D079: 2015/02/27 La Paz -> Refugio Huyana Potosí
Z nášho ranného sprchovania nič nie je. Je zima, skoro a nedá sa nám vstávať. Sprcha je taká biedna, že elektrický ohrievač ju robí vlažnou na hlave a pleciach, ale v tej zime 3800mnm je voda studená už na kolenách. Takže sprchovanie je skôr pre silné žalúdky. Horko ťažko sa dokopem do jógy. Nalačno odkladáme veci, ktoré K včera pekne nabalila do tašiek a zabalila do nepremokavého obalu od vaku. Jej megataška sa do odkladacieho priestoru nezmestí, tak to musíme všetko povykladať do poličiek. 7 tašiek, karimatka a dva klobúky.
Naložíme si ľahučké vaky – potrebovali sme oba, kvôli horolezeckej výstroji -a poďho do agentúry. Máme tam byť o deviatej a ešte sa chceme aj naraňajkovať. Podarilo sa nám dokonca vyraziť podľa plánu, 08:15. Dorazili sme o 20 minút neskôr a to sme sa ešte zastavili v katedrále San Francisco. S vakmi sme obehli pokladničky, nahádzali drobné, že nech sa vrátime celí.
Agentúra je ešte zavretá, tak vybehnem po ulici zháňať vodu a niečo pod zub. Cestovka je v turistickom ghete a ceny sú tu trošku vyššie. Ale nájdem celkom fajn croisant za 8 a slušnú kávu – lungo za 10. Keď vidím ako chudákovi dolievajú kávový koncentrát vodou a zohrievajú to v mikrovlnke, až sa mi pred očami zatmie. Naštastie si vypýtam espresso z mašiny (mikrovlnkové peklo je za 7) a som s ním spokojný, I keď je to lungo.
Vyrážame nakoniec len dvaja (tretí horolezec sa neobjavil), náš vodca Don Mario a kuchárka Doňa Lili. Šofér nás zavezie najskôr do skladu oblečenia a výstroje, kde nás vyoblieka a vybaví súčasník Doktora Huga. Vyzeráme o čosi lepšie ako naši nosiči na Kilimajaro, ale hlavne máme dvojvrstvové topánky, tak hádam neumrzneme. Na kili bola otrasná zima, a i keď máme páperky a bundy, nafasujeme si aj ich zateplené vetrovky. V poslednom obchodíku pred divočinou kupujeme preventívne čerstvé baterky do čeloviek (6ks AAA za 9BOB), 3L Pepsi a minerálku a fičíme 7miestnou Toyotou cestou necestou 2hodky do Refugio Huayna Potosí 4700mnm. Míňame baňu nie nepodobnú tej v Potosí a viacero miest na ceste je orpavovaných koku žujúcimi cestármi v oranžových kombinézach. Hneď pri príchode vidíme zdecimovaní londýnsky párik. Vysvitne, že zdolali vrchol, práve prišli. Obedujeme a tešíme sa s nimi.
Po obede sme sa vybrali trochu sa vyprdieť. Samozrejme hlavným cieľom bola aklimatizácia a tréning lezenia po ľadovci, nie preprdkávanie práve zjedeného obeda. Fučíme hore kopcom, naložení výstrojou a ako bokovku robíme vyššie spomenutú činnosť. Ešte že fúka ostrý vetrík. Po asi hodinke zbadáme pred sebou od kamenného prachu špinavý koniec ľadovca.
Na ňom sú už dve skupinky nacvičujúcich. Pod ľadovcom nasadíme kompletnú výstroj. Natiahneme teplé nohavice, na to postroj. Naše ľahké topánočky vymeníme za izolované bagandže a na to mačky a gamaše. V požičanej izolovanej vetrovke sme už šľapali pod ľadovec a aj sa celkom zapotili. Je ťažká a vôbec nedýcha. Zajta skúsime len bundu a tenkú vetrovku, nemá zmysel strácať minerály a vodu potením. Vaky si v drobnom snehu nechávame na skalách bez ochrany, ktorú sme zabudli na chate. Vyzbrojení cepínom vykročíme na ľadovec skúšajúc kadejaké figúry. Chodenie cikcak s čakanom vždy v ruke do svahu. Potom ideme štvornožky do strmého svahu, kde sa istíme rukavicou, čakanom a štyrmi špicíkmi na každej nohe. Nie je to také triviálne, keď človek len tak kopne do ľadu, zapichnú sa len dva špicíky, aby fungovali aj ďaľšie dva, treba dodržiavať správny uhol. Potom skúšame to isté, ale cestou dolu. Na záver ideme pod ‘kolmú‘ stenu a istení lanom sa ju pokúšame zdolať. Podľa vodcu má len 80stupňov, nie je teda úplne kolmá, ale aj tak to bola najväčšia fuška.
Už to tam nacvičuje chalanko z Čile, a furt zostáva visieť v strede. To nám veru veľa guráže nedáva. Keď ho spúšťajú, ešte sa mu aj vyzujú plastové topánky. Nastáva teda môj čas. Zoberem cepín do každej ruky, obujem sa do toho a celkom mi to ide, kým to v strede neskolmie a nezačne sa to trochu točiť doprava. Zároveň mi dochádza dych a miesto, kde čokoľvek zapichnúť. Oddychujem a trochu sa mi aj jedna noha šmykne, našťastie je tam to lano, i keď som trochu dúfal, že ho nebudem potrebovať. Vydýcham sa a celý sa do toho vložím. Vytrepem sa úplne hore, vidím už koniec a cítim veľkú radosť. Rozmýšľam, čo teraz, že ako ich tam pekne počkám, alebo sa odopne a nejako zbehnem naokolo Radosť mi dosť pokazí informácia zdola, že mám zísť priamo dole. Ani bohovi. Pri predstave, že mám zísť tou istou cestou dole, mám chuť rovno skočiť. Neverím vlastným ušiam. Vydýchavam sa, naťahujem čas a nádejam sa, že len žartujú.
Nežartovali. Ešte šťastie, že mi dovolili rapelovať. To mi moc nešlo, lebo som sa sústreďoval, aby som si nesekol čakanmi do oka alebo líca. Keď som sa už celkom pekne rozbiehal a dosahoval kolmicu na stenu, utrhol sa mi popruh pod ľavým zadkom a ja som sa tak zúfalo chytil lana, že som si skoro zaťal oba krompáče do xichtu. Veľa nechýbalo. Začalo to byť celkom adrenalínové. A ešte sa mi aj zdalo, že mi povoľuje popruh za pravým zadkom. Tak som len ten zadok pekne stisol, chytil sa lana ako kliešť a pokúšal sa zísť dole čo najrýchlejšie bez toho aby som si spravil piercing na tvári.
Zídem dole a ide Katka. Tej to ide perfektne. Som na ňu hrdý. Dobre som jej to vysvetlil. Na tom mieste, kde som sa šmykol, ona ide do lana, ale potom vybehne hore ako keby sa nechumelilo. A veru že aj trochu chumelí. Sniežik padá, ale dá sa to zvládnuť. Doknca spravím aj pár záberov. Kričať na ňu ale na stenu, že „ÚSMEV“ ma veru nenapadlo. Katka zíde dole a kým sa vydýchava ide do toho Čilean. Stále mu to nejde.
My dvaja ale berieme mačky na plecia a poďho sa napiť a odstrojiť späť ku vakom na začiatku ľadovca. Náš vodca ide hore na ľadovec vybrať skobu, keď to konečne Čilák zvládne.
Prezlečení fičíme dole. Počasie sa vykrásňuje, konečne vidíme hornú chatu aj aj nižší z dvojvrcholov.
Máme veľké foto ambície, ale vonku je taká strašná zima, že zostávame na čajíku a zmôžeme sa na trojminutový výpad s foťákom. Vodca nás upozorňuje, aby sme si nedávali veľa lístkov, že nebudeme môcť spať. Neviem, prečo to volá kokaín, veď na všetkých tričkách je napísané, že lístky koky nie sú kokaín. Asi si myslí, že je to vtipné. Ani moc nie je. Ale asi tu zažil už kadejakých feťáčikov.
Večera je fajn, priam extaticky pôsobí horúca sprcha v 4741mnm. Para v kúpeľni by sa dala krájať, všetky steny sú totálne zarosené. Neviem zavrieť dvere na sprcháči, takže keď zastavím vodu, že sa namydlím, do troch sekúnd je mi zima. Vlasy si sušíme na plynovom ohrievači vo forme lampy, aký sa u nás používa vonku pred reštauráciami v prechodnom období.
Konečne je trochu času na písanie, no kuchárka nás zruší, že 20:30 sa vypína kúrenie a dá mi 20 minút na svetlo. Do 5 minút od vypnutia kúrenia je mi zima na nohy, lebo mám len tenké tenisky. V noci bude asi pekne sviežo.

D080: 2015/02/28 Refugio Huyana Potosí -> Campo Alto
Ráno nás o ôsmej čakajú kráľovské raňajky s volskými očkami. Potom nemáme čo robiť, tak píšeme. Je mi riadna zima na nohy, tak si sadnem na gauč, vyložím si ich a zabalím do deky.
Zrazu K vyskočí, ako by u z kože drali a beží ku môjmu oknu, že lamy chodia popred okná. A veru že hej. Von sa nám ale do tej zimy nechce.
Katka v rámci udržania si teploty zastlala všetkých 6 postelí na našej izbe. Ja stále píšem s nohami v deke.
Po ľahšom obede balíme výstroj a minimum, čo nám bude treba a ideme na trojhodinový výšlap do horného kempu.
Kus cesty ideme rovnako ako včera, potom zahneme doprava a stúpame ku verejnej chate v 5130mnm. Tam to riadne smrdí nepodarenými záchodmi, tak sa tam moc nezdržiavame. Naša chata je o 200metrov vyššie, už ju aj vidno. Začínajú snehové polia. Haluška sú čajky z Titicacy, že si tu lietajú a kvákajú, ako keby sme boli niekde pri mori a nie 5000metrov nad morom. Nad verejnou chatou sa partička bláznivých Bolívijcov vytešuje na snehu. Najprv som si myslel, že trénujú lezenie, ale mali toľko výskotu a radosti, že sme ich dali ako turistov. Nakoniec sa začnú hromadne šúchať po zadku po snehu. Zlepšilo nám to náladu, ale vzduch je stále riedky. Tých dvesto metrov od verejnej chaty, kde sa práve vyšiel nadýchať Čilák zo včera, nám trvá hodinu.
Po pol štvrtej sme na chate, Mario ide nahrabať sneh na vodu a my sa vybaľujeme. Na dvoch pričniach je vedľa seba asi 6 matracov. Tu budeme spať. Vyberieme si poschodie, že tam bude teplejšie.
Mario navarí teplú vodu a cestoviny s párkou. Najeme sa a pred šiestou poďho spať. Najedený zaspim asi na hodku, a potom sa štyri prevaľujem. Vstávame 15 minút po polnoci, možno hodku predtým sa mi podarí od únavy zase zaspať. To spanie nám teda nejde.

D081: 2015/03/01 Campo Alto -> Huayna Potosi -> La Paz
Máriovi zazvoní budík, keď sa mi konečne podarí zaspať. To je veru na porazenie. Premrznutí si pomaly naťahujeme všetku výstroj na seba. Moc sa mi teda do tej tmy nechce. Dáme si trochu chleba bez margarínu, iba s jahodovým džemom, aby nám nebolo ťažko od žalúdka a Mário už netrepezlivo prešlapuje v mačkách pred chatou. Zvyšok horúcej vody, ktorá ešte včera bola bielučkým (aspoň teda dúfam, že ten beťár neprihodil aj nejaký žltučký) snehom zlejeme do plastovej fľaše, že nech máme dosť vody na výšľap.
Pred chatou upevníme mačky a priviazaný na lane poďho do tmy. V jednej ruke máme cepín a v druhej palicu. Svah je celkom v pohode, nie je ani strašná zima, nefúka. Dokonca vidno trochu aj hviezdy. Asi som si moc zatiahol ľavú topánku, lebo mi omŕza vonkajšia hrana chodidla.
Vyrážali sme s najvyššej chaty, takže sme nejaký čas prví, no pri zastávkach vidíme svetielka za sebou a časom sa ozve aj džavot. Nejaká ukvákaná kozenka za nami má takú výkonnostnú rezervu, že sa vybavuje so svojim sprievodcom? Normálne ma to irituje.
Ešte na prvých dvoch zastávkach je voda teplá, tak mám z toho príjemne hrejivý pocit, no nabudúce berieme termosku.
Postupne nás predbehnú dve skupinky a začne sa aj rozvidnievať. Ale aj tak prd vidno, lebo je hmla a jemne sneží. Dvíha sa aj vietor a omŕza mi tvár. Srieň mám aj na okuliaroch a na šnúrkach od cepína.
Dostávame sa do strmého svahu, ktorý traverzujeme po úzkom chodníku vyšlapanom v sypkom snehu. Dosť zle sa mi ide, šmýkam sa späť a občas šlapnem ľavou nohou vedľa a šmyknem sa. Mário z toho nie je nadšený, no neukáže mi, ako to mám robiť. Zrazu sa šmyknem až tak, že sa nezachytím ani pravou nohou ba ani rukou a spomalene letím dole strmou stráňou. Sprievodca za nami kričí na Mária, že zle, no K stihne hodiť lano cez svoj zapichnutý cepín a zastaví tak môj pád.
Mário je teraz už skutočne nasrdený a chce to otočiť pár minút pod vrcholom. Je dosť možné, že by som ich oboch dokázal strhnúť dole. Nakoniec dostanem len poslednú výstrahu. Beriem si to k srdcu a zapichávam cepín až po vrch, čo zvieram v hrsti. Úplne mi z toho omŕza ruka. Šmýkanie a extrémne zapichávanie cepína mi berie veľa energie, ešte ma aj sere lano, ktoré sa mi motá popod nohy, takže ani moc nestíham za Katkou.
Na hrebeni sa otočíme a strmý svah stúpa po našej ľavej ruke. Z tej námahy mi teraz voľná pravá ruka začne rozmŕzať a príšerne to bolí. Mám toho fakt dosť. Želám si už len, aby sa to všetko skončilo. Vidím ľudí výskať pred sebou, no nechce sa mi veriť, že to je vrchol.
Nakoniec sme to dokázali. Cesta končí tri metre nad Bolívijskou vlajkou. Kopec je pod nami, mi sme na pár metrovej vrstve snehu na ňom. Druhá fľaša vody sa síce ešte dá piť, ale plávajú v nej už kryštále ľadu. Ani čokoláda sa nedá jesť. Nemá v tej zime žiadnu chuť. Dáme si dva kexíčky, natiahnem si páperku, odfotíme sa a už nás Mário ženie dole, že aby nám náhodou nezafúkalo cestu. Skúšame ešte fotiť, no zamrznutý foťák ani nevie zaostriť. Iba pizúka a ja aj tak na ňom nič nevidím. Dole ideme poslední. Dole kopcom je to ľahšie, ale strmina je tam stále. Idem prvý a držím lano v ruke, aby som Katku nepotiahol, keď v tom sa jej zrazu šmykne, ja sa otočím a vidím ju robiť dosť nepekné salto dole kopcom. Takto za svetla vyzerá celá cesta oveľa nebezpečnejšie. Našťastie ju Mário zachytí. Ja by som ju v ruke asi neudržal. Chvíľu jej trvá, kým sa štvornožky vyštvrá späť na chodník. Z času načas dobehneme Čilana, čo s nami trénoval na ľadovci. Ten nás síce cestou hore predbehol, ale cestou dole vyzerá, že melie z posledného. Na niektorých zastávkach iba tak sedí, ako keby spal. Katka do neho napchá jeden kokový cukrík.
Na poslednom úseku, ktorý bol ráno úplne v pohode sa mi šmýka aj cestou dole. Mário nám ukáže, ako sa čistia mačky od utlačeného snehu. Možno keby som to vedel pod vrcholom, šlo by mi to lepšie.
Dolina pred nami sa vypeknila, viditeľnosť je super, no nefotíme, lebo Mário sa ženie dole.
Na chate si dáme čajík s čokoškou a Mário nám oznámi, že dole nebude obed, lebo kuchárka príde až o hodinu, hodinu a pol. Nuž, čo sa dá robiť. Odstrojíme sa a poďho do základného tábora.
Posledné dve hodky sú celkom utrpenie. Mário beží dopredu, K si občas pofotí na chvoste a ja sa snažím byť v strede medzi nimi.
Dole na chate nás akoby ani nechce pustiť dnu. Naše odložené veci už čakajú vonku, tam sa máme aj poprezliekať a nabaliť mu expedičnú výstroj.
Pýtam sa na jedlo. Vypýtame si aspoň vajce. Nakoniec vysvitne, že nás zhnal dole, prišli sme o hodinu skôr ako bežne a teraz by nám bolo treba čakať hodinu na obed. Takže sme si kľudne mohli pohovieť dlhšie na hornej chate a pomaly v kľude zostupovať dole a stihli by sme krásne obed. No čo už, záver úplne nevyšiel.
Minivanom sa odvezieme na miesto, kde sem si požičiavali výstroj a vyložíme ju tam aj s Máriom. Taxikárovi nakážeme, nech nás hodí na hostel, kto by sa trepal z cestovky takto uťahaný.
Vystúpime čosi po druhej pred zavretým hostelom a rozpačito vyzváňame, až sa z druhého podlažia vystrčí turista a povie, že niekam odbehli. Naokolo je všetko pozatvárané, tak len bezradne prešľapujeme z nohy na nohu a dúfame, že sa čoskoro niekto objaví. Okolo predbehne týpek z našej recepcie, ale nevšíma si ma. Po chvíli sa vráti s jedlom v hrsti a vpustí nás dnu. Dostaneme väčšiu izbu a aj všetky veci s úschovne späť. Po sprche sa na chvíľku vyvalíme. Zobudíme sa o šiestej a v čínskom podniku zfutrujeme enormnú porciu kuracích vyprážancov s ryžou, cestovinami a hranolkami. Spať ideme skoro.

D082: 2015/03/02 La Paz
Prší, tak zostávame celé dopoludnie na izbe. Babám zo Švédska zase raz robíme osvetu, ako sa má robiť tour Salaru Uyuni. Píšeme a pracujeme najprv na raňajkách a keď dôjdu baterky zavrieme sa na gauči v obývačkovej sekcii našej izby. Simon nám odporúčal zaujímavý bar – Routa 36, tak sa tam večer ideme pozrieť. Pizza je už tradične zavretá, tak cestou zapadneme do prvého podniku na priemerný hambáč a sendvič s tenkým rezom sviečkvej. Sme ešte hladní, tak skúsime taco a to je úplne super – plnené mletým mäskom.
Chvíľu beháme hore dole márne sa snažiac chytit prázdny taxík – všetky sú totiž obsadené. Asi tretí taxikár vie, kde bar je a hodí nás tam.
Bar ale vyzerá byť zavretý a nikto na ulici o ňom nič nevie. Spýtame sa taxikárov, ktorí tvrdia, že sme dobre, že no možno otvárajú až o desiatej. Zbehneme teda dole ulicou do fastfoodu, dame si čokoládovú penu a čakáme do desiatej. Späť na scéne je stále zavreté, tak nás ešte taxík hodí na iné zavreté miesto a potom domov. Dnes sme veru nepochodili, tak prekladáme zajtrajší odvoz na pozajtra, že zajtra skúsime štastie znova.

D083: 2015/03/03 La Paz
Po raňajkách voláme s rodkáčmi, mamina má dnes narodky, no net je dosť biedny. Pracujeme, vyprevádzame Švédky do Tupiza. Tak sa predsa len nechali nakoniec ukecať a idú to robiť z juhu na sever. Iba 17 hodín budú v buse.
Obedujeme na klasickom mieste 18BOBové menučko, no sme dnes trochu neskôr a už nič z menu nemajú, tak nám spravia alternatívne jedlá.
Večer je zase pizza zavretá, takže náš plán – jedna a dve tacos sa mení na štyri tacos bez pizze. Aspoň sme sa rošupli a prvé tri tacos boli každé iné. Jedno s horčicou, druhé s majonézou, tretie s kečupom.
Keďže už vieme kam ideme, berieme si bus ku štadiónu. Prídeme pred bar a ten je zases zavretý. Xtý taxikár nám povie nemilú správu, že to asi otvárajú až o polnoci. Tak to veru nedáme, zídeme naspäť ku štadiónu a berieme busík na námestie Murillo. Ešte to ale nevzdávame a hľadáme hostel Loki, kde by mali čo to o tom mizernom podniku vedieť. Recepčný sa chvíľu tváril nechápavo a nakoniec to uzavrel s tým, že až neskoršie. Tak po polnoci. Smola, možno nabudúce.