D24: 20OKT2024 Huaraz: Glaciar Pastoruri, operácia Aventura (dobrodružstvo), 5.200m (vrchol ľadovca)
Ráno po nás príde chlapík a naloží nás do taxíka. Cestou ešte v nejakom hoteli berieme 2 Francúzky a šofér nemôže uveriť, že ideme na výlet len za 50Solov na hlavu. Normálne by to vraj stálo 500. Asi za taxi. Klasika, čakáme kým sme plní a vyrážame až 9.30. Sprievodkyňa je drsná Elza nastajlovaná v mega okuliaroch, ktorá využíva mikrofón s reprákom zapnutým za opaskom.
Prvá zastávka je, ako tu dobrým zvykom býva, v reštaurácii, na objednávku obedovečere. Tentokrát aj s prekvapivým platením dopredu. Je to celkom chaos, lebo vonku sú tri stredne veľké autobusy.
Vstup do národného parku je nad hranicou 4.000m a my využívame naše 30 dňové lístky. Na vrátnici vidíme gigantického kolibríka a prvú Puyu Raimondi (kráľovnú Ánd). Rastlina z čeľade Bromeliaceae (kam patrí aj ananás) rastie vo výškach medzi 2.400–4.200m, v Peru sa vyskytuje len na troch miestach. Máme šťastie, lebo tento rok kvitne Kráľovná v nevídanom množstve. Rastlina dozrieva až 100 rokov, potom zakvitne kvetom až 15m do výšky a zomrie. Podobne ako agáve. Na stonke má asi 20 tisíc kvietkov, kde dozrieva odhadom až 12 miliónov semien. Jej nektár je lákadlom pre veľa vtákov, aj pre čierneho kovovochvostého kolibríka (Metallura phoebe), alebo už spomínaného gigantického kolibríka (Patagona gigas).
Bus zastavuje pri bublajúcej mláke, z ktorej sa kedysi pila minerálku s CO2 aj naša Elza. No pri nedávnej analýze zistili, že voda obsahuje dosť škodlivých látok a tak pred prameň tresli sklo a už sa z neho nepije.
Po rýchlej foto prechádzke medzi velikými kvetmi Puya Raimondi, nás sprievodkyňa Elza preženie šikmo cez cestu ku mikro jazierku viacerých farieb. Zaujímavejšie sú ale nastajlované llamy, jedna poslušná a druhá nesmierne otrávená, tej sa veru nechce fotiť a pod chvíľou zloží dlhý krk na zem. Poplatok za fotku je dobrovoľný.
Bus ďalej vystúpa do 4.847m a tam nás na veľkom parkovisku vyloží. Je nedeľa a je tu veľa domorodcov, gringov skoro nevidno.
Za 15 Sol si viacerí domáci prenajmú koňa, ktorý ich vyvezie až skoro hore. Kone idú dohora vo vlastnom pruhu, za dreveným zábradlím, vedľa 2.5 km dlhej vydláždenej cestičky pre chodcov. Ich pohoniči rýchlym krokom cupitajú vedľa nich. Hore pri ľadovci je to 4.987m, i keď tour predávajú do 5.200m. Ešte aj ľadovec sa stiahol, ale ploty neposunuli, takže sme dosť ďaleko od samotného ľadu. Bezohľadní turisti prekračujú tieto vzdialené zábrany, aby mali lepší záber a strážcovia parku na nich pískajú. Kedysi sa tu vraj lyžovalo a o pár dní na to v zmenárni vidíme aj poster. Vyzerá to ako stredne veľké lyžiarske stredisko za socíku.
Cestou dole stretávame ovcu, menom Blanca v plienke, je na šnúrke ako domáci maznáčik.
Otočka aj s fotením nám trvala 1h40. Dole v buse čakáme na babky a nastáva nekonečná drncačka dole do reštiky. Ceviche zo pstruha je fajn, je tam aj kúsok vyprážaného. Grilovaný pstruh s extra párkou je ale o ničom. Do mesta prichádzame do pól hodiny, dokonca ešte za svetla.
D25-26: 21-22OKT2024 Huaraz, oddychové dni
Konečne si kupujeme šiltačky. Tie isté majú v rôznych cenách. Čo nám podnikavý predavač samozrejme oznámi, až keď si vyberieme „tie drahšie“. Pýtam sa na rozdiel. Ukazuje drahšiu z vnútra, že má pásik a že je to originál. Sranda, že aj tie lacnejšie to majú tak isto. Ale až keď kúpime tie lacnejšie vidíme, že je horšia kvalita šitia. Drahšie asi boli druhá a lacnejšie tretia trieda? Za dve nám trochu zľavu za obe (60) ale za bombu na varič (35) už nespustí.
Cestou navštívime lokálny bar na hlavnej ulici, kúsok od nás. Je to totálna diera v rozpadávajúcej sa budove. Za jedným jediným stolom sedia štyria. Inak nikto. Vyzerajú byť radi, že im prišli prví hostia. A ešte k tomu aj bieli. Od radosti nám na telke vypekajú aktuálne šlágre. Pivo síce stojí až 9Sol, ale zato dostaneme plastovú nádobku na vrchnáky od piva. Po objednávke druhého piva sa nám príde predstaviť majiteľ, zberateľ starých vecí. Budova je stará a rozpadnutá, lebo to je ešte spred zemetrasenia v 1970 a nejakým zázrakom prežila. Kedysi to bola vila z veľkou záhradou, dnes sú všade nahustené trojposchodové činžiačiky. Z nepochopiteľných dôvodov je podnik otvorený len okolo obeda, keď ideme na obed, večer občas cez víkendy.
Na obedné menu skúšame El Fogón. Je to jediná reštika v meste, kde majú dole na ulici pred dverami čašníka. Dobré obedové menu je síce o 50% drahšie (15S vs 10S) ale chuťovo je lepšie. Je tam viac mäsa a dostávame aj slizovitý dezert. Špekulujeme, či opáčiť niekedy na večeru aj stejk?
Konečne sa pripravujeme na trek, robíme nákupy na tržnici, čerstvé ovocie a zelenina za dobré ceny. Trochu sa necháme uniesť nízkymi cenami a končíme s nadmerným nákupom avokád, rajčín, cibule a reďkoviek.
Zaobstarávame si našu tretiu koku a cestou z trhu objavíme Lechón uličku. Všade predávajú pečené prasiatka. Niektoré sú priam až riadne svine. Normálne ich majú vonku na ulici a orezávajú z nich kúsky. Vyzerá to dobre, škoda že sme zasa raz najedení. V lekárni zoženieme elektrolyty (polvo rehydratante), v supermarkete čínske chladené cestoviny (špagetovité) a vajcia. Večer ich varím 16, ani sa nezmestia na dno hrnca.