D16: 12OKT2024 Huaraz: Laguna 69, 4.609 m
14km, prevýšenie 768m, 3h20↑2h↓
Budíček si nastavujeme na 04h30. Nie je to sranda. O 5h20 nás šofér Diego nakladá do stredne veľkého busu a drncáme sa s ním hore dole mestom zberajúc iných odvážlivcov. Nakoniec narazíme na veľkú partičku s paličkami a šofér im ukazuje, nech idú za roh, kde ich v zápätí nakladáme. Sú to Izrealci. S nimi nastúpi aj sprievodca Julio.
2h sa v buse trmácame cez Yungay na zbytočné raňajky, ktoré nie sú v cene. Stratíme tam asi 40 minút. My sme raňajkovali naše varené vajcia, aby sme mali zatrávené, keď bude treba šlapať. Všetko stojí 5Sol. Aj žemle, čo stoja v meste 1.5. Aspoň že tu majú záchody s toaleťákom (bolo moc zavčasu a nebolo ho treba) a papierovými obrúskami na osušenie rúk (to som použil a odložil na iné účely). Konečne pokračujeme a vodca ponúka na predaj pršiplášte (10S) a paličky na prenájom (tiež 10S) – nevieme či jedna alebo pár, lebo mi máme svoje vlastné.
Medzi jazerami Llanganuco nám Julio ukazuje miesto posledného odpočinku prekliatej Československej výpravy z roku 1970, ktorú tu po zemetrasení zasypala snehovo kamenná lavína. Boli tam 14ti Čechoslováci a jeden Čilský sprievodca. Prekliata, lebo 15ty člen výpravy – vedúci lezec zahynul pár dní predtým pri páde zo skaly. Neskôr nám píše Ivanka, že aj jej tatko mal byť súčasť teamu, ale pre chorobu nakoniec nešiel. Smutný príbeh.
Zastávka pri hornom jazere Lagunas de Llanganuco na pár rýchlych foto s tyrkysovou vodou a po pár minútach autobus parkuje na začiatku treku. Je 09h15, teda dosť neskoro, zbytočne sme strácali čas zvážaním ľudí a hlavne reštauráciou.
Vodca Julio nám dáva presné regule a časové limity. Do hodiny máme byť medzi dvoma vodopádmi, druhá hodka na Laguna Consuelo (cena útechy) a do tretej hodiny na plese 69. Kto tam nie je 12h30, tak nech to rovno otočí a ide späť.
Zo začiatku mrholí, tak dávame obal na ruxak a vetrovky, no potom sa to ukľudní a postupne sa na pitných pauzách vyzliekame.
Krajinka pripomína zostup Santa Cruz Treku, sem tam sa oblaky roztrhnú a ukazujú impozantné scenérie. Do hodky sme pri malom vodopáde s veľkým oproti, tak sme to asi stihli. Asi som už celkom dobre hydratovaný, lebo treba aj cikpauzu. Na trekoch predtým sme to nepotrebovali aj 3-5 hodín.
Na Laguna Consuelo sme už 10 minút nadčas. Potom je chvíľu rovinka a začína záverečné stúpanie.
Je to už celkom masaker. Dobiehajú nás prví Izrealci. Máme dosť a dosť majú aj Izrealky v podprde, lebo chlapci sa postupne po párikoch odtrhávajú a baby nás dobiehajú asi 20 minút pred koncom spolu s Juliom. Je 12h15 a mali sme byť už hore, ale Vodca Julio z toho nerobí vedu. Baby melú z posledného, tak ako my. Niekoľko krát ich púšťam, no oni len zostanú za mnou oddychovať. Naveľa naveľa sa na striedačku s nimi vyplazíme hore ku lagúne. Je tu pekne. Sadáme, obliekame sa a snažíme sa do seba napchať nejaké jedlo. Mladí domorodci sa povyzliekajú do treniek a vlezú do plesa pod kolená hlboko.
Máme celkom dobré miesto, ba až moc, kadejakí InstaGrameri s naskúšanými pózami sa natŕčajú zbytočne blízko nás.
Julio nás zvolá na spoločné foto, pofotí ešte toho kto chce a pomaly je čas ísť dole.
Cestu dole zcválame za pomoci paličiek za 2h, obiehajúc všetkých, čo dohora obiehali nás, ale asi 2km od konca mi úplne dôjde energia a ku chate, kde mali mať podľa vodcu pivo sa ledva doplazím. Nevládzem ísť ani po rovinke. Na lavičkách zbalíme paličky a vypijeme 600ml filtrovanej vody z potôčika a ideme k busu. Do kopčeka sa musím zastavovať, lebo nevládzem, bolí ma aj hlava. Celé zle. Toto je zatiaľ najhorší trip.
Señor Diego, náš šofér uháňa dole kopcom v mrholení ako keby nás ukradol. V späťáku vyzerá driemkajúco, ako po 10. pive, tak sa trochu bojím, aby v tých serpentínach nezaspal. Miestami sa fakt vidím vykotený alebo v lagúne. Ožije až keď predbehneme zopár osobákov.
Koniec údolia lemujú monštrózne vysoké, ľadovcom do hladka vyleštené braliská. Sú monumentálnejšie ako Yosemity. Nekonečné klesanie serpentínami na chvíľu prerušíme zastávkou v reštike, kde vykladáme paličky a nepredané pršiplášte. Vybehnem si pre istotu na WC i keď už riadne prší. Po prvej dedine sú samé jahodové farmy a nad poslednou dedinou asi čučoriedkové.
V Yungay z diaľky vidíme Ježiša s rukami dohora. Ten je na cintoríne, ktorý jediný ostal po masívnej lavíne spôsobenej zemetrasením v 1970, ktoré vymazalo Yungay, zničilo Huaraz, Carhuaz a ďalšie mestečká a zabilo viac ako 70.000 ľudí.
Cesta domov je čistá zápcha a utrpenie. V jednom meste ideme cez festival, kde na alegorickom voze vezú asi stovku živých morských prasiatok.
Konečne v Huaráze sa zastavíme ubití na večeru v reštaurácii. Našu druhú. Objednáme kura a fritované bravčové. Doprajeme si aj pivo, anízovka a pisco. Nechápeme prečo, ale vždy je problém s pivom. Donesú nám najprv kura, potom mäso a až keď si vypýtam pivo od servírky, tak ho donesie. Panáky donesú, keď sme už polke jedla.
D17-18: 13-14OKT2024 Huaraz, oddychové dni
Nedeľa začína dobre, raňajkami na hosteli, ktoré konečne stíhame. Máme avokádo, rajčina a syr i keď trochu zamrznutý. Z Lagúny 69 nie sme ani moc rozbití.
Predlžujeme si pobyt o ďalšie 2 noci a na nedeľný rodinný obed ideme do Mr. Chocho. Je to skôr piváreň, ale robia tu aj nejaké jedlá. V Supermarkete nakupujeme keksíky, čokoládu a cukríky na Santa Cruz trek. Idem si podľa K vzoru zdriemnuť no preberiem sa na zimnicu. Skúšam sveter, čiapku no nič nepomáha. Keď sa na moje drkotanie zobudí aj K, tak ma navlečie do jej obťahoviek a spacáku a tak idem pod paplón. Potom sa konečne zohrejem a zaspím. Aby to nenudilo, časom sa budím na hnačku. Večer si horko ťažko umyjem zuby a s občasnými návštevami toalety spím až do pondelka. Slabý ako mucha, zapadneme na menu do prvého podniku – vývarovne Omar oproti nemocnici. Je to celkom fajn, ľahké diétne porcie za 10Sol (2.5€)