Medellín

D008: 2015/11/19 Panama City → Medellín
Dnes letíme do Kolumbie. Pred dvanástou sa checkoutujeme a dávame poslednú cigaru na našom balkóne. Našu izbu dostanú nejaký Kaňadánci a chodia sa na nás pozerať, no my s tým rozpáleným klackom aj tak nemáme poriadne čo spraviť a navyše dosť intenzívne prší. Nezostáva nám nič iné, len ho v kľude dofajčiť.
Na obed fičíme do lokálnej vývarovne vedľa Číňana, potom na pivká do La Rana Dorada. Tam pozorujeme ako veľká dodávka vytrhne káble na stožiaroch. Policajti to riešia a pošlú nákladiak späť. Asi tam také veľké aj tak nemajú čo robiť. Z pivovaru nakladajú malú chladiarenskú dodávku asi 40timi súdkami piva. Rozmýšľame, že keby jeden čorneme, či nám to zoberú ako batožinu do lietadla. Dávame poslednú kávičku a lahodný maslový kroasant v Unido. Tie ich nedopražené kávy majú predsa len niečo do seba. Ako chladnú cítiť v nich sirupovito ovocnú chuť. Takú sviežu, ovocnú medovú, nie ako keď sa varí lekvár dva dni, spolu s vechťami a ponožkami. Rumík s limetou a medom si vychutnávame pri mori a sledujeme odliv. Celé je to o tom, že sa chceme zbaviť medu, lebo to nie je niečo, čo je vhodné importovať do inej krajiny. Limety taktiež. Aby im dvom nebolo smutno, dokúpili sme malinkú ploskačku rumu – na dezinfekciu.
Stále mrholí, tak nie sme moc citliví, čo sa taxikárov týka. Jeden taxikár s naloženou babkou nás berie za 5ťku na letisko v meste (Albrook). Cenu sme si povedali sami, on pristal. Možno som mal povedať 3. Ideme dosť dlho cez geto ale keď sa raz vymoceme na rýchlo cestu, tak sme raz dva na letisku. Letisko je riadne malé a otrava na checkine chce vidieť, či máme doklad o opustení Kolumbie. Našťastie sme pripravení a máme vytlačené letenky na Galapágy z Quita v Equádore. Stačí jej to.
Počas letu máme také turbulencie, že mi z toho pomaly aj cvrká.
Z letiska ideme busom. Do prvého sa nezmestíme, ale druhý nás už berie. Feši rozdáva číselká, že kto všetko sa zmestí do minibusu. Je už večer a z cesty nad mestom vidíme svetlá mesta (Medellín) ako hviezdy. Je to fascinujúce ako hviezdna obloha. Podobné, ale iné ako v La Paze. Toto je viac hviezdne, nekonečné a biele bodky. La Paz bol viac ako vysvietené mesto.
Bus nás vyhodí na konci a snaživka znaživá nám zastaví taxík naloží nás a vypýta si tip. Fasa taxikár nám ponúkne 1.000COP bankovku(asi 33 US centov) aby sme dali snaživke v uniforme letiska. Cestou si praktizuje na nás svoju lámanú angličtinu a my nie sme moc pripravení. Nemáme konkrétnu adresu hotela a sme trochu vystresovaní, že nás chce hodiť do nejakého predraženého hostela – Purple Monkey. On ale tvrdí, že tam všetci chodia. Chceme mať od neho pokoj, tak sa tam necháme hodiť. Ukáže sa, že hostel je tak či tak plný a cena je 23.000COP na hlavu. To sa ukáže byť úplne bežná cena v Medellíne. V Purple Monkey nás odkážu na iný hostel opodiaľ, ten sa nám zdá drahý, tak chvíľu meditujeme nad navigáciou, kam sa vydať. Okoloidúci nás oslovia, naložia do auta a po chvíli krúženia vyhodia pred nejakým hostelom, kde majú miesto a cena je len 18.000COP. Ubytujeme sa na zdieľanej izbe, ale sme tam len sami. Dáme si lokálne pivko, pokecáme so Španielkou a ideme spať. Kým zaľahneme, na izbu nám pribudne ešte Poliak, ktorý sa dostopoval do Medellínu zo severu.
Izba je dosť hlučná, tak spíme so štupľami v ušiach. O jednej ma budí K, že je dohryzená od ploštíc a že sa presúvame na privátnu izbu. Tam nás už nič nehryzie, ale odchod je jasný. Chlapík chce zajtra už plnú cenu za súkromnú izbu.

D009: 2015/11/20 Medellín
Po vyprážaných raňajkách a čajovej káve na rohu námestia meníme lokál. Je to drahšie, ale majú peknú kuchynku a vyzerá to pomerne čisto a moderne.
Na obed dávame grilovanú misu pre dvoch. Sú tam bohovské rebrá, škvarky, špekáčiky, hranolky a mrte kurací pŕs. Ledva to dojeme, špekáčiky nechávame. Motkáme sa po Poblade (štvrť, kde sme ubytovaní). Objavíme supermarket a s pivkami z Bogotksého pivavaru sa usadíme v parádnom džungľoidnom parku. Neviem, či sú pivká staré, alebo som ešte prejedený od obeda, ale moc mi veru nechutia. Pozeráme na lokálnych pobudov a víkenďakov, ako sa precvičujú na strojoch a polihujú na palubovke pod obrovskou celtou.

D010: 2015/11/21 Medellín
Vyberieme sa metrom na Plazu Botero, prejdeme sa do Metropolitnej katedrály. Na námestí pred ňou sa nám prihovorí ukecaná babka, čo kedysi žila v USA. Vie dobre po anglicky a straší nás 3ťou svetovou – ale inak je zlatá. Len jej dedko vyzerá, že ho z nej mrdne.
Tonka má dnes svadbu, tak návšteva katedrály plní funkciu kostola na Východe. Motkáme sa po Obchodnej Ulici v centra Medellínu a zasa raz sa na obed prežerieme. Náš metabolizmus je ešte dosť pomalý z teplej Panamy a servírujú tu veľa vyprážaného a mäsa. Cez deň je aj dosť teplo. Ako u nás na jar. Ráno a večer je chladno, ale cez deň sa to dosť vyhreje, na slnku sa človek aj zapotí.
Na spestrenie dňa si berieme MetroCable – lanovku a štveráme sa k Aurore – konečná lanovky. Je tu fajn výhľad, ale nemajú tam nikde ani pivo. Treba si doniesť vlastné! Nabudúce budeme vedieť. Inak je to zaujímavý výlet, 2.000COP na hlavu jedným smerom. Na vrchu lanovky ešte aj za jazdy umývajú podlahu v kabínkach.
Celkom sranda je, ako už dole – na konečnej stanici metra – upratovačky nahodené do gala svižne umývajú podlahu. Idú so širokánskymi metlami obalenými uterákmi vedľa seba ako snežné pluhy.
Na izbu sa vraciame tesne pred dažďom. Nakupujeme ovocie v supermarkete a prvý krát mixujeme ovocie s rumom v mixéri. Je to celkom fajn, len marakujové semienka sú rozmixované na kašu a trochu to kazí dojem.
Na večeru vybehneme za roh na quesadillu a dve tacos a splachujeme to pivkom na rohu námestia. Je sobota večer a obvodový múrik námestia sa zapĺňa popíjačmi. Máme inak celkom super polohu. Sme pol bloku od námestia, na ulici s aspoň šiestimi reštikami. Supermarket je za námestím a okolo námestia je kopec kaviarničiek a baríkov. Ceny sú po prepade COPu celkom fajn, aspoň o 30% nižšie, ako keď sme tu boli posledne v 2009. Podnebie a počasie je celkom fajné – jarné. Cez deň aj teplo, večer príjemne chladno.
Na námestí si k nám prisadá Joey z Bostonu, ktorý si kúpil pivko a polovičnú fľašku aguadiente. Tu je to riedka pálenka (29%) ochutená anízom s alebo bez cukru. Pristaví sa, lokálny Daniel, ktorý nás natáča na foťák. Vraj točí film. Vyzerá tak, že nič nechce, dokonca po dvoch štamprlíkoch aguadiente ani ďaľšie drinky nechce. Kecáme s ním až sa k nám pridá aj Venezuelčan Andres. Kolumbijčan Daniel ho vraj nepozná, ale aj tak ho pokladá za brata, asi tak ako my Čechov.
Na WC idem najprv na izbu a potom neskôr po Joeyho vzore do baru na rohu. Tam býva síce šóra aj na pánsky, ale dá sa.
Nakoniec sa rozprší, tak sa presunieme pod strechu pred barom, kde chodím vypúšťať zohriate pivko a kvákame a kvákame. Joey ešte odniekiaľ vytiahne dve kolá piviek, a keď doprší porúčame sa spať, zajtra totiž chceme konečne opustiť Medellín, i keď mne sa tu celkom páči.