Humahuaca

D057: 2015/02/05 Humahuaca
Ráno sa pokúšame vychytať lepší net a zhurta pracujeme. Keď už je hore moc ľudí a začne to padať, spravíme si ranný výlet na Piedras Blancas. Už celkom dobre pečie, tak sa schovávame po kríkoch popri ceste. Kým vyšlapeme ku bielej skale, sme aj celkom rozohriati. Na skale vyzerá byť kaplnka a pod ňou mlaďasi na ceste kopú do lopty a popri tom predávajú suveníry. Keď nás zbadajú, pribehnú, že či nemáme nejaké cukríky. Veru nemáme. Iba vodu a koku. Tak sme ich moc nepotešili. Vyštverali sme sa pod Panenku Máriu, obetovali jej po jednom peknom lístku a sadli si do tieňa skaly. Tam bolo po chvíli aj celkom zima. Kochali sme sa výhľadom, pozerali ako decká vykopávajú loptu na skaly a potom do nej hádžu kamene, aby spadla dole. Príde starší turista a donesie im hracie karty a cukríky. Skúša ich namotávať, aby popri kopaní do lopty pozbierali aj odpadky, ktorých je tam požehnane. Skontroluje ich, či hádžu obaly z lízatiek do tašky na smeti, čo im tam asi už nechal predtým. Po chvíli sa vráti s veľkým vrecom na to povestné zbieranie smetí. Decká sa chvíľu tvária, že zberajú, no keď turista zmizne za zákrutou sadnú si ku kartám a poďho mastiť. To teda maník poriadne zabil. Mal to skúšať len s cukríkami.
Cestou späť nás oslovia dvaja bieli turisti, čo zháňajú ľudí na odvoz na 14 farebný kopec. Náš hostel to organizuje za rovnakú cenu a máme to na pláne na zajtra, tak sa nepridáme. Zastavíme sa na peknom trhu vo veľkej hale, kde práve doviezli mrte masa a nakúpime zeleninku a aj čerstvú sviečkovú narezanú na 4 rezne. Majú aj quinou z Bolívie. Kilo stojí zhruba polku toho čo u nás. Konkrétne 140ARS, teda niečo pod 10EUR. Dáme si aj čerstvo vyžmýkaný pomarančový džús a zoberieme fľašu jablkového vína (cider). Pekári sa čudujú, že pijeme cider tak zavčasu, no je už po dvanástej, takže pohoda. Robíme a jedlo nakoniec varíme niekoľko hodín, lebo pekári (fešáčikovia, čo mali včera variť večeru a piekli len chleba) dnes pečú koláče. Plynu je zrejme málo, rúra beží a sporák má strašne slabý plameň. Obed sa nám vydaril, krásnym mäskom ponúkneme aj pekára nevegetariána, vegetariánovi núkame len porciu quiny so zmesou mangoldu a zeleniny. Polievočku na večeru začína K variť strategicky uz o 17.00. Zbehnem kúpiť mleté mäsko na zahustenie no všetko mäso je zavreté. Tak aspoň kúpim kávový koňak. Je to príjemná zmena ku fernetu, no sladké je to ako šľak. Nakoniec polievku odstavíme a čakáme do šiestej, keď znova otvoria trh. Ku polievke máme aj male šumivé víno, ktoré chutí otrasne a polku fľaše červeného. Keď nás vidí Švajčiarka od vedľajšieho stola, vybehne na ulicu a vráti sa s vlastnou malou fľaškou.
Pekári len pozerajú, že ako dobre sa máme. Veď my sa nesťažujeme. Sú to fasa chalani, no ak si chcú zarobiť, potrebujú lacnejšie bývanie ako toto čo majú. Lebo zarobili 250ARS za koláče a ubytko stojí 100ARS na hlavu.

D058: 2015/02/06 Humahuaca
Dnes sa ideme pozrieť 14 farebný kopec. Spoločnosť nám robia Rakúšania, ktorí včera večer prišli v daždi. Do do JA prišli nákladnou loďou v lete 2014. Trvalo to 15 dní a bolo to drahšie ako dobrá letenka.
Rakúšan Florián asi nevie, aké je to viezť sa na korbe dodávky, tak sa tak vezie spolu s chlápkom z BA, ktorého pracovne voláme Timo. Cestou naspäť sa nám už Florián napchal do kabíny.
Výlet je fajn. Vystúpame si vysoko do kopcov a končíme na parkovisku pred farebným kopcom. Vyzerá to dychberúco. Druhou vecou, čo nám berie dych je samozrejme nadmorská výška. Aj nás šofér varuje, aby sme moc dole ku kopcu neschádzali, že hore kopcom to bude drsné. A tak aj bolo.
Za 15 minút neprestajného fotenia sme zišli dole a načim nám bolo ísť späť. Timo ale nevedel vo veľkom vetre pripáliť veselú cigaretku, tak som sa mu pokúšal pomôcť vlastným telom. Katke sa to zdalo teplasté, že oblapni svojho zapaľovača, no ja som spravil, čo by každý spravil. Pomohol som druhovi v núdzi. Keď sa mu to konečne podarilo, pustil som sa s nimi do reči. Keď mu to znova zhaslo a naši Rakúšania už boli skoro pri aute vzdal som to a šli sme späť. Nechceme predsa byť poslední v aute. Cestou späť som fučal ako parná lokomotíva, ale dotiahol som to bez zastávky až ku Rakúšanom, ktorí nás čakali vo výhľade na stráni (bez dychu).
Neviem či to bolo riedkym vzduchom miešaným s kokou, alebo nádherným výhľadom s veseleou cigaretkou, ale cítil som sa priam opojený radosťou až sa mi z toho jemne točila hlava.
Cestou dole vidíme krásne kvitnúce kaktusy, ktoré majú na vrchu mnoho veľkých červených kvetov. Tie museli byť zavreté cestou hore, keď sme si ich nevšimli.
Späť v Humahuaca sme hladní z výletu a mladíci mali dnes zase vypekať, tak zbehneme na menučko. Dostaneme ale len pár raviolov, tak si priobjednáme costeletu. Tá je supiš, ale cenovo sa to veru megaporcii z Tilcary nevyrovná. Nuž, taký je život. Nakúpime na večernú polievočku a pracujeme a píšeme.
Pekári odchádzajú. Mladému je od rána zle, takže ani nepiekli. Navyše musia odísť, lebo už nemajú na ubytko. Hovoríme mu, nech sa poriadne naje a napije, lebo včera jedol iba to, čo sme mu my dali. Hovoríme mu aj o koke, no to mu vraj nechutí. To je exot. K varí polievčičku a ľudia chodia do kuchyne zisťovať, kto tam čo božského varí. A bol to náš Mucko. Jedna baba si ju tam dokonca vyčíhala, sediac za stolom, striehnúc na kuchára.
Papkáme polievku s polkou vína zo včera. Mlaďas si iba povzdychne, že aký máme super život. Taký je život .
Majú tu hrozne hlúpeho a silného psa. Možno nie je hlúpy, je len šteňa. Ale je pekne otravný. Raz som sa s ním začal hrať a potom nevedel prestať. Hostel je dosť stiesnený, na také hovädo tu nie je miesto. Stale robí bordel, žviacha fľaše, ňufákuje v kuchyni, človek aby sa bál o svoje stejky. Raz za mnou vbehol do našej izby a niečo niekomu zožral z igelitky na zemi. Dúfam, že nezdochne.