Ipoh

D021: 09DEC2016 Georgetown, Penang → Ipoh
Konečne máme raňajky na hoteli. Vlastný Lipton čierny čaj s hotelovou horúcou vodou v pohári a kexíky zo včera. Nejako sa nám ale nič nechce robiť a chceme ísť pozrieť prádelko – či náhodou nie je už hotové, tak sa vyberieme na raňajky. Práčovňa vyzerá z tienistej strany ulice zavrete, ale keď prejdú dva busy zbadáme, že je kúsok mreže otvorený. Prádlo je už úhľadne poskladané vo veľkom priesvitnom sáčku. Zaplatíme, naveľa-naveľa to napcháme do váčku s notebookom a ideme na včerajšie raňajky – smer Modrý dom.
Tam trochu zašachujeme s rezancami a v dobrom rozmare si objednávame stredne široké ryžové rezance so strakato bielym kačacím vajcom. K tomu čínsky čaj – čo je najlacnejší drink – po vode. Je to, myslím si – pu er – zemito chutiaci hnedý čaj. Ľadový a k tomu ‘kopi O‘ – čiernu kávu praženú s cukrom – bez mlieka. Taktiež ľadovú. Napapkaní ideme cez cestovky na hotel. Zisťujeme možnosti odvozu, no ostrovy v zálive Južného čínskeho mora majú zlé počasie a inde sa práve nechodí. Na hoteli K balí švestičky a ja idem nakúpiť indické dobroty na cestu. Na prvej križovatke Malej Indie kúpim 5 samóz – 4 rôzne chute a vajcovú dvojmo. Dostanem ako bonus niečo cibuľové. Pristaví sa žobrák na vozíčku a predavači mu kovovou pinzetou pustia do dlane niečo guľaté.
Nakladáme vaky a ešte sa kúsok pred prístavom zastavíme v obchode s pečiatkami na decentné espresso. V prístave dosť dlho čakáme, ale stále by sme mali stihnúť vlak po trajekte. Nikde tu nie je automat na plechovky za 1Ringit. Sedíme a čakáme na trajekt. Prichádzajú rôzne farební Indovia. Jedni sú až svetlo hnedí ako Cigáni a na opačnom spektre sú až popolavo sivo čierni – černejší ako noc. Zdá sa mi, že starší členovia rodiny sú svetlejší ako mladšie deti. V Malej Indii, keď sme boli na ostrove na večeru, chodia ženy vyumývané s nafúkanými vlasmi, parádne nahodené v najlepších sárí po uliciach.
Na trajekte sa potkan z cesty tam už neukáže. Je to škoda, lebo deti z toho mali zábavu a niektoré aj zdesenie. Na moje vlastné zdesenie si uvedomujem, že automat na lacné drinky je len sekcii, čo ide na ostrov a obe sú oddelené plotom a sem tam pohodenými policajtmi, čo dohliadajú na plynulosť pochodujúcich más.
Vlak na vlakovej stanici je vypredaný a aj tri po ňom, tak ideme na susediacu busovku. Na busovke su ešte aj automaty na drinky vypredané. Ale aspoň sa naučím, že červene svietiace čínske znaky pod plechovkou znamenajú vypredané. V stanici sa na nás vrhajú predajci lístkov. Najprv hovoria že cesta do Ipoh je za 15R, no keď príde na platenie je to už 20R. Nechcú nejako zjednávať a stánok vedľa predáva lístky na najbližší bus za 22R. Tak si K vystojí radu za kúpi lístok o hodinu za 19R. Ja zatiaľ objavím nevypredaný automat na drinky a kupujem plechovku izotoňáku za 1R. Zložíme sa vedľa na chlapca vystrihanej belošky, čo s nami išla trajektom. Teraz ide na nejaký ten ostrov. Ktorý nevieme, lebo si akurát vložila do úst zemiakový čips, keď sme sa na to pýtali. Pochutnáme si na samózach, stále chutí najlahodnejšie vajcová a keď chcem ísť kúpiť ľadový čaj Lipton, automat ho už nemá. Zúfalcovi pri automate vysvetľujem, že skoro všetko je vypredané. On chce svohu 1R bankovku späť, ale páčka na vrátenie peňazí je odlomená. Buď si vyberie niečo, čo ešte je, alebo je 1R v prdeli.
Bus príde načas, ale šofér evidentne neobedoval, tak nás nechá 15min čakať s otvoreným kufrom. Potom frčíme v polospacích kreslách a my si čas krátime telkou.
10km pred Ipoh zídeme z diaľnice a bus nás vyhodí na novovybudovanej stanici vo veľkom obchodnom centre. Berieme mhd za 2.3R a cestou pozorujeme bielu volavku ako ani len nebalansuje na elektrických drôtoch. Úplne bez váhania si po nich vykračuje ako keď triezvy človek ide po rovnom chodníku.
Na mestskej stanici sa s nami nikto nebaví, nikto nás neotravuje, nikoho nezaujímame. Bieli turisti tu zatiaľ moc nefičia. Pešia túra 1.4km končí na hotelovej uličke, kde si medzi Robinom za 56R a Merloonom za 53 vyberáme ten lacnejší. Sú dosť podobné, náš vyzerá autentickejšie. Dostaneme dve pollitrovky vody a ideme na izbu. Je to luxus. Okrem klímy, postele, stolíka a stolčeka máme aj dve zrkadlá, toaletný papier v nekonečnom obale na stene a erárne mydlo – tiež v čapovátku na stene. Po sprche ideme hľadať niečo pod zub. Už cestou sme videli peknú ulicu, tak tam rovno zamierime. Mega veľké reštiky na rohu sa zdajú byť zamerané na kurence, tak ideme trochu ďalej a zapadneme vnútri rezancovej reštiky – vonku je obsadené, pokladníčka nás posiela cez ulicu. Tomu moc nerozumieme a tak sadáme vo vnútri.
Večera je parádna. Už po klíčkoch so sójovkou vieme, že v tomto meste ešte jednu noc zostaneme. Už len kvôli tomu jedlu. Potom nasledujú suprišné malé chobotničky, tiež so sójovkou a štipľavkou s nasekanými arašidmi. Nosia to zakaždým, keď jedno dojeme. Keď čašník položí opekané kuracie nožičky na náš stôl, obaja si chystáme zdesene protestovať, no on medzitým položí naše hrubé rezance, zoberie paprčky a ide preč. Vydýchneme si a začneme baštiť hrubé rezance v kávovočiernej omáčke. Už len samotné rezance sú lahodné. Omáčka chutí po grile a sú v nej rôzne druhy mäsa. My máme normálny príbor – vidličku a lyžicu a k tomu každý oranžovú misku. Jedlo chodí na tácke alebo v hlbokom tanieri. Ľudia si to naberajú oranžovými čínskymi lyžičkami do oranžových misiek a z tade to jedia oranžovými paličkami. Dosť exotické je pozorovať, ako jedia tie paprčky. Je to tu špecialita a objednávajú si to takmer všetci. Od vedľajšieho stola sa nás chlapík s paprčkou v paličkách pýta, či vieme, čo to je. Kýveme intenzívne hlavou, že hej. Pýta sa, či nechceme. Ešte intenzívnejšie kýveme – teraz zľava doprava, že nie a pre istotu, ak by to nebolo jasné sklopíme zrak k našim prázdnym miskám a tvárime sa zabratí do rozhovoru.
Paprčky jedia tak, že si naberú jednu paprčku na lyžicu a potom z nej paličkami odžďubkávajú. Kostičky vypľúvajú priamo, alebo elegantne – za pomoci paličiek – priamo na stôl. Čašník potom na konci kostičky paličkami zmetie na taniere. Obávam sa, že ani zajtra to nedáme. Jedno jedlo nám zabudnú doniesť a my meditujeme, či to vyreklamuje u čašníka alebo pri pokladni. Nakoniec zvíťazí zvedavosť, lebo je to jedlo so surovým vajcom navrchu. Keď to nosili iným, zdalo sa, že tam bol len žĺtok. Keď ho donesú nám, je to celé vajce. Neviem, čo s tým a čašník nám nerozumie, ale nakoniec surové vajce vmiešavame do horúcich širokých rezancov a bielok sa dovára.
Sme prejedení ako ešte za tri týždne nie. Ani tá pizza v Thajsku nás tak nepreplnila.
V rámci trávenia si cestou domov dávame naše prvé pivo v Malajzii. Je to Kingfisher z Indie – pekná červená pollitrovka v plechu s obrázkom rybárika a 8% alkoholu za smiešnych 7.5R. Po všetkom tom jedle nás to dosť odpáli, ale kým ideme spať sme celkom vytrávení.

D022: 10DEC2016 Ipoh
Raňajkujeme vychýrený sójový puding a vieme, že si ho už nedáme. Smrdí a chutí to ako sójová bielkovina. Trasie sa to ako želatína a je to poliate sladkým sirupom. Okolo stojí kopa ľudí, niektorí si nosia sójové mlieko z PET fľašiach. Dobre, že sme to nekupovali s tým pudingom. Nevjem, kto by to vypil.
Po ľadovej káve a čínskom čaji na prebratie sa prechádzame streetartovou uličkou a cez most až do indickej štvrti. Tam sa riadne nafutrujeme. Máme parádnu rybu v kukuričnom trojobale. Moc sa nám potom s plnými bruchami chodiť nechce. Zamotáme sa ale v tržnici v hipsterskej štvrti plnej kaviarní, barov a dielni spracúvajúcich recyklovaný materiál, hlavne teda PET fľaše. Na križovatke skúšame od smädu pomelo, ktorého veľké zelené plody zdobia mnoho obchodov. Majú sladké a kyslé. Už spracované – tri mesiačiky za 1R. Zvolené kyslé nám veľmi chutí.
Na hotel prichádzame s dažďom a tešíme sa zo super časovania.
Takí sme najedení z indie, že kým sa vymoceme na večeru je už náš podnik plný. Objednávame si na pokladni na stojáka. K vypĺňa objednávkový lístok – čo chceme a akú veľkú porciu. Stačia nám tak ako včera malé porcie. Skúšame nové veci ale dáme aj jedny hrubé rezance v čiernej omáčke. Na slepačie nohy sme ale stále mäkkí. Keď K odovzdá objednávku recepčnej príde nás zobrať mladík z podniku oproti, že si môžeme u nich sadnúť, len si musíme u nich objednať drinky. Keď ich donesú, rovno nás skasírujú. Ľadový čaj za 5R je síce dvakrát drahší ako v reštike, ale nevadí. Aspoň že sedíme. Sme za veľkým okrúhlym stolom s dvoma turistkami z KL.
Zaujímavé je, Číňania majú ceny v menu s daňou. Takže ceny sú napríklad 6,36R za super rezance. Beťári Indovia to ale hrajú na amíkov a 6% daň účtujú extra. Takže ceny sú okrúhle a daň sa objaví až na účte. Pravda, že 6percent je oproti 20pecentnému tipu a 8percentnej dani v USA dosť smiešne.
Na izbe nám v kúpelke z nejakého magického dôvodu naliezli do umývatka na tvár mravce. Tak máme dnes nečakan mravenčí píling.
Sme tu síce stále spokojne napapkaní, no začíname pociťovať urban fatigue – teda mestskú únavu. Veľa jedla a chodenia po meste. A to znamená, že i keď neradi, ideme k moru, aby sme si trošku oddýchli od všetkého toho jedla.