Juayúa – poriadna šálka kávy

Výňatok z denníčka
D37: 2013/01/13 Monterrico – Juayúa
Odchádzame do El Salvadoru. Ráno sa posilníme tromi raňajkami (dokopy), posledný krát sa vykúpeme (riadne nás oboch oplieskajú vlny, ja skúsim jednu zosurfovať, tá ma okamžite pretočí a pleskne do čiernej pieskovej vody, takže vyleziem čierny od piesku ako černoško).
Prešlapeme celé Monterrico so zastávkou v bankomate, aby sme mali peniaze na cestu, nalodíme sa na loďku za 5Q každý, ktorá ako keby čakala len na nás (alebo na 12.00) a po 20 minútach vystupujeme na druhej strane mangroviska – La Avellana. Tam hneď naskočíme na pristavený bus za 10Q do Chiquimulilla. Ideme vysušenými stepami, kde zrejme chovajú dobytok. V Taxiscu to vyzerá, že majú nejaký festival alebo veľtrh dobytku. Vidíme autá na dobytok (zväčša prázdne) a veľa kovbojov. Píšem denník, i keď to celkom hrká. V Taxiscu autobus cúva ulicou do zastávky (asi kôli trhom). Kúsok za odbočkou z hlavnej cesty nás vyhodia na oprotiidúci minibus na hranicu (20Q). Do minibusu na jednej zastávke nabehnú predavači, predávajú čistú a oranžovú vodu v sáčkoch, asi za tú možnosť nechávajú nejaké pytlíky šoférovi a jeho pomocníkovi. Na hranici nás vyhodia pred budovou pasovej kontroly a my ideme domíňať Quetzale. Máme vážny problém. Zostalo nám ešte 80Q (8EUR) a za obed so 4 pivkami a tipom sme zaplatili 50Q. Mali sme asi najlepsie mäsko v Guatemale (i keď malé a tenké a trošku žuvavé) za 17Q (i najnižšia cena jedla celkovo). Pivá nosí mladá z obchodíku oproti kontrole pasov. Viac piva v tom teple nechceme a nemáme ani moc chuť nosiť pivo alebo kolu cez hranicu (a to ešte nevieme, čo nás čaká). Tak sa naložíme a šlapeme do obchodíku s našimi poslednými 30Q. Tam majú reklamu na nejaké drinky za 2Q, tak to vydiskutuvávame a že je to niečo na čistenie obličiek a pečene. Tak to bereme a Katke sa zázračne podarí nakombinovať nákup tak, že nezostane ani Kecalík. A to tak, že zbadala fľašku rumu za 25Q takú, akú sme ešte nemali (lebo som ju nikdy nekúpil, lebo mala iba 25%).
Skontrolujeme pasy a šlapeme medzi kamiónmi. S postupujúcim časom prichádzame na to, prečo boli na hranici cyklotaxíky. Auto medzi stojacimi kamiónmi neprejde a prekonať asi kilometer dlhú cestu na El Salvádorskú stranu nie je v tomto teple žiadna sranda ani bez 25kg vaku. Kým čakáme na odbavenie pri vstupe do El Salvadoru, leje zo mna ako z krhly. Šlapeme ešte kúsok, kým neskončia kamióny a kolabujeme na busovaj stanici. Dopĺňame tekutiny magickým tonikom z Guatemaly. Chutí to ako kombucha, až na to, že je to príšerne sladké a koncentrované. To teda moc tekutín nedoplnilo. Bus vyráža samozrejme tesne predtým, ako dopijem sáčok, takže sa v panike pekne lepkavo pooblievam. Už len muchy mi chýbajú. Platíme 90centov (US – lebo tu majú len US doláre) za osobu a normálne dostaneme aj lístok. Píšem denník. Prestupujeme v Sonsonante, pako sprievodca hovorí, že nevystupujeme, šofér to otočí okolo budovy a už vystupujeme. Neukladám denník.
Nakočíme do ďalšieho busu a frčíme smer Juayua. Nevieme to vysloviť ani za svet. Číta sa to Hwajauwa či ChuaJua, alebo tak nejako. Našťastie tam nie je veľa podobným miest, tak nám po pár iteráciach porozumejú. Je tma, šofér zasvieti modré svetielká, Katka sedí niekde v predu, ja som vzadu nastojáka a pridŕžam svoj vak, aby v zákrute nezabil domorodcov.
Zrazu Katka kričí, že ju nejaký chlapík obťažuje. Prederiem sa dopredu, podáva mi oba malé vaky, že ich chcel ten typ zobrať. Toho chlápka už ťahá milý pasažier von z busu. Ako idú okolo mňa, schmatne pripito vypadajúci chlápek malý vak, čo držím v ruke a vyzerá to ako niečo medzi tým, že sa ho pridŕža, aby ho nevytlačili z busu, alebo že ho chce zobrať so sebou. Moc sa mi to nepáči, a pokúšam sa ho vyprostiť. Ide to celkom ťažko, ale nakoniec ho vytlačia von. Stále sa pokúša niečoho pridržať. Ešte aj vonku pred busom je zavesený do nejakého pasažiera. Niekto začne vykrikovať policiá, postávame tam ešte niekoľko minút, z busu nevidíme čo presne sa vonku deje. Vyrazíme, ostro sledujeme všetky naše veci a dávame si extra bacha aj pri vystupovaní. Štart v El Salvadore nevypálil najlepšie.
Pýtame sa na cestu na hotel, lebo ich tu moc nie je a vyrážame. Po asi troch blokoch zbadáme pred stánkami s jedlom belochov, tak ich Katke ukazujem, že turistikovia. Po pár krokoch nás dobieha malý anglán s fúzkami (vyzerá ako Gary Oldman), že či nehľadáme hotel. Keďže hľadáme a nemáme moc chuť na blúdenie hovoríme mu, že veru aj áno a aj aký. Čuduj sa svete, je to jeho hotel, čo hľadáme. Supiš, štastie sa začína nakláňať v náš prospech. Odvedie nás teda na hotel, vyzerá to parádne, vysoké stropy, zjavne naká luxusnejšia vila svojho času. Keďze v dorme nikoho nemá, zaberáme dve prízemné postele a vyrazíme v jeho sprievode niečo zlupnúť. Zavedie nás do parádne vyzerajúceho kafé, kde hrá živá hudba. Na druhé počutie je to oduševnene (a nie úplne čisto) spievajúca ženská s gitarou. Ale ľudia tie songy poznajú, spievajú s ňou a bavia sa. Na bare majú nachystané mojitá (iba limetky a matu prikryté servítkou), ktoré vyzerajú veľmi lákavo, tak si dve objednávame. Jedlá nám moc nehovoria, tak si jedno necháme odporučiť a posrkávame mojitá. Je tam net, tak som celý nedočkavý uploadnúť denník, ktorý som celý deň písal po busoch na telefóne.
Po pripojení sa a pokuse uploadnúť denník zisťujem, že dva dni denníka sú v prdeli. Teda všetko čo som napísal a tešil sa, že Katka updatne ASAP. No čo, hlavne ze maník nevystúpil s notebookovým ruxakom z busu. Nemôžeme mať všetko. Dojeme a idem eešte do pupusérie skúsiť Salvadorskú špecialitu – pupusa/s. Kukuričné placičky pečené nasucho a plnené typicky fazuľami a alebo syrom. Prvýkrát sme s nimi prišli do kontaktu vo Florés/Guatemala a láka nás okoštovať ich v krajine pôvodu. Keďze sme už trochu pojedli a je večer, dávame len 3ks dokopy-obaja, bežne však vidíme, že jedna osoba dá 6ks. Je tam riadne plno, ale sú chutné, oveľa lepšie ako vo Florés. Uťahaní a napapaní nevieme nájsť hotel, chvíľu blúdime, kým sa opýtame. Celý čas sme boli blok odtiaľ, len sa nám nezdalo, že to bolo predtým do kopca.

D38: 2013/01/14 Juayúa – Pravá šálka kávy
Pokojné ráno začíname v supermarkete, s neprekonateľnou chuťou na nestredoamerické raňajky. Kupujeme mladú cibuľku, chlebík, maslo, vajcia, tie majú len 15 ks balenie, tým pádom počet vajec determinuje dĺžku nášho pobytu, vyzerá to na ďalšie 2 rána po päť vajec.
Je nádherný deň, naše nové psy nás doprevadili len do obchodu, ďalej nesmeli, ale dobre, utrpeli by riadny klimatický šok. V obchode postupne stretneme celé osadenstvo hostela, i keď sme to v tom čase ešte nevedeli.
G pracuje, ja si užívam sieť a záhradu. Objednávam nás na coffee tour, čo sa ukáže ako najlepšie investované $. O 13.00 nás vyzdvihne rasta teepek. Je celkom vysoký a európsky vyzerajúci. Trošku pripomína Boba Marleyho alebo speváka z Rage Against The Machine. To už fičíme vyzdvihnúť ďalšie 2 americké babenky, vraciame sa ale späť k nám, po chlapatých rakúskych kolegov, ktorý sa nevedeli vymotať a fičíme v rozkošnej červenej toyotke (Land Cruisier – o rok starší ako my) do fabriky. Je neuveriteľné ako sa do malého autíčka napchalo 7 ľudí. V predu sedíme traja, a domácich by sa ešte asi 7zmestilo. Rasta – Cesar je skvelý, dozvedáme sa všetko možné. Tour sme si predstavovali po kávových plantážach a náležite sme sa vyzbrojili klobúkom a krémom na opaľovanie, ale nakoniec sme skončili v družstevnej fabrike (asi 300 farmárov združených do koopu), ktorá čisitla, sušile a pražila kávu. Bobule zbavili dužiny, osušili teplom z drevených pilín a šupiek z jadra, ošúpali šupky z jadra a predávajú do Európy. Časť menej kvalitnej produkcie končí opražená v supermarkete. Sušia aj priamo bobule so zrnami, to dáva výslednej káve nasladlú chuť, ale zle sa to čistí od zoschnutej šupky a nie je to moc rozšírené. Najlepší je záver, samotná ochutnávka. Cesar nás zoberie do mikropražiarne, lebo v koope je vpražiarni moc veľký hluk. Surovú kávu najprv zhruba 16 minút pražíme (voniame v rôznych fázach procesu), potom melieme, voniame, zalievame vodou, zasa voniame a nakoniec testujeme chuť (srkáme z lyžičky a vypľúvame) a úplne nakoniec aj pijeme, WOW. Končíme v El Cadejo ako včera, mojito je skvelé, a aj riadne zapísalo. Žiaľ, Katka si dala jahodovú margeritu a tá jej moc nezapísala. Debatujem s Cesarom o všeličom možnom (kávovom), Cesar sa nakoniec hecne a ešte nám urobí božské kapucino a kortádu. Darren, náš domáci nás víta s konštatovaním, že sme boli riadne dlho. No, boli a bolo super. Potrebujeme niečo zjesť, z kávy sme naspeedovani, bojíme sa aby nás do ohňostroja neceklo. Jedlo ale nestihneme, lebo zvyšok osadenstva vyčkáva kým vyjdem zo sprchy. Ostávame s davom plného očakávania. Ohňostroj mal začať o 19.00 ale už je skoro 20.00 a nič. Z nekonečného začiatku v tradičnom duchu sa vykľuje najdlhší ohnostroj v našom živote.
Začne to dekoratívnym odpaľovanním prskavkovitých ohňostrojov nainštalovaných na veľkom kríži čierneho Ježiša, ktoré sú odpaľované asi v piatich vlnách. Niektoré rakety/megaprskavky točia kolesá, niektoré nakoniec búchajú. Dosť efektné. Následne ide regulérny ohňostroj po jednej odpaľovanej rakete (čo je trochu nariedko, bral by som aj 2-3 naraz na oblohe). Väčšinou menšie, z času načas veliká na celú oblohu s pekným viacfarebným finišom. Po hodine nekonečna musíme kvôli hladu predčasne odísť, vyberáme si grilované mäsko v jednom z desiatok identických stánkov s jedlom, naša domáca svorka sa k nám pridáva, dávame si s nimi pivko. Zrazu prestane fungovať káva a my zhasíname ako sviečky. Sme radi, keď Darren zavelí, že sa ide domov. Ledva vydržíme cestu domov, lebo všetci sa ešte zastavujú na pekne hnusne vyzerajúcu kukuricu, čuriská, zemiačky. Spíme ako zarezaní.

D39: 2013/01/15 Juayúa – Ataco
Po rannej praženici vyrážame na bus do Ataca. Cesta sa vlní do výšok, krajina je pekne zelená, všade niečo rastie, buď káva alebo vulkán.
Ataco je cez týždeň zaspatá dedinka stále však malebná. Je tam kopec reštaurácií, dokonca aj suši, ale takmer všetky sú zavreté. Dedinku preslávila umelkyňa Axul, jej mačky pozná asi každý (meno nie). Dávame si kávu v kooperatíve umelcov, prezeráme ich tvorbu, nachádzame aj darček pre Vierku, tak sa z toho tešíme. Väčšina diel je vyrobená z recyklovaného materiálu (drevo, plechovky) a sú tam aj kadejaké pekné kúsky, len všetko je veľké a my nemáme miesto v batožine. Skúšame lokálny bar/obchod/pekáreň: pivko a caňa, naskakujeme na bus smerom späť. Nechávame sa vyložiť v Jardin Celestine. Zhodujeme sa, že by sme si tu dali svadobné repete. Skvelé jedlo, dezert i káva. Tá záhrada je božská. Dizajn je zladený, veľa starožitnosti, anjelov a všade čerstvé kvety. Krása. Cítime sa svadobne, oslavujeme Cavou. Predjedlo (plnené avokádo s krevetami) donesú naraz s grilovanym mega tanierom. Na kávu s kokosovým krémovým dezertom a kvietkom sa presúvame do inej sekcie, aby sme si vychutnali inú (kaviarenskú ambienciu). Domov naskakujeme spolu s pár servírkami na bus ako na zavolanie. Doma sú oslavy v plnom prúde, dnes je posledný večer festivalu jedla.
Darren nás berie do svorky, je nás päť, vyzdvihneme Novozélanďanov z reštiky a ako siedmi statočni brázdime mesto, samplujeme pivká. Na vyhlásenie kráľovnej krásy sa nedostaneme, každému je ľúto zaplatiť 10$ a aj tak sme ich skoro všetky už videli v uliciach aj s ich tiarami. Končíme na kolotočoch, volajú ich Chicago (tie ruskékolá), ktovie prečo. Adrenalín nemáme z jazdy, ale z otázky bezpečnosti. Všetky kolotoče sú pojazdné vďaka motorom z áut a FK (Freddie Kruger) busov. Chlapík ručne hádže rýchlosť, zvyšujú sa obrátky, nohami mení smer jazdy, no pohľad fakt unikátny. Keď nastúpime, meníme sa na tú najväčšiu atrakciu. Sme radi, že stroje náš nápor vydržali, nebolo nám všetko jedno, no nakoniec vysmiati ideme domov. Zajtra nás čaká skoré vstávanie na vodopád. Chceme toho ešte pred odjazdom a checkoutom do 10.00 veľa stihnúť.

D40: 2013/01/16 Juayúa – San Salvador: Burgerové a Busové šialenstvo
Ráno zabíjam posledné vajcia, pripravujem raňajky v nádherne presvetlenej jedálni. Je skoro, musíme byť ready do 7.00, keď nás príde vyzdvihnúť náš lokálny sprievodca k vodopádom. Pes Scrat (premenovali sme ho interne kôli kukuču, ktorý na nás hádže) alias Tipy a vlastne Lipy sa rozhodne ísť s nami. Je to niečo cez hodku dlhá prechádzka cez kávové plantážky. Pri vodopádom Scrat strečkuje, nechce prejsť po mostíku spravenom z kovového rebríka. Ani sa mu nečudujem. Sprievodca ho musí preniesť, Scratovi sa to moc nepáči. Kaskády sú pekné, voda sa impozantne zjavuje v polovici skaly a padá dole. Nikde nikoho, máme ich len sami pre seba. G sa odváži do ľadovej vody, dokonca na druhý krát aj skáče, voda sa ukáže ale plytšia ako si vymeral. V najhlbšom bode má asik 3metre, šípku by som do toho ale nedával. Cestou sa ešte zastavíme na výhľad na obrovský vodopád. Je teraz málo vody, takže je len veľký, ale aj tak je to paráda. Scrat je teraz veľký šéf, cestou naspäť ho musel chlapík zasa prenášať, brechal ako divý. Tu je jeho územie, lokálni ho zdravia po mene. Úplne nám pripomína Nea od Varha, ten istý charakter samozrejme ale so španielskym akcentom. Cestou späť sa zastavíme s vyzbieranymi plastovými odpadmi (tie sú všade) v sprievodcovom skromnom príbytku. Vyplatíme ho na začiatku mestečka, aby nemusel chodiť hore dole a zbytok cesty diriguje Scrat. Dobalime a fičíme do Cesaroveho hostelu. G kupuje na navštevu koláčik. Cesar mešká, tak máme čas obhliadnuť si jeho hostel. Pekné to má.
Naskakujeme do iného Cesarového auta a berieme sa k nemu do finky. Je to 4km a keď vystupujeme z auta nevieme sa vynadívať. Vulkány, káva a parádny dom, ktorý postavil sám s kamošmi. Víta nás celá jeho rodinka, manželka, 2 synovia: 2 ročný a krpaté 10 dňové miminko, milá svorka z Dánska, ktora prišla na výpomoc a sú tu aj naši rakúšania. C začne servírovať to najsamfasa kapučíno, šálka strieda šálku, do toho všetky tie výhľady a pokec o káve. G a C pripravujú ďalšie šálky, je to skvelé. Lúčime sa a C nás všetkých vezie do Sonsonate, tam dávame rýchly staničný obed, G ešte mliekovú likvádu banánovu, hľadáme bus do San Salvadora. Ten ale z tejto stanice nejazdí. Pred prepadnutím panike sa račej pýtame a šofér nás posiela do druhej budovy cez cestu. Vydýchneme si prejdeme cez cestu, nalodíme sa do busu (luxusná kraksňa má dokonca batožinový priestor a dokonca nie na streche) a po pár minútach čakania a pobusových predavačov fičíme vdiaľ.
V meste nás vykladajú pred západnou stanicou, do asi štvrtého mikrobusu číslo 44 (MHD) sa narveme (lebo sme pochopili, že to asi lepšie-väčšie nebude), tam sa nás domáci ujímaju, sedíme dokonca. Mám problém vôbec nastúpiť, ruxak sa šúcha o strop, musím chodiť v podrepe ako ĽudoOp. V tom sa z predu busíka ozve milá pani, že ak ideme tam a tam, tak nás odprevadí, že máme vystúpiť s ňou. Ani neplatíme, chlapík (pasažier) nám lámanou angličtinou hovorí, že máme iba vystúpiť a zdrhať 🙂 (šofér zanami nereve, tak je to asi ok). Vysvitne, že Sandra (tak sa milá pani volala) býva kúsok od nás. Dovedie nás až k hotelu, necháva nám na seba aj číslo, že keby čosi. Po sprche stretávame párik postarších američanov, Judy má 80, Mitch 72. Judy stopovala po Európe v 1955, 8x prešla dookola svet. Žiadne fensy zamestnanie, iba servirka-kuchárka, sama vychovala 2 deti, teraz má 5 vnúčeniec. Rozpráva nám o Starom Smokovci a Tatrách. Pamätá si všetky názvy, mestá. Mať tak raz taký vek a byť v takej forme je pekná predstava. Zahŕňa nás rôznymi detailami a odporúčaniami. Píše na každej ceste výdavkový denník, sleduje zmeny v priebehu posledných 60 rokov jej ciest.
Odchádzame si nájsť niečo pod zub. Začne brutál búrka, schovávame sa v Metrocentre. Končíme nakoniec vo Wendy’s. Cítim sa prechorene, chlpatý rakúsky bacil útočí.