Kinabatangan

D052: 09JAN2017 KK → Semporna
Dnes už nasrane skúšam hriankovač vo funkčnej zástrčke, z ktorej som predtým vytiahol stojan na vodu, lebo ťupík na recepcii sa tváril, že hriankovač funguje a chlieb si mám vytiahnuť z chladničky. Hovno-hovno zlatá rybka. Hriankovač nejde ani v očividne fungujúcej zásuvke. Zaujímavé je, že v ich veľkej trojkolíkovej zástrčke je priamo integrovaná poistka. Ale neviem to nijako otvoriť a skontrolovať. Tak zase žviakam surový chlieb, zatiaľ čo čapujem vodu zo stojana do všetkých troch fliaš čo máme a zalievam čierny čaj. Dnes letíme smerom na potápanie, tak si ešte zbehneme na vajcové raňajky, čo majú vonku na ulici peknú reklamu za 6.90 netto. Volá sa to NEVJEMČO White Cafe. Cestou debatíme, či sa netto myslí konečná cena, alebo na to ešte prídu dane. Je to fancy podnik – s obsluhou. Raňajkové menu obsahuje misku s dvoma polosurovými vajcami s omega kyselinami. Žĺtky sú surové a neporušené, bielky sú biele a je tam aj trochu soplovitého priehľadného, čo nie je úplne moja šálka kávy, ale snažím sa si to nevšímať, keď to jem. Máme ešte šálku hustej, i keď zvetranej kávy a dva luxusné toastíkové sendviče s maslom po bokoch a kokosovým krémom v strede. Soľ si musím ísť tradične vypýtať, ale aspoň majú existujúcu soľničku – zjavne jednu jedinú v celom podniku s popiskou, že je to soľ. Pochutíme si a pri platení zistím, že cena 6.90 bola prekvapivo konečná, teda naozaj netto, už aj s 6% daňou a 10% obsluhou. Milé, že neofajčievajú.
Zapadneme ešte na poslednú ľadovú vietnamskú a stručne pracujeme na denníku, lebo sme už pobalení a máme ešte polhodku.
Bus na letisko (5) je brutálne vyklimatizovaný, ale dajú sa zaklápať výduchy, tak tých 25 minút prežijeme.
Po odovzdaní batožiny (už tretí krát sme sa čekovali online) nasleduje obedný riot v McDonalds Cafe. Bez bázne a hany si dáme prosperity hovädzinku s čiernym korením a zlatistou rosti plackou. K tomu vývrty namiesto hranoliek, McFlurry s červenými fazuľkami, machiato a laté zo zeleného čaju vo verzii frapé.
Potom nasleduje už len 45minútový let. Pri pristávaní máme dosť turbulencie a všetci sú vytrasení. Očividne sa každému uľaví, keď konečne dzigneme o pristávaciu plochu.
Vonku pred letiskom nás odchytí chlapík, že nás za 25R hodí do našej destinácie (Semporna). Je to fajn cena, lebo inak by sme mali ísť busom za 10ku do mesta pri letisku (Tawau) a potom za 25R do nášho mesta (Semporna) a zachádzať si. Potrebuje ešte dvoch pasažierov, tak nelením a idem sa spýtať dvoch Rusov, čo s nami leteli, či náhodou nejdú do Semporna. Oni sú už v procese zjednávania ceny pomocou kalkulačky. Pridávam sa teda na ich stranu, že za 20 ideme. Chlapík – taxikár, sa najprv tvári, že dohoda, no potom začne spätkovať, že má malé auto a nevie, či sa zmestíme a že si máme ísť za svojím odvozom. Tak sa vrátim a nadháňač nás pridelí vodičovi, ktorý nás odprevadí do mikrobusu na konci stojacich áut. Naštartuje, pustí nám klímu a na pár minút mizne preč. Potom sa vráti z 5timi Aziatmi a po naložení posádky a ich batožiny vyrazíme. Cesta vedia väčšinu času cez sady s kokosovými palmami. V Semporne vyskakujeme spolu s Aziatmi a poďho zháňať potápanie na bájny Sipadan. Začneme v Scuba Junkie, kde dvaja veľký biely Amíci vedú operáciu, ktorá vyzerá pomerne funkčne. Menej funkčné sú ale ceny – ponory pri Sipadáne sú totiž nabalené s ubytovaním a stravou do minimálne štyroch dní a troch nocí za minimálne 640EUR na osobu (2900R). Čo je dosť a Sipadán je naskôr 16teho. Tak radšej skladám K na čaj obehám zopár obchodov. Za prístavom nájdem aj dva podniky, čo majú povolenia organizovať potápanie na Sipadáne a dokonca robia len denné výlety. Jeden je za 800R (Chang) a druhý za 950R (BGD). Prví ale majú povolenky pre dvoch až na 17teho a druhý už na 12teho. Vyráža sa z pevniny, takže sa robieva menej ponorov, lebo viac času treba na prepravu. Takže sú aj také možnosti, teraz medzi sezónami. Len treba mať čas a byť flexibilný. V Scuba Junkie nám odporúčali spraviť si trojdňový výlet do divočiny rieky Kinabatangan, 5 hodín busom odtiaľto a vrátiť sa na tri dni potápania, kým sa dostaneme na Sipadan. Nakoniec sa rozprší a my sa rozhodneme do toho udrieť, nešpekulovať a zvoliť kompletku s ubytkom na ostrove a bližším prístupom ku ponorom.
Ubytujeme sa v SC Lodge a ideme na teplé pivo do supermarketu. Je popršané, tak ho pijeme na stojáka pri vode kúsok od predavačov rýb, od ktorých sa tiahne kopa prázdnych mušlí a pancierov z krabov a lobstrov až do mora. Po kope sa preháňajú čriedy potkanov. Zrejme dojedajú kúsky, čo zostali na škrupinkách. U Tučnej Mamy = Fat Mama sme zistili, že pivo tu majú studené a lacnejšie. Sadáme si za veľký okrúhly stôl s otočným sklom v strede, ku Číňanovi a dvom Číňankám, objednáme dve pivá Snow (5), ktoré už poznáme zo Sibu a obzeráme veľké akvária so živými rybami, mušľami a homármi (lobstery). Niektoré homáre sú také veľké, že občas vystrčia fúzy von z akvária.
Máme stres z výberu živého zvera, tak objednávame strednú porciu kreviet na rovnaký spôsob ako včera a chrumkavo fritované kalamáre. Keď donesú jedlo dámam oproti, pootočia si ho a odtočia nám kýblik s plechovkami piva. Keď donesú brutálnu porciu kalamárov, potočíme si to zase naspäť, tak si oni musia prekladať svoje rezance. Najlepšie to asi funguje u rodinky vedľa, ktorá ma na otočnom skle aj veľkú Sprite a fľašu Balentines. Točia si to dokola a každý si dá, čo chce. Keď sme tri skupinky, moc to nenatočíme. Kalamárov (32) je toľko, že šípime, že to nedáme. Potom príde ešte väčšia kopa kreviet (32) výdatne presypaná kokosovými chlpmi. Chlpy začneme dávať bokom, lebo by sme ich nikdy nezjedli. Vyzerá to ako nejaké chlpy, a je to spravené z kokosovej dužiny a vypražené. Ešte šťastie, že krevety sú naobliekané, takže časť objemu sa stratí, keď ich ošúpeme. Potom ešte príde ešte zelenina a ja si len pridám štipľavé papričky, že mi to snáď pomôže s trávením. Všetko to nakoniec dáme dole, ale dezert zadarmo už odmietneme, len aby nám ho vzápätí druhá obsluha doniesla aj s tanierikom melónu. Jeden dezert testnem, je to mangové želé, vcelku decentné. Kým K fotí príšery v akvárkach, dám dole aj polku melóna, ale inak mám dosť. Zaplatíme a vykymácame sa von. Za rohom belosi, čo jedli v Tučnej Mame futrujú vyprážané banány. Sme v šoku a oni chcú, aby sme to skúsili. Hovoríme im, že zajtra, že sme plní. Oni, že tieto sú špeci a šťastne pri tom poklepkávajú na krabicu s arašidovým maslom. Ukecali tetu v stánku, aby to maslo pridala ku banánom. Asi sú tiež dosť napchatí, keď sa tak delia. Zoberem si teda najmenší kúsok a testnem to. Je to fajn, ako vyprážaný banán s arašidovým maslom. K už nechce skúsiť a ja som oficiálne plný až po rysku.
Čaká nás ešte kalvária s bankomatmi. Potrebujeme vybrať viac peňazí a jediný známy zdroj peňazí je plný ľudí. Z bankomatov ide iba jeden a z vkladacích mašín tiež len jedna. Nechám preto K v rade a u taxikárov zisťujem, kde je nejaká alternatíva. Idem to omrknúť a ešte tam nikto nie je. Vraciam sa po K a spolu ideme do toho. Bankomaty tu majú len 50ky a naraz dajú maximálne 1500R. Dnes ráno som mal bankomat so 100kami, a možnosti končili tuším pri 5000R. Keď skončíme začne sa zapĺňať aj táto bankomatová banka.
Nechceme sa vracať späť cez potkaní prístav, tak ideme okolo po hlavnej ceste a trošku si nadbehneme.
Dopisujem denník až sem a na DOMa len zbožne pozeráme. Potrebujeme sa riadne vyspať, zajtra zase skoro ráno vstávame vyplatiť potápanie a do delty rieky na vlastnú päsť.

D053: 10JAN2017 Semporna → Kinabatangan
Tak nakoniec nejdeme na vlastnú päsť, ale nechávame veľké vaky u potápačov, vyplatíme potápanie gučou bankoviek (bankomaty dávajú bežne len 50ky) a naľahko šviháme na stanicu, nech stihneme bus 07:30 ku rieke Kinabatangan. Recepčná nám nevie potvrdiť ako na tom sme, ale hádam bude pre nás v divočine miesto. Cestou kúpime trs malých banánov na raňajky(3). Na stanici spoločnosti Dyana kupujeme lístky a už tu vzniká prvý problém. Ako si totiž neskôr vygooglim, destinácia, do ktorej ideme „Medan Selera“ nie je konkrétne miesto ale „obchodné centrum“, teda generický termín. Nakoniec ale získame lístky za 35R a spokojní si na raňajky kupujeme vajce s ryžou (3). 07:30 zatrúbi šofér a začneme pomaly nastupovať. Ešte 15 minút po plánovanom odjazde nakladajú kadejaké balíky do prvej triedy busu na prízemí. Keď sa konečne vymotáme z mesta, zapichne to bus do prvej benzínky – Shell. Neviem, aký je tam problém ale potom ideme na druhú benzínku, Petronas, kde natankujeme 160litrov zo samostatného stojany pre veľké vozidlá.
Potom aby to nenudilo zapadneme ešte na hodinku do pneuservisu. Tam nás ani nevyženú von, len nakláňajú dvojposchodový bus z jednej strany na druhú, keď sa ozve riadna rana. Neviem čo sa stalo, lebo keď vyjdem von, nevyzerá byť žiadne koleso prasknuté. Zadok busu sa ale skoro dotýka zeme. Nakoniec privezú koleso na malom pickupe a môžeme vyraziť.
Keď signál dovolí, K posiela správu o meškaní. Nevieme nič vygoogliť, a keď míňame jeden Medan Selera, začneme pomaly podliehať panike. Z agentúry nám odpovedajú, že nás počkajú do 13:30, ale zmeškáme aj to. K nakoniec niekde vygoogli súradnice predpokladaného miesta my netrpezlivo sledujeme, ako sa tam približujeme. Bus začne spomaľovať a na naše viac než prekvapenie nás vykladá. Nevidím síce nikde napísane Medan Selara, jediná výrazná vec je KFC na rohu, ale vystupujeme a s malým hlasom telefonujeme na núdzové číslo do agentúry. Že kde sme a čo včul. K zloží a už nám z opačnej strany máva šofér. Kým prejdeme cestu už mu volajú z agentúry. Nakoniec to nejako klaplo. Pristupuje k nám Yolanda, ktorá tu už čakala, zastavíme sa v obchode, lebo sme nič nejedli a poďho mikrobusom k rieke.
Po welcome drinku – sirupovej vode, nasleduje brífing, čaj o 15:30 a 16:00 nás gongom zvolávajú na podvečernú plavbu loďou. Okrem nás dvoch je tu ešte jeden pár, dve mladučké Nemky a spomínaná Yolanda z Austrálie. Na plavbu s nami idú aj praktikantky, ktoré sedia hneď za nami na konci člna a miestami by som ich najradšej zabil, lebo furt melú, vykrikujú, spievajú si alebo dokonca raz pustia hudbu na telefóne.
Hneď na zo začiatku vychytáme orangutana, ako sa kŕmi na strome a sme uveličení, koľko ich ešte uvidíme. Prd makový. To bol prvý a posledný. Párkrát zastaneme pri brehu, lebo sprievodca zbadá krokodíla. My ho ale nikdy nevidíme, lebo ten potmehúd sa vždy schová do vody.
Neskôr cestou vidíme Silver Leaf monkey. Tieto opice so striebristou srsťou domáci prezývajú že David Beckham – kvôli účesu. Malé majú oranžovú srsť ako orangutany. Tieto opice majú tri žalúdky a baktérie v nich im umožňujú tráviť aj jedovaté listy. Problém je, keď zjedia listy s prírodnými antibiotikami. To zabije baktérie v tráviacom trakte a opica zahynie. Ich špecializácia z nich urobila zbery schopné jesť len úzky výber listov. Naopak, makaky sú najrozšírenejšie opice na svete, lebo zožerú všetko. Aj tu ich je najviac. Hlavne dlhochvostých. Tie dokážu na svoje chvosty chytať v mangrovoch kraby. Keď sa krab zacvakne, švacnú ho o strom a vyjedia. Sprievodca zažartuje, že to musia urobiť rýchlo, inak bude z dlhochvostého makaka krátkochvostý. Makaky robia bengál, samce majú ruju a nie všetky samice sú nadšené, tak je v kroví rušno. Miestami vreštia ako paviány. Zapichneme nos člna na breh a pozorujeme samice s malými, ktoré zatiaľ nechávajú samce na pokoji. Jedno malé má len pár dní, je ešte ružové len s pár hnedými chĺpkami. Je strašne nemotorné. Staršie mláďatá a dospeláci sú šedý.
Proboscis monkey sme premenovali na Probiotik. Iní ich nazvali Pivár z Bornea. Samce majú neutíchajúcu erekciu. Staré samce majú veľké nosy – znamenie krásy a nástroj na vydávanie zvuku a chladenie tela. Mladšie jedince a samice majú nos dohora. Všetci majú vyduté bruchá. Dva žalúdky sú vybavené baktériami, ktoré produkujú nadúvanie. Tieto opice tvoria najväčšie skupiny. Orangutany sú samotári, probiotici mávajú aj skupiny 40 jedincov. Hlavne háremové skupiny s jedným samcom, samicami a mladými môže byť veľká. Staromládenecká skupina tvorená mládencami a samcami bez háremu býva menšia. Probiotici si večer vyberú jeden strom, usadia sa na konci konárov, aby cítili chvenie konárov blížiacimi sa predátormi. Tieto opice najviac pripomínajú ľudí. Až na tie veľké nosy a pivné brušká.
Niektoré opice predvádzajú akrobatické preskoky. Vystrú ruky nad hlavu a skočia zo stromov na strom, miestami je to dosť odvážne. Najväčší skokani sú strieborné opice.
Na bočnom toku sú cez rieku natiahnuté laná. Orangutani, ako aj ostatné ľudoopy nevedia plávať. Lokálne opice sú všetci dobrí plavci. Probiotici si dokonca nechali medzi prstami narásť blany, aby mohli uplávať vždy hladným krokodílom.
Tu to dnes otáčame a poďho na večeru. V peknom svetle zapadajúceho slnka nám ešte ponad hlavu preletia hornbily – zobákorožce. Biela ich bieleho peria (lebo majú aj čierne) je nádherne naružovelá. Pekne ružové sú i beluše veľké (volavky). Obed bol ľahký, ku čaju pred plavbou som si nedal sáčkované kexíky a pekne mi od hladu zviera žalúdok. Aj mi je zle – nízky cukor a zima – bez slnka je v rýchlom pohybe na vode chladnejšie.
Večera je fajn, bufetováme aj rybu. Najviac mi asi chutí baklažán a tofu na sójovke. Je nás tu menej ako personálu a to sme siedmi.
V posteli – zničení cestovaním a výletom loďkou – sme už o 20.00. Ráno vyrážame loďku o 06:00 a potrebujeme sa aj trochu vyspať.

D054: 11JAN2017 Kinabatangan
Ranná loď vyráža o šiestej. Už o trištvrte plieskajú gongom, ako by ich z kože drali. Na rieke, ktorú vychádzajúce slnko preberá zo sna a balí do oparu je našťastie romantika a pokoj. Nemky hovoria, že včera ráno niekto celú jazdu prespal. Posediačky v loďke spal od štartu až po záver.
Vidíme pár opíc, ružové hornbily a na naše veľké rozčarovanie sa neukáže žiaden slon – pigmej. Dospelé jedince sú tu také veľké ako mláďatá ázijských slonov. Teda dosť malé. Včera Nemky zahliadli jedno mláďa, ktoré bolo asi zatúlané. To dnes už zožrali krokodíly, alebo ho našla mama, vyplieskal chobotom poza slonie uši a zobrala domov. Slony sú teraz dole tokom okolo poslednej dediny na rieke. Okolo nás sú plantáže – hlavne olejových paliem a farmári moc slony nemusia. Vyháňajú ich, alebo ich otrávia jedom. Na kraji Lodge sme mali sieť, na ktorej sa zachytával hmyz na pozorovanie, ale raz im tade prešiel slon, sieťku strhol a bolo po nej.
Po raňajkách všetci balia a my dvaja ostávame sami. Ani na dnes nemá nik prísť. To nám dvom – romantikom – ale vôbec nevadí. Vadí to trošku pri obede, keď nám donesú mega porciu a nie je možnosť bufetového výberu. Ako dobre vychovaní sa snažíme spratať celú porciu, čo je toho fakt veľa, aj keď sme mali pred obedom 3 hodinový MudWalk.
MudWalk je presne to, čo píšu. Prechádzka blatom. Za 10R plus 6% DPH si požičiame čižmy na celý pobyt. Do nich si ale nekúpime protipijavicové ponožky, ktoré vyzerajú ako ponožky na darčeky od Mikuláša z amerického filmu, ale zariskujeme to s vlastnými ponožkami. Tie mikulášovky so šnúrkou vyzerali predsa len dosť zle. Mali len jednu veľkosť a gumáky vyzerajú vcelku nederavo.
Vyrazíme už zľahka dopotení v dlhých nohaviciach zakasaných v čižmách a dlhých rukávoch. Komárov je teda menej ako u nás v sezóne, ale nikto to moc nechce riskovať. A vraj džungľové ani moc nemajú maláriu, iba tie mestské.
Potíme sa teda výdatne, zabárame sa do blata tak, že ma to miestami zastaví v pohybe, alebo vyzúva. K sa podarí dostať blato-vodu až nad hornú hranu čižiem, ale má ich chúďa trochu nižšie ako ja. V lese nevidíme prakticky žiadnu zver, len sem tam vtáčika a hovnivála, paličkovitý hmyz v lietajúcej alebo chodiacej konfigurácii. Paličkáče sú tie chrobáky, čo vyzerajú ako halúzka z jablone, plus nejaká tá noha a tykadlo. Jeden chodiaci – to je taký, čo nevie lietať sa zrazu objaví K na klobúku. Podávame si ho, nakoniec mi z ruky vybehne na klobúčik, tak zastanem pri kríčku, aby sa preparkoval na vetvičku.
Vidíme eben, figovník, slonie jablone s červeným kmeňom. Sprievodca Jon nám ukazuje aj vodnú lianu, ktorá v previsoch obsahuje vodu. Stačí lianu odseknúť a keď voda nie je zafarbená, môže sa piť. Inak je z toho veľká sračka.
Jon nám ukáže aj liečivé rastliny a semená veľkej fazule, ktoré vraj v Afrike fajčia pred spaním, aby mali divé sny. Tu to ale vraj nefunguje. Pár krát nám cestu skríži rohatý pavúk s rohmi ako krava a obdivujeme aj veže červov. Tie robia kôpky ako naše dážďovky, ale oveľa väčšie.
Keď obzerávam nejaký menší strom vždy si spomeniem, ako som vyplašil v orangutanej rezervácii netopiere, a mal by som byť opatrnejší. Tam som, cestou späť obdivoval malú peknú palmu, a keď som chcel z nej odtrhnúť starý sieťkovitý obal listu, zaplieskali krídla a z koruny vyletel kŕdlik netopierov. Chudáci, museli riadne žmúriť, lebo bolo skoro poludnie.
Jon odchytí aj tisícnožku smraďošku. Tá ma na každom článku čo vyzerá ako stavec chrbtice 2 páry nôh. Keď je v strese vylučuje cyankalín. Tak si Jon dá na dlaň list a šťuchá dvojstonožku tak dlho, kým nezačne vylučovať jed, ktorý vonia po mandliach. Objavíme aj chrobáka, takého nejakého ako býva u nás pod kameňmi, no omnoho väčšieho, do ktorého keď sa ťukne, tak sa zroluje do guľôčky. Nazveme ho guľatý proteín, lebo je to niečo čo Číňania jedia. A vraj surové. Blee.
Dobahníme sa k jazeru, ktoré bolo kedysi súčasť rieky. Tu si trochu pokecáme a popijeme vodu. Jon hovorí, že miestny folklór je, že keď sú v jazere vydry, tak tam nie sú krokodíly. Krokouši by tam vo všeobecnosti teraz nemali byť, lebo hladina je nízka a nemajú sa ako pohybovať medzi hlavným tokom a jazerom.
Späť ideme tou istou cestou. Na začiatku nášho komplexu, spod pôvodnej reštaurácie – teraz v rekonštrukcii vybehnú 4 divé prasiatka. Celý podnik z toho má radosť, zamestnanci, ktorých sme skoro nikdy nevideli vybiehajú s telefónmi a fotia si diviačikov.
Pred jedlom ešte objavíme čaro exteriérovej sprchy. Je to na čerstvom vzduchu a ja aspoň nemusím brať ohľady na 20cm dlhého chodiaceho paličkáča, ktorý sa rozhodol zahniezdiť na závese v sprche s mydlom. Prefíkane tam loví komáre a inú háveď, ktorej sa páči tma, vlhko a relatívny chlad.
Po obede máme do 15:30 veget a potom čajové dejchánky a poobedná vyhliadka loďou. Vidíme to čo včera, mínus orangután, plus makak s krátkych chvostom prelieza po lane cez rieku. Na veľký škrekot pozrieme na oblohu, kde sa havrany tlčú s veľkou čajkou. Najprv ich vidíme nad vedľajším korytom, potom nad hlavným a nakoniec ostanú dvaja vytrvalí agresori dobiedzať do čajky. Tá sa zdá byť už krvavá. Keď ju vyeskortujú dosť ďaleko, jeden ju opúšťa a po chvíli aj druhý. Tá oddychuje plachtením a mizne za horizontom.
Po večeri ideme 20:30 ešte na nočnú prehliadku (15.90) ale okrem spiaceho vtáka a množstva netopierov nevidíme nič, čo by stálo za zmienku. Navyše chodiť po blate v noci je ešte menšia sranda ako cez deň. Späť v lodgi nás pobaví veľká biela tabuľa, ktorá hlási Katarína x 2, lebo Juraj si nikto nedokáže pre komplikáciu s výslovnosťou zapamätať. A aké je to krásne meno.