Mui Ne

D30: 2013/12/02 Ho Chi Minh → Mui Ne
Ranný bus, ktorý nám večer pani z recepcie sľúbila sa nekoná. Všetko je vypredané. Vyvoláva a vyvoláva a všetko je plné. Nič sa nedá robiť, tak si ideme ešte trochu podriemať, veď času je teraz kopec. Pred cestou sa posilníme nudlovou polievkou a pizzou v africkom podniku s lacným točeným pivom. Po dlhom čase a zanedbanej kambodžskej štipľavosti (všade boli len fľaštičky so chemickými čípoš omáčkami, žiadne čerstvé alebo nakladané čili) máme konečne niečo poriadne štipľavé.
Na hotel nás príde zobrať sprievodca už s partičkou turistov. Odvedie nás zase len za roh. Prečo nám rovno nepovedia, kde máme ísť čakať na bus? To fakt nechápem. Už z busu pozorujeme ako k nám nastupujú ďalší a ďalší ľudia. Na hlavnej ulici sprievodca prevádza jednu turistku za ruku. Tak sa bála prejsť cez motocykové peklo. Chápem to veľmi dobre, tiež musím K ťahať, ona by asi fakt čakala do noci, kým by prešla. Niežeby bola vtedy slabšia trafika. Pomaly a vymotkávame z mesta. Na jednej križovatke narátame 23 motoriek vedľa seba, stoja medzi dvoma dvojprúdovkami a čakajú, kým budú môcť prejsť cez náš smer. Tie hordy motocyklov sú stále šokujúce. Keď sú všetky miesta obsadené a na nejakej zástavke zoberieme domorodcu, sprievodca neváha a postaví mu plastovú stoličku (detskú) do uličky, veď hádam nebude stáť celú cestu.
Do Mui Ne dorazíme neskoro večer. Pláž je dlhá viac ako 10km a nemáme chuť sa po nej chorí s vakmi prechádzať, len sme trošku neistí, kedy – kde vystúpiť. Od Íriek vieme o ich mieste “Sun” za $10, sprievodca to ale nepozná, tak nás xce vyložiť v centre (čo môže byť aj na škodu). K ale zahliadne “Sun”, berieme veci a ideme za šoférom, ten už ale naštastie brzdí iným turistom, tak neleníme a vystúpime s nimi. Hotel je ale obsadený, tak idem hľadať niečo iné. K ostáva konverzovať s mladými babami, ktoré predávajú zájazdy ruským turistom. Nájdem kúsok ďalej ubytko za $12 ale neviem to lepšie dohodnúť, lebo nehovoria po anglicky. Kým tam ale obaja s K dôjdeme objaví sa mladík, čo nám rozumie a K s ním dohodne cenu bez klímy, ktorú aj tak nechceme používať, za $10. Máme peknú izbu s oknom do dvora.
Írky sa po nehode na bicykli predčasne vrátili späť do Saigonu, obišli sme sa.

D31: 2013/12/03 Mui Ne
Ráno riadne vyspávame, ja sa snažím liečiť. Ideme sa trochu prejsť na pláž, že si dáme nejaké raňajky a trochu pochytáme aj zdravého bronzu. Veď ako sa hovorí, kde nechodí slnko, tam chodí lekár. Nájdeme plnšiu reštauráciu objednáme jedlo a sledujeme „sandbagovanie“. Pláž je zerodovaná, vlny plieskajú priamo o schody vedúce do reštaurácie a vedľa kde je pás pozemku bez schodov už úplne odpadáva breh. Opravujú to tak, že čerpadom striekajú z pláže piesok na breh, kde partička makačov nakladá nastriekaný piesok do vriec a tie vrecia (sand bag-y) ukladá ako múr, ktorý má chrániť breh. Čerpadlo už vycucalo na brehu jamu, takže chudák, čo koncom hadice cucá piesok stojí po pás vo vode a keď príde vlna, zaleje ho aj po prsia. Chudáka cucáka občas menia a keď tam príde vetchý dedko a vlny stúpnu, tak ho občas aj celého prelejú. Prekvapivo ani vôbec nenadáva, len sa zanovito pokúša neodplávať s vlnami a držať hadicu na dne jamy zatopenej vodou. Až mi je ho ľúto. Myslím, že keby tam stojím ja, tak mám vlny pod prsia. Jedlo nám moc nechutilo a K sa zaprisaháva sem už viac na jedlo neprísť. Dosť bolo slnka, ideme sa ďalej liečiť do tieňa plážového domova. Predsa je len už pekný výpek. Prenesieme si jeden stôl do haly, kde je trochu chladnejšie, dávame si čerstvý kokos a ten má konečne parádnu dužinu, tak si ho necháme aj rozseknúť. Slušne sa z neho najeme. K ostáva pracovať, ja spím a čítam na izbe.
Pred západom sa vyberieme na večeru. Domáci nám odporučí ten istý podnik, kde sme boli na raňajky, tak to odignorujeme. Skončíme v peknej reštike s výhľadom na hlavnú cestu. Dáme si celú rybu, ktorá je zrejme sladkovodná, lebo miestami vystúpi chuť blatového kapra. Vôbec nie sme nadšení lebo pánko nám to predával ako red snapper (čo je morská ryba). Sladkokyslá omáčka z rajčín a ananásu je fajn, ale nezachráni to. A ani sme nevideli, ako vylovili našu rybu z bazénika. Bohvie aký mala príbeh. Aj víno bolo dosť zlé, myslím, že žiadne juhoázijské lokálne víno testovať už nebudeme. Zastavíme sa cestou späť v raňajkovom podniku, že to blato spláchneme pivkom a rumokolou. Vlny sú s prílivom riadne vysoko, plieskajú už o vrch schodov a trochu šliechajú aj do samotnej reštaurácie. Takže nočné kúpanie vyhodnocujeme ako samovraždu, platíme drinky a ideme domov.

D32: 2013/12/04 Mui Ne
Ráno si dáme prechádzku na druhý smer. Tu je pláž oveľa širšia, i keď na niektorých miestach používaju pieskové vrecia. Na hlavnej ulici vidíme malé žraloky v bazéne. Reštaurácie majú takú predstavu čerstvých morských plodov, že si držia bazéniky alebo akvária všelijakých živočíchov, rýb, krabov, langúst, ale aj žiab, hadov a úhorov. Neviem do akej miery sú tieto zvieratá čerstvé, ale moc ma to neláka. Žaby napríklad mávajú rozmátené čumáky, asi ako skáču a plieskajú si ich o steny. Objavíme reštauráciu kúsok od nás, kde sa dá prejsť na pláž. Na plážovom konci je škola kitesurfingu, teda surfovania so šarkanom. Šéfko sa nám to snaží aj predať a vôbec nechápe, prečo sme v Mui Ne, keď to nechceme skúsiť. Hovoríme, že sme sa priši vyplážovať.
Na hoteli si dávame skvelé omeletky (20000d). Nechceme lepok, tak sa pokúšame vymeniť bagetku za ryžu. Skončíme s bagetkou a extra ryžou (5000d). Máme cibuľovú a rajčinovú, tá mi chutí viac, tak po zvyšok pobytu máme každé ráno rajčinové omelety a bagetu. Ryžové pokusy sme vzdali, bagety sú fajné. Frantíci ich naučili výborné piecť.
Cez obed sa schovávame pred páľavou, pracujeme a píšeme. Keď sa okolo 15:30 začne ochladzovať ideme k moru, v našom podniku si zoberieme pivko (10000d) a mojito (25000d) a sedíme na plážovom konci reštaurácie, sledujeme mračná kiterov. Keď sa zotmie kite škola sa zavrie, všetci odídu a iba my dvaja zostávame na romantickú večeru pri prílive. Ku „Pho Bo“ (hovädzia rezancová polievka) priobjednávam extra čerstvé čili, že nech to vyštípe bacila. Hambáčik je malý ale poteší. Parádne drinky robia za 40 až 60000 d ($2 – $3). Vážne rozmýšľam, že cestou späť namiesto vodky kúpim nejaký fajnejší gin v Moskve. Mám “Singapore sling” a je to fakt parádne. K uzatvára s “P.S. I love you” a je to úplne, že ňuňuňu. Drinky sú malé, ale fakt dobre namiešané.
D33 → D38: 2013/12/05 → 2013/12/10 Mui Ne
DDni liečenia sa sa zlievajú v scénari s malými obmenami: raňajkovaváme omeletky, zapíjame ich tradičnou vietnamskou kávou so salkom a testujeme moje experimentálne kávy. Pri jednej večernej prechádzke (ešte na začiatku pobytu) hlavnou ulicou sme si kúpili kávu a filter. Tak sa pokúšam zvládnuť dobre techniku používania tohoto náradia. Antikórový filter sa ale nakoniec ukáže moc veľký, tak ho ideme po pár dňoch vymeniť za dva menšie a dokúpime ešte nejaké kafe. Domácu, čo nám robí omeletky používam ako kávového guru a pokúšam sa od nej odkukať triky. Ku koncu mám techniku ako tak zvládnutú, chýba mi len tá správna káva a salko.
Po raňajkách chodievame na pláž, kde sa snažím trochu opaľovať – 10 až 15 minút na jednu stranu. Musím si to merať, inak prihorím. Obzvlášť ak si čítam knižku a zabúdam sa otáčať. Najneskôr 11:30 je už poriadne horúco a slnko riadne praží, tak to balíme. Ak je bezvetrie, tak končíme aj skôr, lebo je horúcejšie.
Dni trávime sladkým nič nerobením a menej sladkou prácou v tieni hotela do 15:30. Potom sa presúvame na pláž, kde podľa intenzity slnka a vetra vychytávame západ pri pivku alebo ovocných šejkoch. Sledujeme ako sa farba piesku mení cez odtiene bielej cez kávové až po tmavý mokrý piesok, ružové vlny s odrazmi zapadajúceho slnka a červené, ružové alebo purpurové oblaky. Západ samotný z pláže nevidno, lebo pláž smeruje východ – západ a slnko zapadá za palmy a hotely. Z hlavnej cesty, ktorá beží paralelne s plážou ale občas vidno pekné západy.
Večer zas vypĺňame romantickými večerami pri prílive ale i menej romantickými večerami kde príde (kvôli zmene) mimo pláže. Raz sa konečne rozhodneme vyskúšať krokodíla, ktorého grilujú celého na veľkom ražni, nakoniec nám ho nedonesú (zabudli), musíme uspokojiť s barakudou a mušľami. Skúšame aj indické menu, ktoré nám veľmi chutí a po tom, čo máme pocit, že nás v našom plážovom podniku obtiahli na výbornom (ale drahom) tuniakovi grilovanom v alobale, chodíme ku Indovi častejšie.

D39: 2013/12/11 Mui Ne – Turistické ródeo na mopede
Po obvyklých raňajkách dnes spestrených kompementárnym ľadovým zeleným čajom sa pýtame na moped. Mladá domáca vyzerá prekvapene, že či ho chceme teraz. Jasné že teraz, však sme si privstali kôli tomu. Chceli sme vyrážať už o ôsmej (tak sme sa dohodli s jej manželom). Bohvie koľko je teraz hodín, možno už aj pol deviatej. Ideme sa pobaliť, aby sme jej dali čas na splašenie mopeda a keď výjdeme von, tak už nás jeden taký čaká. Klasický Honda Wave, i keď toto, napriek len 7000km najazdeným kilometrom, vyzerá byť starší model. Vizuálne kontrolujeme stav paliva – je tam, tak zisťujeme, kde dotankujeme. Že hocikde pri ceste, kde čapujú. Pekne, to nám bolo aj jasné, len sme nevideli čapovanie až tak často a očividne ako v Kambodži. Vyzerá byť dosť benzínu, ale po poslených zážitkoch s tlačením, nechceme nič riskovať a chceme vymáknuť prvú benzínku.
Tak zastavíme pri prvej, sú zrovna hneď dve vedľa seba. K zostúpi a ja tiež, ale poviem si, že čo sa budem pechriť s mopedom na obrubník, že ju tam vyveziem. Postojačky, bez toho aby som na nej sedel som ju začal preparkovávať. Aj som jej trocha vykúril, lebo obrubník bol vysoký a strmý. Milý moped ale bez zátaže zaberal oveľa silnejšie a vymkol sa mi spod kontroly. Ako som ho chcel získať pod kontrolu a pritiahnúť k sebe a osedlať, tak som pravou rukou pridával ešte viac plyn a moped sa mi ešte viac vymykal spod zúfalo miznúcej kontroly. Po pár skokoch a ťahaniciach, ktoré by som nazval turistickým ródeom na mopede som veľkoryso stlmil pád mopedíka svojou ľavou nohou a celá šou sa ukončila. Dobre že robotníci na stavbe vedľa obchodu s benzínom nepopadali od rehotu z lešenia. Náš výčapný ale asi videl takých turistických výtrtov veľa a chladnokrvne si šiel po svojom biznise. Pani z obchodu nám podala kus toaletného papiera, že nech si poutieram krv a blato z nohy. Akurát sa pristavili poľskí inštruktori z nášho Mr. Lee kajtšopu a kupovali si nejaké raňajky. Tí to len okomentovali, že či to motorka urobila. Áno motorka, veď kto iný. Ešte rozklepaní si necháme natankovať tri litre i keď K silno navrhuje, aby sme to zabalili. Poranenia sú ale len povrchové a už sme zaplatili $4 za tri litre, ktoré asi na poloautomate aj tak nevyjazdíme. Tak sa ide ďalej. No, chceme ísť ďalej, ale moped sa nehýbe. Ani na jednotke ani na dvojke. Vyzerá, že opierka na nohu, ktorá tiež tlmila pád mopedu sa trochu ohla a bráni korektnému radeniu prevodou. Prosebne sa kukáme na predajca benzínu, ten najskôr pokrikuje na chlápkov na stavbe, potom v nej sám mizne. Myslím, že zháňa ňákeho experta. Tu sa vynorí s pekne veľkým kladivom. No super, ešte nám to rozbije na franforce. Nasleduje ho maník s tehlou, že aby si to celé pekne podložil a neurval to. Chalan pobúcha s kladivom, odvalí kus z tehly a my môžeme konečne poriadne radiť a moped sa na jednotke spokojne pomaly hýbe (keď sme ho zase pekne zaťažili). Tak vyrážame. Biele duny sú ešte vyše 30km a odreniny vo vetre fajne štípu. Stále vyklepaní z adrenalínu sa radšej pomaly 30tkou vymoceme z obce von. Robíme si krátku pauzu v prístave, ešte nie je úplne kľudná K, si tu pripáli nohu o výfuk. Tento starší model ho nemá tak dobre krytý ako tie mopedy predtým. Deň ako s príručky pre turistov. Zastaneme na prvej pláži, trochu vymyť rany a ukľudniť sa.
Biele duny vidno uz z diaľky. Jednu ich stranu lemuje podlhovasté jazero. Vyzerá to efekte, keď belasté duny padajú priamo do modrých vôd. Medzi jazerom a príjazdovou cestou sú ešte zelené svahy – polia a záhrady. Zrejme umelo zavlažované z jazera. Pred dunami je parkovisko (moped za 5000d) a platíme vstupné (10 000d každý). Prejdeme ihličnatými hájmi, ktoré tienia stánky s občestvením a po odrieknutí pár ponúk na štovrkolky, bobovanie po dunách a jazdu na pštrosovi sme konečne na dunách. Je to pekné, no duny nevyzerajú byť až také veľké a sú dosť rozjazdené a poničené od štvorkoliek. Taktiež ma rozčuluje, koľko šlapiek (kto preboha stratí šlapky na dunách), zostatkov z linolea so šnúrkami na spúšťanie sa z dún a odpadkov ako takých je na dunách. Keď už za to vyberajú vstupné a toľko typanov tam jazdí na tých množstvách štvorkoliek, tak by to mohli mať trochu čistejšie. Možno nechať aj nejaké dni, nech sa duny trochu spamätajú. Je riadny výpek. Teplo je suché a máme dlhé rukávy a klobúky, tak to ako tak zvládame. Pobeháme trochu po dunách, niečo pofotíme a ideme sa schovať do tieňa. S pekným výhľadom na duny konzumujeme prinesené ovocie. Posilníme sa ešte polievkou a vyrážame naspäť. Čakajú nás ešte červené duny.
Cestou nazad sa zastavíme na dvoch rôznych plážach, troška sa aj pokúpeme. Vyzerá, že tie 3 litre čo som natankoval ani nevyjazdíme, tak jazdíme trochu rýchlejšie. Na červených dunách vôbec nikto nie je, horúčava je už trochu slabšia, voda nám už ale došla, tak ideme na kolu a pivko do karaoke oproti. Dáme si aj hovädziu polievku s rezancami a vývar vyzerá byť bez použitia akejkoľvek chémie. Máme k tomu aj kopec bylín. Až taký, že všetky ani neminieme. Unavení a trochu rozčarovaní ideme domov. Kúpime si dva ovocné šejky u domácej a ideme na posledný západ na našu pláž, trochu a okúpať. Keď sa ochladí rozhodneme sa ešte na mopede vyraziť na opačný smer a skúsiť nájsť reštauráciu Sandals, ktorá by mala byť podľa TripAdvisora #1. Nenájdeme ju, ale máme celkom pekný západ na začiatku mesta.
Narazíme na pivovar, tak sa zastavíme a na teraske nad prílivom skúsime dve tmavšie pivká. Po mesiaci jednotvárneho piva je to vítaná zmena a vôbec nám nevadí vyššia cena (55 000d miesto 10 000d lahváč u nás na pláži). Jednoducho to stojí za to.

D40: 2013/12/12 Mui Ne → Nha Trang
Ráno dávame posledné kúpanie. Vyzvedáme od poľského kite inštruktora, že ako to funguje s tým kajtovaním. Hodina inštruktáže je za $50. Normálne treba tak 6 až 10 hodín kurzu. Čo sme videli, tak potom požičanie celej výstroje stojí $35 na hodinu.
Dávame raňajky. Videl som, že mladá má pri sporáku zelené čili papričky, tak pri objednávke chceme do jednej omelety čili. Namiesto čili v jednej omelete sme dostali syrokrém ku každej omelete. Chlapík miesto čili počul číz (syr). No pekne, ale aspoň máme zmenu. Došli peniaze tak K behá po bankochmatoch, lebo ten oproti nám nejde a ďalší zase neberie štandardnú kartu. Bus do Nha Trang ide až 12.30 ale od 12.00 máme čakať na odvoz. K je ešte preč a raňajky nie sú zaplatené, keď sa zrazu 11.40 objaví zelený Jeep, babka dobehne za mnou, že máme odvoz. Začnem teda baliť, kompík a nosiť vaky a šofér sa s babkou snaží zistiť, kde sú naše pasy. Nakoniec a ale všetko na dobré obráti, K získa prachy, ja pasy a namačkaní s vakmi v Jeepe ideme na stanicu. Tam si dáme skorý obed – praženú ryžu, bravčové rolky a čakáme a čakáme. Záchody sú buď vytopené alebo plné kadečoho a nádrže s rybami nevyzerajú lepšie. Je tam dosť tma, ale vidím pár rýb plávať hore bruchom, žaby s obitými nosmi a vytuhnute vyzerajúce úhory. Všetci už odišli a my stále čakáme. Vtom niekto pribehne, že máme bus. V panike sa nás pár vyhrnie pred reštauráciu a bus nikde. Ľudia si pokrykujú cez ulicu a asi máme ísť na opačnú stranu ulice. Tak ideme a čakáme. Nakoniec sa pristaví autobus a šofér nás strašne poháňa, že aby sme rýchlo nastúpili.
Príchod sledujeme navigáciou a vykladajú nás 1.1km od miesta s mnoho hotelmi. Pýtame sa na lístok do ďalšieho mesta a všimneme si hotel priamo na zastávke. Podľa GPS sme ale takisto ďaleko od mora ako keby sa 1.1km prejdeme paralelne s plážou, pred nami sú na pláži veliké hotely, zajtra by sme zase šlapali 1.1km naspäť na bus, cena za ubytko je fajn ($6) tak zostávame priamo na zastávke. Na štvrtom poschodí. V bočnej uličke za rohom je pizzoška. Majú výbornú pizzu, nie až taký oslnivý burger, mega veľké mojito (30000d) a ovocné víno, ktoré K veľmi chutí. Jediný problém je, že je to celé neslané, tak si pýtame soľ, no do konca jedla žiadna nepríde. Škoda, ale aspoň nám tlak nestúpne. Ani pri účte.
More je divoké, pláž pekná, v diaľke na ostrove vidno vysvietený zábavný park. Najneuveriteľnejšie sú Eiffelofkové stĺpy vo vode, ktoré sú vlastne podpery lanovky z pevniny k atrakciám. Haluz. Čakáme ešte, kým z vĺn vylezie statne podgurážený beloch. Som rád, že to zvládne sám a nemusím ho ísť do studenej vody vytiahnúť. Zázrakom ešte prekľučkuje bosý v mokrých jeansoch prepchatú dvojprúdovku. Hotel hádam trafil.
Net na izbe nie je a musím telefonovať, tak zbehnem dole do turistickej kancelárie. Tam to už zatvárajú, tak si sadnem pekne za stôl naladím net, skúsim ťahať, ide to parádne. Tak sa teším že ako rýchlo vybavím telefonát a bude. Než poviem švec sadne si za voľný komp sekuriťák, a na plné gule si tam pustí film. Skúšam teda riešit veci s dodávateľom cez Skype písaním, ale je to zdĺhavé, sekuriťák nechápe mojím posunkom aby to dal tichšie, tak sa zase pekne zbalím, ešte musím vybehnúť na 4té poschodie po slúchatka a sadám na schodisko za zatvorené dvere, aby som mal ako tak ticho. Uprostred hovoru sa na ulici rozbreše pes a chalan na druhej linke je z toho náramne natešený. Nevedel pochopiť, kde v prdeli to som, čo to mám za hotel. Z odpovede vo Vietname bol prekvapený a najprv si myslel, že som nejaký šikmooký outsouser, čo aj som, až na tie oči.