D023-031: 08.-16.11.2019 Panama City
Necelých 10 dní v PC ubehne ako voda. Pri každom našom pobyte tu vidieť nemalé zmeny. Keď sme tu boli prvý krát v začiatkom 2014, pobehovali tu potkany a deti predávali na ulici koks. Historická časť, Casco Viejo má Unesco status, prebieha tu nekončiaca obnova budov. Pri rekonštrukcii je ponechaný iba vonkajśí plášť budovy, zbytok teda celé vnútro, je postavené nanovo a moderne.
November je mesiac štátnych sviatkov a osláv, pod chvíľou stretávame ľudí v tradičnom odeve. Ženy nosia vyšívané blúzky alebo šaty s volánmi a v hlave kvetinové ozdoby z drobných gorálok. Chlapské košele s farebnými gombíkmi sú doplnené campesino klobúčikmi.
Čas čakania na nové doklady trávime v mestskom rytme. Plávanie nahrádzame chôdzou a takmer každé ráno chodievame na rybí trh po čerstvé úlovky. Z roka na rok sú ryby menšie a menšie. Smutný je pohľad na mláďatá žralokov, tie na trh prichádzajú už bez hlavy a plutiev. Trhovisko zrekonštruovali, už to nie je také živelné ako kedysi. Keď kupujeme celú rybu, predavač ju sám zanesie k prvému voľnému čističovi, ktorý ju blesku rýchle vyfiletuje za dolár. Krevety je dostať kúpiť v rôznych veľkostiach a odtieňoch sivej až ružovej. Obľúbené ceviche si tu doprajeme len raz, už nedokážeme toľko zjesť ako pred pár rokmi.
Cestou z trhu sa zastavíme pozdraviť s predavačom cigár. Ten prebral remeslo po svojom otcovi a stále šúľa dlhé a hrubé cigary „muy fuerte“ za nezmenený pól dolár.
Zmeny vnímame nie vždy pozitívne. Zavreli nám parádneho holiča. Dedko strihal roky za 3 USD. Teraz sú na jeho mieste bezprizorné čínske mini potraviny. Pánske strihanie uskutočníme nakoniec vo finančnom districte, zlákaní vidinou happy hour drinku v cene strihania. Vchádzame do hustého oblaku lakov a sprejom. Všade hučia fény, je tu asi 20 žien, ktoré si vlasy nechávajú žehliť vlasy a vyfúkavať pred príchodom do práce. Drink v cene stihania je nakoniec v ponuke až podvečer.
Neprejde deň aby sme si neposedeli a nevydýchli na nejakom námestí. Námestia sú v latinskej amerike vždy miestom stretnutí. V tieni veľkých stromov posedávajú lokálny. Mesto je z roka na rok čistejšie, o poriadok sa okrem policajtov starajú aj denno denne upratovacie čaty. Zametačky ulíc berú svoju prácu zodpovedne. Na námestí pri obchodnom dome Machetazzo chodíme obzerať jednu upratovačku. Je to totálna modelka, vždy perfektne zladená v odtieňoch monterkovej rovnošaty, od makeupu, cez šatku na hlave, šnúrky v pracovných topánkach až po lak na nechty. Prázdne sáčky na smeti od kontajnerov v parku si necháva táto koketka postrážiť postaršími lokál patriotmi.
Náš obľúbený micro pivovar Rana Dorada = Zlatá žaba sa presťahoval viac do starého centra, teda bližśie ku nám. Zlato v pohári tu už síce nevaria ale Happy hour fičí každý deň od 12 do 18. Vtedy sú pivá za polovičnú cenu. IPA je úplne skvelá, od Grand Cru sme čakali viac. Štýlový veľkokapacitný interiér je vyklímovaný na teplotu na polárnom kruhu, skrehnutí po jednom pive odchádzame.
Sklamaní zisťujeme, že kaviareň Unido v American Trade Hoteli nahradil ich hotelový brand. Interiér je stále nádherný, internet stabilný ale káva nestojí za zmienku a určite nie za 3,50 USD.
SM Rey sa v našich očiach z prémiového zmenil na slušný obchod s dobrými akciami nielen na rum či pivo, ale aj kvalitným mletým mäsom, dobrými kroasantami a bagetami.
Keď pod chvíľou leje, tak len akoby rovno z plných kýbloch a nekonečne.
Hospedaje, v ktorej zakaždým bývame, je udržiavaná stálym tímom, je málo hostí, takže čistota je super. Kuchynský riad je uprgade-nutý, nové hrnce a panvice. Najčastejšie sa stretneme v kuchyni s postarším Amíkom, fandom show o varení. V jeden sviatok nám chladnička zdaní 2 pivá. Napíśem odkaz, ale pivo už nikto nevráti.
Posledná noc je mega hlučná, veľa nenaspíme. 17.11. si privstaneme na prvý bus na letisko. Je nedeľa a riadne mešká.