D006: 22.10.2017 Santo Domingo → Jarabacoa
Po parádnych volských okách a ovocnom šaláte berieme Uber na stanicu Caribe Tours do Central Highlands. Na stanici meníme doláre (47.60). Caribe Tours má na všetkých staniciach aj zmenárne a najlepší kurz aký sme kedy kde videli.
Tento autobus je už poriadne studený a vidíme aj prvých belochov. Po troch hodinách končíme v Jarabacoa. 500 m.n.m. nepredstavuje veľkú teplotnú úľavu, ledva to odšliapeme do hotela.
Berieme ubytko v centre (1100) a v Punto del Arte (ArtPoint) si dávame menu del dia (150)
Všade sa tu predáva chľast od výmyslu sveta a cigary. Na námestí je alko market, kde majú dve steny obložené šampanským. Dlho to nechápeme ale ukáže sa, že sem chodí veľa domácich turistov na víkendy. Aj naše ubytko je o 50DOP drahšie cez víkend ako cez týždeň.
V centrálnom parku vychutnávame super torpédo z PdA a obdivujeme udatného fotografa zvečňujúceho nedeľných promenádorov. V strede parku je velikánska akácia. Zatieňuje takmer celé námestie a je – z nám nepochopiteľných dôvodov – obohnaná betónovými mostíkmi.
Recepčný nám na zajtra telefonicky potvrdí objednávku koní na výlet ku vodopádu Baguite. Hľadáme jedlo na večeru, všetko je narvané a plné popíjajúcich turistov. Tak si zoberieme – tak ako veľa ľudí – jedlo so sebou. Mesto žije, hudba vrieska a mi sedíme na izbe na zemi, aby nás kachličky schladili a pochutnávame si na hovädzom buritte a quesadille.
D007: 23.10.2017 Jarabacoa
Recepčný nám ráno odporučí gringo podnik. On sám papá varenú juku. Raňajky sú síce bohové, no bohová je aj „horská“ prirážkou 10 (obsluha) a 18 (daň) percent. Dve kávy, jeden mrkvový koláčik a šunková praženica nás vyjdú viac ako dva obedy. Ale zase aspoň obsluha je celkom na úrovni. Aby som za ňu (a hlavne pol chodové jedlo na rýchlo) platil 28% mi ale príde celkom haluz.
Po raňajkách nám chlapík objednáva taxík na ranč (200). Tam zaplatíme na recepcii za kone a čakáme na nášho sprievodcu Miguela. Ten nás odvedie do reštauračnej budovy, kde si načapujeme kávu a čakáme na kone. Miguel nás po pár minútach príde zobrať a odvedie visutým mostom cez rieku. Tam nasadneme na pripravené kone a farmárskym údolím sa vychádzkovým tempom vyberieme k vodopádu Baguite. Kone to berú zľahka, hlavne ten Katkin. Vždy, keď šéfko zavelí sa môj kôň rozbehne prvý a Katkin sa začne na môjho lepiť. Samozrejme z vnútornej strany cesty, takže môjho chudáka vytláča ku kraju. Kraj cesty je sem tam lemovaný kadejakými divoko vyzerajúcimi rastlinami a to ani nehovorím o ostnatom drôte. Časom som nútený navigovať môjho koníka do stredu cestu, aby Katkin lepič, ktorý keď nevládze ide zvonka, mal miesto a neškrabal K nohy. Na konci prašnej cesty uviažeme kone a ideme ani nie 10 minút peši. Vodopád má vraj 25metrov a je vcelku malebný. Dáme si v ňom kúpeľ. Voda je riadne studená, ale keď sme sa sem už natriasali, tak čo. Na koňoch je to celkom zaujímavé. Prostredie (farmy, cesta pre autá) je menej exotické ako sme zvyknutí, ale stále je to príjemné, keď iný kôň robí tu prácu.
Katke sa najviac páči brodenie riekou. Ja som trošku nepríjemne prekvapený, že nikoho nenapadlo dať na kone blatníky. Topánky máme úplne premočené. Špliecha to ako sviňa. Našťastie máme „ticho šľapky“ – aspartagas od Hawaiana, takže to vyschne pomerne rýchlo.
Cestou späť nás Miguel poháňa o poznanie viac. Má ďalšiu partičku turistov a chce to stihnúť. Cítime ako na zrýchlenej druhej koľaji. Kým prídeme do cieľa mám prdel celkom vyplieskanú. Škoda že neviem, ako sa to má na tom koni správne jazdiť. Nie je to taká tragédia ako po 4 hodinách, 15 minút by som ešte možno zvládol, ale určite nie viac ako hodinu. Chlapík si vypýta tip (100) a beží po turistov. My sa pomaly vyberieme podľa navigácie späť do mesta. Kráčame cez pozemky zastavané nedokončene vyzerajúcimi vilkami. Na prvej križovatke nám zastane Landcruiser, zacúva a spýta sa nás, či chceme zviesť. Nie sme už najmladší, tak pritakáme. Moc mu nerozumieme, ale však prinajhoršom mu kúpime pečivko – lebo hovorí čosi o pekárni. Nakoniec nás tam vyhodí. Je to hneď vedľa Punto del Arte. V pekárni sme včera mali starú a predraženú empanádu. Pred obedom zbehneme ešte na pivko u babky na rohu a konzumujeme ho pred mestským cmiterom. Ten je obohnaný vysokým múrom s frajerskými Ježišovskými sprejerinami od rôznych autorov. Siestou na izbe sa pripravujeme na návštevu fabriky na kávu. Ranný recepčný nám necháva detailnú ručne kreslenú mapu položenú na plastovej stoličke s čerstvými uterákmi, mydielkami a toaleťákom. Podľa mapky sa dostaneme ku továrni na kávu. Na recepcii zaplatíme vstupné (150 každý) a pani nás povodí po záhradke, sušiarni ošúpaných bôbov, labákom, triediarňou, baliarňou a pražiarňou. Káva tu vyzerá dosť bezútešne priemyselne. Vidíme veľa nedozretých čerešní. Čudujeme sa koľko kávových zŕn je neupražených keď ju ženy ručne vyberajú. Taktiež je po celej továrni kopa vriec s nízko kvalitnou zelenou kávou.
Na záver máme ochutnávku už uvarenej kávy z termosky. Je smutná a hlavne zúfalo presladená.
Cigara Romeo y Juliet v peknej tube neprekvapí. Je jasné, že peniažky išli do obalu a nie do cigary.
Na večeru sa prefutrujeme. Ideme do toho istého podniku, ale včera sme mali chybnú objednávku. Dnes si priobjednáme, ale dostaneme aj veľkú quesadillu, tak to ledva všetko zjeme.