Jakarta

D69: 2014/01/10 Bangkok → Jakarta
Čakáme na odvoz na 08.00 a už otvárajú reštiku na ulici, tak kúpim džús a moju obľúbenú lepkavú ryžu s mangom. Užďibkávame si z včerajšej večere a čakáme a čakáme. Prejde okolo 5 mikrobusov a konečne šiesty je náš. Na rohu sa medzičasom už nazbierala skupinka čakajúcich, zopár ich s nami naskočí a ideme na letisko. Náš šofér je riadny pretekár, ide štýlom plyn brzda. Väčšinu času má podradené, aby mohol vyšprintovať ak sa pred ním v pruhu vytvorí škulinka. Je to čistý pretekár. Snažím sa nesledovať situáciu pred nami ale radšej svoju pozornosť upriamiť na život na uliciach mihajúcich sa navôkol. Bangkok je skutočné megamesto. Keď sa konečne vymotáme z premávky a po zaplatení mýta napojíme na nadzemnú diaľnicu, šofér konečne preradí a ešte len vtedy na to dupne. Celý čas sme v pravom pruhu – tu je to ten najrýchlejší. Po 40min vystupujeme vymrazení z klímy a roztrasení z jazdy, celí radi, že sme dorazili živí a zdraví.
Pohľadáme naše aerolínky a ideme začekovať náš rádo by 15kg vak. Ideme nízkonákladovkou Tigerair a trúfli sme si kúpiť iba jednu 15kg batožinu. Vak má 17kg, ale máme tam 1.5kg vody a topánky, do ktorých sa môźeme prezuť, takže pohoda. Nepohoda ale je, že nemáme doklad, že do 30 dní opustíme Indonéziu. Indonézia udeľuje 30 dňové víza pri príchode za $25, väčšinou ani nechce spiatočnú letenku. V tomto prípade nás už ale rovno aerolinka nechce naložiť. Chcú nám predať spiatočnú letenku, tak sa im pokúšame vysvetliť, že si chceme rovno predĺžiť víza v Jakarte, tak keď už to skutočne musí byť, nech nám nájdu niečo super lacné. Začnú na $200, čo je absurdné, lebo letenky do Kuala Lumpur sú za $20. Odbehnem teda zistiť, kde by sa dalo niečo kúpiť alebo ako sa prípadne dostaneme na internet. Zistím akurát tak, že free internet je až za bezpečnostnou prehliadkou a tu je len internet kafe na opačnom konci haly. Vrátim sa na čekin a tam to K už zjednala na $80, čo je stále nehorázne veľa.
Nepríjemná vedúca nás ešte drzo upozorní, že o 40minút zatvárajú čekin, že nech moc nešpekulujeme. To ma takmer rozčertilo.
Snažím sa to rozdýchať, nahodím batožinu naspäť na vozík a bežíme o dušu do kofíka. Hala je riadne veľká, trvá nám to snáď aj 5 minút. V kofíku zaplatíme nekresťanských 100B ($3) za 15 minút a poď ho kupovať najlacnejšiu možnú letenku. V Indonézii si na nasledujúci deň kúpime SIMku s netom na 3 mesiace po 2GB/mesiac za $5. Net je hrozne pomalý, ale nakoniec to zvládneme, za 10B si pre istotu letenku vytlačíme. Je to súboj s časom, adrenalín nám srší žilami. Nervozita je len len tak na uzde. S vytlačeným lístkom šprintujeme davom späť. Kľučkujem s vozíkom pomedzi zavadzajúcich ľudí tak, že vyklopím jeden ruxak. Došprintujeme na čekin asi 7 minút pred koncom. Tie kozy rohaté si ani neskontrolujú čo me si bookli. 40 EUR v prdeli, a to len pre to, že boli nenažraté a chceli nám predať nejaký ich let. Pravdepodobnosť, že využijeme práve zakúpenú letenku je minimálna, na Jave sa chceme zdržať minimálne a letieť naspäť do Jakarty a ztade na otočku do Kuala Lumpur bude nakoniec drahšie ako zaplatiť predĺženie víz u cestoky (a to sme ešte nevedeli ake hrozné prachy bude chcieť cestovka).
Stále ešte máme kvasené krevety z Vietnamu, ktoré sme nikdy nemali odvahu zjesť a kvôli hmotnosti sme ich nezačekovali do batožiny, tak si pred bezpečnostnou kontrolou sadnem a paličkami ich vyjedám. Sú celkom fajn, riadne štiplavé a aj so šupinkami, ktoré trochu komplikujú jedenie. Samozrejme je tam kopec zeleného manga na vyplnenie miesta a zníženie ceny. Mango je dosť kyslé a štipľavé, tak ho pre krátkosť času musím nechať tak a vyhodiť zvyšok bez kreviet. Po kontrole si vypýtame dva loginy na internet, no nemáme moc času ho použiť a už sa nastupuje do lietka. Tri hodiny prejdú bez problémov, máme niečo pod zub i keď pred koncom letu sa dočítam, že nemáme konzumovať prinesené jedlo.
Pristávame v Jakarte. Meno mesta evokuje niečo exotické, páči sa nám ako to znie. Tešíme sa na 2 mesiace v Indonézii. Na letisku sa zase prezujeme do sandálov, vyberiem 2.5 milióna Rupií a ideme na bus do mesta. Vysoký chudý Nemec nám máva, že je na zástavke, pribehneme k nemu, kúpime lístok za 30000R každý (1.85EUR) a nasadáme do klimatizovaného busu. Batožinu hádžeme na kopu do ohrádky ako býva na letisku. Vystúpime na stanici východne od národného megamonumentu a Nemec, čo práve priletel z Bali sa tvári že vie kam chceme ísť. Pre istotu sledujem aj navigáciu a ideme zle. Zo začiatku ho nechám ísť, nie je až tak hrozne teplo, je pod oblakom a je možné, že prídeme z opačnej strany ulice, kde navigácia ukazuje najviac ubytka. Na každej možnej odbočke ale ide inam ako si predstavujeme a námaha zo šlapania s plnými vakmi vo vysokej vlhkoti po daždi nás celkom premočí. Prestáva nás to baviť, tak sa s ním pred hotelom za 500000R rozlúčime. Dostaneme sa na našu uličku a zahneme do prvej miniuličky so šípkou homestay. Motkáme sa zákutiami, občas to vyzerá, že ulička vedie cez kuchyňu alebo obývačku. Pýtame sa ľudí, tí nám hovoria, že homestay za 100000, super cena. Nakoniec ale zapadneme do prvého čo sme našli, je to 130000R, ale s klímou a o 10m ďalej chcú až 150 000. Prebehnem sa ešte po najbližšej veľkej ulici, tam je buď plno, alebo vyššie ceny, tak zostávame.
Nepriek tomu, že sa nám zo začiatku zdalo, že nie je až tak teplo, je dosť teplo, hlavne vo vnútri, kde nič nefúka. Musíme sa uchýliť k spusteniu klímy. Aby som sa preliečil si v KCircle (lokálna alternatíva k Thajskému 7eleven) kúpime sirupčeky proti angíne. Na hlavnej uličke nájdeme aj podnik, kde robia výborný falafel a šavarmu, ktorá je celá fritovaná. Pochutnáme si, aj káva a ľadový jazmínový čajík su super. Dokonca naladíme aj free wifi. Spláchneme to pivkom za KCircle za $3 (35 000R). Je to ešte drahšie ako drahé dvojdolárové pivá v Thajsku. Ani neviem, či sme niekde inde mali v bežnom obchode drahšie bežné pivo ako tu.

D70: 2014/01/11 Jakarta
K bolí strašne hrdlo. Ja som celkom fpohode. Vybehnem teda kúpiť raňajky. Za 1 Euro kúpim na hlavnej ulici pred našou uličkou ryžu, kura, dva kúsky tempehu, šalátik, čili a vypýtam si aj strúčik cesnaku a cibuľku posekanú na kocky na liečenie Katky. Jedlo je to zabalené do papiera, šalátik, čili a cesnak s cibuľou každé v samostatnom sáčočku. Celé je to potom v čiernej igelitovej taške. Je to horúce, lebo kura a tempeh boli čerstvo prefritované pred podávaním. Chutí to výborne, čili je paprika a podusená rajčina rozomletá vo veľkom plytkom mažiari. Štípe ako 100 čertov. Ľudia sú veľmi milí, usmievaví, bez vyzvania sa zastavia a radia nás a navigujú.
Po oddychu sa s K vyberieme, že dáme prať, všetko už je riadne ojazdené. Pranie je vcelku lacné – $0.75 (v indočíne to bolo najčastejšie za dolár) ale trvá 4 dni. Za express do 24hod už chcú cez euro za kilo. (8000R a 16000R). Nakoniec to dáme prať zaokrúhlene za 13333R/kilo a že to bude zajtra.
Ideme si sadnúť na teplo a internet na obed, že si trošku popracujeme. Majú tam fajné malajské jedlo a veľké cedule – NO ALCOHOL. K sa zdôverím, že poza ňu občas prebehne potkan a ona z toho dosť znekľudnieva. Netrvá dlho a stratím schopnosť sa sústrediť na prácu a musíme potkanie miesto opustiť. Nepomohlo ani, že som nedávno pozeral film, kde nechal drsňák zožrať špatňáka potkanmi po tom, čo ho milostivo zastrelil.
Vieme že je obdobie daźďou, napriek tomu sa nám ale zdá, že to s tým dažďom preháňajú. Nie je ani zima, ale veci zle schnú, tak je nepríjemné zmoknúť. Človek je teda odkázaný zostať niekde zaháknutý, keď sa rozprší. To tochu komplikuje agilnosť, na ktorú sme zvyknutí. Kupujeme si teda mobilný internet za 60000R. Je to na 3 mesiace, s mesačným objemom dát 2GB. Neviem, čo sa stane, keď to prečerpáme. Angličtina nebola predavačova silná stránka, ale aspoň nám to rozbehal v lopári. Pravda je taká, že to bohvie ako nefunguje, a dúfam, že keď opustíme megapolis, tak to bude lepšie. Údajne by to malo fungovať na všetkých ostrovoch. No snáď to nedopadne ako v Strednej Amerike, kde nám sľubovali funkcionalitu v troch štátov a prd makový. SIMka je ale od štátneho monopolu, stojí 3.70EUR, tak sa z toho snáď nepokakáme ak niekde nepôjde. (A ide doteraz a čím sme ďalej od Jakarty, ide lepšie)
Nechce sa nám v daždi behať po Jakarte tak sa zastavíme v cestovke, že čo ponúkajú a aké sú možnosti. Vieme len, že sa chceme pomerne skoro dostať na Bali v nádeji, že si tam nájdeme nejakú čistejšiu pláž a čas ma štúdium a dobehnutie blogu.
V cestovke sa nás ujme vysmažene vyzerajúci pajko a kecá a kecá, až máme chuť s ním ísť na jeho cestu, kde údajne je vybraté len to najlepšie z Javy (zaujímavé, že všetko je na ceste na Bali) a je to parádne zorganizované na 3 dni a dve noci. Vypráva nám všetko o ceste, neskôr o kadečom a vyzve nás, aby sme sa šli pozrieť na jeho hotel. Že ten náš má moc malé izby. V loby jeho dizajnérkeho hotela kvákame ďalej, dostaneme aj vodu, čaj, banány a jablko. Majiteľ cestovky a hotelu je očividne pod vplyvom niečoho stimulujúceho, lebo je nezastaviteľný a raz sa nám zdôverí, že je anjel. Pripojí sa k nám aj Američan, čo učí angličtinu v Číne a učí sa tam po čínsky. Ak je šéfko anjel, tak amík je upír. Má prefarbené čierne vlasy, nezdravo bielu pleť a sklovité čierne oči, kde nevidno žiadne farby na zrenici. Šéfko má dve ženy, druhá žije na Bali. O desiatej sa ma pri záchode pýta, či chceme ísť na polnočné kino. Hovorí, že nemusíme dnes dotiahnuť business. Pýtame sa aspoň na cenu. Za tie tri dni a dve noci chce 370EUR a to sú ešte dve najdrajšie vstupné do dvoch chrámov okolo Yogyakarty nezahrnuté v cene.
Chlapík nás celkom spracoval, no cena je absurdná, a letenka do Yogya stojí len 20EUR, a tam to snáď bude rozumnejšie.

D71: 2014/01/12 Jakarta
Do rána sme z chlápkových čárov márov úplne vytriezveli a kúpili sme si letenku na pondelok, že do toho pôjdeme vo vlastnej réžii. Jeho žena striehla na hlavnej ulici, tak som jej to hneď po objednaní raňajok oznámil (nadšená nebola). Na raňajky som dnes objednal pre zmenu rybu (18000R). Na ulici je predavač zeleniny a tempehu. Má aj špeciálnu verziu tempehu, ktorý vyzerá byť pomletý a oplesnený oranžovou plesňou. Vyzerá to zaujímavo, ale neviem, či by som to dal do úst. Je to viac oplesnené ako najplesnivejší syr, aký som kedy videl.
Vrátim sa s raňajkami, pojeme a polihujeme na posteli, pozeráme telku a snažíme sa aby bolo K lepšie.
Dostanem chuť na sladké a tak v bláznivom nákupe v KC vypláznem 80000K za sladkosti a sáčkovú kávu. Je to 4násobná cena jedného jedla, ktoré nám stačí dvom.
Večer vybehnem vyzdvihnúť prádlo a kúpiť jablká. Pred obchodom s jablkami čakám, kým prestane dážď, ale som už trošku omočený, tak si poviem, že nebudem stáť aby som neprechladol, radšej to prebehnem rýchlo po prádlo a na izbu. Behám však po zlej ulici a kým sa mi konečne vybaví, kde je práčovňa som už fajne premočený. Na našej hlavnej uličke je poriadna potopa, miestami chodím po členky vo vode. Podarí sa mi aj skočiť do kanála, tak mám jednu nohu pekne hnusnú do polky lýtka. Zoberiem prádlo a zrýchlene sa brodím na hotel. Je to riadna galiba. Údajne toho býva až tak, že ani autá nemôžu chodiť.
Na izbe nás čaká druhé sklamanie z prania. Biele kúsky sú fľakato žlto-hnedé,ako keby to chceli neúspešne prefarbiť na hnedo. Je to bieda. A na tie prachy to celkom nasere.