D001: 2015/11/12 PD → Viedeň
Zápcha v BA nás pripraví o kebabík v Hainburgu. K síce cestou sníva o upgrade na 1. triedu, no na Swechate nás čakajú zrušené lietadlá a šóry pred prepážkami leteckých spoločností. Niektorí zúfalci nás aj predbiehajú. Vysvitlo, že štrajk Lufthansy v Nemecku sa nás predsa len týka, keďže letíme cez Frankfurt. Našťastie nerobíme caviky a dostaneme hotel s večerou a raňajkami a nové, priamejšie lietadlo zajtra ráno. Bude to síce s červenými očkami o siedmej ráno, ale lepšie ako chudák z SK na vedľajšej prepážke, čo mu vymenia meno a priezvisko a povedia, že nenastúpil na prvý let z Chorvátska a nemá nárok na nič. Prekvapivo nevedel ani po anglicky a vyzeralo to tak, že ho pošlú spať späť do BA.
Po začekovaní batožiny, nás berie súkromný šofér vo fasa Mercedese s koženými sedadlami. Cez slabnúcu zápchu vo Viedni nás prevezie do hotela v centre (tak tento týždeň to bude už naša tretia viedenská noc – K tu mala v pondelok vernisáž). Teta na recepcii má napriek biednej angličtine potrebu si ju precvičovať, tak dochádza k samým nedorozumeniam. Nakoniec ale nájdeme svoju izbu a keď konečne pochopíme, že nám jedlo na izbu nedonesú, vylezieme z horúcej vane a ideme to prešetriť na recepciu. Samozrejme, že sa večeria v hotelovej reštike. Tak sme si pochutnali na morčacej roláde, v cene sme mali aj alko drink (pivko a vínko) a spokojní sme šli spať.
D002: 2015/11/13 Viedeň → Panama City
Ráno (05:00) nás čakal raňajkový balíček a taxík – mikrobus iba pre nás dvoch. Kožené sedačky vyhrievané veru nemá. Lietko do Amstru (KLM) má mega priestor na nohy, to sa – žiaľ – už v druhom neopakuje. Dospávam ráno. V druhom lietku z Amstru do Panama City už fičíme cez deň a spať sa mi nechce, tak pozeráme filmy, jeden po druhom. Neviem, či som videl 4 alebo 5. Pristávame do dusného mega tepla v Paname. Dlho čakáme na metrobus, otravujú nás taxikári a prepásneme jeden bus za normálnu cenu len preto, že máme predplatenú metrokartu. Riadne nás na zastávke dožerú komáre.
Ubytujeme sa v Hospedaje Casco Viejo. Žiaľ majú len zdieľanú izbu. Peknú s balkónom, no je tam 6 trojposchodových postelí.
Vybehneme si ku Číňanom kúpiť vodu a obligátne pivko na privítanie. Večer je už príjemne (keď sme sa po sprche prezliekli do kraťasov, tielok a sandálov). Pofukuje príjemný vetrík a tipujem to tak na 26C. Pozeráme ako sa malé 3-5 ročné decká naháňajú okolo pomníka súdruha Herreru. Chaloši šlohnú babám kočík a baby ich aj s bábikou zúfalo naháňajú. Potom sa chvíľu dohadujú a naháňaju baby s kočíkom a bábikou chalošov. Predstavujem si, ako by starostlivé mamičky na SK nechali behať decká o deviatej večer okolo žulového pomníka s neskutočne veľa nebezpečnými hranami.
Do toho všetkého parkovači parkujú autá na všetkých štyroch hranách námestia. Je to totálna haluz. Vyzerá to, ako keby každý vlastnil jednu ulicu, navigoval autá, ktoré chcú zaparkovať a vyberal parkovné.
D003: 2015/11/14 Panama City
Máme o 6 hodín viac a sme hore už o tretej v noci, tak dlho vyspávame – až do nejakej 08:00 lokálneho času. A to sme už aj osprchovaní, keďže, človek sa tu (hlavne po prílete z Európy) potí stále a sprchuje sa aspoň 3-4 krát denne. Klasické raňajky na tomto hosteli sú bufetové a pozostávajú zo sendvičových chlebov, ktoré si je radno opiecť v hriankovači, banánov, arašidového masla a hroznového džemu. Káva je filtrovaná vo veľkom stroji. Snažíme sa na arašidové maslo ísť zľahka, ale je to ťažké, keď si človek naberá z kilovej nádoby. Kávu si ale nalievame trikrát, poslednú šálku si berieme na balkón a som z nej celkom vykofeínovaný.
Je sobota a máme nejakú hotovosť, ktorej sa chceme zbaviť, tak skúsime pozrieť, či nie je otvorená banka. Na naše veľké prekvapenie je, tak vkladáme časť hotovosti. Na veľké prekvapenie pokladníka sme správne povedali vkladanú sumu po španielsky. Tipujem, že si myslel, že nám ušlo jedno desatinné miesto.
Potom ideme na obligátny rybí trh, dáme si ceviche s pivkom. Spomínam si, ako som si v máji hovoril, že v tomto podniku si už nedám kokteil (ceviche s majonézou), pretože tu namiesto majonézy používajú horčicu s veľa kečupom. Aspoň že rybie ceviche bolo fajn. Neodporúčam ani krevety. Je to zbytočne drahé. Najlepšia je asi „combinación“, čo je „prekvapivo“ kombinácia viacerých zvieratiek. Hlavne by som povedal chobotníc a malých krevetiek. Chutí to super, je to cenovo medzi rybou a krevetami a človek tak (finančne) neriskuje, že to bude málo fajné. Cítime sa fajn, veď sme leteli včera cez deň, len sme posunutí a nepripravení si variť, takže cez trh sa len prejdeme a nekupujeme žiadne lúpané krevety. Cestou späť berieme len ananás (malý za $0,50), že reku keby sa náhodou cestou mihol nejaký ten rum. Po obligátnej sprške nasleduje oddych a večer sa vyberieme do (nami) menej navštevovanej a preto pre nás novej časti starobylého mesta. Zapáči sa nám bar s výhľadom na more a západ slnka a tak si tam dáme predražené pivko. Plechovka u Číňana stojí 75centov, tu mali fľaštičku za $3.5 a ešte na to naúčtovali 10% daň a 10% dobrovoľné prepitné.
Sledujeme parkovačov a západ slnka. Ideme ďalej po promenáde s výhľadom na moderné PC a vybudovaný obchvat starého mesta cez more. Okolo polostrova, na ktorom bolo pôvodne mesto postavili most – obchvat, po ktorom sa mihajú autá a večer je pekne farebne nasvietený. Nad hlavami nám lieta droid, ktorý dokumentuje hromadnú spomienku na Paríž.
Večera v klasickom bistre – porcia ryže s fazuľou a rybou za 2 eura nám bohato stačí obom. Obzvlášť v tomto teple.
Na už privátnej izbe (naša obľúbená 13ka s balkónom) kombinujeme ešte ananás s rumom a polámané princesky z ďalekej domoviny.
D004: 2015/11/15 Panama City
Pri upršaných raňajkách je chvíľu chaos. Raňajkový priestor je totiž bez strechy. Treba presunúť všetky elektrospotrebiče do kuchyne a stáť pred hriankovačom v stiesnených podmienkach. Keď doprší a posadáme si, jeden hosť sa zdvorilostne pýta druhého „ako sa máš”. Mladík odpovie: „som z Francúzska“. Dotazovateľ sa chvíľku nechápavo pozerá a Frantík potom upresní: „vieš čo sa stalo…“. Dotazovateľ, tak ako aj všetci ostatní vie. V Paríži bol teroristický útok. Frantík je z toho teda asi smutný. My tiež nie sme nadšení. Z nášho obľúbeného mesta sa stalo nebezpečné miesto.
Chvíľu nevieme, či budeme môcť zostať na našej izbe, ale nakoniec sa tešíme z pokračovania ubytka na 13stke. Zbehneme na rybí trh po krevety a ceviche s pivkom. Obedujeme pizzu na Panamskej Obchodnej ulici. Každý má svoju vlastnú malú za $3.5. Je to smiešna suma oproti tomu, čo pýtajú v gringo (bielej – turistickej) časti. Tam si bez okolkov vypýtajú 10 a viac dolárov a potom ešte na to aj daň a tip. V domáckych častiach je daň za jedlo zahrnutá v cene a tipy sa neúčtujú. Jedine v supermarkete účtujú daň extra. 10% za alko, 7% za spotrebné veci, 0% za potraviny.
Neprestáva ma fascinovať, ako je pizza na SK prakticky najlacnejšie jedenie a v latino amerike je to (aspoň teda cenovo) tá najluxusnejšia strava, súperiaca cenou so stejkami a morskými plodmi.
Ľudia tú pizzu (ale aj hocijaké jedlo) zakladajú coca colou a ja len pozerám, že ako im to môže tráviť. Ja si dám radšej pivko, alebo nič. Ktovie kedy bude pizza na Popradskom plese. To už bude ultimatívna výhra civilizácie.
Náš nákup v Machetaze sprevádza nepochopiteľne dlhá rada. Pokladníčka nakladá tovar do igelitiek ako v spomalenom filme a len zízame ako pani pri platbe $50 bankovkou musí vypĺňať číslo občianskeho.
U dedka sme si konečne kúpili cigary (v máji bol chorý, tak sme kupovali generické za rohom). Sú to poriadne klacky. Milý deduško nás tipuje na Poliakov. Odvíja sa obvyklý monológ na tému Slovensko a Slovinsko a Československo a Juhoslávia) Dedko nás aj varoval, že sú cigary silné, no hovoríme si, že keď nie sú kubánske, tak to bude sračka. Dali sme si pivko na námestí a odpálili cigaru a prišlo mi celkom zle. Asi je to fakt silné. Skúšame to zachrániť rumom a kolou od neďalekého Číňana. Zašlape to. Pôžitkársky pofukujeme a po hodine a 15 minútach ideme na izbu. Leje ako z krhly. Super časovanie. Posledne keď sme dávali cigaru na námestí, tak sme pol hodinu stáli pod slnečníkom, čo tak lialo, že sme sa nechceli ani pohnúť. Na večeru si robíme super krevetky.
D005: 2015/11/16 Panama City
Celú noc leje ako z krhly.
Ráno fičíme cez ospalú/pozatváranú “Obchodnú” na metro. Vystupujeme v inom svete – plnom mrakodrapov. Nechávame pasy u právnikov a keďže neustále leje od Pedra berieme taxík späť na hotel. Taxikár je totálny profík. Berie nás, aj keď má vpredu pasažiera. Toho vyhodí a zbiera ľudí po ceste. V PC nie je moc vybudovaná kanalizácia – taxikár hovorí, že na niektorých uliciach je do 15 minút potopa a už aj brzdíme a krokom ideme cez hlbokú vodu. Tie niektoré ulice sa potom ani nedajú prejsť.
Prichádzame domov – pred kostol San José, cez brutálne geto. Náš balkón má výhľad na kostol San José a geto je len pár blokov od nás. V skutočnosti začína už za našim obľúbeným námestím Herrera.
Čakáme na telefonát. Keď sa konečne ozve fičíme najhorším taxíkom v živote na imigračné. Taxikár ide horšie ako niekto, čo prvýkrát sedí v aute. Preraďuje až to škrípe, furt telefonuje s frajerkou a stresuje, necháva si strašnú fugu, premárňuje zelené. Cesta, čo normálne trvá 30min mu trvá hodinu. Je to nekonečné. Asistent Alex nám našťastie volal v predstihu, takže všetko stíhame. Po fotení sa stávame permanentnými rezidentami. Juchuuu…
Hladní sadáme do podpriemerného ale zato cenovo nadpriemerného podniku a metrobusom ideme domov, keďže už dopršalo. Cestou sú samé super zastávky ako EL DORADO alebo Cerveceria National (národný pivovar), že máme od radosti aj chuť vystúpiť. Cestou zo stanice 5 de Mayo nakupujeme zeleninku na varenie, striháme sa tri dolky u toho istého pomalého poctivého holiča čo posledne a zapadneme do pivovaru La Rana Dorada s výhľadom na nové mesto. Oslavujeme dúškami fajného piva, ktoré je v happy hodinke od obeda do 18:00 za polovičnú cenu. Ku koncu nášho sedenia prídu čerství turisti z Nemecka, tak s nimi chvíľku kecáme. Najprv ich deklasujeme zlou správou, že si vybrali najdrahšiu krajinu v Strednej Amerike (Costa Rica) a potom sa ich pokúšame uchlácholiť informáciami, kde všade inde, ako do Kosta Riky môžu ešte ísť.
Už aj v našom pivovare začali účtovať daň a „dobrovoľný“ tip – pancharti. Bloček človeku nedajú do ruky, kým nezaplatí, takže spokojne pripití zákazníci nechávajú ešte zaokrúhľovací tip navyše. Krevetkovú večeru pripravujeme spolu s Venezuelcami. Tí si opekajú nejaké mäsko a popritom z mraziaka vytiahnu litrovú zmrzlinu. Tí si to tu teda pekne užívajú. Hugo Chavez by im závidel.
Nešťastníkov v Paríži podporujeme nákupom bieleho francúzskeho vína v supermarkete Rey. Po večeri zase leje a my si na balkóne vyhutnávame spev z vysvieteného kostola. Keď dospievajú, pustíme si ešte filmík a ideme spať.
D006: 2015/11/17 Panama City
Nejako sme sa po filme prespali, takže raňajkujeme neskoro a na rybí trh sa vyberáme už v slušnom výpeku. Zakladáme tradičné ceviche a kupujeme krevety. Dnes je to tu nejaké spomalené – všade sú veľké ryby a málo ľudí. Cestou späť kupujeme u dedka diabolské cigary do zásoby. Zase nám vypráva, že sú silné. My už vieme svoje. Rum a kola to istí.
V Machetaze je zase scénka: černoška s toaleťákom robí ťažké kšefty na pokladni, behá hore dole si meniť tovar, vyťahuje cent po cente z kade tade a nakoniec vytiahne peňaženku s dvackou. Párkrát mám chuť jej povedať, nech nezdržuje, lebo že sa mi zmrzka roztopí. Aby to celé nenudilo, na Guatemalskom rume bola zlá cenovka, tak ho meníme za Panamský. Dokopy sme tam strávili asi hodinu. Ale aspoň dopršalo, tak rýchlo bežíme domov. Osvedčuje sa nám režim: doobeda (11:00) všetko vybavíme, na balkóne si vychutnáme cigaru a rumík a potom ideme variť obed – kariové krevety prelievame pivkom a potom siestujeme siestou spravodlivých.
D007: 2015/11/18 Panama City
Dnes testujeme ďalší stánok na mercado mariscos (rybí trh). Majú tu aj lacné pivko (iba $1 za plechovku domáceho) a dobré ceviche. Už nešpekulujeme žiadne kokteily, ideme rovno do ryby a miešaného.
Zeleninu kupujeme u asertívneho predavača, ten nám stále čosi prihodí a z dolára sú zrazu 2.50.
Cigara+rumík sú základom prípravy shrimpov (kreviet). Dnes ich robíme na bielom víne. Keďže sa náš pobyt kráti, vyberieme sa konečne na kávu do Unido – fajnej kaviarni v super luxusnom hoteli na námestí Herrera. Na večeru si v Rayovi kupujeme biele kukuričné chipsy so štipľavou salsou (importované americké) a Coronou (importované mexické pivko) pri mori na našej ulici za kostolom. Celé to utrasieme prechádzkou mestom, aby sa nám dobre spalo.