Kuba – rumový denníček

Kuba – rumový denníček
Kuba sa nám (retrospektívne) veľmi páčila. Ľudia, pláže a príroda boli krásne, ubytko na úrovni, jedlo, rum a cigary lacné. Určite by sme tam radi vrátili.
Za dva týždne sme toho moc nepostíhali, krajina je dlhá, cesta busom zdĺhavá, oproti iným cenám nákladna a riadne to trasie. Zdá sa byť lepšie zamerať sa na menšie oblasti, pokiaľ človek nemá mesiac a viac času.
Klasické staré americké krásky a naše socialisticke Lady a Moskviče stále jazdia, ale pomaly ich začínajú vytláčať malé a lacné modely ázijských značiek.
Koloniálne budovy ešte stále stoja, málo ktoré sú zrekonštruované a nad niektorými ruinami je až na zaplakanie. Miestami je postavené lešenie, ktoré drží už len fasádu. Zvyšok domu je preč a lešenie je zarastené, zrejme tam už nejaký ten rôčik zavadzia.
Veľmi sa nám páčili pláže, neboli preplnené (Varadero sme pre nedostatok času preskočili), voda bola krásne karibská, s množstvom vybielenych mušlí a koralov.
Na ulici sa dalo najesť veľmi lacno, malá pizza pre jedného bola za menej ako 50 USCentov, slušná kávička varená v mokka stroji pod 4USCenty, ovocie bez ohľadu na hmotnost a druh sa nám darilo ako mizerným turistom kupovať za jednotnú cenu 1USD.
Samostatnou kapitolou bol rum, ktorý bol všadeprítomnou komoditou, od plastových dvojlitroviek „rafinovaného“ za niečo cez 3USD až po fajnovinky za 40USD a viac. V niektorých obchodoch nič iné ako rum a pivo ani nemali.
Apropó obchody, to bol tak trochu smutný obraz, ako som sa zmienil, najviac miesta na poloprázdnych policiach zaberal rum, pivo a prechovkové limonády. Potom nejaké majonézy a občas nejaká tá konzerva. Nič skutočné na jedenie. V jednom meste sa nám podarilo vykúpiť vodu a tá až do konca nášho odchodu už nikde nebola. Vtedy som pochopil dvojicu Nemcov, keď sa lačno vrhali na posledné 0.5l fľašky vody.
Často sme videli nepochopiteľné šóry ľudí čakajúcich na niečo pred obchodom. Keďže väčšina obchodov mala dosť prázdne regále, nevedeli sme ani, čo sa tam predáva.
Celkovo sme mali pocit, že ten kounizmus Kube moc neprospieva, keďže súdiac podľa rozpadávajúcich sa budov kedysi na tom boli celkom dobre a teraz to z pohľadu západniarskeho konzumenta vyzerá celkom biedne.
Na druhej strane sa nám zase kubánci zdali priateľskejší, i keď vždy keď sa s nami niekto dal do reči, nakoniec chcel peniaze, a uvoľnenejší. Keďže sa nemali hnať za akými statkami, brali údel vyrovnane, menej sa hnali za veľkými telkáčmi, hypotékami a „ružovou budúcnosťou“.
Na väčšinu nedostatkov sa nám deťom socializmu dalo zvyknúť, no internetová závislosť (a potreba inetu pre prácu) bol asi najvypuklejší problém. Internet bol zriedkavý, v menších mestách iba na jednom mieste v telekome, kde bola vždy nepochopiteľne dlhá rada, pomalý a DRAHÝ. Za hodinu chceli 6USD. No konečná.
Veľmi sa nám páčilo Vinales, zajazdili sme si na koňoch, videli naživo urobenú cigaru, mali čerstvý kokos (vodu) s rumom a medom, mestečko bolo kľudné a malé.
Rozčuľovali nás aj dvojité ceny, v autobusoch, reštauráciach a najmä v baroch. Iba raz sme našli reštiku, kde sa dalo platiť ich narodnymi peniaze, inak vždy vytiahli menu s CUC (USD) cenami, i keď sme domácich videli platiť národnymi pesami, alebo žiadne menu nebolo,alebo všetci platili v CUC.
Keď budú lacné letenky do Cancunu alebo Havany, určite by sme si spravili hoc aj krátky 1-2 týždňový výletik znova.