Manila

D066: 23JAN2017 KK → Manila
Posledné ráno na Borneu si zadelíme luxusné raňajky vo White Town Cafe za 6,90MYR s daňou a obsluhou (6 a 10%). Dostaneme dve polomäkké vajká v miske, dva toastíkové sendviče s maslom a kokosovým džemom a šálku kávy. Potom nasleduje obligátna vietnamská káva. Našlapaní kofeínom sa ideme odubytovať a vytlačiť letenky, nech nás netrápia tetušky z nízkonákladovky.
Na posledný obed sa pleskneme po vrecku a ideme do najviac fancy vyzerajúceho sushi podniku v obchoďáku. Majú tam aj mäsko z japonských kráv (wagyu) aj ježovky. Tak reku že to vyskúšame. Na waguy sme sa explicitne pýtali, lebo to bol rozhodujúci faktor, oproti včerajšej sušiarni. Ježovky ale nakoniec nemali. Mali ale všetko super a mali sme výhľad na more. Slaninka z lososa i tuniaka bola jednoducho ňuňu.
Na letisko ideme tradične busom z neďalekej stanice za 5ku. Idú s nami aj dvaja Rusi. Na letisku si dáme opečiatkovať export nákupov a v banke nám vyplatia 93%dane. Tak si za to v McDonalde dáme kávu a prosperity menu. Hovädzinka na čiernom korení s rostíkom je celkom vpohoške. Napchatí fastfoodom nám let prejde cobydup.

Vo Filipínach si zameníme 100USD, lebo vyzerá byť dobrý kurz a bankomaty dávajú iba 10000peso a účtujú 2% poplatok (200P). Prievidzské lietadlo stále nevidieť na príletovej tabuli, čo si prispatí vysvetľujeme tak, že po polnoci sa objaví. Po polnoci sa objavilo pár lietadiel z Číny, ale keďže sme nikdy nedostali rozpis ich letenky, tak viac ako čas príetu nevieme. V každom prípade sa do naších prispatých myslí začne vkrádať panika. Poslednú správu sme ale dostali z Pekingu cez Messanger, tak to začíname spájať. Už v miernom strese K zistiťuje, že ich lietko príde na Terminál 1 o 20minút, tak panika prepukne do plného kvetu. Sme na termináli 3. Úplne nás odrovnajú na transferoch, kde je síce transport medzi terminálmi zadarmo, ale iba pre tých s letenkou. Ak chceme ísť za našimi, máme ísť von z letiska na taxík a odviezť sa na správny terminál. No pekne. Našťastie nás niekoho napadne použiť Uber a už stepujeme pred bránou 8 a čakáme na odvoz. Cieľ sme zadali z brucha, no šofér si to nechal vysvetliť a hodil nás na T1.
Tam komplikácie pokračujú. Nechcú nás pustiť do príletovej haly, takže čakáme skoro hodku a po pár SMS konečne prievidzská úderka uzrie tmu Manily.
S menšími komplikáciami privoláme dva Ubery na hotel. Tam sa ubytujeme, frkneme poctivú domácu a poďho na terasu osláviť zvítanie.
Na naše prekvapenie je tu dosť chladno, no pivo a neskôr rum tečú prúdom a všetko je ok. Fľaša rumu stojí toľko ako tri malé pivá. Dopracovali sme sa k nej najmä preto, že barman už šiel spať. Prievidžania mali o 7hodín menej, tak boli o tretej v noci ešte celkom svieži. Spravili sme si aj kamarátov zo Slovinska, ktorí sa k nám tiež pridali. Katka ešte na základe ich informácií stihla booknut autobus na zajtra,teda dnes večer na ryžové polia a potom sú už udalosti zastreté rúškom tajomstva.
Okolo štvrtej som ešte vybehol do obchodu po čipsy a pivo a na moje veľké prekvapenie ma opaľoval transvesťák a neodbytne ponúkal svoje služby. Nenechal som sa ale zlákať a doručil som pivko bezpečne na terasu.

D067: 24JAN2017 Manila -> Banaue
Checkout je 12:00 a ja sa zobudim 11:45. idem sa spýtať, či sa môžeme odubytovať trochu neskôr, že by som sa rád aspoň trochu prebral a osprchoval. Keď sa konečne dopracujem na strechu, decká už raňajkujú. Nevyzerajú o moc lepšie ako ja. K balí a zbiera energiu. Opätovne sa zvítavame so Slovincami – tí teda vyzerajú pod obraz boží.
Nevyspatí a s opičkami vyrážame na city walk – prechádzku mestom. Pod hotelom naskakujeme do nášho prvého jeepney – Jeepu prerobeného na autobusík. Korba je po stranách vybavená lavicami a evidentne je vozidlo schopné v každom momente prijať ešte ďalšieho cestujúceho. Chvíľu čakáme, kým pôjde okolo fáro do Chinatownu, potom sa nasúkame dnu, zaplatíme asi 10 Peso na hlavu a frčíme do zápchy. Tam sa predierame smogovou premávkou a keďže väčšinu času stojíme je nám celkom teplo.
Taxíky a Uber sú v Manile lacné, takže bieli turisti chodia asi tam. V takomto vozidle sme my väčšia rarita pre domácich ako oni pre nás.
Po asi hodine a pol konečne vyskakujeme v Chinatowne. Na naše veľké potešenie je kúsok hore ulicou HSBC banka, jediná, čo dáva 40 000PHP a ešte aj bez poplatkov. Ostatní nenažranci naskočili už na módu limitovať výber na 10 000PHP a ešte aj účtovať 200PHP poplatok, takže výber je tak efektívne zdaňovaný 2% poplatkom. Samozrejme na to prídu ešte poplatky vlastnej banky.
Posilniť sa nám výjde v Teahuse – reštičke, kde si dáme kadejaké plnené taštičky a čajík. Motáme sa okolo, obzeráme ovocné kytice predávané na čínsky nový rok. S Romanom si na poprávku kúpime plechovku San Miguela a pokúšame sa ešte vidieť čínsky chrám, no ten je zavretý. Uťahaní sa chceme vrátiť na hotel, aby sme stihli odchod na večerný bus.
Jeepney nás vyhodí blok od mora, tak sa rozhodneme ísť sa pozrieť. Promenáda je za 6 prúdovkou. Horko ťažko prebehneme jeden smer a rozpačito postávame v strese, na trávničku s kvetinovou výzdobou, aby sme prešli ešte opačný smer. More je fajn, zapadá akurát slnko, no sú tam doterné žobrajúce deti.
Od hotela berieme dve autá po 250. Taxi jazda na busovku trvá neskutočne dlho. 9Km ideme vyše hodiny. Na stanici si nahodíme vaky do busu a poďho na večeru. Miesto sme si vyhliadli s Romanom, niečo, kde mali aj vegetariánske jedlá. Celkom dobre sa napapkáme a nastupujeme do vymrazemého nočáku. Na stanici sa objavia aj Slovinci, no nafasujú iný bus.
Cesta do Banaue je dlhá. Keď vodič cúva závozník mu búchaním signalizuje, či ešte môže. Roman využíva príležitosť a spúšťa lavínu búchacích vtipov „Klop-klop … Kto je? … Otvor! … Aky Otvor? … Do riti, Otvor!!! … Otvor do Riti?“…
Na jednej zástavke Rastík neváha a kupuje exotickú deku, ktorá má pomôcť v boji proti chladu a ak prežije stať sa skvostným doplnkom jeho domácnosti.