Padangbai

D97: 2014/02/07 Nusa Lembongan → Padangbai
Na pláži som nabieral za igelitku zrolovaných plastových fliaš s tým, že keď budeme mať chuť na kávu tak dostaneme 10% zľavu v Bali Eco Deli, ale nikdy sme sa tam nevybrali. Tá káva za 18000R nebola až tak moc lepšia ako v D&B za 5000R. Dnes ideme preč, bohvie, čo sa s tým stane ak to tu nechám, tak si ešte takto zaránky zbehnem do kafíku a nechám to tam. V posilke oproti cvičí beloch za podpory hlasitej hudby. Po ulici prebehnú ďalší dvaja. Inak je celkom kľudne, nie moc motoriek.
Pri raňajkách sa nás stretne veľa pokope, lebo ostatní idú potápať. Tobiasova frajerka má problémy s ušami, tak jej K nakvapká z našich kvapiek. Potom nám rozprávajú o ďaľších plánoch cesty. Okrem Istanov, ktoré porobili cestou sem, majú namierené do najfajnovejších miest na potápanie v Indonézií i na svete – Raja Ampat a potom Irán. Z Iránu bol paf aj sólo cestovateľ, čo sedel za nami, len pritakával, že o tom počul len samé chvály. Boh vie, kedy sa tam my dostaneme. Plánovali sme tam ísť dávnejšie, odkedy z tade poznáme nemecký párik.
Na brehu pri loďke sme prekvapivo načas, chlápkov v červených tričkách je tam viac ako pasažierov a prekliate prívetivo nám odoberajú batožinu, že ju naložia na loďku. Chvíľu s nimi zápasím, lebo ešte nie som duševne dospelý na to, aby som im potom s kľudom zaplatil, keď si za to zapýtajú. Prehrávam, naložia mi to a ja si len v duchu pomyslím, že aj tak im nič nedám, lebo to bolo nevyžiadané. Pomaly prichádzajú ďalší a ďalší pasažieri, ale aj tak je naša loďka z polovice prázdna, keď vyrážame.
Cestujeme o poznanie pomalšie ako na ostrov a po 50 minútach kľudnej cesty bez vážnejšieho skákania na vlnách vystupujeme späť v Sanure. Nikto nechce prachy a nikto si nás ani nevšíma, tak sa sami dvaja presúvame po ulici od pláže – do reštaurácie, ktorá má byť ich pobočkou. A naozaj. Na chodníku tam majú teraz tri plastové stoličky a na jednej už niekto sedí. Tak sa pýtame, či sme dobre. Sme a bus ide 10.30. Máme eštre trištvrte hodky, tak sa zložíme a ja vybehnem obzrieť supermarket, vybrať prachy z bankomatu a kúpiť šišku s kávou do Dunkin Donut. V supermarkete nakúpim vonné špirály proti komárom a vodu na pitie. Prekvapivo mi na každú chladenú fľašu účtujú 200R za to, že je chladená. Sranda, to som ešte nikde nevidel. Čakáme a čakáme a keď a 10.15 ozve teta, že prišiel bus do Ubudu, tak sa rozbehnem oproti cez ulicu do WC, že sa pripravím na ten náš. Z krátkej potreby sa vykľul pokus o dlhú, keď vtom počujem K zúfalo volať moje meno. Vraj na nás čaká bus a teta už ho chce poslať preč a hotovo. S veľkou nevôľou prerušujem zamýšľanú činnosť, vraciam rolku papiera hajzeldedkovi a bežím po vaky. Ukázalo sa, že ten bus do Ubudu bol aj náš bus. Chvíľu to nechápem, lebo sú to rôzne smery, ale po pár minutovej konzultácií s GPS to vyzerá, že do Padanbai pôjdeme cez Ubud.
Cesta prebieha v pohode, ak sa pohodou dá rozumieť neustále skackanie hore dole. Minibus je dosť vyjazdený a my – ako poslední nastupujúci – sedíme úplne vzadu. Zaujímavé aj je, že takmer celá cesta je lemovaná budovami. Akoby celá táto časť Bali bola jedna veľká dedina. Taktiež skoro všetky obchody vyzerajú turisticky, asi je to tu riadne posiate turistami v sezóne. V Ubude máme krátku pauzu a vykladáme väčšinu cestujúcich, tak si promptne sadneme dopredšie, nech neskáčeme ako na gumičke a môžem si aj niečo čítať.
V Padangbai nás vyložia pri veľkom prístave, tak hneď zisťujeme ceny na Gili v búdke tváriacej sa ako Perama. Tam chcú 250000R za rýchlu loď na Gili, alebo 200000 za pomalú. Pomalá znamená 7 hodinové kombo lodných a pozemných presunov. Rýchla loď by mala trvať 1.5 hodiny. Rozdiel v číslach sa nám zdá minimálny, ale s cenou ešte nie sme spokojní.
Pred hľadaním ubytka sa chceme posilniť, tak namiesto ubytka hľadáme reštauráciu #1 TA. Navigácie je naprd, obehneme prakticky celé mestečko a okruhom sa vrátime blok odkade sme vyrazili (pred 20 minútami). V reštike Martini‘s na kraji parkoviska nemajú práve žiadne ryby – tie asi bývaju až na večeru – tak si objednáme krevety a pivo. Krevety sú celkom fajn i keď každá má na sebe ikry, šalát je servírovaný vo vydlabanej kapustičke, štipľavá omáčka štípe ako sto čertov. Ako papáme, tak sa s nami Martini vybavuje. Všetko je fajn, sme dvaja na jedno jedlo, takže máme priestor na kvákanie, no dosť nás rozladí, keď začne hovoriť o peniazoch. To je častokrát nepríjemné znamenie, že si ich cudzí ľudia na cestách začnú pýtať, bez vyžiadanej, alebo akejkoľvek protislužby. Tu sa to naštastie nestalo, ale zostali sme nastražení, a nedokázali sme sa naladiť naspäť do povrchnej konverzácie v príjemnom tempe.
Ubytko nájdeme hneď na prvej uličke od parkoviska. Je tam viacero hotelov, takže je príjemná konkurencia a dostaneme izbu na prízemí aj s raňajkami za 100000R. Dharma homestay je vedľa podniku z LP, ktorý má izby za 100 a 150 tisíc, no je plný. Je to trošku nižší štandard, ale aj tak su nechystáme moc kempovať, tak to zvládneme. Jediný problém je, že mladý nám hneď chce predávať loď na Gili. My sa ale nechceme už dnes nechať rozladiť, tak sa ho rozhodneme ignorovať. Po sprške a siestičke chceme ísť na pláž, tak sa vyberieme na LP odporúčanie na pláž Blue Lagoon. Cestou trochu zablúdime na chrámy, ale aspoň si pozrieme divoké rozbúrené more pod najnižším z nich. Nie je to ani veľká zachádzka, možno sto metrov jedným smerom na parkovisko pred chrámami. Na druhý pokus už trafíme na pláž, ktorá je riadne malá a ešte ju aj zmenšuje príliv. Ďaľším nedostatkom sú šnorchleri vybiehajúci z vody, že ich žerú medúzy. Vo vode pláva plast a vlny sú dosť divoké. Nie sme vôbec nadšení. Ja sa trochu chladím na ľavom kraji medzi skalami, kde ma nasleduje česká pani v rokoch. K do vody ale vôbec nevlezie a pred západom slnka to balíme a vraciame sa do mestečka.
Zastavíme sa v prvom podniku na pláži, že si dáme kávu a prípadne niečo na jedenie. Účtujú tu ale 10% daň, a káva je drahá a stojí za prd, tak sa radšej presúvame inam. Obzeráme podniky, jeden má aj menu po Česky a vnútri sú obe „naše“ zástavy. Tu majú ale ešte vyššiu daň a nejako sa na to necítime. Snažíme sa takým podnikom, čo účtujú daň extra vyhýbať, lebo to berieme ako pokus ozavádzanie zákaznika, keď v menu uvádzajú brutto ceny. Ani v USA sa nám to nepáči. Nakoniec s malou pomocou buzolky objavíme sympaticky vyzerajúce #3 – Padangbai cafe. V rodinnom útulnom podniku s výhľadom na more si pochutnáme na výbornom filete z barakudy a dobrom i keď na môj vkus suchšom a príliš jemnom – priam až bez chuti – steaku z marlina. Mäsko je výborne ugrilované, vôbec nie presušené a chutí čerstvo. Obe ryby sú po 40000R. Sme veľmi spokojní a je to kúsok od nášho bývania.

D98: 2014/02/08 Padangbai
Ráno sa nikam neponáhľame, je príjemne – trochu chladnejšie a po raňajkách zostávame zaháknutí a pracujeme na hoteli. Pracovnú atmošku dopĺňa ranná spevácka súťaž detí personálu. Nevidieť ich, schovávajú sa v chodbe, a keď sa ich vyberiem kuknúť zahanbene sa stiahnú dovnútra ich príbytku. Netrvá to ale dlho a s ešte vyšším nasadením, sa vrátia k spevu. Jedna malá dokonca provokatívne vybehne do stredu dvora – pred nás – a nahlas nám zanôti refrén.
Na obed sa vyberieme do Padangbai cafe, tam kde sme boli včera. Z Barakudy mám dnes stejk, ten mi až tak nechutí a rozšupneme sa a objednáme si aj krevety – videl som ich dojedené na druhom stole ako sme sa usádzali a vyzeralo ich byť veľa. Skončíme žiaľ trochu sklamaní. Krevety sú len štyri, stoja 60000R a i keď sú možno trochu lepšie ako včera v Martini‘s, tam boli 5ks a za 40000R. Krevety si tu už veru dávať nebudeme. Nakoniec, keď sme s nimi boli hotové, kôpka odpadu bola väčšia ako krevety samotné. Barakudí stejk mi chutí trochu menej ako včerajšie filé od chvosta. Bohvie či som menej hladný, alebo ryba chutí lepšie pri chvoste…
Ako si tak pochutnávame vidíme v grile oproti cez ulicu ako pília a sekajú marlina. Vyzerá to byť náročná práca. Najprv ho veľkým sekáčom narežú až po chrbticu, potom jednoručnou pílou – ako na drevo – rozpília chrbticu a zvyšok zase dorežú nožom. Na konci ešte z rozpílenej hlavy odseknú roh a hodia ho na pláž. Tam na pláži aj grilujú naše ryby, potom ich poza reštiku donesú do kuchyne a servírujú so zeleninou (my fitnesáci si pýtame len zeleninu, ani hranolky, ani zemáčky, ani ryžu) a cesnakové maslo. To maslo je skôr asi margarín ako maslo, ale cesnak je fajn. Včera pršalo a my si dnes všimneme dve ponorené lode. Trochu nás to vystraší, lebo sa chystáme ísť loďkou 1.5hod na Gili, ale po dlhšej obhliadke vidíme, že lode boli potopené už dlhší čas.
V obchodíku opodiaľ, kde chodím kupovať vodu za 3000R si kúpime pivo za 27000R a predavač nám povie, že keď donesieme fľašu späť vráti nám ešte 2000R ako zálohu. No pekne. V Sanure supermarkete stálo pivo cez 25000R a o zálohe som tam nikde nič nevidel.
Chlapík na hoteli nám poradill pláž White sand beach na opačnej strane ako ťupíci z LP radili. Tak si milú pivovú fľašu zabalíme do uteráka, aby sa nezohriala a nerosila a poď ho na pláž. Cesta tam nie je moc dramatická a ani príjemná no bielosi idúci z tade nám poradia skratku a pláž samotná je parádna. Riadne divoké vlny, ale je dosť veľká na desiatku drevených stánkov so sedeniami, pivkom, jedlom a kokosmi. Rozložíme sa pred druhým podnikom na pravom kraji a ideme skúsiť vodu. Už z brehu vidím, že vlny sa lámu priamo do piesku, takže skúšať ich surfovať telom nie je dobrý nápad. Dá sa cez ne ľahko prejsť, lebo chodia v dávkach a chvíľu sa hompáľam v hlbokej vode. Nechce sa mi vyplávavať von a vlny vyzerajú tak lákavo, že sa zveziem na breh, tak to predsa len skúsim. A to som nemal robiť. Chytím prvú väčšiu vlnu, sekundu sa veziem, potom ma to pretočí ako automaticá práčka, požviacha a vypľuje priamo na piesok do 10 centrimetrovej peny, ktorá má minimálnu tlmiacu funkciu, takže sa pekne rozplesknem a oškrem na krížoch od piesku. Postavím sa dezorientovaný a že akože sa nič nedeje a zmyjem sa aspoň od piesku idem naspäť do vody. Tu sa ale predo mnou stavia druhá vlna. Tak že ju, ako inak podplávam. Chyba lávky. Ako sa vlna stavala, tak cucala vodu pred sebou, takže namiesto podplávania som skončil na všetkých štyroch na piesku a vlna ma zhora prigniavila ako obrovo kladivo, na rukách som sa neudržal, palec pravačky sa mi zapichol medzi rebrá pod kľúčnou kosťou a tak tak som stihol vytočiť hlavu, aby som si len oškrel líčko a neskončil so záhryzom do piesku. Samozrejme, že mi aj vyrazilo dych a ledva som sa odkrivkal do hlbšej vody aby som sa trošku schladil a ukľudnil. Nie celkom som chápal, čo sa mi stalo, lebo som cítil bolesť v pravom prsnom svale, ale sval samotný na prehmat nebolel. Myslel som si chvíľu, že mi vlna vykĺbila plece – ako sa mi to už stalo v Pacifiku v Guatemale – ale nič nikde nebolelo, teda okrem toho prsa. Zrejme som sa len pichol sám seba do rebier. To je už druhý krát na tomto výlete. Mal by som si začať dávať na seba pozor. Trochu ukľudnený sa vraciam späť za K a relaxujem na deke. Pustí sa dážď, tak sa presunieme pod strechu. Objednáme si čiernu kávu po 5000R, popíjame a pozeráme na divoké more, ktorému vôbec nevadí, že prší. A ani nám to moc nevadí, je do veľmi efektné. Pred nami je biely piesoček, tyrkysové more, občas sa spestrí velikou vlnou a bielou penou, nad ním ťažké tmavomodré oblaky a do toho zo strechy stekajú cícerky vody. Stánkari zachytávajú sladkú dažďovú vodu do vedier, asi bude na umývanie riadu a splachovanie WC. Aspoň dúfam, že nie na kávu. Na opačnom konci aj opravujú strechu. Všetky farby sú v tomto počasí kontrastnejšie a zase sa rozhodnem do mora, ktoré ma silno priťahuje. Teraz si ale dávam pozor, keď vychádzam medzi vlnami a nepokúšam sa už žiadnu zjazdiť.
Už keď sme prichádzali všimol som si masérku masírovať bielu turistku a tá teraz píska na chlápka na brehu, že je jeho čas. Mladá bláznivá hipi Francúzka je nadmieru spokojná s masážou a silne nám ju za 50000R odporúča. To je celekom fajn cena, no dnes tu už asi tak dlho nevydržíme. Nemáme zabalené nič na prezlečenie a predsa sa len trochu ochladilo. Frantíčka nám rozpráva, že tu túto noc spali. To je zaujímavé, možno jednu noc by me tu zvádli. Prihovorí sa nám domáci a chce nám predať lístok za 200000R na jeho super loďku. Moc si ho nevšímam a čakám, že a na to vykašle, alebo ponúkne zaujímavú cenu. My už sme na 175000R u nás na hoteli, to mu ale prirodzene nebudem hovoriť. Chvíľu sa ešte pozeráme na blesky, ktoré križujú oblohu a keď sa dážď trochu stíši zbalíme všetko suché do nepremokavého vaku a ideme domov.
Z toho bitia od vĺn mám piesok úplne všade i tam, kde ho v slušných rodinách nemávajú, tak si ho cestou do kopca snažím povytriasať. Po daždi sú všade pekné slimáky v ulitách, trochu pestrejších a špicatejších ako tie naše. Snažíme sa na ne dávať pozor, no každému sa podarí vydať zvuk, ktorý je trochu podobný praskaniu konárika, ale zneje to úplne inak a konárik to veru ani raz nebol.
Cestou cez dedinu dostanem tri ponuky na pivovú fľašu. My za ňu, ale máme prisľúbené dve tisícky a až tak nás neťaží. Nesieme ju v ruke, lebo je riadne zapieskovaná. Pred východom na hlavnú cstu je velikánska kaluž cez celú ulicu, tak nám neostáva nič iné ako sa prebrodiť po členky cez 10metrovú kaluž. Na ulici popri pláži sú veľké kaluže a kačky sa v nich člupkajú a umývajú. Dokonca to aj pijú. Bueeh. Ideme rovno na hotel a riadne si to všetko vysprchujeme.
Večeriame v Padangbai cafe, kde neska skúsime mahi mahi a je to skoro také super ako barakuda, ale oveľa viac mäska. Takže som zase raz spokojní. Obsluhujú nás malé baby, jedna menšia ako druhá. Tá menšia sa hrá s nádobou na chladničke, ktorá zachytáva korunkové uzávery z fliaš. Podarí sa jej to zhodiť zchladničky z miesta pod otvarákom a celá podlaha je posypaná pivovými vrchnáčikmi. To by bolo niečo do Hipovho projektu. Nasledujúcich 10 minút to malá zbiera všade okolo nás.

D99: 2014/02/09 Padangbai
Dnes zrána zase pracujeme a keďže už máme 4 fľaše od vody zbehnem na kraj pláže ich všetky naplniť. Ráno je čulý ruch – potápači sa zberajú na ponor. Pekne svieti slniečko, tak sa stavím obdivovať bazén zo sklenenými stenami pri OK Divers. Aj CS bar – NO NAME Scuba Warung v slnečnom počasí vyzerá lepšie. Cítim sa dobre až zvažujem, že by sme sa tam večer mohli aspoň na drinky zastaviť. Voda je za 2000R za fľašu, takže aj lacnejšie ako v obchode a aj ušetrím pláž od trochy plastu. Mám zo seba dobrý pocit. Obsluha ma nechá nech si to načapujem sám. Po prvej fľaši dôjde voda, tak ju musí chlápek vymeniť. Donesie si vlhkú servítku a s ňou poutiera vrch súdka, ktorý je pekne hnusne zaprášený. Keď si uvedomím, že to všetko bude v tej vode potom ponorené, nie som si s tým šanovaním životného prostredia až tak dvakrát istý.
Na obed si v cafe dame rybky a ideme s jedným pivom rovno na pláž. Tam skúšam masáž v daždi, ale je to len taká amatérčina a hlavne ma celkom fajne škrabe pieskový píling. Nemôžem to K s kľudným svedomím odporučať. Dnes zase prší, tak posedávame pod strechou, popíjame kávu, objednáme si gado-gado a keď dojeme vysypeme si prinesené jedlo na ten istý tanier. Treba sa dobre najesť, nech nám nie je zima. K spracováva fotky na notebooku, ja čítam. Dnes je tu partička nemeckých punkerov, ktorí tu tiež chcú prenocovať pod veľkou strechou na pravom kraji pláže. A aj si tam ku koncu začný vyväzovať hamaky medzi bambusové tyče. Chalan s lístkami síce ponúkol 170000R na hlavu za loďku, ale kvôli 10000R dokopy sa mi to s ním nechce riskovať. Hovorím mu, nech ponúkne niečo vážnejšieho, ale nakoniec odchytí turistu a natĺka ho väčší biznis, tak máme pokoj.
Keď doprší poberieme sa het, dnes to dáme bez nepríjemného zvuku praskajúcich slimákov a fľašu od piva máme zabalenú, takže si na ňu nikto nebrúsi zúbky. Kalužiska je ale znovu na tom istom mieste. Skúšam ju prefíkane obísť cez nebezpečné terazky obchodíkov na ľavej strane, ale skončím na mieste, zkade je len veľký skok na rozchrámaný betónový kváder a pani z obchodu ma varuje, že tam asi je nejaká jama. K už za kalužou kričí, aby som neskákal. Nakoniec preskočím na kváder, a z tade opatrne zídem do kaluže a zase som v tých sračkách. Z tohto bodu, som možno ani polku kaluže neušetril. Fuj. S tými odtokmi a kanalizáciami je to tu pekná boľačka.
Rozhodli me sa, že to zajtra zabalíme, tak sa pokúšame získať lístok. Domácemu hovoríme, že máme ponuku za 170000R, on ale zo 175tis. nechce ísť dole a stále by len silou mocou vypisoval lístok. Pýtame sa ho teda, aké spoločnosti to predáva a sme zhrození, keď vidíme recenzie na obe. Eka Jaya je dokonca 22. z 22. Vyzerá to ako peklo na zemi teda mori, tak sa rozhodnem, že idem ešte pozrieť Peramu, s tými máme aspoň dobré skúsenosti. Tam je to ale zavreté a otravovia my ponúkajú super neturistickú cenu 330000R na hlavu. Až ma nasrali s takým trápnym pokusom. Nakoniec im vyjavím, že som už na 170tis a oni teda, že majú Eka Jaya s novou hliníkovou loďou za 150000R. Ideme 5 minút rovno do kancelárie, lebo nemám chuť chlápkovi na ulici zaplatiť 300000R. V kancli je zo 150tis zrazu 175tis. 150 vraj bolo na spiatočný lístok. To je neskutočné. Zase ma pekne nasrali a hovorím si, že idem radšej na hotel, že už ma to nebaví. Keď odchádzam, tak mi teda spustia na 150. Hovorím, že idem zobrať peniaze a na hoteli ma už čaká mladý s vypísaným lístkom. 200000R za dve noci a 350000R za lístky. Hovorím, že tie lístky nechceme a vznikne tam celkom naťahovačka. Mladý privolá staršieho, ten chce aspoň 320000R, potom že za 300000 ale iná spoločnosť a vôbec sa mi nepozdáva. Vyzerá to tak, že aby zarobili nás kľudne dajú aj na pomalú loď. Trvám na tom že chceme zaplatiť len to ubytko a lístok sme nechceli nikdy vypisovať. Je to dosť nepríjemné, ale nakoniec to uzavrieme a nástojím aj na podpísanom bloku.
Zbalíme si švestky, keby nám to tam nasratí hotelieri chceli prezerať a ideme kúpiť do Eka Jaya (na parkovisku kúsok od Matini‘s) kúpiť lístok na loďku. V kancli je už len slečna za pultom, obaja obťahovači to už zabalili. Slečna nám predá lístok, bez uvedenia ceny – za 2X150 000R. Necháme si ho ešte opečiatkovať, že je zaplatený a pokúšame a ho riadne preštudovať, aby neboli ráno žiadne prekvapenia. Hovorí, že už má vyše 100 pasažierov a celková kapacita je 135 ľudí. Tak to nie je žiadna loďka, to je už fajná loď. Snažíme sa overiť, že je to tá nová, rýchla a bezpečná z obrázkov. Že hej. Eka Jaya 19. Keď sa pýtame, čo sa stalo s tými prvými 18 loďami, slečna sa usmeje, ale nevie. Dúfam, že nie sú na dne aj s pasažiermi.
Stále ešte v strese zo situošky na hoteli sa rozhodneme, že si dáme pivko v obchode. Tam nám vyložia na terasku dve plastové stoličky a my sa ukľudňujeme posrkávaním priamo z fľaše a pozeraním na svetielká odrážajúce sa z morskej hladiny. Ku pobaveniu a relaxácii nám prispieva aj mladík bez trička s veľkým mierovým znakom vytetovaným na celom boku trupu. Dlho hľadá niečo, čo by ho lacno zasýtilo a nakoniec si nechá zaliať instantné pražené rezance za 10000R. Sťažuje sa, že minul celý rozpočet pártyovaním v Thajsku a teraz musí už žiť skromne. Dopijeme a už kľudnejší ideme na izbu. Naši dvaja rezidentní nátlakoví predavači sa nám oblúkom vyhýbajú. My ale už zajtra ideme. A keby náhodou aj loďka nejde, tak sa presťahujeme niekde inde.