácia je ešte menšia obec a je možné, že tam nebude taký dobrý kurz. Potom ešte zbehneme nakúpiť potraviny na viacdňový treking, lebo jedlo tam má byť veľmi drahé.
Na hosteli je dnes menej Izrealcov a objavili sa tam aj nejakí Katalánci, čo tu pracujú.