D23: 2014/05/22 Tulča → Murighiol
Hneď ráno ideme vybaviť povolenie do chránenej oblasti Delty. Je to celkom kovbojka. Po tom čo vystojíme 15min radu, kde už K sama zbadala, že nikto neplatí hotovosťou, nás milá pani z okienka odprevadí vnútornými chodbičkami do informačnej kancelárie, kde nám vysvetlia, že v podstate všade mimo cesty a obce potrebujeme povolenie = 5Lei na deň, alebo 15Lei na týždeň a že máme zdôrazniť pri platení v pokladni, že to je na zajtrajší dátum. Aj v pokladni vedela pani trochu anglicky, zaplatili sme jej 10Lei a s potvrdením sme šli na štartovaciu pozíciu. Tam to už išlo pomerne ľahko. Šťastní, že máme povolenia sa ešte zastavíme jednom z dvoch suvenírových obchodov, že pozrieme magnetky a tak. Majú tam kopec pekných vecí, pani je veľmi milá a informatívna. Dáme raňajky skladajúce sa zo šprotov a omeletiek v Carpe Diem a vyrazíme smer Delta Dunaja, vyzerajúc nejaký supermarket, nech si nakúpime proviant. Je to tam vraj divočina. (Prd makový úplné fajn midimarket sme mali nakoniec oproti kempu). Podľa šípiek hľadáme Kaufland, ale zapichneme to do Penny, lebo to vyzerá, že Kauflandové šípky sú po celom meste a hnusný Kauflan nikde. Ja idem nakupovať zásoby a Katka trochu upratuje barák. Dohodli sme sa, že príde za mnou, keď skončí, ja som už nemal čo obzerať, tak som uzavrel košík a šiel do pokladne. Tam sa práve objavila s tým, že nejde zavrieť auto. No pekne. Tak som rýchlo zaplatil a šiel obzrieť problém. Vykľulo sa z toho, že sa nedá zavrieť zadné okienko. Zrejme ako nám lepili fóliu na auto, nedotiahli to poriadne a sa to cestou vytriaslo. Vyzeralo to tak, že ak s tým niečo nespravíme, možnosť, že nám dovnútra naprší bude najnemenšou z našich obáv. Ja som sa viac desil toho, že nám odpadne celé okienko, lebo vyzerá byť iba tak vetcho uchytené na zvislom ráme okna. Vrátili sme sa na parkovisko, kde sme ráno parkovali, no nič sme nenašli. Cestou sme ale zbadali autoservis, tak sme to tam zapichli. Po štvrtkovej chvíľke pantomímy a pár anglických slovách vymenených s -prekvapivo -anglicky hovoriacou ekonómkou (v plášti) sme sa doklikali ku pánkovi, ktorý si nás nechal preparkovať do zadu. Tam síce chvíľu frflal, že sme vošli dovnútra, ale kolega ho ubezpečil, že tú chvíľu môžeme parkovať. Chvíľu nad tým pomaturoval, vrátil sa s vlastným riešením, namontoval a bolo. Šrófik je síce moc dlhý, tak sa to problematicky otvára a a derie do plastu, ale hlavné je, že je to zavreté a nenaprší nám dovnútra. Dal nam tam nejakú torx skrutku, tak hádam nechodí veľa vykrádačov s takými šróbovákmi. Inak je náš Cricova archívik v ohrození predčasného vypitia. Trochu prestresovaní frčíme znovu do Penny – je to po ceste – a dokúpime kaviár – na ukľudnenie nervov.
Cesta okolo Dunaja je malebná, kvôli záplavám sú tam už len poľnohospodárske inštalácie – polia a sem tam kravíny. Prídeme do Murighiolu, no tam to nevyzerá nijako moc, tak sa rozhodneme preskúmať koniec cesty, teda sveta. V poslednej dedine sú už priamo pri ramene, tak si tám najdeme pekné miestečko v tieni a rozložíme piknik na harmančekoch. Pekne to tam vonia, z vŕby nad nami občas kvapne – dúfam – voda, žaby kŕkajú a pokoj iba občas naruší loďka.
Oddýchnutí sa rozhodneme vrátiť spať do Murighiolu a pohľadať si nejakú loďku na zajtra. Zaparkujeme na parkovisku pred opusteným podnikom a v krčme si objednám kafe a pýtam sa na loďku. Barman bez váhania niekam volá. Trvá to dosť dlho, tak ma už osloví partička troch a najmladší ako tak anglicky vypráva čo a ako. Na stene krčmy je aj mapa, tak si tam ukazujeme, možné trasy. Štandardka sú 4 jazerá, chce za to 200Lei. Až do čierneho mora by to bolo za 400Lei. Kapitán vyzerá zlato, tak rusky blonďavo, no nevie ani slovo po anglicky. Neviem, ako by sme spolu komunikovali. Dopijem kávu a idem von, zvestovať info Katke. Je to celkom v línii s tým, čo sme už mali načítané.
Ako sa tak blížim k autu, dobehnem ma postarší, tiež rusky vyzerajúci pán, že či hovorím po poľsky. Tak odvetím, že nie, ale po slovensky. Dáme sa do reči. Povie, že skočí po mapu a príde na aute. Tak to spolu s ním a K na kapote auta predebatujeme. Ceny sú trochu vyššie, tu už hovorí o 60-70EUR za štyri jazerá a 170 jazerá a deltu. 400Lei za deltu je vraj len tam a späť, horko ťažko na benzín. Overíme si telefonické spojenie a ideme s K do krčmy na kávu. Majú tam aj dobrý červený vermut. Mladík sa ma pýta, že či som jej – akože Katke – povedal. Ja hovorím, že áno, ale máme obavy, že ako sa s kápim dohovoríme. Hovorí, že by šiel s nami. Pýtam, sa, ako to bude so školou. Že nemá, teda, že má, ale je v poslednom ročníku a môže si dovoliť blitzovať. Dopijeme a peši ideme hore dedinou, že pozrieme ešte do tretice kemping, ktorý nám spomínala pani v suvenírovom obchode.
Tam už stojí v bráne Florián, už o nás vedel – bol totiž dnes v Tulči a stretol sa aj s pani z obchodu. Dokonca aj vedel, že máme červené auto. To neviem odkiaľ. Pustíme sa do reči a vidím, že tam popíjajú Timisoarenu, pivko, tak navrhnem, že skočím tiež po jedno. 2.5L piva stojí 8.2Lei – menej ako 2EUR. A to je to najdrahšie. Donesiem ho späť zo supermarketu rozlejem aj vedúcej poriadku – Anne a jej kamoške s malou, popíjame a K mi zvestuje, že to dohodla tak, že ak pôjdeme s nimi na loďku, tak nás nechajú v kempe v cene. Ale aj druhá cena je výrazne vyššia, tak povieme Floriánovi, nech nám vybaví na 07.00 ruského pánka. Keď neskôr volá F jeho šéf George, tak ho sprdne a dohodneme sa na 150EUR. Keď vytrávi pivko ideme teda spolu s F preparkovať auto do dvora a skočím po ďalšiu fľašu. Takto – pravda okrem preparkovávania – sa to opakuje až do 22.00, keď zavrú supermarket. F nám púšťa jeho obľúbenú kapelu z Republiky Moldava (tak odlišujú ten štát s Cricovou od tej ich rumunskej Moldavy). Potom vytiahne harmoniku a zanôti nám zopár songov, čo hrávava na zábavach. Je to dojemné a veľmi príjemný zážitok.
Niečo po polnoci si dám ľadovú sprchu – pokiaľ prídem na to, že teplá je napravo a nie naľavo a idem celý happy spať.
D24: 2014/05/23 Murighiol → Delta Dunaja/Čierne more
V noci aj prší a ráno je dosť škaredo. Ani sa nám nechce z postele a desíme sa, že loďka nebude mať strechu. Kým sa vymoceme von, kapitán už na nás čaká. Florián skoro odpadne, keď ma vidí v kraťasoch a tieločku. Hovorí, že si mám dať dlhé gaťe a topánky. A ak mám rukavice, tak zobrať aj tie. Nie som si istý, či žartuje, ale spomeniem sa, ako sme vo Venezuele jazdili po Orinoku vo vetrovkách. Naobliekame sa, nastúpime do jeho dvojdverového Pola a všetci štyria ideme na loďku. Výlet na loďke je super. Voda je vysoká, Florián na loďko benzínke spokojne fajčí a vysvetľuje, že pre každého má plechovku piva. Voda je riadne vysoko, už asi dorazili povodne. Ukázalo sa, že Florián nežartoval. Na vode je riadna zima, sme maximálne zakuklení. Na rukavice to ale zrovna nie je. Počasie sa začína zlepšovať a keď občas pribrzdíme, cítime teplo zo slnka. Jazerá sú rôzne, aj vtáky a farba vody. Zo začiatku zastavujeme pri každom väčšom vtákovi, ku koncu už frčíme aj vedľa pelikánov. Pelikány sú tu prekrásne – čisto biele s čiernymi letkami, nie tie hnusné hnedé vypĺznuté tvory z Karibiku. Na jednom jazere prifrčíme ku pelikániemu hniezdisku a sledujeme ako vtáky lenivo odbiehajú – ťapajúc nohami po vode – do bezpečia. Z ničoho nič sa z hladiny vody začnú vynárať húfy čiernych kormoránov a trochu menej majestátne odťapkávajú za pelikánmi. Čo z diaľky vyzeralo ako sedem bielych pelikánov sa premenilo na skupinu asi 30tich a možno aj stovku kormoránov. Horda sa hojdá opodiaľ na hladine a častuje nás nadávkami, že sme ich vydurili z ich rákosia. Vidíme aj polia malých bielych lekien, ktoré sa striedajú zo žlto kvetovanými neleknami. Niektoré kanály majú stojaciu vodu, tak sa krásne lesknú ako zrkadlo. Letí po nich obloha, ako sa naša loďka zarezáva do hladiny. Občas máme aj vzrúšo, keď kápi v plnej rýchlosti vyberá zákrutky.
Po dlhšej jazde dofrčíme do dediny Sfantu George v ústi Dunaja. Nie je to až také dramatické, ako som si to predstavoval. Skončíme na rozbúrenom mori, chvíľu sa pohongáme na vlnách a ideme na obed do S.G. Dáme si parádnu jeseteriu polievočku nakyslo a rybársky tanier. Ten pozostáva z údených plátkov ryby – ako údenáč, marinovaných – ako kyslé slede, vyprážaných rybích guliek a kaprieho kaviáru. Výborne si pochutíme, údené a kyslé ryby pripomínajú to čo býva aj u nás, no chutí to tak sviežejšie. Parádne sú aj ikry v majonézke na toastovanom chlebíku. Cesta späť je pekne úmorná. Frčíme skoro hodinu a pol bez prestávky, iba občas spomalíme, keď sa zlievajú dva kanály a vytvárajú víry. Dokonca je už aj celkom zima na ruky. Obaja sme maximálne zakuklení a podriemkávame po tom množstve soli z údenáčov.
Na pevnej zemi odfrčíme späť do kempu, kde nás – teda zrejme primárne Floriána – už nedočkavo čakajú Floriánoví kamaráti a šéf kempu – George.
Nie sú ani štyri a párty začína, no my ešte musíme využiť skvelú príležitosť naplniť práčku za 2EUR. Zbehnem do spršky, natiahnem posledné čisté veci a zvyšok K naloží do práčky. Pridávame sa ku párty a ak si dobre pamätám už o 17.00 bola nálada celkom rozpumpovaná. Pivá som kupoval po dve, nech nechodím stále hore dole ako ťupík. K aj vytiahla našu jedinú Demänovsku, ktorá napriek tomu, že bola iba pol litrová a zmizla po dvoch rundičkách, slávila úspech. Deská boli super a všetci sme sa bavili.
Punker Alex tam bol najväčší pijan a spolu s naším ukrajinským lodivodom Tibim popíjali a grilovali. Šerman, ktorého Katka pre jeho párty oblečok premenovala na Šamana bol veľmi veselá postavička. Ako párty dres mal dlhokánsku černošskú košeľu z Konga. Mal pod ňou ale kraťasy. Neštastnou láskou zmietaná Alina a veselá Alexova Ex Maria – Škorica, boli obe – chúdence na Xanaxe, takže si museli ísť okolo deviatej zdriemnuť. Florián bol v šéfovej prítomnosti menej veselý ako včera – držal sa na pozadí a tváril sa zodpovedne. Sedeli sme pod altánkom na kempovom priestore, George so svojimi zamestnancami sa viac zdržiaval za veľkým stolom pred kuchyňou, kde sme včera smažili my. Keď bolo všetko ugrilované, bola veľká žranica. A potom sa už len oslavoval víkend. Po včerajšku sme zaľahli už po desiatej.