D097: 2015/03/17 Ollantaytambo → Aguas Calientes
Zavčasu vstaneme, lebo sa dnes potrebujeme dostať do Aguas Calientes, východzieho mesta na návštevu Maču Pikču.
Pôvodne sme chceli z tadiaľto ísť drahým turistickým vlakom (od $74 na hlavu jedným smerom), no na informáciach nám včera povedali, že sa dá ísť za 50Sol ($17) do hydroelektrárne a z tadiaľ si to potom 3hodky do Aguas Calientes odšlapať. Od hydroelektrárne má ísť aj vlak o štvrtej za $18 do Agas Calientes.
Rozhodneme sa teda, že si privstaneme a skúsime si chytiť niečo vlastné. Nakoniec si nás odchytí taxikár, že za 25Sol na hlavu nás hodí do Santa Teresa, z kade nás za 15Sol hodina k elektrárni. To je už o 10Sol lacnejšie ako minibus o desiatej, plus získame 2 hodky. Taxík asi nie je najlacnejšie čo môže byť (bus by mal stáť 15Sol), ale rozhodneme sa, že to riskneme. Taxikár ešte chvíľu niekoho naháňa, čo my využijeme na raňajkovanie bez natriasania. Dojedáme naše zásoby. Nakoniec nikoho nezoženie, tak vyrazí len s nami dvoma. A celkom uháňa. Cesta za mesto je rozbitá, no po chvíli sa objaví slušná asfaltka, ktorá sa dramaticky hadí až do 4300mnm vysokého priesmyku Malaga. Občas sa nám spoza mrakov ukáže aj 5tisícovka Veronika. Ako sa tak zákrutkami štveráme je mi z toho tak trochu aj zle. Cesta pod nami a nad nami vyzerá ako rozmotané klbko vlny, hadí sa strmými účkovými zákrutami stále len hore a hore. Za priesmykom je zase pár zákrut rozbitá, asi pozmývaná cesta a potom už znova po slušnom asfalte klesáme a klesáme. Myslel som, že klesneme len o 1200metrov, no keď som zbadal kávovníky, banánovníky, ananásy a pomaranče nedávalo mi to tak celkom zmysel.
Cestou dole míňame minibus, ktorý vykladá cyklistov. Jedna cyklista sa nám úplne nebojácne hádže pod kolesá. Šofér iba pokrúti hlavou. Baby vyzerajú, že sedia prvý krát na bicykli. Jedna má aj helmu naopak. Vyzerá to dosť nebezpečne. Náš zostup nakoniec končíme v nadmorskej výške 1200mnm v dedinke Santa Maria. Z priesmyku sme teda klesli viac ako 3100metrov. Je tu teplo, všade predávajú avokáda, mandarinky a pomaranče. Celý naradostený teda nakúpim tašku ovocia a už na mňa čaká modré auto, že pokračujeme cez Santa Teresa smer hydroelektráreň. Ide s nami ešte taliansky párik z Tirolska.
Cesta je celkom dramatická, občas mi aj celkom cvrká, keď ideme po kraji cesty nad strmým útesom, alebo sa brodíme celkom hlbokou vodou.
V Santa Teresa presadáme do väčšieho mikrobusu s tým, že 15Sol za odvoz zaplatíme tomu druhému šoférovi. Chvíľu čakáme na ďaľších pasažierov, prevezieme sa cez námestie, šofér vykrikuje, no nikto s nami nejde. Po polhodke jazdy povedľa čokoládovo zafarbenej rozzúrenej rieky končíme na parkovisku s pár minivanov. Koniec. Odtiaľto sa už ide po vlastných.
Je niečo po dvanástej sme riadne hladní a čaká nás trojhodinový výšlap džungľou. Začína aj trochu mrholiť, tak sa zložíme pod strieškou strážnika parku, ktorý chce aby sme sa zaregistrovali a najeme sa. Celkom nám padne vhod avokádo, čo som v džungľovom nákupnom ošiali kúpil. Máme dobrý čas, načo budeme moknúť. Posedíme si, dáme si pomaranč ako dezert a keď prestane pršať vyrazíme na cestu. Po troch hodinách dorazíme upotení a doštípaní od komárov do Aguas Calientes. Minibusy v plnom prúde zvážajú turistov z MP.
V centre zapadneme do prvého hostela za 40Sol a ideme sa najesť. Na tržnici sa nám podarí dobrý úlovok. Babka nám za 7 sol spraví dobré Lomo Saltado (soté zo sviečkovej) tak si ešte objednáme zeleninovú tortillu (hrubú omeletu) za 6Sol. Vedľa ponúkajú aj akési fritované bravčové, len sa nám to zdá moc drahé za 15Sol, keď nevieme, čo to je. V rámci dopĺňania energie sa rozhodneme, že sa ešte prejdeme na začiatok obce, kde sme pri príchode videli akciu – veľká pizza a pivo za 30Sol. A aj to mali, len pizza nebola až taká veľká, len základná verzia a pivo je len malé. Ale aj tak je to celkom fajn. Pri platení si ešte prirátajú 10%za obsluhu, no nenecháme sa nasrať, i keď je to v Peru prvý krát.
D098: 2015/03/18 Aguas Calientes → Machu Picchu → Aguas Calientes
Náš v – v období dažďov – nerealistický plán vybehnúť na východ slnka na MP odmávame prestavením budíka o hodinu neskôr. Vonku prší a prd vidno. Nebudeme sa predsa v daždi, tme a hmle trepať hore. O hodku už za šera vyrážame. Obaja nezávisle sme dospeli k záveru, že tu budeme musieť znova spať a nemá teda zmysel sa baliť a odubytuvávať. Katka na to prišla už večer, ja cez noc. Aj keby všetko šlo perfektne, tak sme tu naspäť po druhej. Tri hodky dole na elektráreň a bohvie, či nás ešte bude mať kto odviezť dole. Do Ollantaytambo sa určite nedostaneme. Cheme sa nahlásiť na recepcii no obchod je stále zavretý. Po dlhšom klopaní nám otvára rozospatý chlapík, že nech mu zaplatíme, keď sa vrátime. Som zvedavý ako nám chcel uschovávať batožinu pred hodinou. Je 07:30 a my vyrážame peši na MP. Cestou nás obiehajú hordy autobusov. Žiadny peší turisti. Pred mostom cez rieku nám prvýkrát kontrolujú lístky, potom už len šlapeme hodinku hore kopcom. Obiehame dvoch zadýchaných turistov a jedny vygrcané raňajky. Niekto sa poriadne nafutroval a ani to moc nepožul. Muchy majú teda párty. Párkrát križujeme cestu a v jednom momente obiehame skupinku postarších amerických turistov. Z nočných dažďov sa rozmočila pôda a zasypala cestu. Tak ľudia musia toto miesto obehnúť peši. Postupne obiehame hlúčiky turistov. Poslední sú mladí Nemci, ktorí dosť rozvášnene nadávajú, že načo si platili extra za bus, keď aj tak musia šlapať peši. Hodinu a pol od hotela sme pred bránou do MP komplexu. Je tam veľa otravných sprievodcov, z ktorých si nikoho neberieme. Prejdeme cez turnikety, kde nám kontrolujú lístky aj pasy a vbehneme do protismeru, že si dáme raňajky. Ja som sa samozrejme musel kochať pohľadom na mestečko MP, tak si ma strážca všimol, vysvetlil, že smer prehliadky je jednosmerný a nechcel ma pustiť za K, ktorá na mňa už čakala na lavičkách. Chvíľku som sa tam tak bezradne precieral a keď sa strážnik otočil, zbehol som dole za Katkou. Najedli sme sa a pochechtávali na Argentíncoch, ako ich ten istý strážnik zavracal späť. Ľahko napapaní sme sa vybrali smerom na kopec – Montagna Picchu, ktorý sme si zaplatili. Púšťajú naň len do jedenástej a otočka trvá tri hodiny. Tak sme to nechceli moc odkladať i keď počasie je naprd a nevidno ani Huayanu ani Montagnu. Na strážnej búdke sa zapisujeme ako dnes 46ty a 47mi návštevník. Podľa zoznamu sa už traja ľudia vrátili. Podľa časových záznamov tam boli iba 20minút. Asi si to v tomto póčku rozmysleli. Cestou hore obiehame ľudí v rôznych stupňoch zúfalstva. Aby si to ctený čitateľ vedel predstaviť, bolo by treba popísať detailné príklady aspoň na dve stránky. Myslím, že väčšine z nich vŕta v hlave otázka, prečo šlapú 600 výškových metrov v neprehliadnutej hmle a mrholení po šmykľavých kamenných schodoch. Cestou dole zatiaľ nikto nejde. Nie je to moc sranda, no čo robiť, keď sme si to už zaplatili. Naozaj to trvá hodinu aj pol. Kúsok pred vrcholom nás obieha nemecký maník zvierajúci v hrsti vreštiaci telefón. Púšta si gaypop punk pre trinásťročné pubertiačky. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. V každom prípade ide na posvätné miesto a ani Dead can Dance nie je úplne najvhodnejší hudobný doprovod. Tichom miešaným s dychčaním by nič nepokazil. Na vrchu čaká 45 ľudí, že sa hmla roztrhne a oni si spravia aspoň jeden záber MP pod nimi. Vytiahneme si obed a začne mrholiť. Nechceme byť poslední pod strážnikovou strieškou, tak sa bleskurýchlo presúvame, že nech čakáme na zázrak v suchu. Podarí sa nám ešte chytiť sedenie. Vybalíme si avokádo, žemle a nožík a pustíme sa do obeda. Vedľa nás si posledné miesto uchytia Švajčiarky, ktoré sa pokúšame skonvertovať na cestu po Bolívijských salaroch správnym smerom – teda z juhu, z Tupizy. Pridá sa k nám aj týpek zo Španielska, ktorého sme kdesi už videli.
O pol jednej nás začne strážnik z vrcholu vyháňať. Nahlásili mu síce ešte jeden neskorý výstup, no asi má vlastné skúsenosti. Idem sa teda ešte pozrieť na vrchol a na chvíľu sa mi ukáže pohľad na Huayanu. To je ten kopec, čo je a MP na všetkých fotkách. My sme na vysokom (3068mnm) kopci oproti. Kým však získam K pozornosť, oblaky to celé zahalia. Vidím ale, že zľava sa blíži diera v oblakoch tak volám K k sebe a podarí sa nám spraviť nejaké tie zábery. Môžeme v kľude zostupovať dole k MP. Znova sa spúšťa dážď, tak nasadzujeme vetrovky. Po pár minútach sa v nich potíme viac ako prší, tak ich zase dávame dole. Počasie pri zostupe je úplne nahovno.
Dole sa odpisujeme a zo zvedavosti sa pýtam, aké poradové číslo mal posledný vpustený človek. Dnes nás hore vyrážalo 150 ľudí. To je dosť.
Nechceme schádzať do dediny, lebo nás tu ešte čaká slnečná brána, no chceme sa ísť aspoň pozrieť na dedinu, že aká je viditeľnosť. Prídeme do výhľadu a skoro ma porazí. Záber, ktorý sme posledných 5 hodín naháňali je priamo pred nami. Ešte sa to dá aj fotiť spod stromov, kde trochu menej prší. Sme tri minúty od začiatku komplexu. Fotíme, beháme hore dole, hľadáme ten správny uhol. Pustíme sa potom na 20minútovú zachádzku na Inkský most. Prestane pršať a zrazu je hnusne vlhko a teplo. Inkský most je chodníček na niekoľko stometrovej kolmej skale. Jasné, že je to zavreté. Sú tam ale pekné výhľady a hlavne neskutočne parádne perlové motýle. Veľký motýľ sa zdá byť biely, ale ako sa tak krúti a človek naň dlhšie hľadí, začne mať modré fialkasté dúhové farby. Nakoniec vyzerá ako bol perlový.
Vrátime sa späť, že konečne pozrieme už tú slnečnú bránu, no Švajčiari, ktorých sme spoznali na vrchu Montagne nám hovoria, že je to na dlho. Tak si povieme, že si radšej pozrieme dedinu MP, keď už sme tu. Bolo by trápne, keby sme to prepásli. Schádzame teda medzi pomerne slušne zachované domy a chrámy. Voda nám došla už pri zostupe z kopca, takže na posilnenie máme iba quinoový pop. Keď si sadneme ku lamám do tieňa a vytiahneme jedlo balené v šuštivých sáčkoch, lamy sa k nám rozbehnú ako o život. Normálne nás vyľakajú. Postavíme sa, aby nám nezožrali jedlo z rúk. Postupne k nám chodia turisti a kŕmia lamu banánovými šupkami, ba dokonca niektorí foteniachtiví aj celými banánmi. Stále ale najlepšie lákadlo na lamu je šuštavý sáčok alebo obal z kexíka.
Pobeháme celý komplex a výjdeme zase do výhľadu, že si trochu oddýchneme, keď nás začnú strážcovia vyháňať. MP sa zatvára o piatej, no oni už o pol začínajú uzatvárať cestičky. Samozrejme práve teraz začína byť to najlepšie svetlo na fotenie. Fotíme a točíme, no 17.05 sme už pred bránou dosť dehydratovaní. Reštiky zavreli už o tretej a predražený automat (plechovky za 10Sol) na pitie už má len Colu Light. Schádzame teda smädní a vodu (2.5L) kupujeme za 4Soly až na tržnici. Tam sa rovno u babky zo včera aj napapáme a riadne ušlapaní ideme skoro spať. Šulin z rána chcel na miesto 40Sol, čo sme platili a prvú noc už 50ku.
D099: 2015/03/19 Aguas Calientes → Ollantaytambo
Ráno vrátime pivové fľaše, kúpime si za to vodu a dáme si kávu so sendvičmi u našej babky. Zošľap trvá skoro tri hodiny. Je menej hnusne teplo ako predvčerom. Párkrát sa míňame so Španielom s argentínskou frajerkou. Celkovo registrujem štyri páry v našom čase. To je celkom fajn, ak sa budeme držať spolu, mohli by sme mať fajn odvoz. Smerom k hydroelektrárni stretávame viac a viac turistov. Sme celkom radi, že ideme týmto smerom.
Nad hydroelektrárňou si konečne kupujeme vysnívanú kolu a keď prídeme ku odvozu vládne tam nie úplne príjemná debata. Asi si drzý taxikár vypýtal od argentínskej ex-letušky moc veľa peňazí. Nám ale iný taxikár ponúka odvoz za údajne normálnych 5Sol. Zdá sa nám to ok, tak nasadáme a pridáva sa aj miešaný pár. Cestou vysvitne, že majú dosť podobné plány ako my, tak sa za extra 3Soly necháme hodiť na termálne kupko. Tam bol tiež zosun pôdy, tak musíme vystúpiť a šofér nás odprevadí pred kúpalisko. Zaplatíme 5Sol vstupné, rýchlo sa prezlečieme do plaviek a poďho do horúcej masážnej sprchy, ktorá vyteká priamo z posledného bazéna. Je to parádička. Len dúfam, že pochudnutému Španielovi prúd vody nestrhne trenky – argentínske bombarďáky. Experti si totižto zabudli zbaliť kúpacie potreby, takže sú len v spodnom prádle. Potom sa hodíme do vody a poskúšame teplotu vo všetkých troch bazénoch. Je to famózne relaxujúce. Cítim sa ako v siedmom nebi. Voda je kryštálovo čistá a páči sa mi aj dno z riečnych kameňov a skala tvoriaca jednu stranu bazéna. Termálne pramene sú aj v Aguas Calientes (z toho asi názov obce – Teplé Pramene-Vody) ale voda je tam vraj pekne hnusná. Zrejme aj vďaka veľkej časti z priemerne 2500 návštevníkov MP denne, ktorí sa tam prídu o/vymočiť.
Celkom vtipný je zákaz konzumácie alkoholických nápojov vo vode. Je čas obeda a i keď pivo je za nekresťanských 5EURo za liter (15 Sol), dáme si k nemu delikátneho lososového pstruha za 10Sol. Vyšlo slniečko a spolu s pivom nám udiera do hlavy, kým čakáme na pstruha. Či sme hladní, alebo je to ten najlepší lososový pstruh široko ďaleko s rezkou, čerstvo pripravenou štipľavkou neviem, v každom prípade z toho máme veľkú radosť. Neskôr sa ukáže, že aj komáre mali radosť z nás. Napapkaní sa ideme ešte poriadne vymasírovať a vyhriať do bazénov. Aby sme stíhali presun, dohodli sme si taxikára na druhú. Je čas ísť. Dal by sa tu krásne stráviť deň, ale zase v najlepšom treba prestať. Sú tu aj Brazílci na gazíku. Zaparkovali pri bazénoch a teraz nemôžu odísť cez odmytú cestu, takže tí tu strávia asi aj viacero dní.
Vyrazíme ku taxíkom náš šofér nám už ide oproti. Dohodnem si s ním odvoz až do Santa Marty. Cestou míňame motorkárov a taxík plný lokálnych kúpaniachtivých a keďže jeho šofér je zo Santa Marty, náš šofér sa s ním dohodne, že nás prehodí do jeho auta. Čakáme teda pár minút v dedine, kým sa druhý taxík vráti. Presadneme s tým, že celú cestu zaplatíme druhému taxikárovi. Ten sa nás pýta ako chceme ísť ďalej. Letuška hovorí, že za 15Sol. Taxikár teda povie, že za takú nízku cenu nás zoberie akurát tak minibus čo vezie bicykle. A tak sa aj stalo. Ešte pred Santa Martou pristavíme pri minibuse, čo má na streche horské bicykle. Už v ňom sedí babka a šofér očividne čaká na turistov, ktorých by zobral späť. On spustil svojich turistov na bajkoch z kopca, turisti sú už na hoteli, bajky na streche a čaká, že si privyrobí, že zoberie niekoho späť. My sme štyria, tak môžeme rovno ísť. Parádička. Je to ešte o 10PEN lacnejšie ako taxík.
Cesta ale aj ide pomalšie, je mi zle od žalúdka zo zákrut a viditeľnosť je naprd. Skúšam koku, kúpime si na cikpauze aj kolu a banán, ak je náhodou problém v hlade. Celú cestu kecáme so Španielom a argentínskou ex-letuškou, ktorí si spomenuli, že sme sa posledne videli v Sucre. Ja som si ale istý, že aj niekde predtým, ešte asi v Argentíne. Cestujú vyše pol roka, spoznali sa v Dubaji, zarobili nejaké peniaze a teraz ich precestuvávajú. Peniaze ale dochádzajú, oni tak trošku hladujú a budú musieť niekde popracovať. Vysokú úroveň haluzenia dosahuje chlapík, ktorý chce, aby sme mu rozprávali o jedle a reštaurácii v Ollantaytambo, kde sa neska chystáme na steak z alpaky a niečo dobré pre K. Normálne ľudia povedia: ticho, prestaň, nehovor o jedle, som hladný. On chce aby sme mu to hovorili a vychutnáva si to nalačno.
Cesta trvá dlhšie ako taxíkom a sme dobre vyšťavení, keď vystupujeme na námestí v Ollantaytambo. Párik ide ďalej do Cusca. My máme dosť a chceme aplaku. Ideme sa rovno ubytovať a na večeru.
Rez z alpaky dnes nie je taký super ako minule. Ani nie je tak super pripravený. Stále je to ale decentné mäsko a quinoto je na umretie. Celé to zachráni Katkine rolované kuracie na hubách s pyramídkou rizota. Teplý čokoládový dezert s vanilkovou zmrzkou je tiež super. Okolo pripravujú stoly pre 18 hostí. Riadna akcoška to bude. Dobre, že sme to vystihli predtým. Kokový a muni čaj dostávame ako pozornosť podniku.