D014: 30.10.2017 Sosúa → Las Galeras
Zmenáreň je skoro ráno ešte zavretá tak bez zamenených peňazí stepujeme v okolí semaforu podľa inštrukcií a čakáme na červený bus Papagayo. Sledujeme ako sa z kopca spúšťajú motorkári na voľnobehu a naštartujú až pred nami na hlavnej ceste.
Konečne príde červený Papagáj a my celí šťastní, že to klaplo naskakujeme. Slnko ešte len vychádza a v buse je príšerná zima. Klíma je na plné gule, tak sa poobliekame a dojedáme a dopíjame zásoby. Pôvodne sme chceli ísť pozrieť gringo mestečko Las Terrenas, ale kedže bus ide až do mesta Samaná, rozhodneme sa ísť tam a odtiaľ pokračovať na koniec polostrova Samaná do Las Galeras. Tam má síce byť tiež plno belochov, ale je to vraj aj divokejšie. V Samane nevystupujeme pri tržnici ako skoro všetci, ale úplne zbytočne sa necháme odviezť 1.5km do centra. V centre je na pravé poludnie neprekvapivo brutálne teplo a všetci nás chcú odviezť späť ku tržnici. My sme ešte ale celkom zmrazení z klímy a vyberieme sa peši späť. Cestou narazíme na stanicu Caribe tours, zameníme si peniaze a zneužijeme WC.
Nie sme ešte hladní, tak v supermarkete dávame pivo na stojáka. Z pultu na odkladanie tašiek máme bar. Pozorujeme hordy nakupujúcich belochov, prepadáme davovej psychóze a v panike kupujeme litrovku XV rumu. Na rumoch nikde nie je cena, tak sa pýtam chlápka čo nesie fľaše červeného vína, koľko čo stojí. On neváha, položí víno do detskej sekcie medzi výživy, na čom sa obaja pochechtneme a odvedieme ma ku skenovaču čiarového kódu. Rum je tu najlacnejší ako som kde videl. Polovičné fľašky za 220 a liter a 550. Na obed sa vrátime smerom k moru a zapadneme do dosť plného picapollo za mrežami. Katka stojí v dlhej rade, lebo všetko akurát došlo a ja sa potím ako somár v kufri. Je strašne teplo a vôbec nefúka. Pozorujem žobráka bez jednej nohy, ktorý sa živí prekrývaním sedadiel kartónom doparkovaným motorkám. Príde aj miestny ožralko a máva ručičkami na okoloidúcu premávku. Chlapík z barlami mu donesie vychladenú fľašku vody a ožralko sa vyparí. V tieni palmy posedávajú traja mladí Haiťania. Jeden predáva slúchadlá a nabíjačky. Všetci sú vyfešákovaní v čistých nepokrčených pólach a moderných džínsoch. Nevyzerajú, že by niečo robili a ani biedu zjavne netrú.
Vyprážané kuriatko nesklame no najviac nás fascinujú ich variácie šalátov a dresingov.
Po jedle sa vrátime na stanici oproti supermarketu a 5 minút čakania trvá večnosť v rozpálenom a rozpadajúcom sa guagua – minivane. Rozbeh je minimálny. Asi 20 minút ideme rýchlosťou chôdze a zbierame ľudí. Pani s dieťaťom si ešte káže zastaviť a pošle malú nech si kúpi vodu na pitie. Iný chlapík vybehne kúpiť malinovky a kolu pre šoféra. Dvere sú pripevnené špagátikom, rozbehneme sa až za mestom. Na jednej zastávke je pekne drsný chlápek s mačetou, čo si ju zastrkne do slipov a rýľ si nechá v ruke.
Auto nás ako posledných vyloží v centre. Pekné bungalovy stoja $50 aj s raňajkami, no je to mimo náš rozpočet.
Berieme izbu na poschodí v murovanom dvojposchoďáku na opačnom rohu, s barom na prízemí a chatrčou pre domorodcov na streche. 1000DOP za izbu s teplou vodou je šialená cena (hlavne keď sme predtým platili cca 550 na útese), ale je to najlacnejšie a najbližšie ku pláži. Celí šťastní sa ideme kúpať v karibskom raji. Pláž je asi 5 minút od (našej) poslednej križovatky. Na konci cesty je už pieskové parkovisko s búdkami pre taxikárov, dvoma reštauráciami a jedným stánkom so suvenírmi. Kúsok opodiaľ je plážový bar. Voda je krásna tyrkysová a piesoček je gýčovo biely.
Večeriame rybku snov – opraženého papagájovca a lambi – soté z veľkej mušle (Strombus obrovský). Mušľa je trochu tuhšia, miestami textúrou pripomína huby, ale chutí morsky a vôbec mi nejde do hlavy, čo to je. Vygúglim to až na druhý deň, lebo dnes nejde internet.
Kým čakáme na jedlo prihovára sa nám chlápek z busu hovorí, že gýčový ostrovček v pozadí býva prenajímaný na svadby. Nevyzerá ďaleko, hádam sa tam zajtra došnorchľujeme.
D015: 31.10.2017 Las Galeras
Raňajky u Frantíkov sú super a ani nie tak moc drahé. Účtujú si síce 10% za obsluhu, ale keďže majú aj obyčajný obchod, je to celkom pochopiteľné. Kroasantík je pekne mastný a čoko vienesse, chutí ako lúpačka. Predavačka opravuje K pri každej výslovnosti produktu. Kafe je prekvapivo celkom dobré. Posedíme ešte na internete, lebo nám moc nejde, že či náhodou nenájdem niečo, kde by bolo v noci menej teplo a fungoval internet. Ešte stále nás otravujú motorkári, že aby sme šli na nejakú inú pláž. My sme s našou ale veľmi spokojní a necítime potrebu vyhadzovať desiatky dolárov, aby sme sa previezli bohvie kam. Navyše čítame o častých prepadnutiach na vzdialenejších plážach. Asi to tak musí byť, buď človeka vytrasú taxikári, alebo lupiči.
Na šnorchľovanie ideme bosí, nech sa nemusíme báť o šľapky. Vymotali sme sa už dosť neskoro a vo výraznom odlive to balíme po asi pol hodke. Viditeľnosť je biedna, voda plytká a skoro všade na dne tráva. Vidíme akurát tak jednu veľkú krásnu hviezdicu a sem tam malé rybky v pieskových jamách v trávnatom dne. Mysleli sme si, že dostaneme ku koralovému útesu a za ním to bude super šnorchľovanie, ale už pred útesom je moc plytko a sú dosť silné vlny. Nechceme, aby nás to oplieskalo on niečo pichľavé.
Na obed si kúpime u Frantíkov chutnú bagetku a vypcháme ju sardinkami Siréna z minimarketu. Majú tu aj naše novo obľúbené pivo Bohemia za 120DOP. Vo väčšom obchode bolo za 140 a ešte bolo treba aj ďalej chodiť.
Po sieste skúšame šťastie v prílive, no je ešte horšia viditeľnosť a je aj pod mrakom.
K večeri skúšame namiesto piva kokos a namiesto mušle chobotnicu. Chobotnica je úplne super, chutí ako z grilu. Alebo do nej oškrabali aspoň dve prihorené panvice. Pri dlhom čakaní si nakoniec dáme aj pivo a to nám medzi rečou steplie, tak si robíme srandu, že tu máme teplého prezidenta.
Kuchárky vykrikujú na pomocníka, ktorý sa volá Dulce – sladký. Katka si myslí, že je to baba, ja že chalan, nikdy sa to nedozvieme.
Havko čakajúci na kostičky si vyhrabe v piesku zadnými nohami dieru na sadne si do nej, asi si myslí, že tam bude chladnejšie, alebo mu doktor povedal, že má držať prdel vo vlhku.
D016: 01.11. 2017 Las Galeras
V noci sa moc nevyspíme – je brutál teplo a hordy komárov sa tisnú dnu pred mega búrkou.
Ku kroasantíku dnes dávame čokomandľovú mňamku a po reserči destinácii na internete definitívne pochopíme, že tu ostávame do konca pobytu. Nemáme do odletu už moc času na zbytočné presuny a všade inde je to už len drahšie. A tu je vlastne super. V litrovke rumu stále ešte je, raňajky u Frantíkov sú super ako aj večere na pláži. Kým robím K skúša omrknúť ďalšie ubytko, ale je to hrozne ďaleko a v susedstve trieskajú a prášia na stavbe. Ale aspoň majú pracovňu, kde sa dá sedieť za stolom. Možno nabudúce tam pôjdeme.
Pri šnorchľovaní sa konečne dostaneme až na bájny svadobný ostrov. Je už slušný odliv ale vylodíme sa na bielej pieskovej mikropláži. Inak ostrov trčí len ako z erodovaný koralový útesík, 30-40cm nad vodou. Kým doplávame naspäť sme celkom učerpaní.
Idem do stánku s jedlom veľa minimarketu, ale ten je zavretý. Musím vo výpeku pokračovať ešte skoro 5 minút, kým objavím podnik, kde mi spravia dve menučka (2×150) so sebou. Chlapík je celkom šťastný, že má zákazníka a ani sa mi moc agresívne nesnaží predať gorále, čo má vystavené. Majú len pollo guisado (kura v hustej omáčke). Chlápek zbehne oproti nakúpiť zeleninku do šalátu. Motorkár mu dovezie plastové nádoby na obedy.
S jedlom sa vyberieme zase raz na pláž (ešte že je tak blízko) a v tieni paliem dopĺňame energiu. Ryže je brutálne veľa, tak necháme trochu otravným psom, spolu s kosťami z kuraťa.
Ku večeri dnes dostaneme ako predjedlo sladký kokosový koláčik. Je to milé, lebo vždy to dosť dlho trvá. Chuťou dosť pripomína vianočné perníky a tak nás napadne nenápadne cvrknúť trochu extra starého rumu do kokosového orecha. Aj tak bol kokos už trochu postarší, tak sme sa až tak nesekli. Ani pani, čo ho otvárala sa moc nesekla. Nechala nášmu kokosovi peknú čapičku. K obom jedlám nám donesú hranolky a sme z toho celkom dosť umastení.
V bare pod nami vidíme Frantíkov z pekárne.
D017: 02.11. 2017 Las Galeras
Raňajkový vienoisse koláčik bez čokolády chutí ako starkine koláče. Také tie tvarohové koliečka alebo makové rožteky. Veľmi dobre tu pečú i keď minimálne pani pekárová sa netvári moc šťastne. Je tu dosť mŕtvo, i keď s blížiacim sa víkendom sa postupne objavujú turisti.
Šnorchľujeme na svadobný ostrov a dnes nevidíme žiadnu hviezdicu, len v plytčine malinké akváriové rybičky.
V obedovníctve dostanem ako darček náhrdelník a taktiež mi chlapík spraví kávu. K sa mala prísť pozrieť na gorále, ale dnes rýchlejšie varili a stretneme sa až pred minimarketom.
Posledná večera na pláži je bez ryby, lebo nám ponúkajú len poriadne veľkú a zdochnute premrazene vyzerajúcu sierru. Pani nám ani nemá ako vydať, tak jej nechávame 50ku, že si ju ráno vyberieme, alebo to bude sprepitné. Vytrubujú na ňu z posledného auta. Ona ešte umýva riad a naskakuje do auta keď akurát ideme okolo.
D018: 03.11. 2017 Las Galeras → Santo Domingo
Viackrát overujeme reálnosť busu o 13.00. Chceme ísť do hlavného mesta, aby sme neriskovali zajtrajšie lietadlo.
Po klasických raňajkách u Frantíkov, ideme šnorchlovať. Na pláži nás upozorňujú na väčší počet lodiek s turistami. Na ostrove sme tak skoro, že pláž je ešte zaliata. Zarosí sa nám vnútro foťáka, tak sa ani moc nezdržíme a makáme na breh, nech ho zachránime.
Na obed si dávame kiš, bagetku so sardinkami a citrónovú tortičku.
Mikrobus 1300 ide krokom cez celú dedinu. Zbiera ľudí. V Samane prestupujeme do veľkého busu. Toľko na tému priamy bus. Našťastie ale ešte stihneme posledné pivo a pomaly vyrážame smer hlavné mesto. Nakoniec sa nám ešte aj pokazí autobus a na križovatke sa všetci napcháme do busu z Las Terrenas. Stojíme v uličke a ja si sadnem až na kraji mesta, keď vyložíme ľudí pri letisku. Príde nám celkom riskantné v takejto krajine ísť v deň odletu cez polku ostrova na letisko, ako to robil párik belochov. Dúfam, že si dali dobrú rezervu.
V Santo Domingo nás vyložia na konečnej zastávke, trochu ďalej ako posledne. Domácej ukradli mobil, takže o našom príchode ani nevie. Našťastie má voľno, takže všetko je fpohode.
Po sprche si dávame v maličkom podniku večeru. Fantastické grilované rebrá, klobásky, kašu z juky a výborný šalát. Naozaj tu majú na všetkých šalátoch neuveriteľne dobrý drezing.
Prejdeme sa na námestie. Zase je tu piatková pohodka, decká sa liepajú po Kolumbusovom pomníku, alebo sa naháňajú na bicykloch. Zbehneme sa pozrieť aj na hradby, či nie je nejaká akcia. Moda Dominicana nám chýba, ale hlavne ten Bombay Saphire gin. Cestou domov objavíme pivkové námestie. Predávajú tu jumbo lahváče za 150-180DOP v papierových pytlíkoch do polky fľaše, úplne všade sedia ľudia a posrkávajú z plastových pohárikov. Má to výbornú párty energiu, musíme si to zapamätať do budúcna.